Pokúsme sa trochu zamyslieť nad významom chrámu, do ktorého už všetci niekoľko rokov prichádzame a aj nad spôsobom vstupu a správania sa v chráme.
Chrám je vo všetkých náboženstvách posvätné miesto, o ktorom sa myslí, že sa v ňom sprítomňuje ľuďom božstvo, aby prijalo ich kult a aby umožnilo účasť na svojej priazni a na svojom živote. Vďaka chrámu, prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.
Prví kresťania nemali svoje vlastné chrámy. Bohoslužba sa spočiatku konala v súkromných domoch. Keď však na kresťanov prišlo prenasledovanie, boli nútení sa skryť do katakomb, jaskýň a rôznych podzemných chodieb.
Keď sa prenasledovanie zmiernilo alebo aj na čas prestalo, začali kresťania budovať vlastné chrámy. V čase náboženskej slobody – 313 – začali kresťania budovať veľké kresťanské svätyne. Z tohto obdobia pochádza aj obyčaj posväcovania miest, vyhradených na bohoslužbu. Od roku 335 sa zakazovalo slúžiť v neposvätených chrámoch.
Čo nám vlastne chrám symbolizuje?
- Znázorňuje Ježiša Krista a jeho kráľovstvo, lebo v chráme pod spôsobmi chleba a vína tajomne prebýva Kristus v Eucharistii a zhromažďujú sa v ňom veriaci, údy jeho tajomného tela
- Chrám tiež predstavuje aj ozajstné kresťanstvo – kresťanský ideál, ktorý skrze Krista sa zjednocuje v Pánovu Cirkev
V tejto súvislosti je nutné upozorniť aj na skutočnosť, že vo východných cirkvách kňazi slúžia chrbtom k ľudu. Tento spôsob slúženia má svoju symboliku, význam a je prejavom duchovnosti Východu. Zatiaľ čo Cirkev západného obradu po Druhom vatikánskom sneme prešla od podobného slúženia k postoju tvárou k ľudu na znak lepšieho vytvorenia spoločenstva, predstavenia úkonov zraku ľudí, Východ zostáva naďalej verný svojej teológii. Kňaz je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu. To kňaz vykonáva aj zakaždým, keď sa na chvíľu otočí k ľuďom.
Chrámy sa, podľa dávnej zvyklosti, stavali na vyvýšenom mieste. Chrám má totiž pripomínať veľkú hodnosť a význam Božieho domu pre človeka. Vstúpiac do neho, máme sa povzniesť nad všetko, čo nám prekáža k úplnému spoločenstvu s Bohom (spievame počas liturgie…odložme teraz všetky svetské starosti…)
Už spôsob, ako vstupujeme do chrámu, môže iným čosi povedať o našej viere a úcte k Bohu.
Do chrámu vždy vstupujme s nábožnou úctou. Muži majú na znak úcty v chráme v zásade nepokrytú hlavu (výnimkou sú mnísi, ktorí nosia kamilavku aj v chráme, a biskupi resp. kňazi s mitrou). Naopak, ženy tradične mávali na hlave šatky (čo sa v mnohých východných krajinách dodnes dodržiava), pretože svoju okrasu – vlasy – v chráme nie je vhodné ukazovať. Takto hovorí aj svätý apoštol Pavol (1 Kor 11, 4-15).
Hneď po vstúpení do chrámovej lode sa hlboko pokloníme a prežehnáme. Najprv sa pomaly prehneme v páse, pričom pravá ruka smeruje k zemi, ba často sa jej aj dotýka, potom sa pomaly vzpriamime a prežehnáme.
Vieme sa však vôbec správne prežehnať?
Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.
Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prstenník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta), potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).
Ruka, ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.
Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Prežehnanie tiež odháňa od človeka zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.
Hlboká poklona, spojená s prežehnaním, je znakom našej úcty voči Bohu, znakom našej pokory, že si uvedomujeme svoju hriešnosť a malosť. Dotyk rukou zeme vyjadruje poníženie sa pred Bohom a vedomie, že z prachu zeme sme boli vzatí. (Gn 3, 19)
Je dôležité uvedomiť si svoju hriešnosť, ponížiť sa pred Bohom. Poklona je zároveň veľmi krásny a hlboký spôsob oslavy Boha, vo všetkých východných cirkvách mimoriadne obľúbený. Je to krátka ale účinná modlitba, pri ktorej sa zapája nielen duch, ale aj telo – teda celý človek. Býva častým a chvályhodným zvykom, že sa táto poklona pri príchode i pri odchode z chrámu robí tri razy. To nám pomáha hlbšie si uvedomiť jednotlivé aspekty tejto krátkej modlitby. Symbolika trojitej poklony je inšpirovaná pravdou našej viery, že Boh jestvuje v spoločenstve troch osôb.
Starobylou kresťanskou tradíciou v našich chrámoch je zapaľovanie obetných sviec. Potom, ako vstúpime do chrámu a pokloníme sa, ideme kúpiť sviece a uctiť si ikony. Ak sú v chráme svietniky, kde môžu veriaci zapáliť obetné sviece, spravidla sa aj priamo v chráme sviece predávajú (nenosia sa nikdy z domu). Zvyčajne sa predávajú vzadu v chráme, kúpa takejto sviece je naším darom pre chrám a je formou obety. Táto obeta má však byť iba akousi iba predstaviteľkou všetkých našich obiet Bohu, ktoré konáme v celom našom živote. Vkladanie sviece do svietnika má byť sprevádzané modlitbou vychádzajúcou zo srdca, pričom je možné spomenúť meno niekoho, za koho prinášame túto obetu (za živých, ale aj za zosnulých.) Svieca môže zhorieť celá, čo predstavuje náš život – aj my máme celý svoj život bezo zvyšku darovať Bohu. Jej plameň symbolizuje tiež žiarivé svetlo našich dobrých skutkov, ktorými sme oslávili Boha.
Po zapálení obetných sviec pristupujeme k ikone, ktorá je v chráme na stolíku, hlboko sa pokloníme a prežehnáme a pobozkáme ikonu na znak našej lásky ku Kristovi (resp. inému svätému zobrazenému na ikone).
Potom zaujmeme svoje miesto v chráme.
Žiaľ, mnohí zastávajú bludnú mienku, že takéto vonkajšie prejavy našej viery sú zbytočné, zastarané alebo dokonca zvádzajú k formalizmu.
Ak sa však nenaučíme vyjadriť svoju úctu navonok, a to v prvom rade v chráme, ako budeme vedieť prejaviť svoju vieru medzi ľuďmi mimo chrámu? Ak budeme schopní svoju vieru prejaviť navonok v chráme,
Pán nám postupne dá silu, aby sme ju prejavovali aj v životných situáciách a svedčili neveriacim. Dôstojné a dôsledné poklony, prežehnávanie (žiadne odháňanie múch!) a bozkanie ikon sú svedectvom našej úcty voči Bohu. Naopak, ak sa len tak narýchlo prežehnáme bez akejkoľvek poklony a „vhupneme” rýchlo do lavice, je to znakom, že sa alebo hanbíme prežehnať (a to v chráme!) alebo to celé neberieme vážne a ani tomu úplne neveríme. Človek nie je len duša, ale aj telo a aj telo je povolané k vzkrieseniu a osláveniu, preto aj telo je nevyhnutné zapájať do modlitby poklonami, prežehnávaním, bozkaním ikon…
O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“
Konkrétne úlohy pre deti:
- Naučiť sa správne a zbožne prežehnávať! Je to vyjadrenie našej viery a naša modlitba.
- Vstupovať do chrámu ako na miesto, kde ma čaká Boh. Ako sa s ním zvítavam? Akú úctu mu dávam? Praktizujme dôstojné a dôsledné vstupovanie do chrámu, ako vyjadrenie nášho vzťahu k nášmu Bohu,