Nazaretská rodina ako povzbudenie pre rodiny dneška

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

Prijmeme novonarodeného Mesiáša?

(vianočné zamyslenie)

Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým  ľuďom:
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“

(Lk 2, 10-11)

Anjel zvestuje radostnú zvesť, pastieri prichádzajú do maštale, kde nachádzajú Jozefa, Máriu a malé dieťa zavinuté do plienok. Všade je plno radosti a my všetci si uvedomujeme, že táto udalosť v dejinách spásy je začiatkom čohosi veľkého – začiatkom diela vykúpenia.

Vianoce ukrývajú v sebe množstvo tajomna. Práve preto sú také čarovné. Je to čas, keď aspoň na chvíľku utíchnu rozbroje, zastavia sa hádky… Je to čas, keď všetci akosi viac túžime po láske. Chceme ju pocítiť, ale zároveň cítime aj potrebu niekomu ju darovať, nech jej má každý dosť.

Ale človek netúži len po láske od človeka. Sme stvorení pre večnosť. Túžime po láske, ktorá by trvala stále, ktorá by sa nikdy neskončila. A práve Vianoce uspokojujú túto našu túžbu.

Prichádza na svet Ježiš Kristus, jediná večná a pravá Láska. Vo svätú noc sa narodil, aby naplnil naše srdcia. Prichádza v najväčšej pokore a biede, hoci je Kráľ. Nenárokoval si na palác a zlatú kolísku. Ani na poctu, aká sa vzdáva kráľom. Narodil sa v najväčšej skromnosti – v chudobnej maštali a v jasličkách na slame. On je Kráľom našich sŕdc. Hoci chudobný, predsa tak bohatý! Tak bohatý láskou! Láskou, ktorú môžeme mať nielen počas Vianoc, ale aj počas celého roka.

Aj my sa spolu s anjelmi a pastiermi klaňajme malému Ježiškovi v jasličkách. Keď im anjeli zvestovali radostnú zvesť, pastieri zanechali svoje stáda a ponáhľali sa do Betlehema. Odmenou im bolo to, že našli malé dieťatko zavinuté v plienkach. Malé nevinné bezbranné dieťa. Človek by si myslel, aké je slabé… A predsa sa v ňom skrýva sila. Nie sila kráľov a vladárov, ale sila lásky a dobra.

Aj keď žijeme dobu zákazov a obmedzení, nájdime si čas, aby sme sa zahľadeli na toto maličké dieťa v jasličkách. Dieťa, ktoré zmenilo chod dejín; dieťa, ktoré zmenilo svet. Ako hovorí pápež František, potrebujeme sa zastaviť pred Dieťaťom z Betlehema a nechať, aby naše srdce preniklo dojatie.

Koľkí v Betleheme si neuvedomili a prehliadli narodenie Mesiáša! A tiež tam boli isto všelijaké výhovorky: zhon, chaos, súpis ľudu, povinnosti, problémy… Neurobme aj my rovnakú chybu! Pripravme srdcia na narodenie Božieho Syna.

Panna Mária mohla porodiť Ježiša iba na jednom mieste na zemeguli, teraz sa však Kristus môže narodiť v každom ľudskom srdci. To srdce však musí byť čisté a úprimné.

Ak čakáme návštevu, nejakého milého hosťa, všetko doma vyriadime, navaríme, napečieme, aby sa náš hosť cítil pohodlne, aby mu nič nechýbalo. Aký príbytok sme pripravili Spasiteľovi sveta? Nezabudli sme na svoje srdcia? Nie je v nich ešte veľa nelásky, egoizmu, ľahostajnosti…? Iba do srdca pripraveného, do srdca očisteného, do srdca milujúceho môže vstúpiť Ježiš Kristus.

A čo je ešte dôležité si uvedomiť? Ježiš ako Dieťa neprichádza k nám iba ako návšteva, ktorá sa chvíľku zdrží a potom odíde. Ježiš prichádza, aby zostal! Prichádza, aby odpustil, uzdravil, potešil, povzbudil… Prichádza, aby dal zmysel ľudskému životu.

Prežívame zvláštnu dobu, poznačenú epidémiou, obmedzeniami, zákazmi… Avšak možno je práve toto doba, kedy môžeme vrátiť Vianociam ich pôvodný zmysel! Veď pravá radosť z Vianoc nespočíva v darčekoch, vo vyzdobenom stromčeku, výborných jedlách, či v poriadnej dávke snehu, ale v slovách anjela, ktorý ohlasuje príchod Spasiteľa. Táto radostná zvesť patrí všetkým ľuďom.

Nech sa sviatočné dni nesú v znamení tejto radosti – úprimnej, nefalšovanej, nepoznačenej sebectvom, egoizmom, konzumizmom a ľudskou krutosťou.

Vianoce nemôžu byť bez Ježiša Krista. Veď on je oslávencom. On je kráľom Vianoc. Tak mu pripravme vo svojich srdciach dôstojnú oslavu!

Otvorme počas týchto dní dvere našich sŕdc, aby sa v nich Ježiško mohol ubytovať. Nechajme sa viesť jeho učením, ktoré nás vedie k pravej slobode a k pravému životu.

Nech nás všetkých dobrotivý Boh naplní svojou milosťou a pokojom, ktorý nám tento svet nemôže dať, a nech nás sprevádza naším životom. Potom už Vianoce nebudeme prežívať iba v tieto decembrové dni, ale po celý rok a po celý náš život.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

                                                                                                                               o. Miroslav

Vianočný list Ježiškovi

(list na zamyslenie)

Milý Ježiško, blížia sa Vianoce a preto ti píšem tento list. 

Myslel som najskôr, že napíšem Mikulášovi, ale potom som si pomyslel, že bude lepšie napísať náboženským autoritám. Čiže ak nebudeš môcť splniť moje želania, môžeš požiadať o pomoc tvojho otca.

Milý Ježiško, tento rok ti nepíšem, aby som od teba pýtal darčeky. Už som dostal PS3, počítač i tablet. Takisto smartphone a laserovú pištoľ, na ktorej je napísané, že zničí nepriateľov. A tiež jednu bábiku, ktorá sa napojí na Google, odpovie na maily, pošle sms (mms) a možno si pomocou nej pozrieť aj video na youtube, aktualizovať antivírus a ísť na záchod. 

Nemám už čas stretnúť sa s priateľmi. Chýbajú mi moji kamaráti. 

Milý Ježiško, pamätám si, že kedysi sme sa zastavili po škole, aby sme si zahrali futbal na dvore so spolužiakmi. Pamätám si, že to bolo veľmi pekné. 

Teraz mama vraví, že v triede je veľa cudzincov, že vyjsť na ulicu je nebezpečné a preto ma príde vyzdvihnúť zo školy vždy ako zazvoní. Pamätám si, že niekedy som chodil domov sám, vozil som sa po ulici na bicykli.  Ale potom ako jeden kamión zrazil môjho kamaráta, nenechajú má vrátiť sa domov pešo. 

Mama vraví, že je v meste veľa smogu a smog je škodlivý. Tak hovorí mama, ale pritom jazdí na Toyote, ktorá má 600 koní pod kapotou. 

Milý Ježiško, pre toto všetko a ešte viac nepýtam od teba žiadne darčeky, žiadne sladkosti, lebo posledné roky som pribral niekoľko kíl.

Nechcem darčeky, ani pre mňa ani pre nikoho iného. Už je dosť tých áut, stále viac lesknúcich sa, čo špinia cesty stále viac. Dosť bolo tých mobilných telefónov, stále viac farebných, čo robia náš život stále viac šedivým. Tých SIM kariet, čo naposielajú správy aj samotné a potom sa čudujeme, kde odišla polovica otcovej výplaty. 

Doteraz som písal, čo nechcem. Je čas, aby som začal písať o tom, čo by som chcel. Jediný problém je, že to neviem. Tak som si zvykol na tento spôsob života, že neviem, čo môže byť jeho lepšou alternatívou. Neviem, čo si želať, tak ťa prosím o jednu vec.

Milý Ježiško, prosím ťa teda o nové želania, priania, ktoré urobia šťastnejších ľudí okolo mňa – mojich rodičov, sestry a môjho psa. Lebo želania, čo máme teraz – nový smartphone, Mercedes či Audi, nový televízor alebo vyhrať na olympiáde – tieto želania nás nerobia šťastnými! Lebo sa nesplnia tak, ako si želáme.  A je hlúpe želať si veci, čo nás robia nešťastnými. Nemožno ale vojsť do nového roka bez želaní. Veď to by bolo ako čakať Veľkú Noc bez čokoládových vajíčok. 

          Tvoj Dušan

Spoveď ako zdroj radosti ľudského ducha

(zamyslenie sa nad spoveďou a jej charakteristikami)

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto.

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov.

V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce je oživované Vzkrieseným. Jedná sa tu o radostné stretnutie sa s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia?

Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu s Ním; čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa! A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?

Dôležitosť prípravy na sviatosť zmierenia

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Potrebujeme  nájsť v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do svojho vnútra a priznať si vlastné zlyhania.

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov.

Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou

Ak som si už nenašiel čas doma na spytovanie svedomia, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v modlitebných knihách, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Uvedomenie si vlastnej hriešnosti

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých, skôr je problém vidieť svoje vlastné hriechy.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Tiež je dôležité si uvedomiť, že v spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav.

Vnímať vlastné hriechy a vyznať ich v spovedi si vyžaduje veľkú odvahu, trpezlivosť a pokorou.

Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh

Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať?

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. 

Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz povie, či ako zareaguje. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi Kristovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha a Boh nás.

Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď

Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdlivosť skrývajú za zbytočnými frázami. Je potrebné hovoriť jasne,  jednoducho a zrozumiteľne.

Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne.

Spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať svoje hriechy. Nie je métou číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil.

Taktiež spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú spoveď.

Ľutujem… a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás.

Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď.

Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu.

Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „Ľutujem“, alebo „Pane, odpusť mi“ alebo „Bože, buď milostivý mne hriešnemu! je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako nejaká naučená formula pri 1. svätom prijímaní.

Veľký pozor si treba dať na vyslovenie ľútosti, v ktorej kajúcnik „sľubuje, že už viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Kedy sa spovedať?

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme! Cirkev odporúča, aby sa veriaci aspoň raz do roka sa vyspovedal a vo Veľkonočnom období prijať Eucharistiu.

Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Naozaj stačí? Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, či Veľkej Noci, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás čaká s otvorenou náručou vždy, keď sa vraciame naspäť z nesprávnej cesty.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu? Aj keď aj toto by mnohí dnes chceli považovať za niečo normálne a prirodzené!

Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale predovšetkým vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.

Legendy zo života sv. Mikuláša

Sv. Mikuláš, arcibiskup Lykijskej Myry, je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.

Život sv. Mikuláša je okrášlený množstvom legiend. Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že sv. Mikuláš bol v svojej dobe výnimočnou osobnosťou, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Predstavme si  niektoré najznámejšie legendy zo života sv. Mikuláša.

Legenda o zvolení za arcibiskupa

K tomuto zvoleniu sa traduje legenda. Krátko predtým ako prišiel sv. Mikuláš do mestečka Myry, zomrel arcibiskup  tohto mesta a biskupi celého kraja sa zišli v Myrách, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha. Prosili Ho,  aby im ukázal spôsob k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k chrámovým dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a bude sa volať Mikuláš.

Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v meste, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do chrámu, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. Mikuláš, keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Biskup sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský stolec.

Sv. Mikuláš sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa.

Tak sa sv. Mikuláš stal arcibiskupom v meste Myry.

Legenda o troch dcérach

Legenda o troch dcérach – pannách je najznámejšou a najrozšírenejšou legendou o sv. Mikulášovi. Práve táto legenda z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.

Jeden občan z Patarymal tri dcéry. Keďže z rozličných príčin prišiel o všetky svoje peniaze a celý svoj majetok, jednak nemal z čoho živiť seba a svoje dcéry, ale zároveň jeho dcéry nemali veno a preto im nemohol nájsť ženíchov. A to bola vtedy veľká hanba. Rozhodol sa, že z nich urobí neviestky.

Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru.

Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: „Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“

No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili.

Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša, ktorý sa rozhodol opustiť Patar, aby unikol pred svetskou slávou a rozhodol sa odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli. 

Záchranca plaviacich sa na rozbúrenom mori

Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti.

Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným.

Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Myry, kde v chráme spoznali sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu a zachránených nabádal k pokániu a náprave života. Tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše. 

Záchrana nespravodlivo odsúdených pred smrťou

Táto legenda obsahuje dva rôzne zázraky, no obidva sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených.

V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý vyniesol podplatený prefekt provincie nad tromi nevinnými. Odsúdení už boli na popravisku a v momente, keď kat dvíhal meč k prvej rane, zjavil sa svätý Mikuláš, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými troma ľuďmi.  Predstavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a odsúdených prepustil na slobodu.

Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Keď títo traja vojvodcovia sedeli vo väznici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si aj na sv. Mikuláša, o ktorom vedeli ako zachránil troch nevinných pred smrťou. Začali sa k nemu modliť, aby orodoval za nich u Boha.

V noc pred popravou sa zjavil sv. Mikuláš vo sne cisárovi a prinútil ho, aby nevinných prepustil. Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.

Na základe tejto legendy sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.

Legenda o lodiach vezúcich pšenicu

V čase veľkého hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš sa zjavil lodníkom a poprosil ich, aby dali časť nákladu hladujúcim. Spočiatku sa zdráhali, pretože náklad mali presne odvážený, niesli zaň zodpovednosť a báli sa prípadného trestu. Napokon im však časť predsa len dali.

Keď sa doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba a obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcim, vystalo ešte na ďalšie dva roky a aj na zasiatie.

Pomocník chudobných a chorých

Svätý Mikuláš sa často večer po zotmení prechádzal ulicami a pozoroval ľudí za oknami. Keď videl chudobnú ubiedenú rodinu s deťmi, ktorým nevedeli dať rodičia nič na večeru, do obloka im vložil jedlo, hračky i niekoľko mincí. Nik nevedel, kto je tým dobrodincom, pretože Mikuláš chcel zostať v anonymite.

Únos emirovho sluhu

Svätý Mikuláš je často označovaný aj ako ochranca detí.

Arabskí piráti z Kréty uniesli mladého Basilia do otroctva. Rok dolieval víno hlavnému emirovi. Jeho matka, zronená žiaľom, nedokázala ani len sláviť sviatok svätého Mikuláša s ostatnými ľuďmi, pretože to bol pre ňu deň, keď stratila syna. Zostala sama doma. Svätý Mikuláš sa vtedy zjavil Basiliovi a uniesol ho zo zajatia.

Legenda hovorí, že sa mu zjavil v slabom opare a hneď ho premiestnil do domu rodičov. Ohromený chlapec ešte aj doma stále držal v rukách zlatý emirov kalich.

Legenda o vzkriesení študentov

S touto legendou sa spája Mikuláš ako patrón školákov a študentov. Jednej noci chceli traja putujúci študenti prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že by mohli mať pri sebe nejaký majetok, a tak ich zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný – svätý Mikuláš – a požiadal o nocľah. Zakrátko na to zločincov odhalili a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.

Záchrana mnícha Mikuláša na mori

Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori.

Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa.

Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“

Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne. 

Záchrana kňaza Christofora pred smrťou    

Kňaz Christofor, ktorý si ctil sv. Mikuláša, každý rok chodieval do mestečka Myry, aby sa tom poklonil jeho čestným ostatkom.

Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu.

Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša. A hľa, len čo sa kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš (viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata)  vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, Ten mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu. 

,,Vychvaľujme premúdreho biskupa Mikuláša,
plného milosrdenstva v biedach a súženiach.
 Jeho Pán poslal ako pomocníka a ochrancu.
Teraz sa s dôverou prihovára za tých,
ktorí oslavujú jeho pamiatku.“

                                                                   (sedalen utierne svätému)

Modlitba Pána Otče náš…

(pohľad na obsah a formu modlitby)

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.

Veľmi známa a jednoduchá modlitba, ktorá v sebe skrýva množstvo tajomstiev a pokladov pre život človeka. Rozumieme však obsahu a forme tejto modlitby? Cítime v živote silu a povzbudenia, ktoré vychádzajú z tejto modlitby?

Ježiš Kristus predniesol túto modlitbu ako odpoveď na prosbu učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa.” (Lk 11, 1)

Modlitba Pána je najdokonalejšou modlitbou, syntézou celého evanjelia a je v najvyššom stupni modlitba Cirkvi. Tvorí podstatnú časť všetkých modlitieb Cirkvi.

Tertulián nazýva modlitbu Otče náš skráteným evanjeliom, pričom hovorí: O koľko je kratšia slovami, o toľko je bohatšia myšlienkami.“

Jedinečnosť modlitby Otče náš je aj v tom, že sa vyhýba individualizmu, chýba v nej slovíčko JA, ktoré je tak typické pre naše modlitby. Ježiš Kristus nás učí modliť sa, majúc na perách predovšetkým slovíčko TY, pretože kresťanská modlitba je dialógom. A v dialógu s Bohom by nemal byť priestor na individualizmus. Potrebujeme si uvedomiť, že jednak moje problémy, ťažkosti, trápenia, nie sú jedinými na svete a tiež to, že neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva Cirkvi.

Všimnime si jednotlivé slová a prosby v modlitbe Otče náš…

Otče náš

Modlitba Otče náš začína oslavou Otca, pričom je nám daná možnosť vstúpiť do tejto oslavy tým, že Boha oslovujeme slovíčkom Otec. Túto možnosť nám zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom. My všetci sme sa krstom stali adoptovanými Božími deťmi.

Oslovujúc Boha Otec vyznávame novú zmluvu v Ježišovi Kristovi, vďaka ktorému Boh je naším Otcom a my sme   jeho ľudom.  Toto oslovenie a modlitba celkovo nám zároveň oznamujú, kto vlastne sme: sme členmi jeho Cirkvi, ktorá je zjednotená s Najsvätejšou Trojicou a sme pozvaní pripodobniť sa Otcovi, v  láske, pokore a nádeji v Neho.

Ktorý si na nebesiach

Nebo v mnohých z nás vyvoláva pocit diaľky, veľkej vzdialenosti. V modlitbe Otče náš je to však vyjadrenie inej dimenzie, dimenzie lásky: lásky  neúnavnej, trpezlivej, večnej…

Moc pozemského otca je obmedzená, ale moc nebeského Otca nie je ohraničená, lebo je všemohúci. Nie je obmedzená časove, ani priestorovo, lebo Boh je večný, všadeprítomný. Môže a aj chce nám pomôcť, lebo je dobrý a láskavý.

Práve toto poznanie nás má povzbudiť zvlášť v ťažkých časoch, či počas našich pádoch, pretože aj vtedy viem, že som milovaným Božím dieťaťom a že nič na svete nemôže uhasiť túto lásku Boha k človeku.

Nasledujú konkrétne prosby v modlitbe Otče náš, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín: prvú skupinu tvoria tri prosby, ktoré majú v centre Boha Otcadruhú skupinu zvyšné štyri prosby, ktoré majú v centre naše ľudské potreby.

V prvej skupine nám dáva Ježiš možnosť vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: posväť sa meno tvoje; príď kráľovstvo tvoje; buď vôľa tvoja.

V druhej skupine prosby odrážajú naše túžby, ktoré smerujú k Nemu, dotýkajú sa nášho života, aby bol oživovaný a uzdravovaný od hriechu; sú nasmerované aj na úspech nášho zápasu, až do konečného víťazstva dobra nad zlom.

Posväť sa meno tvoje

V tejto prosbe je cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca, ale tiež túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je.

Touto prosbou sa zapájame do Božieho plánu, ktorý spočíva v posvätení jeho mena, zjaveného Mojžišovi, a potom v Ježišovi od nás a v nás, ako aj v každom národe a človeku.

Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí naším svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.

Boh je svätý a táto Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom bežnom živote.

Príď kráľovstvo tvoje

V tejto prosbe zameriavame svoju pozornosť na návrat Krista, na príchod Božieho kráľovstva a zároveň prosíme o jeho vzrast v každej chvíli nášho života.

Ježiš Kristus síce prišiel na tento svet, ale aj napriek tomu je svet stále poznačený hriechom: vládne neláska, sebectvo, egoizmus, t.j. veľa ľudí žije s uzavretým srdcom. A predovšetkým o tomto je táto prosba: príď tvoje kráľovstvo znamená vyjadriť túžbu po Kristovi, aby bol uprostred nášho života a pretváral nás na Boží obraz.

Buď vôľa tvoja

Božia vôľa je spojená s nekonečnou Božou múdrosťou a láskou. Pre nás ľudí nemôže byt nič lepšie, než dať sa viesť touto Božou silou, ktorá dáva človeku istotu a vnútorný pokoj, silu podobnú danému pokrmu, ako to povedal sám Ježiš: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal…“ ( Jn 4, 34 )

V prosbe Buď vôľa tvoja prosíme nášho Otca o zjednotenie našej vôle s vôľou Jeho Syna, aby sa v našich životoch vypĺňal Boží plán spásy.

Vo všeobecnosti modlitba Otče náš zapaľuje v nás tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli. My totiž neveríme na náhodu, či nezvratný osud.

Táto prosba je prejavom našej viery, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom  dobra nad zlom aj v našich životoch. A práve tohto Boha, Boha plného lásky k človeku, má zmysel poslúchať a odovzdať sa mu aj v čase tých najťažších skúšok.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

Chlieb náš každodenný označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo – Eucharistia. Získavame ho ako nevyhnutný a najpodstatnejší pokrm Nebeskej hostiny, ktorej predkrmom je Eucharistia, ktorá jediná je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb. V tejto prosbe prejavujeme, ako súčasť spoločenstva Cirkvi, synovskú nádej nebeskému Otcovi.

Veľmi dôležitý je aj aspekt Chlieb náš: neprosíme v modlitbe o chlieb môj, ale o náš chlieb. Prosíme teda o chlieb nielen pre seba, ale aj pre celú Cirkev. Ak by sme sa modlitbu Otče náš nemodlili s týmto aspektom, potom by prestala byť kresťanskou modlitbou.

Slová Daj nám dnes naznačujú, že zajtra budeme musieť prosiť znovu. A toto by malo byť o našej dôvere, keďže si uvedomujeme, že náš život závisí od vôle a požehnania nášho nebeského Otca.

Odpusť nám naše viny

Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme  i odpustenie. A to každý jeden deň nášho života.

V tejto prosbe prosíme Boha o milosrdenstvo nad našimi hriechmi. Ako kresťania si zároveň uvedomujeme, že aj my milujeme predovšetkým preto, lebo aj my sme milovaní; odpúšťame preto, lebo aj nám bolo odpustené.

Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako On miluje nás. Stačí ak sa postavíme pred kríž a hneď vidíme ten nepomer lásky. Boh nás miloval a vždy nás miluje ako prvý a až do krajnosti.

Človek nestojí pred Bohom ako rovnocenný partner, ale ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť. Jediným možným postojom kresťana pred Bohom je pokorná mýtnikova prosba: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Lk 18, 13)

Ako i my odpúšťame svojím vinníkom

Sväté písmo hovorí, že nemôže mať lásku k Bohu ten, kto ju nemá k blížnemu (porov. 1 Jn 4, 20).

Preto je Božie odpustenie spojené s predchádzajúcim odpustením človeka jeho vlastným vinníkom.

Nemilosrdný človek zahadzuje kľúč k Božiemu milosrdenstvu: „Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ ( Lk 6, 38)

Neuveď nás do pokušenia

Vari nás Boh pokúša? Niektorí biblisti zdôrazňujú, že preklad by mal skôr vyzerať takto: „Nedovoľ nám podľahnúť…“ Presne v duchu slov svätého Jakuba:  „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“ (Jak 1, 13-15)

Život nás kresťanov je v mnohých prípadoch konfrontáciou medzi našou slobodou a nástrahami Zlého.

Boh nás však ešte nikdy nenechal samých, ale v Ježišovi Kristovi sa prejavuje ako Boh, ktorý je vždy s nami:  je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas radostí, smútku, starostí, skúšok a prehier v našich životoch, je s nami vždy, pretože je Otec a ten nikdy neopúšťa svoje deti.

V tejto prosbe prosíme Boha, aby nás chránil pred pádom do hriechu a vyzbrojil nás bdelosťou a vytrvalosťou až do konca. Je to veľmi dôležitá prosba, zvlášť keď si uvedomujeme svoju hriešnosť a to, že nik z nás nie je natoľko dobrý, aby nikdy neurobil nejaké zlo.

Ale zbav nás Zlého

Ježiš Kristus učí, aby sme vzývali Boha zvlášť v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť v živote človeka.

Tak ako všetci vieme, čo je zlo, tak všetci vieme, čo je pokušenie. Každý z nás už v svojom živote zažil silu pokúšania. A práve touto prosbou prosíme Boha o prejav víťazstva (už raz a navždy  získaného Ježišom Kristom) nad Zlým, ktorý sa stavia proti Bohu a jeho plánom spásy.

Táto prosba je zároveň vyjadrením našej nádeje, že aj v týchto pokúšaniach môžeme počítať s Božou pomocou. Boh je pripravený obdarovať nás silou, aby sme zvládali zdolávať prekážky od Zlého a sľubuje nám, že nás oslobodí od Zlého.

Modlitba Otče náš je vzorom každej modlitby, ktorú vždy tvorí jednak kontemplácia Boha, jeho tajomstva, jeho krásy a dobroty, ale aj úprimná a odvážna prosba o to, čo potrebujeme pre náš život, aby sme ho žili dobre.

Výzvy modlitby Otče náš do nášho života?

  • Volajme Boha svojím Otcom, tak, ako si to prial Jeho Syn,
  • pýtajme si od Neho svoj každodenný chlieb, aby sme živili našu dušu a naše telo, lebo život neoddeľuje jedno od druhého,
  • plňme Jeho vôľu namiesto toho, žeby sme Ho dlhé hodiny žiadali, aby On vyplnil našu vôľu,
  • pýtajme si odpustenie namiesto toho, aby sme sa deň čo deň usilovali zachrániť svoju povesť pred ľuďmi,
  • zverme Mu svoju starosti, aby nám On nedovolil podľahnúť Zlému.

Modlitba Otče náš, ako akýsi prototyp jednoduchej, ale zároveň dôležitej modlitby nás učí, aby sme v dialógu s Bohom nehromadili zbytočné slová, pretože sám Ježiš Kristus hovorí, že „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6, 8)

Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: On to totiž pozná oveľa lepšie ako my. Pre nás je síce Boh tajomný, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach (porov. Ž 139, 1-4). Boh je ako tie mamy, ktorým stačí pohľad, aby pochopili všetko o svojich deťoch: či sú spokojné alebo smutné, či sú úprimné alebo niečo skrývajú, či sa trápia alebo sú spokojné.

„Je treba mať odvahu modliť sa modlitbu Otče náš, pretože ňou voláme na Niekoho, pričom skutočne veríme, že Boh je Otec, ktorý nás sprevádza, odpúšťa nám, dáva nám chlieb, všíma si všetko, o čo prosíme a oblieka nás krajšie ako poľné kvety. Veriť je veľké riziko a znamená odvahu vykročiť vo viere, preto je nádherné, keď sa spoločne modlíme, pretože si navzájom pomáhame byť odvážni.“

(pápež František)

Mikuláš Klimčák by oslavoval storočnicu

Akademický maliar Mikuláš Klimčák (1921 – 2016) patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia a svojím dielom šíril predovšetkým kultúru inšpirovanú vierou. Bol nielen maliarom, ale aj ikonopiscom, sochárom, ilustrátorom, dizajnérom, reštaurátorom, či filozofom.

Základné životopisné údaje

Mikuláš Klimčák sa narodil 16. novembra 1921 v gréckokatolíckej rodine v Humennom.

V rokoch 1943-1945 študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha.

V roku 1948 ukončil Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe, u profesorov Františka Tichého a Jozefa Nováka.

Po skončení štúdií pôsobí ako maliar vo voľnom povolaní, v začiatkoch na východnom Slovensku a neskôr v Bratislave.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa zapájal do pozdvihovania jej ducha.

Usporiadal rozsiahly súbor autorských výstav doma a v zahraničí. Pravidelne sa sám zúčastňoval výstav popredných osobností Slovenska.

Zomrel 2. marca 2016 v Bratislave.

Sakrálna tvorba Mikuláša Klimčáka 

Mikuláš Klimčák pri dielach sakrálnej povahy výrazovo čerpal najmä z tradičnej byzantskej ikonografie.

Vo svojej tvorbe akcentoval počiatky slovenských národných dejín a obdobie Veľkej Moravy. Vytvoril ikony viacerých osobností tohto obdobia, napr. sv. Gorazda. Jeho inšpiráciou je i slovanský dávnovek, dejiny kresťanstva, nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť.

Krížová cesta v pri našom farskom chráme v Humennom, či mnohé nástenné ikony vo farskom chráme sú dielom práve Mikuláša Klimčáka.

S jeho dielami (freskami, ikonami, olejomaľbami, krížmi, nástennými maľbami, vitrážami, vnútorným zariadením…) sa môžeme stretnúť v chrámoch a posvätných miestach nielen Gréckokatolíckej, ale aj Rímskokatolíckej cirkvi, napr. v Bačkove, Ľubici, Kružlove, Kútoch, Nových zámkoch, Kátlovciach, Sklabinej, Hruštíne, Hubovej, Dolnom Smokovci, Prešove, či Bratislave.

Podľa návrhu Mikuláša Klimčáka bol realizovaný sarkofág gréckokatolíckeho biskupa Petra Pavla Gojdiča, ktorý sa nachádza v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

Vo svojom celoživotnom diele šíril Mikuláš Klimčák myšlienku cyrilo-metodskej misie solúnskych bratov, sv. Cyrila a Metoda. Vydával rozličné vzácne a hodnotné diela (plagáty) prezentujúce cyrilo-metodskú misiu.

Vo vlastnom náklade vydal a ilustroval vydanie Proglas Konštantína Filozofa v preklade Viliama Turčányho.

Svetská tvorba Mikuláša Klimčáka

Mikuláš Klimčák pracoval a tvoril v širokej škále monumentálnych techník, od tkanej, viazanej tapisérie, artprotisu, textilnej koláže-aplikácie, cez vitráž a gubu k štukolustru, mozaike, betónovým reliéfom a dreveným objektom. Svojím rozsiahlym dielom zasiahol takmer do všetkých oblastí výtvarnej tvorby. Je aj autorom viacerých poštových známok.

Práce Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Jeho gobelíny, artprotisy a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky.

Šesť metrov dlhý a takmer tri roky tkaný gobelín Byzantská misia na Veľkej Morave skrášľuje historické priestory Bratislavského hradu.

Nesmrteľný bájny vták Fénix, zvečnený do artprotisu, visí v Národnej rade SR ako umelcov dar parlamentu pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Z oblasti svetskej výtvarnej tvorby umelca treba spomenúť farebnú vitráž v nemocnici v Revúcej (1957); gobelíny Jánošík (1960); Slovensko (1973); Nový život (1972); Práca (1972); návrh na mozaiku na pražskom Hrade, tempera (1965); nástenné maľby na základnej škole v Bratislave, v rekreačnom stredisku Tatranská Lomnica a v kúpeľoch Piešťany.

Ocenenia Mikuláša Klimčáka

Mimoriadne bohatá umelecká tvorba Mikuláša Klimčáka bola ocenená rôznymi oceneniami:

  • Cena Fra Angelico udelená Radou pre vedu, vzdelanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska (2003),
  • Rytier Rádu sv. Silvestra  menovaný pápežom Benediktom XVI., kde ide o najvyššie vyznamenanie Cirkvi udeľované laikom (2007), 
  • Medaila blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča OSBM udelená prešovským arcibiskupom metropolitom Ján Babjakom za umelecký prínos aktivít a tvorby umelecká pre Prešovské arcibiskupstvo, ako aj šírenie sakrálneho byzantského umenia v spoločnosti (2011), 
  • Zlatá medaila Matice slovenskej za celoživotnú pronárodnú činnosť a tvorbu (2011),
  • Medaila prezidenta Slovenskej republiky udelená prezidentom SR Ivanom Gašparovičom za mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry osobitne príťažlivým výtvarným prejavom (2011).

Akademický maliar Mikuláš Klimčák bol umelcom v najhlbšom význame slova: tvorivou činnosťou, mysľou a srdcom. Jeho umelecké dielo charakterizuje predovšetkým kresťanská náboženská orientácia, najmä cyrilo-metodský odkaz, ktorý do značnej miery oživil dedičstvo byzantskej kultúry.

Na záver myšlienka samotného Mikuláša Klimčáka, ktorá tohto hĺbavého, vážneho, sústredeného, priameho a citlivého umelca výstižne charakterizuje: „Byť  umelcom znamená lepšie milovať, viacej dávať a pravdivo hovoriť.“

Začíname Filipovku

Na veľké a slávne udalosti vykúpenia pripravuje Cirkev veriacich pôstom. Tak je tomu aj v prípade prípravy na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.     

Začíname prípravu na sviatky Teofánie – Filipovku. ktorá si už postupom času našla svoje miesto aj v bohoslužobnom živote našej Cirkvi a ktorá nás pozýva k úprimnej príprave na sviatky Narodenia Ježiša Krista a Bohozjavenia.

Cirkev vždy pripravovala svojich veriacich na takéto veľké a slávne udalosti vykúpenia modlitbou a pôstom, čo slúžilo k prehĺbeniu vzťahu s Bohom, sebou samým i ostatnými ľuďmi.

Pôst je vo všeobecnosti obdobím, ktoré nás pozýva priblížiť sa k Bohu v pravde nášho života. Pozýva nás zložiť si masky z tváre, ktoré už zo zvyku každodenne nosíme a za ktoré sa skrývame, aby sme intenzívnejšie a hlbšie zakúsili, ako veľmi potrebujeme Božiu lásku, odpustenie, dobrotu, milosrdenstvo…

Známy teológ Fulton Sheen raz povedal: „Keď Boh prišiel na tento svet, nebo nezostalo prázdne. Keď Kristus prišiel na tento svet, nezmenšil sa, nebol prispôsobený ľudským rozmerom, skôr bol Božím životom, ktorý prebýval v ľudskom tele.

Tento zostup Boha sa môže nanovo uskutočňovať aj teraz v živote každého jedného z nás. Nie, aby sa Boh zmenšil, ale práve naopak, aby sa Boží život úplne naplno rozvinul v našom živote. Každý deň tak môže byť zrodením Božej lásky a potom toto tajomstvo viery príchodu Božieho Syna na svet nebude len obyčajnou spomienkou.

Pôvodné pôstne predpisy pre Filipovku boli dosť prísne, avšak miernejšie v porovnaní s obdobím Veľkého pôstu pred Paschou. Dnes je pôstna disciplína Filipovky skôr ponechaná na osobné rozhodnutie každého veriaceho.

Pri rozhodovaní sa ako prežiť pôstny čas, je dôležité vnímať dva aspekty pôstu: telesný a duchovný.

Pri pôste od jedla, jednak obmedzujeme istý typ pokrmov (napríklad mäso) a tiež redukujeme množstvo jedla (a prípadne aj počet jedál za deň).

Postiť sa však máme aj od všetkého ostatného, čo nás napĺňa – teda dôležitý je pôst aj od masmédií (televízia, rádio, hudba, internet, bulvárna tlač…) Potrebujeme sa teda očistiť od všetkého, čo nám bráni vnímať Boha a ľudí v našej blízkosti.

Všímajúc si súčasnú dobu, je vidieť veľa ľudí blúdiacich v prázdnote, prežívajúcich svoje životy bez skutočných hodnôt, neustále hľadajúcich skutočné šťastie, pokoj, pohodu. Je to však mimoriadne ťažké v súčasnej dobe konzumizmu, egoizmu, sebectva, nevraživosti, či vzdoru. Preto je aj tento pôst v súčasnosti veľmi dôležitý na rozvoj úcty, rešpektu, dobroty, či empatie.

Pozývam všetkých, aby sme naozaj odložili masky, priblížili sa k Bohu bez pretvárky a s  úprimnou túžbou po Jeho blízkosti. Jediným a skutočným zmyslom Filipovky je totiž to, aby nám pomohla sviatky Teofánie prežiť v čo najhlbšej radosti z prítomnosti Toho, ktorý sa túžil priblížiť človeku tak veľmi, že sa stal jedným z nás.

                                                                                                              o. Miroslav

Viac o Filipovke (historický, teologický a liturgický pohľad) si môžete prečítať tu: https://grkathe.sk/obdobie-predvianocneho-postu-v-byzantskom-obrade/

…svet anjelov…

Veľmi často sa stretávame aj medzi veriacimi ľuďmi s tvrdeniami, ktoré spochybňujú existenciu anjelov. Pravdepodobnou príčinou tohto postoja sú predstavy, ktoré si človek uchoval o anjeloch z detských čias. Tieto predstavy sú totiž dospelému človeku neprijateľné, nereálne, rozprávkové…  

Sväté písmo však na viacerých miestach hovorí o rozumných bytostiach, ktoré nie sú ľuďmi, aj keď sa niekedy objavujú v ľudskej podobe. To vtedy, keď tieto duchovné bytosti plnia úlohu Božieho posla, napr. archanjel Gabriel pri zvestovaní (Lk 1, 26-39). Alebo plnia úlohu pomocníka v rôznych životných okolnostiach, napr. archanjel Rafael v starozákonnej Knihe Tobiáš.

Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí o anjeloch veľmi jasne:

„Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne nazýva anjelmi, je pravda viery. Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.“ (KKC 328)

„Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní; zatvárajú pozemský raj, chránia Lóta, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadŕžajú Abrahámovu ruku, svojou službou sprostredkúvajú Zákon, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Napokon anjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu a potom narodenia samého Ježiša.“ (porov. KKC 332)

Kto sú anjeli?

Anjeli sú duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom. Boli stvorení Bohom. Viera v anjelské bytosti je zahrnutá už v starozákonnej teológii: určité duchovné bytosti dostali svoje meno; rozumné bytosti nebeského kráľovstva slúžia Bohu ako vykonávatelia jeho vôle.

Slovenské slovo „anjel“ pochádza z gréckeho „angelos“, čo znamená „posol“. V Starom zákone až na dve výnimky je pre označenie anjela použité hebrejské slovo „malak“, čo tiež znamená „posol“. Meno proroka Malachiáša pochádza tiež z tohoto slova. On bol tiež „posol“, doniesol zvesť o príchode Ježiša Krista, čiže prorokoval o ňom (pozri Mal 3,1).

Aj keď sa slovom „anjel“ v Biblii označujú prevažne duchovné bytosti, občas sa používa v súvislosti s ľuďmi. Prorok Malachiáš povedal, že „pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.“ (Mal 2,7) Pre slovo „posol“ je použitý výraz „malak“, teda ten, ktorý sa používa aj pre anjelov. Takisto v Knihe zjavenia apoštola Jána sú predstavitelia (starší) siedmich cirkví nazývaní anjelmi (Zjv 1,20; 2,1 atď.).

Duchovné bytosti – anjeli sú teda Boží poslovia, ktorí pracujú pre neho a pre dobro ľudí. S nimi sa spája aj vykonávanie nadprirodzených vecí, ktoré nie sú vysvetliteľné ľudským rozumom.

Ako vieme, že anjeli jestvujú?

Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, predpokladá sa však, že vznikli skôr ako ľudia. Pán Ježiš hovorí často o anjeloch; v Novom zákone sa spomína sedem „chórov“: tróny, panstvá, sily, mocnosti, archanjeli, kniežatstva a anjeli. Starý zákon sa konkrétne zmieňuje o dvoch chóroch: cherubíni a serafíni. Boh dal anjelom veľkú múdrosť, slobodu a moc. Z početných náznakov v Novom zákone vieme, že sú im zverené dôležité úlohy.

Nový aj Starý zákon hovoria tiež o padnutých anjeloch. Pokúšanie Adama a Evy predpokladá, že zlí duchovia (démoni) existovali už predtým a boli zvrhnutí do pekla, odkiaľ nemajú nádej dostať sa preč.

Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá (Mt 11, 30). Stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení (Mt 18, 10). Tieto duchovné bytosti tvoria nebeský súd, nazývajú sa anjelmi (z gréčtiny „angelos“ = „posol“), pretože podľa Biblie vykonávajú Božie rozkazy. Niekedy si za účelom vykonať Boží rozkaz prevezmú ľudskú podobu. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, napr. Zvestovanie Pána (Lk 1, 26; 2, 9-14). Anjeli – tak ako aj my – sme predmetmi Božej milosti a lásky. Pretože však nemajú telo ako my, ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať. Akonáhle boli stvorení a prijali milosť Božiu, mali príležitosť reagovať na Božiu lásku, a tak vstúpiť do blaženosti. Nevieme, z čoho pozostávala tá skúška. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“ (Mt 18,10). Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu. Ich druhoradá úloha spočíva v ochrane a starosti o spásu ľudí.

Prečo Boh stvoril anjelov?

Stvoriteľ sám je taký silný a slávny, že sa ľudia k nemu nemôžu priblížiť. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ (1 Tim 6, 16). Anjeli nemajú ľudské nedostatky, a preto môžu jednať v zastúpení Boha a sprostredkúvať jeho vôľu ľuďom. Oni tvoria „most“ medzi svätosťou a dokonalosťou Boha v nebi a nedostatkami smrteľných ľudí na zemi. Anjeli boli stvorení ako nesmrteľní (t.zn. nikdy nezomrú). Ich nesmrteľnosť potvrdil sám Ježiš, keď povedal:

„Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ (Lk 20, 35-36)

Ježiš hovorí, že tak ako anjeli (deti alebo „Boží synovia“) žijú naveky, tak budú žiť aj tí, ktorí vstúpia do Božieho kráľovstva.

Anjeli, ktorých mená poznáme?

Je len málo anjelov, ktorých mená poznáme. Najväčší z anjelov je podľa tradície archanjel Michal, „veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa“ (Dan 12, 1), ktorý je vodcom nebeského vojska, bojoval proti „drakovi“, teda proti padlým anjelom, a zvrhol ich na zem (Zjv 12, 7). Michal je obhajcom Božieho ľudu pred Bohom (Dan 10, 13. 21). Zobrazuje sa často ako bojovník, v ruke má kopiju, váhy a pod nohami draka.

Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Dvakrát bol poslaný k prorokovi Danielovi. Pri druhej príležitosti sa Daniel práve modlil, keď „rýchle priletel muž, Gabriel, ktorého som videl predtým vo videní…zhováral sa so mnou…“ a pokračoval v predpovedaní udalostí (Dan 9, 21-27). Ján Krstiteľ a takisto aj sám Ježiš Kristus boli bezprostredne ohlásení práve cez anjela Gabriela. Gabriel sa zjavil najprv otcovi Jána Krstiteľa – Zachariášovi, ktorému povedal okrem iného aj svoju úlohu: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou“ (Lk 1, 19). Z toho vidíme, že anjeli môžu stáť v slávnej prítomnosti Boha, zatiaľ čo ľudia nemôžu. Anjeli sú poslaní plniť Božie priania. Poslaním Gabriela bolo ohlásiť zázračné narodenie Jána Krstiteľa.

O šesť mesiacov neskôr sa Gabriel zjavil Márii, ktorá pochádzala z kráľovského rodu Dávida. Hovorí jej: „…našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 26-33) Toto bola mimoriadna a do určitej miery aj nepríjemná udalosť, lebo Mária nebola vydatá. Bohu však nič nie je nemožné. Máriin snúbenec a neskorší manžel Jozef tiež dostal viackrát pokyny od anjela vo sne.

Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, anjeli to ohlásili pastierom: „zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 9-14)

Trojicu najväčších anjelov dotvára archanjel Rafael. Najviac sa spomína v Knihe Tobiáš ako „jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“ (Tob 12,15). Sprevádza mladého Tobiáša na cestách a uzdravuje jeho otca – navracia mu stratený zrak. Je ochrancom cestujúcich.

Úcta anjelov

Zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom vyplýva aj opodstatnenosť úcty anjelov.

Dobrým anjelom patrí náboženská úcta. Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších čias. Výslovne o tejto úcte hovorí Druhý nicejský koncil (787) a Tridentský koncil (1563).

Kult dobrých anjelov je v katolíckej cirkvi od dávnych čias a opiera sa o ich spojenie s Bohom. Zasväcuje im dni, sviatky, kostoly a v úcte má ich obrazy. Kresťanské umenie dokazuje, že úcta k anjelom bola všeobecne rozšírená. Svedkom cirkevného kultu anjelov je už sv. Justín, najdôležitejší apologéta 2. storočia.

V ranom stredoveku sa veľmi rozšírila úcta k sv. Michalovi, ktorého ctilo ako svojho hlavného patróna mesto Carihrad. V novších časoch vzniká úcta k sv. Gabrielovi ako  patrónovi oznamovacích prostriedkov (telefónu, rozhlasu, televízie).

Treba pripomenúť, že absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Bohu. Prejav našej úcty k Božej Matke, anjelom a svätým závisí na ich účasti na Božej dobrote a vedie ku  kultu samého Boha.

Súkromná úcta k anjelom strážcom je známa od 9. storočia, liturgická úcta sa spája so sviatkom sv. Michala archanjela. Samostatný sviatok anjelov strážcov vznikol v Španielsku v 15. storočí. Potvrdil ho pápež Lev X. r. 1518 a pápež Klement X. ho r. 1670 rozšíril na celú Cirkev.

V liturgickom týždni je každý pondelok v našej Cirkvi zasvätený úcte anjelov.

Anjeli strážcovia

„Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Žalm 91,10–12)

Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš.

Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky.

Kresťanský život má už na tomto svete účasť na blaženom spoločenstve anjelov a úžitok z ich tajomnej a účinnej pomoci.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 10) Treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, keďže každá má k svojej ochrane určeného anjela. Preto si máme anjela strážcu ctiť, milovať, prosiť ho o pomoc a jeho vnuknutia nasledovať.

Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým svätá Cirkev. Tiež krajiny, národy, významnejšie ustanovizne.

Svätí Otcovia preto často hovoria o „anjeloch národov“. Sväté písmo to naznačuje už v Starom zákone, kde sa spomína sv. Michal ako knieža Izraelitov a popri ňom i knieža perzského kráľovstva a knieža grécke (Dan 10, 13-21).

Padlí duchovia (démoni)

Sú to anjeli, ktorí neobstáli v skúške a previnili sa (mienka teológov je, že to bola pýcha). Títo anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť z dôvodu, že si k nej stačia sami, že ju dosiahnu vlastnými silami, bez Božej pomoci. Boh ich nezničil, iba limitoval v ich deštrukčnej činnosti. Ich postavenie je trvalé. Nemôžu zmeniť svoj stav, tak ako dobrí anjeli a svätí v nebi neodvrátia svoj zrak od Boha, ani démoni nemajú a ani nedostanú inú možnosť vrátiť sa.

Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov (Mt 9, 34; 12, 24, Mk 3, 22; Lk 11, 15). Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana (Lk 4, 35; 9, 1.42; Jn 10, 21). Satan je veľmi bystrý a inteligentný. Je oveľa rozumnejší ako ľudia. Má premyslenú taktiku. Jeho najväčším víťazstvom je presvedčiť ľudí o svojej neexistencii alebo neškodnosti (napr. rozprávky). Má výbornú organizáciu, spomenutú v liste Efezanom (Ef 6, 10-12). Na rozum a vôľu človeka nemá vplyv priamo, to môže iba Boh. Vplýva na nás nepriamo – cez pamäť, obrazotvornosť a zmyslovú žiadostivosť.

Posadnutosť diablom je činnosť zlého ducha a deje sa proti vôli človeka. Nie je hriechom, je psychickým zlom a nemusí byť ani trestom za hriech.

Určite každý z nás už vo svojom živote pocítil mocnú ochranu svojho anjela strážcu. Nezabudnime ho aj naďalej prosiť o pomoc, predovšetkým v ochrane pred Zlým a zlom každého druhu, ale nezabudnime sa ani poďakovať za pomoc a ochranu. Ale predovšetkým, zbavme sa všetkých detských predstáv o anjeloch.