Grafitek

(charakteristika a jednotlivé úmysly modlitieb)

„Ruženec je mocná zbraň, ktorá zaháňa zlých duchov na útek a chráni človeka pre hriechom. .. Ak túžite mať pokoj v srdci, vo svojich domovoch a vo svojej krajine, modlite sa spoločne modlite sa spoločne každý večer ruženec. Nevynechajte jediný deň a modlite sa ho bez ohľadu na to, koľko máte starostí alebo práce.“

(pápež Pius XI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pápež Benedikt XVI. o modlitbe posvätného ruženca povedal: „Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

V našej farnosti aj my zasvätíme mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby.

Netreba však zabúdať modliť sa ruženec i v našich rodinách. Preto sa obraciame predovšetkým na vás, rodičov, s prosbou, aby aspoň v nastávajúcom mesiaci október ste si našli čas spolu so svojimi deťmi modliť sa modlitbu svätého ruženca vo svojej domácnosti. Zvlášť pozývame k spoločnej modlitbe vždy v nedeľu o 20:00 hod., kedy sa v modlitbe spája celá farnosť.

Modlitba svätého ruženca je pre každého. Je taká ľahká, že jej porozumie dieťa, aj vzdelaný človek. Nájde v nej hlboké myšlienky, keď sa duša ponára do hĺbky tajomstiev. Tie nám pripomínajú život a skutky nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, od jeho narodenia, pôsobenia až po víťazné vzkriesenie i oslávenie, ale i oslávenie jeho Matky. Svätý Ján Pavol II. povedal: „Táto modlitba je neprestajné vzdávanie chvály a neprestajné prednášanie prosieb Panne Márii, aby sa prihovárala za nás, za biednych hriešnikov, v každej chvíli nášho života až po hodinu našej smrti.“

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky. V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC 1471) čítame, že  „odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“

Na získanie plnomocných odpustkov sa stanovuje: 1. modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami), 2. vzbudiť si úmysel získať odpustky, 3. počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, 4. pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu), 5. pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Úmysly modlitby posvätného ruženca
október 2023

01.10.	Za našu farnosť
02.10.	Za spoločenstvá vo farnosti, aby boli aktívnou súčasťou života v nej
03.10.	Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
04.10.	Za našu farnosť
05.10.	Za deti, ktoré sa začínajú pripravovať na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie
06.10.	Za dobrodincov našej farnosti
07.10.	Za všetkých opustených ľudí, aby pocítili lásku v svojom živote
08.10.	Za všetkých ľahostajných vo viere, aby nezabúdali na záväzky vyplývajúce z prijatého krstu
09.10.	Za pápeža Františka ana jeho úmysly, aby bol príkladným pastierom Kristovho stáda
10.10.	Za otcov biskupov našej Cirkvi, aby svojou otcovskou starostlivosťou boli ozajstnými nástupcami apoštolov v dnešnom svete
11.10.	Za všetkých kňazov, aby pre zverený ľud boli príkladom života viery
12.10.	Za bohoslovcov, aby vytrvali vo svojom predsavzatí úplne sa oddať Ježišovi Kristovi
13.10.	Za obrátenie hriešnikov
14.10.	Za vlažných vo viere, aby našli cestu k modlitbe, sviatostiam a Cirkvi
15.10.	Za rehoľníkov a rehoľníčky, aby sebe vlastnou charizmou povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu
16.10.	Za deti našej farnosti, aby si zachovali čisté a úprimné srdcia vo vzťahu k Bohu
17.10.	Za všetkých rodičov, aby boli dobrým príkladom vo viere pre svoje deti
18.10.	Za mladých farnosti, aby sa stávali ozajstným svetlom sveta a soľou zeme
19.10.	Za našu farnosť
20.10.	Za predstavených našej krajiny, aby svojimi rozhodnutiami napomáhali rozvoju spoločnosti a všetkých ľudí
21.10.	Za rodiny našej farnosti, aby boli malými Cirkvami
22.10.	Za všetkých misionárov – aby bolo požehnávané ich misionárske dielo a aby Pán Boh vzbudzoval nové misionárske povolania v Cirkvi
23.10.	Za chorých z našej farnosti, aby v trpezlivosti a viere znášali svoju chorobu a všetky ťažkosti
24.10.	Za učiteľov a žiakov – aby učitelia formovali svojich žiakov predovšetkým zvnútra a pomáhali im rozvíjať život čností, charakteristický pre kresťana
25.10.	Za všetky manželstvá farnosti a manželov, aby nikdy nezapreli manželský sľub a vedeli prežívať nielen radostné, ale aj ťažšie chvíle spoločne
26.10.	Za našu farnosť
27.10.	Za všetkých našich zosnutých v pravej viere, aby im Boh udelil korunu večnej slávy
28.10.	Za posilnenie v boji proti samote, skleslosti a rezignácii pre starších a chorých a milosť spásy pre zomierajúcich
29.10.	Za pokoj vo svete
30.10.	Za duše v očistci
31.10.	Za nenarodené deti, aby im bol Boh milostivý a my aby sme dokázali jasnejšie pozdvihnúť svoj hlas

Plnomocné odpustky v mesiaci október

V mesiaci október  je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Vstúpme teda s ružencom v rukách v tomto mesiaci do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky Jeho lásky.

Naša farnosť organizuje v dňoch 16. – 20.07. 2023 farský tábor s názvom Boh je láska.

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavným cieľom tábora  je spoznať život, dielo a odkaz blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča, významnej postavy našej Cirkvi.

Otec biskup Pavol Peter Gojdič bohato naplnil svoj život až po mučenícku smrť a po tom čo to uznala i najvyššia autorita cirkvi, stal sa blahoslaveným. Je to skutočný svätec našich dní.

Biskup Pavol celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa má odzrkadľovať v láske k blížnemu v duchu svojho biskupského hesla: Boh je láska, milujme ho. S touto veľkou láskou v srdci viedol skoro štvrťstoročie – v neľahkých dobách – svoje biskupstvo v Prešove.

Príklad jeho veľkého života sa stal posilou pre mnohých, ktorí v minulých rokoch trpeli za svoju vieru: kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorí milovali svoj obrad a túto svoju lásku a vernosť nezapreli.

Veľkosť jeho osobnosti spočívala v jeho nevyjadriteľnej skromnosti a v jeho detinskom pomere k Bohu. Jeho viera a vernosť prekročili mieru bežného hrdinstva.

Náš farský tábor je pre nás možnosťou zamyslieť sa nad osobnosťou biskupa Gojdiča a tiež zdrojom nášho osobného posvätenia Ale tiež možnosťou uctiť si ho, poďakovať za veľké a statočné svedectvo viery a prosiť ho o jeho príhovor.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora: dať si záležať na vlastných skutkoch; pomôcť deťom poznávať, čo je dobro a čo zlo, čo je pre nich osožné a čo škodlivé; pomôcť rozvíjať dobrotu, lásku a ochotu k službe; zdôrazniť význam modlitby v živote človeka; všetko v nadväznosti na život blaženého biskupa Pavla.

V nadväznosti na tieto myšlienky hlavnými témami tábora sú: obeta/služba – láska – modlitba!

Nedeľa (16.07. 2023)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí. Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu Pána za lásku maj…, ktorej text na chytlľavú melódiu piesne Maryša, zložili naše vedúce Stanka a Kika. 

Súčasťou večerného programu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne a večerná modlitba.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-nedela-16-7-2023/

Pondelok (17.07. 2023)

Deň, počas ktorého sme slávili pamiatku patróna nášho tábora – blahoslaveného biskupa Pavla – sme začali rannou rozcvičkou a spoločnou modlitbou.

Po raňajkách nasledovala katechéza o živote, diele a odkaze biskupa Gojdiča. Po nej nasledovala práca v skupinkách: aktivity, hry… Neskôr sme rozdelení (na chlapcov a dievčatá) mali v skupinkách rozhovory o službe v našich životoch. Program pred obedom sme zakončili spoločnou modlitbou Molebenu k biskupovi Pavlovi.

Celý deň sa niesol v duchu dennej témy: Služba!

Po obede mali deti aktivitu s názvom „Po stopách Gojdiča“, kedy sa podrobnejšie oboznamovali so životom biskupa Gojdiča.

Po večeri sa deti stretli v skupinkách, kde vytvárali symbol svojej skupinky a rozprávali o dojmoch z prežitého dňa.

Večerný program sme zakončili spoločnou modlitbou, aj s konkrétnymi prosbami, ktoré deti nechávali v kaplnke pred ikonou biskupa Gojdiča.  

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-pondelok-17-7-2023/

Utorok (18.07. 2023)

Dnešný deň sa niesol v duchu hesla: Láska!

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách nasledovala hra v hľadaniach konkrétnych vecí a práca v skupinkách.

Po obede nasledovali vodné aktivity (parkúr, vodné balóny…), ktoré končili tým, že každý odišiel na izbu spokojný a zmočený. :-)))

Večerný program sme začali opekačkou a pochutili sme si na špekáčikoch a klobáskach. Nasledovala súťaž oddielov, tzv. Dvanásťboj, ktorý teda zabrať všetkým účastníkom.

Po niekoľkých „ukazovačkách“ a modlitbe sme sa všetci unavení odobrali k odpočinku.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-utorok-18-7-2023/

Streda (19.07. 2023)

Dnešný deň sa niesol v duchu modlitby.

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách bola katechéza o modlitbe v živote biskupa Gojdiča.

Neskôr deti v skupinkách mali za úlohu vytvoriť modlitbu k blaženému Pavlovi. Tu sú výsledky detských úvah:

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič, ty si sa obetoval za Gréckokatolícku cirkev, preto Ťa prosím, aby som sa aj ja vedel obetovať v mojom živote.

Daj, aby som aj ja, obdarený tvojimi milosťami, vydával svedectvo viery v mojej rodine a pred mojimi kamarátmi.

Chcem vždy pamätať na Tvoje slová: „Boh je láska! Milujme Ho!“ Amen.

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol, veď ma v živote správnou cestou a inšpiruj ma k úprimnej modlitbe.

Daruj mi pokoru a pokoj do môjho srdca, aby som svoj život prežíval podľa Tvojho príkladu.

Pomáhaj mi, aby som sa tak ako Ty, nehanbil vyznávať svoju vieru.

Ďakujem, že si pre mňa žiariacim príkladom.

„Boh je Láska! Milujme Ho!“

Amen.

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol, pomáhaj mi byť ako Ty!

Daj, aby som v každej chvíli svojho života chválil Boha, presne tak ako Ty!

Nech Tvoj príklad vedie ma cestou môjho života, cestou svätosti až do neba.

Láska, pokoj, dôvera nech sú mojimi ozdobami.

Biskup Pavol, pros Boha za nás a milostivo vyslyš moje prosby.

Amen.  

Chvíle pred obedom deti strávili pri rozličných zábavných aktivitách.

Po obede boli deti rozdelené do skupín a vytvorili workshopy: varenia, hudby, šikovných rúk a tzv.Army. Bola to veľmi zaujímavá aktivita, ktorá priniesla konkrétne ovocie: chutné chlebíčky na olovrant, či zloženie celkom zaujímavých pesničiek.

Večerný program sa niesol v zábavnom duchu, od spevu, cez hry až po diskotéku.

V noci čakalo deti veľké prekvapenie (aj keď mnohí ju očakávali): Nočná hra. Deti mali pripravenú cestu odvahy v areáli tábora, čo v absolútnej tme vôbec nebolo príjemné. Tento deň dal teda zabrať naozaj všetkým.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-streda-19-7-2023/

Štvrtok (20.07. 2023)

Po dlhej noci bolo vstávanie do posledného dňa tábora veľmi ťažké. Pre všetkých!

Po rannej modlitbe a raňajkách sme sa ešte zabávali spievaním a rozličnými hrami.

Po obede nasledovalo vyhodnotenie aktivít tábora a odmeňovanie víťazov jednotlivých súťaží: bodovanie izieb, zapájanie do aktivít v skupinke…

Okolo druhej sme sa začali rozchádzať do svojich domovov.

Bohu vďaka za požehnaný spoločný čas.

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-stvrtok-20-7-2023/

(uvažovanie nad skutočnosťou prázdneho hrobu)

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“

  (1 Kor 15, 14-17)

Mnohí ľudia si ešte aj dnes myslia, že príbeh o Kristovom vzkriesení je len jedna z mnohých legiend, podobne ako napr. grécka mytológia. Kristovo zmŕtvychvstanie však nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti. Je to udalosť, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov pri Kristovom hrobe, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je totiž božské, prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy, Lásky a Dobra.

Veriaci človek si dobre uvedomuje, kresťanská viera nie je len súbor nejakých mravoučných pravidiel a etických princípov, ale stojí aj na historických skutočnostiach. Pokiaľ Ježiš nebol ukrižovaný za naše hriechy a nevstal z mŕtvych, kresťanská viera je úplne zbytočná a prázdna, lebo nemôže dať to, čo Ježiš sľuboval svojim nasledovníkom – odpustenie hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život.

Svätý apoštol Pavol to vyjadril veľmi jasne: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 14).

Všimnime si niektoré historické okolnosti, ktoré vplývajú na to, že veríme v skutočné vzkriesenie Ježiša Krista.

1. Ježiš Kristus sám pripravoval ľud na svoje vzkriesenie

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať veľmi priamo a jasne: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31)

Niektoré Kristove predpovede vzkriesenia sú aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených Kristových učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (porov. Jn 2, 19, Mk 14, 58, Mt 26, 61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ a o troch dňoch v lone zeme (Mt 12, 39-40) Pozoruhodné je aj svedectvo Kristových žalobcov, ktorí tvrdili Pilátovi:: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.”“ (Mt 27, 63).

2. Hrob bol na Veľkú noc prázdny

V Lukášovom evanjeliu čítame: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu (ženy) a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.“ (Lk 24, 1-3)

Prázdny hrob sám o sebe nie je priamym dôkazom Kristovho vzkriesenia, ale je dosť podstatným znamením. Hrob je prázdny a mŕtve telo Ježiša Krista sa nedalo nájsť. Ako je to možné? Existujú štyri možné vysvetlenia:

a) Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

b) Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila ako prvá. Je však pravdepodobná? Dokázali ustráchaní apoštoli premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh, klam, podvod?

c) Ježiš nebol v hrobe mŕtvy, ale v čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Čo to znamená? Že keď sa Kristus prebral, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Toto sa dokonca ani Ježišovi nepriatelia nepokúšali tvrdiť. A nakoniec, kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži. Ďalším argumentom popretia tohto argumentu, je aj skutočnosť, že mŕtve telo Kristovo spočinulo po zložení z kríža v náručí Matky. Či by si Panna Mária, Matka,  naozaj nevšimla, že jej Syn žije, že je iba v bezvedomí? 

d) Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. K hrobu totiž prišli apoštoli Peter a Ján, videli, že plachta, ktorou bol prikrytý a šatka, ktorú mal na hlave, sú poskladané a každá na inom mieste. Toto je argument, že Ježišovo mŕtve telo nebolo ukradnuté, a taktiež neprítomnosť jeho tela nemohla byť ľudským dielom, ale dielom Božím. Je to jedna z najkrajších skutočností našej viery.

3. V jednom okamihu sa z ustráchaných a beznádejných učeníkov stávajú odvážni svedkovia Kristovho vzkriesenia

Tí istí učeníci, ktorí sa rozpŕchli, ktorí zradili Krista, sa po jeho vzkriesení stávajú odvážnymi, horlivými a presvedčivými svedkami pravdy o Kristovom vzkriesení. Oni sami túto zmenu vysvetľovali tým, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (porov. Sk 2, 32).

Aj samotným apoštolom trvalo určitý čas, pokiaľ dokázali prijať pravdu o vzkriesení Krista (napr. taký apoštol Tomáš). Preto neobstojí domnienka, že zmŕtvychvstanie je iba výplod viery apoštolov. Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy, necháva sa nimi dotýkať a jedáva s nimi, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, nakoľko ešte nesie stopy jeho mučenia. Zároveň však má aj nové vlastnosti osláveného telo, napr. už sa nenachádza v čase a priestore, preto môže vojsť aj cez zatvorené dvere. Nie je to ako vzkriesenie Lazára, či Jairovej dcéry. Títo ľudia museli znovu umrieť, ale Kristus už nie.

Mnohí odporcovia tohto argumentu tiež tvrdia, že táto premena u apoštolov bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli fyzicky veľmi zdatní a taktiež to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (porov. Mk 9, 32; Lk 24,11; Jn 20, 8-9.25).

4. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristus sa zjavil nie iba jemu

Apoštol Pavol píše Korinťanom, že nielen on videl vzkrieseného Krista, ale aj ďalších 500 bratov: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli.“ (1 Kor, 15, 6)

Keď apoštol píše tieto slová, mnohí z týchto svedkov boli ešte nažive. Je to veľmi dôležitý fakt, keďže Korinťania boli ako národ k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo, by apoštol veľmi riskoval s takýmto verejným prehlásením, ak by to nebola pravda.

5. Prvotná Cirkev svojou existenciou a životom svedčila o Kristovom vzkriesení

Celý život Cirkvi postavil Ježiš Kristus na svedkoch jeho zmŕtvychvstania. Prvotná Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a aj Mesiášom (porov. Sk 2, 36). Toto svedectvo, ktoré sa podávalo z pokolenia na pokolenie, je úžasným svedectvom viery. Svedkovia v mnohých prípadoch obetovali aj svoj život za túto ohlasovanú pravdu. Cenili si ju viac ako časnosť. V prípade voľby medzi pozemským životom a životom v spoločenstve so zmŕtvychvstalým Kristom si radšej volili tú druhú možnosť. Táto voľba sa stala zároveň aj ukazovateľom cesty do večnosti pre budúce generácie.

Toto svedectvo Cirkvi bolo pevne zakorenené vo víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila a šíri po celom svete.

6. Obrátenie sv. apoštola Pavla

Samotné obrátenie apoštola Pavla a jeho svedectvo nasvedčujú pravde  vzkriesenia.  V liste Galaťanom píše: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“ (Gal 1, 11-12)

Ďalej tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde videl vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru a učeníkov, no neskôr, na úžas a prekvapenie všetkých, riskuje svoj život pre evanjelium (porov. Sk 9, 20-25).

Túto zmenu v svojom živote vysvetľuje nasledovne: „Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“  Ja som sa spýtal: „Kto si, Pane?“ A Pán povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.  Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím.“  (Sk 26, 14-16)

Ježišovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo robil a učil. Je splnením prisľúbení Starého zákona, všetky proroctvá, ktorými Boh dával vyvolenému národu nádej, v jeho živote, utrpení, smrti ale aj zmŕtvychvstaní sa naplnili. Je to najväčší zázrak všetkých dôb a potvrdzuje pravdu o jeho Božstve. Je zavŕšením vtelenia Božieho Syna a jeho poslania.

Ježiš Kristus hovoril svojím učeníkom, že vstane zmŕtvych. A tento prísľub aj naozaj uskutočnil. Kristus totiž vždy urobil všetko, čo povedal. Hovoril tiež, že aj my vstaneme zmŕtvych a že nám pripravuje miesto v nebi. Aj na základe Jeho vzkriesenia môžeme mať istotu, že Kristus je zdrojom a zárukou nášho budúceho vzkriesenia. Samozrejme, ak veríme Jeho slovu.

Kristovo zmŕtvychvstanie je základným predmetom a pravdou katolíckej viery Cirkvi.

Na záver slová pápeža Benedikta XVI., ktorý povedal: „Udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je srdcom kresťanstva, stredobodom našej viery, je to mocný pohon našej istoty, silný vietor, ktorý odoženie akýkoľvek strach a neistotu, akúkoľvek pochybnosť a ľudskú vypočítavosť.“

Spracoval: o. Miroslav

Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším.

Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.

Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly v súvislosti so sviatkom Veľkej noci.

Svetlo ako symbol božstva

Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8, 12).

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Paschy je plaščenica.

Plaščenica je ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…“

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Kríž ako znak kresťanstva

Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. sa objavuje kríž v katakombách, aj keď nie je vylúčené, že kresťania v súkromnom živote i v časoch prenasledovania používali a maľovali kríž i ukrižovanie.

Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života. Odstránil sa trest smrti na kríži, kríže boli postavené ku chrámom, na cintorínoch, na verejných cestách, začali sa raziť mince so znakom kríža.

Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktoré osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

 Otvorenie dverí chrámu ako symbol víťazstva

Otvorenie dverí chrámu počas Utierne Vzkriesenia nádherne symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

Otvorenie dverí na ikonostase ako symbol otvorenie raja

Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého (strastného) týždňa, ktorý sa slávil pred Veľkou nocou.

Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa.

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve  Kristovým vzkriesením.

Požehnanie pokrmov je symbolom hostiny lásky

Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Tieto pokrmy boli na Veľkú noc požehnávané na ich prvé domáce použitie.

Požehnanie týchto pokrmov zároveň pripomína, že spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole v chráme, má pokračovať aj doma v rodinnom spoločenstve, prostredníctvom týchto požehnaných pokrmov.

Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si omnoho viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Presne v duchu slov žalmistu: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ (Ž 145, 15-16)

Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Práve požehnanie veľkonočných jedál a ich požívanie v rámci rodiny je vyjadrením vďaky Bohu za to, že sa stará o človeka.

 Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo. Z textov Svätého Písma môžeme vidieť, že hostina je symbolom priazne, ktorú preukazuje hostiteľ pozvaným, teda Boh nám ľuďom.

Ak požehnávame veľkonočné pokrmy, ktoré odnášame z chrámu do našich príbytkov, robíme to tiež z dôvodu, aby sme dávali najavo, že Ježiš, ktorý nás v chráme nasýtil sviatostným chlebom, sa stáva nielen hosťom v našom príbytku, ale je hostiteľom, ktorý sa o nás stará a tým nám preukazuje svoju lásku.

Státie v chráme je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista

Otcovia Prvého ekumenického nicejského snemu (rok 325), na ktorom okrem iného zavrhli blud arianizmu, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). V poslednom z nich (vo vzťahu k liturgickým postojom) sa stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice (v období od nedele Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha) sa v chráme nesmie kľačať.

Človek svojím státím počas bohoslužieb vyjadruje vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti sním bezprostredne späté.

Stáť pri modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie. Zároveň je tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Státie tiež vyjadruje radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7, 9; 15, 2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha.

Kľačanie, ktoré je ako liturgický postoj prejavom pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti, by nebolo v dostatočnom súlade s teológiou Paschy. Podľa sv. Bazila Veľkého si je človek modliaci na kolenách vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Keď si všimneme liturgické texty, k Pondelku Svätého Ducha sa slávi večiereň, ktorej súčasťou sú osobité modlitby prednášané na kolenách. V tomto prípade sa jedná o oficiálny začiatok obdobia, počas ktorého je opätovne dovolené kľačanie.

Pascha ako symbol zápasu života so smrťou

Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

Preto je veľmi nutné, zvlášť v živote kresťanov, nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Všimnime si život okolo nás, kde sa už niekoľko týždňov na nás z výkladov obchodov usmievajú rôzne zvieratká, ako baranček, zajac, či kuriatka a tematika jarných kvetov je tiež veľmi populárna. Sú to však symboly, ktoré sú univerzálne, väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája ich väčšinou s nástupom jari, nie so sviatkom Paschy. Ale napr. taký baranček je pre nás kresťanov symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom týchto dní. Najviac asi narcis a tulipán,  ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody..

Aj keď teda okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody, každý rok sa na jar odohráva aj zápas života so smrťou. Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa totiž odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len akýmsi sviatkom a oslavou jari, ale je každoročnou oslavou obety Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.

Veľká noc je o viere v živého, vzkrieseného Krista. Nechajme sa ňou osloviť. Dajme Ježišovi Kristovi svoju vieru a lásku. Zamilujme si ho napriek všetkému, čo nám v tom bráni. Nebojme sa svojich nedostatkov. Ak máme v srdci vieru a lásku, On nás prijme a urobí z nás ľudí, ku ktorým prišla spása.

Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, nádejou, bázňou a úžasným pokojom.

o. Miroslav

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto.

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov.

V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Ježišom Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?“

Dôležitosť prípravy na sviatosť zmierenia

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Potrebujeme  nájsť v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do svojho vnútra a priznať si vlastné zlyhania.

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov.

Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou

Ono, ak už som si nenašiel čas doma, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v „modliacich knižkách“, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Uvedomenie si vlastnej hriešnosti

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých, skôr je problém vidieť svoje vlastné hriechy.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Vnímať ich na sebe však vyžaduje veľkú odvahu. Mnohí totiž nie zriedka zvyknú stroho konštatovať „Nikoho som nezabila, nič som neukradla, nemám sa z čoho spovedať, ale keď už idú tie Vianoce, tak som tu… no ale viete ten môj manžel… a deti… a suseda, čo býva oproti…“

Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh

Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať?

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie.  Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

Hriechy nie sú nepríjemné pocity

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

Boh nepotrebuje od nás v spovednici žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdlivosť skrývajú za zbytočnými frázami. Treba hovoriť jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznávať svoje hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby sme zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemáme špekulovať nad tým, čo a ako povedať. V spovedi vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

Každá spoveď je pozvaním k zmene v živote.  Táto zmena v našom živote sa však môže začať iba vtedy, keď si uvedomíme, že v ňom niečo nie je v poriadku. Aby sme mohli spoznať svoje hriechy, je potrebné prosiť Boha o milosť poznania hriechov. To priamo súvisí s úrovňou nášho vzťahu s ním. Človek malej viery má málo hriechov, teda myslí si, že má málo hriechov. Čím bližšie sme k Bohu, tým viac si uvedomujeme svoje hriechy. Tí najväčší svätci vždy sami seba považovali za najväčších hriešnikov.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

Ľutujem… a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás. Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď. Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu. Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „ľutujem“, alebo „Pane odpusť“ je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako naučená riekanka.

Veľký pozor dajme na také „ľútosti“, v ktorých kajúcnik „sľubuje, že viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Kedy sa spovedať?

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme

Cirkev odporúča „aspoň raz do roka sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu“. Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Na základe svojho vlastného života však viem, že rozhodne nestačí. Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás vykúka vždy, keď sa niekam zatúlame. A som presvedčený, že sa nevysloviteľne teší, keď sa vrátime k nemu a môže nás znova objať svojím milosrdenstvom.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu? Uvedomme si, že Boha neunavuje nám odpúšťať, len ľudí unavuje prosiť o odpustenie!

Skutočná spoveď ale prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie a uzdravenie celého človeka.

„Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti.
Za veľké nešťastie panujúce vo svete  je zodpovedný
v prvom rade hriech.“

(Raniero Cantalamessa)