Farská púť v Klokočove

Štvrtok (15.07. 2021) bol dňom farskej púte do Klokočova.

Veriaci z našej farnosti, spolu s o. kaplánom Markom, sa po ceste do Klokočova zastavili v Bazilike minor v Michalovciach, pri relikviách blaženého Dominika Metoda Trčku, kde zotrvali v tichej súkromnej modlitbe a následne aj v spoločnej modlitbe molebenu k blahoslavenému.

Púť pokračovala programom v Klokočove, kde bola odslúžená svätá liturgia. Bol priestor na osobnú modlitbu, či rozjímanie pred zázračnou Ikonou Presvätej Bohorodičky, patrónky Zemplína. Program púte bol ukončený spoločnou modlitbou Akatistu k Presvätej Bohorodičke.

Bohu vďaka za požehnaný čas tejto farskej púte a za všetky modlitby na úmysly našej farnosti.

Kresťanom som aj cez dovolenku

(niekoľko myšlienok o dovolenke kresťana)

Prežívame obdobie prázdnin a dovoleniek. Sociálne siete obsahujú rozličné fotografie, kedy človek čo najoriginálnejšie chce vyjadriť svoju pohodu počas dovolenkových dní.

Treba si však uvedomiť, že nie všetko má dovolenku. Taká láska je skutočnou láskou, iba keď je nonstop. Alebo vernosť je vernosťou, iba keď je celoživotná. Či pravda je skutočnou iba vtedy, keď je pravdou bez prestávky. Podobne to platí o vzťahoch medzi manželmi, v rodine, k priateľom a aj o vzťahu k Bohu.

Boh nemá prázdniny a modlitba nemá dovolenku.

Majme toto na zreteli a nevynechávajme Boha z našich dovoleniek, či prázdnin,pretože bez Neho budú prázdniny, či dovolenka naozaj len prázdnymi dňami.

Osvojme si niekoľko praktických rád, ktoré nám môžu tieto dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.

2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.

3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.

4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.

5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.

6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.

7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.

8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.

9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.

10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Každodenný kontakt s Bohom, či už v modlitbe alebo v konkrétnych skutkoch lásky voči našim blížnym, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sa ponúkajú ako ovocie našej spoločnosti s Bohom počas dovolenkových dní.

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemné a požehnané dni dovoleniek a prázdnin, v spoločnosti nášho dobrotivého Boha!

Slávnostné sväté prijímanie v našej farnosti

Sú míľniky v živote človeka, ktoré zanechajú nezabudnuteľné spomienky na duši, zohrejú srdcia a často pomáhajú aj pri prekonávaní prekážok a ťažkostí každodenného života.

Takým míľnikom v živote človeka je aj slávnosť, kedy deti pristupujú prvýkrát k Sviatosti zmierenia a pokánia a následne k sviatosti Eucharistie. Je to krásny a vzácny deň s nezabudnuteľnou atmosférou nielen pre samotné deti, ich rodičov, starých rodičov, krstných rodičov, či vlastne celú rodinu, ale aj pre samotnú farnosť. Je to totiž udalosť duchovnej obnovy pre všetkých veriacich a možno aj spytovaním svedomia, aký vzťah majú po mnohých rokoch k Eucharistii viacerí dospelí.

V tomto roku v našej farnosti prvýkrát pristúpilo k Sviatosti pokánia a zmierenia, následne k Eucharistii 35 detí.

Príprava kvôli epidémii nebola najideálnejšia, ale na niekoľkých blokových stretnutiach boli deťom ohlásené potrebné pravdy a tajomstvá kresťanskej viery. Hovorili sme o hodnote krstu, spovede, viery vo všeobecnosti, sviatostí, taktiež sme hovorili o prežívaní sv. liturgie a o účinkoch Eucharistie v živote človeka.

V piatok (28. mája 2021) pristúpili deti k svätej spovedi, na ktorú sa dôkladne pripravovali.

V sobotu (29. mája 2021) jedna skupina detí a v nedeľu (30. mája 2021) dve skupiny detí pristúpili slávnostným spôsobom k Eucharistii. Počas slávnosti sa deti aktívne zapájali do obradov: obetovali Bohu niečo ich srdcu veľmi blízke, modlili sa a prejavili túžbu byť aktívnymi členmi farského spoločenstva. V modlitbách za deti, či príhovore kňaza zaznel apel, aby si deti aj po skončení tejto slávnosti zachovali svoje čisté srdiečka na znak nového vzťahu s Ježišom Kristom. Slávnosťou sa totiž nič neskončilo, ale naopak, začala sa nová etapa života s Ježišom Kristom.

Deti na záver slávnosti vyjadrili svoju vďaku  rodičom, krstným a starým rodičom, kňazom farnosti, katechétom a katechétkam a mládežníkom, ktorí spevom okrášli celú slávnosť.

Príprava detí na Slávnostné sväté prijímanie sa skončila, slávnosť všetky deti úspešne zvládli, ale cesta k Bohu v Eucharistii je pre deti len na samom začiatku.

Ako chrániť rodinu od vplyvu diabla

(nad myšlienkami sv. Šarbela)

Veľmi obľúbeným svätým v poslednom čase je svätý Šarbel Machlúf, ku ktorému sa utiekajú a modlia veľké zástupy ľudí. Údajne je niekoľko tisíc zázračných uzdravení, ktoré sa pripisujú tomuto svätcovi, a tri boli cirkevne schválené počas procesu blahorečenia a svätorečenia svätca.

Medzi najznámejšie uzdravenia sa radí vyliečenie ochrnutej ženy. Svätec Šarbel sa jej zjavil a vždy 22. dňa v mesiaci sa preto žena chodí modliť k jeho hrobu.

Svätého Šarbela pokladajú mnohí za orodovníka, ku ktorému sa môžu obrátiť vo všetkých potrebách. Priťahuje ich jeho povesť mocného uzdravovateľa a divotvorcu. Mnohí chorí sa aj dnes dávajú pomazať olejom, ktorý vyteká z jeho tela, aby sa uzdravili. Mnoho pútnikov putuje do Annaye, kde je uložené jeho neporušené telo.

Sv. Šarbel je známy ako pustovník z Annaya (1828-1898). Tento maronitský kresťan z Libanonu je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.

Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.

Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Šarbel (Charbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Šarbel bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával.

V r. 1875, keď Šarbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa do pustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou, Šarbel ju však zapálil ako obyčajne. Predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.

Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre.

V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor Šarbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí: dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela začali prichádzať mnohí pútnici, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili.

Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela za blahorečeného (5. decembra 1965) a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.

Svätý Šarbel bol svätým kňazom, ktorý celý svoj život prežil v blízkom  spojení s Ježišom Kristom. Z tohto spojenia pramenila jeho veľká múdrosť, ktorá bola ovocím jeho hlbokých modlitieb.

Mnohé jeho myšlienky a rady boli nasmerované na rodinu. Keďže kresťanská rodina je v Božom pláne obnovy sveta a jeho pretváraní na civilizáciu lásky začlenená do procesu premeny sveta a je nástrojom v diele posvätenia ľudstva, svätý Šarbel vnímal mnohé útoky diabla na rodinu. Preto sa snažil svojimi radami pomáhať rodinám v tomto boji.

Prostredníctvom rodiny plynú dejiny človeka, dejiny spásy ľudstva. Rodina stojí v zápase medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou, medzi láskou a tým, čo sa prieči láske. Kresťanskej rodine je zverená úloha bojovať za oslobodenie síl dobra, ktorého prameň sa nachádza v Ježišovi Kristovi, Vykupiteľovi človeka.

Sv. Šarbel poukazuje na skutočnosť, že diabol sa vždy sústredil na zničenie rodiny, pretože zvlášť kresťanská rodina veľmi pripomína obraz Boha:

Rodina je základ Božieho plánu; a všetky sily zla sústredia svoju zlobu na zničenie rodiny, pretože vedia, že zničením rodiny sa otrasie samotný základ Božej vôle. Boj Zlého proti Pánovi je vojnou proti rodine a boj Zlého proti rodine je v samom centre vojny proti Bohu. Pretože rodina je obrazom Boha od začiatku stvorenia tohto vesmíru, Zlý sa sústredí na zničenie rodiny – samotného základu Božieho plánu.

Označenie rodiny za kresťanskú okrem iného znamená aj to, že patrí Kristovi, že je Kristova. Kto nezakladá rodinu na Kristovi, nemôže založiť a mať kresťanskú rodinu. K tomu, aby sa mohla rodina honosiť vznešeným titulom kresťanská, t.j. Kristova, je potrebné splniť aspoň tieto tri základné podmienky: považuje sa za jeho vlastníctvo, pre neho pracuje a s ním býva.

Kresťanská rodina je postavená na sviatostnom manželstve. Sviatostné manželstvo je obrazom a napodobnením spojenia Ježiša Krista s Cirkvou, a naopak. Vzťah Ježiša Krista k Cirkvi môžeme pochopiť iba vtedy, keď pochopíme manželstvo. A naopak, manželstvo môžeme len tak chápať, ak máme na zreteli spojenie Krista s Cirkvou.

Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Kresťanská rodina vytvára priestor lásky, pre každého človeka je dobrodením, ktoré ho všestranne obohacuje.

Svätý Šarbel radí rodinám, ako sa môžu brániť pred útokmi Zlého:

Chráňte svoje rodiny a držte ich od úkladov Zlého skrze Božiu prítomnosť. Ochraňujte ich a udržiavajte skrze modlitby a rozhovory, skrze vzájomné porozumenie a odpúšťanie, skrze úprimnosť a vernosť a najmä, skrze počúvanie. Počúvajte sa navzájom ušami, očami, srdciami, ústami a dlaňami vašich rúk a udržujte burácajúci hluk tohto sveta ďaleko od vašich domovov, pretože je ako zúriaca búrka, ako prudké vlny; keď sa dostane dnu, zmietne všetko a všetkých rozoženie. Uchovávajte teplo rodiny, pretože ani teplo celého sveta ho nemôže nahradiť.

Keďže je v rodine množstvo všelijakých rozdielností, má aj svoje zákonitosti. Veľmi dôležitými prvkami v rodine sú pokora a schopnosť sebareflexie. Pokora u človeka signalizuje to, ako vníma a prijíma seba a aký postoj zaujíma k svetu, životu, Bohu a blížnym. Mnohokrát sa v rodine stáva člen rodiny svedkom toho, ako sa ostatní delia o svoje pády, a následne na to aj on dokáže akceptovať svoje slabosti a nedokonalosti. Sebareflexia člena rodiny je kľúčom k pohľadu do vnútra človeka a ten je kľúčom k múdrosti. A keď sa členovia rodiny zamýšľajú nad sebou, učia sa stále viac rozmýšľať aj nad samotnou rodinou.

Aj zo slov sv. Šarbela vyplýva, že rodina by mala byť miestom bezpečia.  Pocit bezpečia je veľmi nevyhnutný pre rozvoj človeka. Pre rodinu by mala byť typická pohoda, vzájomná láska, úcta, rešpektovanie, pomoc, tolerancia.. Strach sa pri pocite bezpečia dokáže zmeniť na nádej, krivda na odpustenie, frustrácia na zmysel života. Ak človek toto prežíva, má tendenciu uzdravovať a meniť sám seba.

Sv. Šarbel pozýva k tomu, aby sa rodiny stali miestom dialógu. Úprimný dialóg medzi členmi rodiny je často zredukovaný iba na slová, aj keď takýto dialóg obsahuje aj iné prvky, ktoré sú oveľa komplexnejšie. Dialóg v rodine je prejavom lásky, ktorá v sebe zahŕňa pochopenie a slobodu. Vzájomné rozhovory pomáhajú členom rodiny spoznať sa navzájom, počúvať sa a rešpektovať.

Dôležitou súčasťou kresťanskej rodiny v boji proti Zlému je podľa Šarbela aj modlitba v rodine. Spoločné modlitby nie sú nutné iba k duchovnému rastu členov rodiny, ale podľa mnohých psychológov v súčasnosti, je spoločná modlitba aj mocným prostriedkom budovania komunity

Podľa svätého Šarbela sa však nestačí iba modliť, je nutné aj chápať zmysel modlitby a hlavne skrze skutky života svedčiť o svojej viere:

Pri modlitbe sa započúvajte do Božieho hlasu. Žiaľ, je málo tých, čo počúvajú a aj rozumejú; a ešte menej tých, čo počúvajú, rozumejú a zároveň to uvádzajú do života.

Modlitba v rodine má svoje zvláštne črty. Je to spoločná modlitba muža a ženy, rodičov a detí. Zvláštnym obsahom tejto modlitby je samotný rodinný život. Kresťanskí rodičia majú prvoradú úlohu naučiť svoje deti modliť sa. Nenahraditeľným základom tejto výchovy k modlitbe je predovšetkým praktický príklad a živé svedectvo.

Členovia rodiny sú pozvaní predovšetkým k osobnej modlitbe. Vtedy náboženstvo pre nich nebude iba nejaká nálepka, množstvo povinností, či formálna príslušnosť k Cirkvi, ale najmä štýl života.

Rodičia by mali pamätať na to, že aj deti potrebujú rozumieť modlitbe. Veľkou chybou, ktorú rodičia robia je to, že učia deti základné a najdôležitejšie modlitby, ale ktoré ešte nechápe. Vytvorí sa v nich predstava, že Boh hovorí nezmyselné veci. Tým sa význam modlitby v mysli dieťaťa znehodnocuje a kladú sa základy pre neskorší mechanizmus a formalizmus modlitby.

Aj z poučenia sv. Šarbela vyplýva, že nevyhnutnou zložkou pri modlitbe v rodine je konkrétny príklad a živé svedectvo jednotlivých členov rodiny. Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, zostupujú do hĺbky ich sŕdc, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti.

Keď sú rodičia dobrým príkladom pre svoje deti v praktizovaní modlitby, potom aj deti, ba všetci, čo žijú v spoločnom rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, svätosti, či spáse.

Ako bez lásky nie je rodina žiadnym spoločenstvom osôb, tak bez lásky nemôže rodina ako osobné spoločenstvo žiť, rásť a prekvitať. A práve na túto dôležitosť lásky v rodine poukazuje aj svätý Šarbel:

Láska je jediným pokladom, ktorý si môžeme počas pozemského života zhromaždiť a ktorý pretrvá naveky. Všetko materiálne bohatstvo, sláva, spoločenské postavenie a všetky úspechy spolu so smrťou zostanú na tomto svete. V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska.

Láska je podstatný prvok, bez ktorého nemôže byť reč o kresťanskej rodine. Je to láska kvalifikovaná, láska nadprirodzená, ktorou sa členovia rodiny milujú v Bohu a pre Boha. O tomto najdôležitejšom znaku povedal Pán Ježiš tieto významné slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ ( Jn 13, 25)

Rodina, založená na láske, je spoločenstvom osôb a ich prvou úlohou je verne žiť skutočnosť svojej jednoty a stále sa usilovať tvoriť pravé spoločenstvo osôb.

Pravá, nefalšovaná láska v rodine je oduševňovaná a poháňaná vnútornou a trvalou dynamikou, ktorá vedie rodinu k stále hlbšiemu a užšiemu spoločenstvu, čo je základom a dušou rodinného spoločenstva. Ozajstná láska vedie rodinu stále k hlbšiemu a užšiemu spoločenstvu.

Vo všeobecne platí, že každý člen rodiny sa usiluje zachovávať a povznášať hodnoty a požiadavky rodiny. Každá doba kladie na človeka vysoké požiadavky a úloha rodiny je vystavená nebezpečnému tlaku uvoľnenej morálky, či etiky. Preto aj svätý Šarbel zdôrazňuje nutnosť hľadať ozajstné, trvalé šťastie. Nie nestále, ľahko pominuteľné:

Boh túži, aby sme boli slobodní a šťastní. Ľudia však hľadajú šťastie tam, kde ho nikdy nenájdu, teda na zemi v materiálnych dobrách alebo v iných ľuďoch. Úplné šťastie možno nájsť len v zjednotení sa v láske s Kristom.

Hodnoty, ktoré rodina dodržiava a zachováva, majú pôvod vo viacerých prameňoch. Môžu to byť tradície, kultúrne zvyklosti, spoločenské normy, vplyv médií, jedinečnosť každého človeka. Rodičia pri výchove rôznymi postupmi a spôsobmi odovzdávajú tieto hodnoty svojim deťom. Pre rodičov je určitým zadosťučinením, ak si deti tieto hodnoty, ktoré si vážia ich rodičia, úspešne osvoja. Odovzdávanie hodnôt z generácie na generáciu totiž ovplyvňuje množstvo faktorov a nie vždy je to ľahké.

Veľmi veľa závisí od rodičov a od toho, čo pokladajú oni za svoje osobné šťastie, akú vyznávajú hierarchiu hodnôt.. Podľa toho sa utvárajú aj požiadavky na správanie, konanie a postoje jednotlivých členov rodiny. Šťastie je vlastne vždy to, čo zaň považujeme. U každého človeka sa hodnoty líšia, aj keď v základných pravidlách prevláda zhoda. Sčasti sú podmienené aj potrebami konkrétnej rodiny, preto si každá rodina môže zvoliť kritériá na to, aby dosiahla pohodu a šťastie.

Dnešná spoločnosť je poznačená individualizmom, sebectvom a množstvom ponúkaných falošných hodnôt. Nie sú prehnaný individualizmus, sebectvo, egoizmus, boj o moc v rodine, kľúčovými problémami kríz súčasnej rodiny?

Aj kvôli tomuto tvrdeniu sú rodičia, napriek mnohým ťažkostiam vo výchove, pozvaní s dôverou a odvahou vychovávať deti a zorientovať ich v základných hodnotách ľudského života. Na to, aby mohol niekto vychovávať, poukazovať na skutočné hodnoty, musí predovšetkým tieto hodnoty aj sám vyznávať a žiť.

Svätý Šarbel  tiež poukazuje na to, že členovia rodiny sú pozvaní, skrze svoj život a svoje skutky, plniť vôľu Otca Stvoriteľa: 

Započúvajte sa teda do toho, čo vám Boh rôznymi spôsobmi hovorí, usilujte sa to pochopiť a úplne splniť jeho svätú vôľu.

Človek nemôže poznávať Božiu vôľu len z hľadiska osobného prospechu, ale iba z hľadiska podriadenia všetkých hodnôt a zákonitostí Božej vôli. A toto je pre život v rodine veľmi dôležité.

Rodina je  v prvom rade povolaná mať podiel na stvoriteľskom diele nebeského Otca. V rodine a cez rodinu uskutočňuje Boh svoj stvoriteľský zámer. Účasť ľudí na stvoriteľskom diele Božom sa v rodine a cez rodinu naplňuje vo viacerých rovinách.

Ak chce človek žiť v rodine podľa Evanjelia, musí žiť vo vedomí a presvedčení, že spôsob života, ktorý má viesť – neraz je to život zložitý a plný odriekania – je Božia vôľa.

Pred dnešnou spoločnosťou, v ktorej veľmi často rezonujú nesprávne názory o chápaní rodiny,  stojí veľmi náročná úloha, t.j. znovu sa zamyslieť nad povolaním človeka v tomto svete a ozrejmiť si základné pravdy, ktoré sa vzťahujú na človeka a rodinu. Je totiž zrejmé, že šťastný život človeka, ale aj  ľudskej a kresťanskej spoločnosti, veľmi úzko súvisí s dobrou situáciou v otázkach rodinného života.

Pri týchto úvahách a ozrejmovaní si základných právd o človeku a rodine sa všetci môžeme  učiť z veľkej múdrosti svätého Šarbela.  Ak chceme ochraňovať naše domovy od vplyvu diabla, ak chceme mať v našich rodinách šťastných ľudí, snažme sa vytvárať kultúru počúvania, usilujúc sa o zmiernenie hluku v našich domovoch, udržiavajme v ňom rozhovory, porozumenie, odpúšťanie, rozvíjajme lásku  a nezabúdajme na spoločnú modlitbu.

Modlitba k svätému Šarbelovi

Svätý Šarbel, ty si sa zriekol pôžitkov sveta a žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne. Teraz prebývaš v sláve neba. Prihováraj sa za nás. Očisti našu myseľ i srdce, upevni nás vo viere a posilni našu vôľu. Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu. Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu. Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a podporuj nás v zápasoch všedných dní. Mnohí ľudia na tvoj príhovor dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela, vyriešenia problémov v ľudsky beznádejných situáciách. S láskou zhliadni na nás a ak to bude v súlade s Božou vôľou, vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme. No predovšetkým nám pomáhaj každý deň kráčať po ceste svätosti do večného života. Amen.

Zverejnené 15.05. 2021, na Medzinárodný deň rodiny

       Pripravil: na základe podkladov z internetu o. Miroslav

Pascha v rodine

(vyhodnotenie výtvarnej súťaže)

Do výtvarnej súťaže v rodine vo vymaľovaní obrázkov, ktoré v niektorých rodinách poslúžili v rámci rodinnej modlitby počas sviatkov Paschy, zareagovalo niekoľko detí a sme tomu veľmi radi.

Rozhodli sme sa preto všetky deti, ktoré sa zapojili do súťaže, odmeniť peknou cenou.

Ceny pripravíme a o termíne ich prevzatia budeme informovať.

Kto sa zapojil do súťaže?

  • Šimon MANDZÁK
  • Marek STYRANČÁK
  • Damián JAROŠ
  • Adam MAJTÉNYI
  • Filip SENTIVAN
  • Ela MYCIOVÁ
  • Maxim HARAŠČÁK
  • Miroslav TEHLÁR
  • Dávid STYRANČÁK
  • Dominika VASIĽKOVÁ
  • Michaela TEHLÁROVÁ
  • Jakub MANDZÁK
  • Mikuláš TEHLÁR

Blahoželáme a ďakujeme za vašu ochotu, chuť i odvahu a veríme, že v budúcnosti sa mnohí váhajúci zapoja do našich súťaží!

Odovzdané maľby si môžete pozrieť v tejto galérii:  https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/pascha-v-rodine/

Obraz Božieho milosrdenstva

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Božie milosrdenstvo

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

Prečo verím, že Kristus vstal zmŕtvych

(uvažovanie nad skutočnosťou prázdneho hrobu)

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“

  (1 Kor 15, 14-17)

Mnohí ľudia si ešte aj dnes myslia, že príbeh o Kristovom vzkriesení je len jedna z mnohých legiend, podobne ako napr. grécka mytológia. Kristovo zmŕtvychvstanie však nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti. Je to udalosť, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov pri Kristovom hrobe, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je totiž božské, prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy, Lásky a Dobra.

Veriaci človek si dobre uvedomuje, kresťanská viera nie je len súbor nejakých mravoučných pravidiel a etických princípov, ale stojí aj na historických skutočnostiach. Pokiaľ Ježiš nebol ukrižovaný za naše hriechy a nevstal z mŕtvych, kresťanská viera je úplne zbytočná a prázdna, lebo nemôže dať to, čo Ježiš sľuboval svojim nasledovníkom – odpustenie hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život.

Svätý apoštol Pavol to vyjadril veľmi jasne: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 14).

Všimnime si niektoré historické okolnosti, ktoré vplývajú na to, že veríme v skutočné vzkriesenie Ježiša Krista.

1. Ježiš Kristus sám pripravoval ľud na svoje vzkriesenie

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať veľmi priamo a jasne: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31)

Niektoré Kristove predpovede vzkriesenia sú aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených Kristových učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (porov. Jn 2, 19, Mk 14, 58, Mt 26, 61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ a o troch dňoch v lone zeme (Mt 12, 39-40) Pozoruhodné je aj svedectvo Kristových žalobcov, ktorí tvrdili Pilátovi:: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.”“ (Mt 27, 63).

2. Hrob bol na Veľkú noc prázdny

V Lukášovom evanjeliu čítame: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu (ženy) a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.“ (Lk 24, 1-3)

Prázdny hrob sám o sebe nie je priamym dôkazom Kristovho vzkriesenia, ale je dosť podstatným znamením. Hrob je prázdny a mŕtve telo Ježiša Krista sa nedalo nájsť. Ako je to možné? Existujú štyri možné vysvetlenia:

a) Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

b) Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila ako prvá. Je však pravdepodobná? Dokázali ustráchaní apoštoli premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh, klam, podvod?

c) Ježiš nebol v hrobe mŕtvy, ale v čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Čo to znamená? Že keď sa Kristus prebral, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Toto sa dokonca ani Ježišovi nepriatelia nepokúšali tvrdiť. A nakoniec, kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži. Ďalším argumentom popretia tohto argumentu, je aj skutočnosť, že mŕtve telo Kristovo spočinulo po zložení z kríža v náručí Matky. Či by si Panna Mária, Matka,  naozaj nevšimla, že jej Syn žije, že je iba v bezvedomí? 

d) Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. K hrobu totiž prišli apoštoli Peter a Ján, videli, že plachta, ktorou bol prikrytý a šatka, ktorú mal na hlave, sú poskladané a každá na inom mieste. Toto je argument, že Ježišovo mŕtve telo nebolo ukradnuté, a taktiež neprítomnosť jeho tela nemohla byť ľudským dielom, ale dielom Božím. Je to jedna z najkrajších skutočností našej viery.


3. V jednom okamihu sa z ustráchaných a beznádejných učeníkov stávajú odvážni svedkovia Kristovho vzkriesenia

Tí istí učeníci, ktorí sa rozpŕchli, ktorí zradili Krista, sa po jeho vzkriesení stávajú odvážnymi, horlivými a presvedčivými svedkami pravdy o Kristovom vzkriesení. Oni sami túto zmenu vysvetľovali tým, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (porov. Sk 2, 32).

Aj samotným apoštolom trvalo určitý čas, pokiaľ dokázali prijať pravdu o vzkriesení Krista (napr. taký apoštol Tomáš). Preto neobstojí domnienka, že zmŕtvychvstanie je iba výplod viery apoštolov. Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy, necháva sa nimi dotýkať a jedáva s nimi, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, nakoľko ešte nesie stopy jeho mučenia. Zároveň však má aj nové vlastnosti osláveného telo, napr. už sa nenachádza v čase a priestore, preto môže vojsť aj cez zatvorené dvere. Nie je to ako vzkriesenie Lazára, či Jairovej dcéry. Títo ľudia museli znovu umrieť, ale Kristus už nie.

Mnohí odporcovia tohto argumentu tiež tvrdia, že táto premena u apoštolov bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli fyzicky veľmi zdatní a taktiež to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (porov. Mk 9, 32; Lk 24,11; Jn 20, 8-9.25).

4. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristus sa zjavil nie iba jemu

Apoštol Pavol píše Korinťanom, že nielen on videl vzkrieseného Krista, ale aj ďalších 500 bratov: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli.“ (1 Kor, 15, 6)

Keď apoštol píše tieto slová, mnohí z týchto svedkov boli ešte nažive. Je to veľmi dôležitý fakt, keďže Korinťania boli ako národ k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo, by apoštol veľmi riskoval s takýmto verejným prehlásením, ak by to nebola pravda.

5. Prvotná Cirkev svojou existenciou a životom svedčila o Kristovom vzkriesení

Celý život Cirkvi postavil Ježiš Kristus na svedkoch jeho zmŕtvychvstania. Prvotná Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a aj Mesiášom (porov. Sk 2, 36). Toto svedectvo, ktoré sa podávalo z pokolenia na pokolenie, je úžasným svedectvom viery. Svedkovia v mnohých prípadoch obetovali aj svoj život za túto ohlasovanú pravdu. Cenili si ju viac ako časnosť. V prípade voľby medzi pozemským životom a životom v spoločenstve so zmŕtvychvstalým Kristom si radšej volili tú druhú možnosť. Táto voľba sa stala zároveň aj ukazovateľom cesty do večnosti pre budúce generácie.

Toto svedectvo Cirkvi bolo pevne zakorenené vo víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila a šíri po celom svete.

6. Obrátenie sv. apoštola Pavla

Samotné obrátenie apoštola Pavla a jeho svedectvo nasvedčujú pravde  vzkriesenia.  V liste Galaťanom píše: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“ (Gal 1, 11-12)

Ďalej tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde videl vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru a učeníkov, no neskôr, na úžas a prekvapenie všetkých, riskuje svoj život pre evanjelium (porov. Sk 9, 20-25).

Túto zmenu v svojom živote vysvetľuje nasledovne: „Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“  Ja som sa spýtal: „Kto si, Pane?“ A Pán povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.  Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím.“  (Sk 26, 14-16)

Ježišovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo robil a učil. Je splnením prisľúbení Starého zákona, všetky proroctvá, ktorými Boh dával vyvolenému národu nádej, v jeho živote, utrpení, smrti ale aj zmŕtvychvstaní sa naplnili. Je to najväčší zázrak všetkých dôb a potvrdzuje pravdu o jeho Božstve. Je zavŕšením vtelenia Božieho Syna a jeho poslania.

Ježiš Kristus hovoril svojím učeníkom, že vstane zmŕtvych. A tento prísľub aj naozaj uskutočnil. Kristus totiž vždy urobil všetko, čo povedal. Hovoril tiež, že aj my vstaneme zmŕtvych a že nám pripravuje miesto v nebi. Aj na základe Jeho vzkriesenia môžeme mať istotu, že Kristus je zdrojom a zárukou nášho budúceho vzkriesenia. Samozrejme, ak veríme Jeho slovu.

Kristovo zmŕtvychvstanie je základným predmetom a pravdou katolíckej viery Cirkvi.

Na záver slová pápeža Benedikta XVI., ktorý povedal: „Udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je srdcom kresťanstva, stredobodom našej viery, je to mocný pohon našej istoty, silný vietor, ktorý odoženie akýkoľvek strach a neistotu, akúkoľvek pochybnosť a ľudskú vypočítavosť.“

Spracoval: o. Miroslav

Symboly v čase Paschy

Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším.

Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.

Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly v súvislosti so sviatkom Veľkej noci.

Svetlo ako symbol božstva

Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8, 12).

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Paschy je plaščenica.

Plaščenica je ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Kríž ako znak kresťanstva

Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. sa objavuje kríž v katakombách, aj keď nie je vylúčené, že kresťania v súkromnom živote i v časoch prenasledovania používali a maľovali kríž i ukrižovanie.

Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života. Odstránil sa trest smrti na kríži, kríže boli postavené ku chrámom, na cintorínoch, na verejných cestách, začali sa raziť mince so znakom kríža.

Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktoré osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

 Otvorenie dverí chrámu ako symbol víťazstva

Otvorenie dverí chrámu počas Utierne Vzkriesenia nádherne symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

Otvorenie dverí na ikonostase ako symbol otvorenie raja

Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého (strastného) týždňa, ktorý sa slávil pred Veľkou nocou.

Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa.

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve  Kristovým vzkriesením.

Požehnanie pokrmov je symbolom hostiny lásky

Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Tieto pokrmy boli na Veľkú noc požehnávané na ich prvé domáce použitie.

Požehnanie týchto pokrmov zároveň pripomína, že spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole v chráme, má pokračovať aj doma v rodinnom spoločenstve, prostredníctvom týchto požehnaných pokrmov.

Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si omnoho viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Presne v duchu slov žalmistu: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ (Ž 145, 15-16)

Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Práve požehnanie veľkonočných jedál a ich požívanie v rámci rodiny je vyjadrením vďaky Bohu za to, že sa stará o človeka.

 Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo. Z textov Svätého Písma môžeme vidieť, že hostina je symbolom priazne, ktorú preukazuje hostiteľ pozvaným, teda Boh nám ľuďom.

Ak požehnávame veľkonočné pokrmy, ktoré odnášame z chrámu do našich príbytkov, robíme to tiež z dôvodu, aby sme dávali najavo, že Ježiš, ktorý nás v chráme nasýtil sviatostným chlebom, sa stáva nielen hosťom v našom príbytku, ale je hostiteľom, ktorý sa o nás stará a tým nám preukazuje svoju lásku.

Státie v chráme je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista

Otcovia Prvého ekumenického nicejského snemu (rok 325), na ktorom okrem iného zavrhli blud arianizmu, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). V poslednom z nich (vo vzťahu k liturgickým postojom) sa stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice (v období od nedele Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha) sa v chráme nesmie kľačať.

Človek svojím státím počas bohoslužieb vyjadruje vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti sním bezprostredne späté.

Stáť pri modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie. Zároveň je tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Státie tiež vyjadruje radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7, 9; 15, 2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha.

Kľačanie, ktoré je ako liturgický postoj prejavom pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti, by nebolo v dostatočnom súlade s teológiou Paschy. Podľa sv. Bazila Veľkého si je človek modliaci na kolenách vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Keď si všimneme liturgické texty, k Pondelku Svätého Ducha sa slávi večiereň, ktorej súčasťou sú osobité modlitby prednášané na kolenách. V tomto prípade sa jedná o oficiálny začiatok obdobia, počas ktorého je opätovne dovolené kľačanie.

Pascha ako symbol zápasu života so smrťou

Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

Preto je veľmi nutné, zvlášť v živote kresťanov, nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Všimnime si život okolo nás, kde sa už niekoľko týždňov na nás z výkladov obchodov usmievajú rôzne zvieratká, ako baranček, zajac, či kuriatka a tematika jarných kvetov je tiež veľmi populárna. Sú to však symboly, ktoré sú univerzálne, väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája ich väčšinou s nástupom jari, nie so sviatkom Paschy. Ale napr. taký baranček je pre nás kresťanov symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom týchto dní. Najviac asi narcis a tulipán,  ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody..

Aj keď teda okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody, každý rok sa na jar odohráva aj zápas života so smrťou. Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa totiž odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len akýmsi sviatkom a oslavou jari, ale je každoročnou oslavou obety Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.

Veľká noc je o viere v živého, vzkrieseného Krista. Nechajme sa ňou osloviť. Dajme Ježišovi Kristovi svoju vieru a lásku. Zamilujme si ho napriek všetkému, čo nám v tom bráni. Nebojme sa svojich nedostatkov. Ak máme v srdci vieru a lásku, On nás prijme a urobí z nás ľudí, ku ktorým prišla spása.

Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, nádejou, bázňou a úžasným pokojom.

o. Miroslav