Grafitek

Svätý veľký pôst, nazývaný tiež Štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona.

Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi.  Má aj svoju vlastnú liturgickú knihu. Tá obsahuje spevy, verše a kánony a biblické čítania na každý deň veľkopôstneho obdobia počnúc nedeľou mýtnika a farizeja a končiac v piatok pred Lazárovou sobotou. Piesne triody boli zostavené prevažne už po skutočnom vytratení sa katechumenátu,   t. j. prípravy a krstenia dospelých kandidátov pri vstupe do Cirkvi. Ich dôraz preto nespočíva na krste, ale na pokání.

Dnes iba veľmi málo ľudí pozná a rozumie jedinečnej kráse i hĺbke tejto veľkopôstnej hymnografie. Ignorácia triody je hlavnou príčinou pomalej zmeny v samotnom chápaní Veľkého pôstu, jeho cieľa a zmyslu – zmeny, ktorá sa krok za krokom usadzovala v kresťanskej mentalite a zredukovala Veľký pôst na právny záväzok a súbor diétnych zákonov. Skutočná inšpirácia a výzva Veľkého pôstu sa dnes úplne vytratila a jediná cesta späť k jej obnoveniu vedie práve cez pozorné načúvanie textov triody. Je napríklad príznačné, že práve tieto texty často varujú pred formálnym chápaním postenia. „Darmo sa raduješ, duša moja, že sa zdržiavaš od jedál, keď nie si očistená od vášní. Ak netúžiš po náprave, budeš klamárom v očiach Božích. Budeš sa podobať zlým diablom, ktorí nikdy nejedia. Ak naďalej zotrváš v hriechu, tvoj pôst bude neužitočný. Preto sa neustále snaž tak, ako keby si stala pred ukrižovaným Spasiteľom, alebo ešte radšej sa snaž byť ukrižovanou s ním, ktorý bol ukrižovaný kvôli tebe.“

Hlavné myšlienky pôstnych bohoslužobných textov vo všeobecnosti sa zameriavajú na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako aj  vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v procese spásy.

Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, vína a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v nás hasí bludnú žiadostivosť vyberavosti, obžerstva a uschopňuje pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu.

Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. V ňom sa každý má dať niesť milosťou modlitby, skutkami pokory a milosrdenstva. Súčasne je dôležité, aby sme sa zapálili čistou láskou k Bohu a ľuďom. Tu hlavnú úlohu zohráva pokora, kajúca modlitba a milosrdenstvo.

Medzi typické bohoslužby Veľkého pôstu (Štyridsiatnice) patria:

• Veľký kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho
• Liturgia vopred posvätených darov
• Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho s poklonami

V ostatných storočiach sa, žiaľ, skutočná obnova kresťanského života nahradila formálnym „plnením veľkonočnej povinnosti“ bez toho, aby sa kládol dôraz na úprimnú „zmenu srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a praktizovanie kajúcich skutkov. A predsa musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym pripustiť, že „pôst nemá pre nás nijaký úžitok, ak neprináša našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

Počas stáročí prešla naša pôstna disciplínam ale aj samotná bohoslužba Veľkého pôstu, mnohými a radikálnymi zmenami. Zachovávanie svätých štyridsiatich dní (pôstu) je už len formalizmom, ktorý sa obmedzuje na zdržanlivosť v určitých dňoch a nekladie dôraz na duchovnú obnovu človeka a zmenu jeho života.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako to radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme počas pôstu zmenili celý svoj život a praktizovali cnosti“ (porov. Homília o sochách 111, 19).

Práve v tomto duchu Cirkev v ostatných rokoch výrazne zmiernila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že ​​veriaci napravia svoje nesprávne chápanie ducha pôstu a budú sa viac venovať praktizovaniu cností a konaniu dobrých skutkov (porov. Pápež Pavol VI., Apoštolská konštitúcia: „Čiňte pokánie!“, 17. február 1966).

Rovnakého ducha Veľkého pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí vo svojom epištolári: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si svoje duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

V dnešnom svete je naliehavo potrebný návrat k pravému duchu pôstu. Je naliehavo potrebný, aby nám pomohol obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

Pokánie sa prejavuje rozmanitými spôsobmi. Sväté Písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu.

Pôst, modlitba a almužna sú akoby dopravné značky, ktoré nás vedú správnym smerom – smerom k Bohu.

Pôstom sa zriekame dovolených a príjemných vecí ako je jedlo, nápoje, televízia… Nie je to však čas sebatrýznenia, ale čas oslobodenia sa od toho, čo nás spútava. Každý by mal zisťovať, čo ho spútava a čo ho z týchto pút môže vyslobodiť.

Pôst nie je diéta. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na Boha.  Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu: Ak máme vždy jedenia a pitia nadostač, ľahko sa staneme príliš sebaistými, vidiac len svoje vlastné schopnosti, a podliehame falošnému pocitu úplnej nezávislosti a sebestačnosti, všetko nám je samozrejmé.

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

V modlitbe hľadáme blízkosť Boha, rozprávame sa s Bohom a obnovujeme si naše priateľstvo s Ním. Ježiš často vyhľadával samotu, kde nič nezakrývalo pohľad na Boha, kde ho nevyrušoval hluk. Preto Ježiš hovorí: „Keď‘ sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6).

Teda nielen pôst, ale aj modlitba. Pretože pôst bez modlitby je iba nejakou diétou. A rovnako platí aj to, že modlitba bez pôstu je iba hovorenie množstva slov.

Almužna rozmnožuje našu lásku. Pravá láska je tá, ktorá sa vie obetovať, ktorá vie darovať čosi zo seba. Kto je závislý, kto je pripútaný k veciam, nedokáže otvárať ani srdce, ani ruku. Okolo nás sa vždy nájde dostatok ľudí, ktorí potrebujú naše otvorené srdce a ruky. Chce to len maličkosť – mať otvorené oči a nájsť si čas pre druhého.

Modlitba je prostriedok, ktorý nám pomáha vidieť veci pravdivo. Almužna je konkrétnym skutkom, ktorý pomáha vidieť v druhom človeku brata. Pôstom naša vôľa precitá, aby znovu slúžila Bohu.

Pôst robí človeka vnímavým na Boha a zároveň dáva skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš hlad a smäd.

Pôst, modlitba a almužna nikdy nie sú cieľom. Sú to len prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca!

Skutočným cieľom pôstu je teda zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu.

„Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“ (sv. Bernard z Clairvaux)

Už samotný názov – Veľký pôst – neznie veľmi príťažlivo. Viac sa nám páčia Vianoce alebo Veľká noc. Pôstny čas má však v liturgickom živote svoje nezastupiteľné miesto. Počas neho sa učíme, že prax odriekania, námahy,
modlitby a almužny má mať v živote kresťana svoje pravidelné miesto počas celého roka, nie iba v pôstnej dobe.

Obdobie pôstu môže byť nielen Veľkým, ale aj Malým, či Nijakým. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme.

Čo je Veľký pôst?

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi.

História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Už v Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie, ukrižovanie a smrť, pričom v tento deň dodržiavali pôst. Tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte aj dlhšie. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!

Na čo však vlastne potrebuje dnešný človek pokánie? Ako ho má uskutočňovať v dnešnom svete? To sme naozaj takí zlí?

Odpovede na tieto otázky dáva prežívanie Veľkého pôstu. Je to totiž škola pokánia, do ktorej má každý kresťan vstúpiť každý rok, aby prehĺbil svoju vieru, aby prehodnotil, a ak je to možné, aj zmenil svoj život. Je to objavovanie samotných prameňov kresťanskej viery.

Pokánie je začiatkom a podmienkou pravého kresťanského života.

Pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.

V nadväznosti na tieto myšlienky je veľmi dôležité si všimnúť, či má Veľký pôst vplyv aj na každodenný život súčasného človeka.

Ako vôbec môže aplikovať myšlienky Veľkého pôstu dnešný človek v svojom každodennom živote?

Mnohí Veľký pôst dnes vnímajú ako obdobie zákazov (mäso, tanec, spev, zábava…), či obdobím vykonania si spovede pred Paschou.

Tieto úvahy vychádzajú z toho, že pôvodný duch Veľkého pôstu je v nesúlade s duchom dnešného človeka, či sveta. Aj keď sa stále Veľký pôst zachováva, jeho dopad na život človeka už nie je taký intenzívny ako to bolo chápané pred niekoľkými storočiami.

Je preto na mieste otázka: Môže súčasný človek znovuobjaviť vo Veľkom pôste duchovnú posilu pre jeho každodenný život?

Odpoveď na túto otázku závisí predovšetkým od toho, či má dnešný človek snahu prijať odkaz Veľkého pôstu s plnou vážnosťou.

Počul som o človeku, ktorý už niekoľko rokov pije každý piatok iba vodu. Nie preto, aby si udržiaval svoju váhu (aj keď i to je jeden z účinkov pôstu), ale robí to z lásky k Pánu Bohu a aj ako prejav svojho pokánia. Ovocím tejto pôstnej praxe v jeho živote je, že hádky s manželkou sa stávajú zriedkavosťou, ľahšie sa mu modlí, má viac času na deti a vo svojom vnútri pokoj, lebo chuť zápasiť so slabosťami je väčšia.

Celý deň nič nejesť a iba piť vodu nie je pre každého, ale pre každého je prejav pokánia potrebný. Často sa stáva, že podľahneme kultúre reklamy a konzumu, kde obmedzovať sa alebo nedopriať si všetko je vnímané ako nepriateľstvo so životom, či dokonca hlúposť. Pritom opak je pravdou. Pôst čistí rozum, usporiada životné hodnoty, buduje vzťahy a dodáva morálnu silu k dobru.

Prajem vám i sebe, aby sme takéto ovocie pôstu zakúsili. Urobme teda v tomto milostivom čosi navyše! To, čo bežne nerobíme. Napr. venujme denne desať minút modlitbe (úmyslov modlitieb aj v týchto časoch nepokojov a vojny je dostatok). Prečítajme si úryvok zo Svätého písma. Obdarujme niekoho. Pomôžme v domácnosti. Odpusťme ublíženie. Zrieknime sa sledovania televízie, internetu a tento čas venujme svojej rodine alebo na vykonanie nejakého dobra. Prečítajme si hodnotnú knihu… Jednoducho urobme niečo konkrétne z lásky k Bohu, k blížnemu a k sebe. A tieto skutky len pomôžu nasmerovať naše srdcia na nášho Boha.

Vykročme s radosťou na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.

                                                                                        o. Miroslav

Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Veľký pôst je predovšetkým milostivým časom pokánia! Tento pôstny čas sa stáva príležitosťou urobiť si poriadok vo svojom vnútri, vo vzťahu k svojmu okoliu, svojim blízkym…

Pôstom sa zriekame mnohých dovolených a príjemných vecí. Aj keď nám to nerobí problém, nikdy nie je samotným cieľom pôstu. Vzdávanie sa niečoho je len prostriedkom, ktorý ma privádza k cieľu. A cieľom pôstu je obrátenie srdca! Zmena srdca a  jeho obrátenie k Bohu  je ozajstným cieľom Veľkého pôstu.

Čoho sa teda vzdať v pôste, aby som dosiahol ten pravý cieľ?

Vzdaj sa šomrania!

Za všetko vzdávaj vďaky. Šomranie a sťažovanie nepatrí do výbavy kresťana.

Vzdaj sa neláskavých rečí!

Ako často dnes chýba milota, porozumenie, empatia v rozhovoroch ľudí. Všetci dobre vieme, že oplatí sa byť milý, chápajúci, vnímavý.

Vzdaj sa hnevu!

Dennodenne máš niekoľko dôvodov na hnev, či zlosť. Na všetkých a na všetko. Uč sa však umeniu milovať a odpúšťať.

Vzdaj sa hádok a škriepok!

Každému jednému z nás by pomohol pôst od hádok a škriepok. Boh si od nás žiada pôst milosrdného človeka, pretože pôst bez milosrdenstva neosoží tomu, kto sa postí.

Vzdaj sa strachu a obáv!

Koľko obáv a strachu z budúcnosti! Namiesto úprimnej dôvery Bohu. Strach,  obavy, či pesimizmus ťa pripravujú o mnoho síl a často sa jedná o veci, s ktorými sám nič nezmôžeš.

Vzdaj sa občas svojej pohody!

Ako často si vieš dopriať pohodu? Taký priestor na ničnerobenie! Využi však čas pôstu na hlbšiu modlitbu, na rozjímanie Božieho slova alebo na čítanie nejakej duchovnej literatúry.

Pokús sa darovať niekomu tvoj čas, ktorý je pre teba taký vzácny. Namiesto sledovania televízie, či hry na počítači venuj svoj čas svojej rodine, deťom alebo navštív niekoho osamelého, či chorého v tvojej blízkosti. Zvlášť v dnešnej dobe to mnohí potrebujú.

Vzdaj sa zbytočných výdavkov!

Vždy nakupujeme množstvo vecí, aby sme si vylepšili alebo skrášlili život. Skús však v týchto dňoch nakupovať iba to, čo je nutné pre bežný život. Skús si možno všimnúť niekoho v tvojom okolí, čo žije na hranici núdze a poteš ho nejakou drobnosťou.

Vzdaj sa vynášania súdov nad inými!

Koľko súdov každý deň je v našom živote. Súdime ľudí podľa ich vzhľadu, podľa ich rečí, podľa ich majetku, podľa ich správania… Pričom veľmi často tieto súdy vznikajú podľa štandardov tohto sveta a nie vždy sú pravdivé a objektívne.

V mnohých prípadoch cítiš aj krivdy v živote, tie však odovzdaj nášmu Bohu. Pokús sa hľadať aj dobro v živote našich blízkych.

„Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď‘ nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

                                                                                              (pápež sv. Lev Veľký)

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

• v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
• v stredy počas Štyridsiatnice,
• sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

• v deň pred Narodením,
• v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

• v prvý deň Štyridsiatnice,
• v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

• zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.

(katechéza k špecifikám pôstnych dní v byzantskom obrade)

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia! Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny, ale je to  predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil – otcov dom a jeho prítomnosť. Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. K Pasche, ktorá je pre človeka prechodom zo smrti do života – prechodom, ktorý je možné uskutočniť jedine skrze Ježiša Krista.

Odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom – dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“. Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo. Eucharistia je teda sviatkom Cirkvi.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Predsa len, na stredy a piatky je predpísaná zvláštna večerná bohoslužba, ktorá je spojená s prijímaním a nazýva sa liturgia vopred posvätených darov.

Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu. Je preto dôležité, aby sme podrobnejším spôsobom vysvetľovali zmysel tohoto pravidla, ktoré transcenduje rámec Veľkého pôstu a osvetľuje celú liturgickú tradíciu Východu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi – nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev „dôkazom“ Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba. Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Cirkev vždy, keď slávi eucharistiu, vystupuje tam, kam vystúpil Kristus, aby nám bolo umožnené „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve…“

Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok – Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus – ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. aliturgických dní nejde o nejakú novinku, ale starobylú prax našej cirkvi. Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, ktorá je pre nás záväzným dokumentom, sa odvoláva na vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja.

Ďalej hovorí, že ak sa od nich vinou okolností alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. A k tejto tradícii patrí aj dodržiavanie aliturgických dní, ktoré Inštrukcia tematizuje v bode 63, kde doslova hovorí: „Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu.“

Aliturgickosť však neznamená, že v chráme sa nič nekoná. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe. Aj skrze aliturgické dni, ale predovšetkým účasťou na veľkopôstnych bohoslužbách, môžeme znova viac objaviť hlboké bohatstvo a krásu nášho obradu, k čomu nás vyzýva aj všeobecná Cirkev.

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669), veľmi známy holandský predstaviteľ baroka, sa nechal osloviť známym podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11-32) a výsledkom je nádherná olejomaľba, ktorá je súčasťou zbierky múzea Ermitáž v Petrohrade.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu….

Mladší syn uteká z domu. A čo je to domov? Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať… V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní…hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný…Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám.

Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, vo svojom srdci objavil, kto v skutočnosti je.

Celý náš život je hľadanie! Každý z nás hľadá a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

Všimnime si  udalosť stretnutiu otca a syna.

Keď otec zbadal prichádzajúceho syna, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti.

Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca.

Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Všimnime si aj stretnutie otca a staršieho syna.

Starší syn vyčíta Otcovi vystrojenú hostinu. Hostina však nie je oslavou márnotratného syna, ale oslavou – poctou otcovi za jeho lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe.

Starší syn sa na to pozerá očami zákona, aj keď z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že aj on sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Zároveň mu však záležalo na dodržiavaní zákona. Mladší brat porušil zákon a otec namiesto toho, aby trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku i odpustenie a on to prijal. Starší syn nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

Táto otcova láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť…

Rozjímajme, hľadiac na obraz od Rembrandta, nad jednotlivými postavami z Podobenstva o márnotratnom synovi.

Mladší syn z podobenstva

Všimnime si postavu mladšieho syna. Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč. Tento meč je jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

Má tiež zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Milosrdný otec

Otec predstavuje rodiča, ktorý vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

Všimnime si otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj samotný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky našich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí nás uzdravovali.

Otcova ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ako keby ruku ženy.

Jedna otcova ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

Otcov červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho Cirkvi.

Starší syn z podobenstva

Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev, avšak môžeme spozorovať niekoľko rozdielov.

• otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
• otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
• svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvorenou náručou, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých… napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých… Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte… neodsudzujte… odpúšťajte… buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

Nechajme sa aj my nájsť Bohom!

Boh nás hľadá a neprestane hľadať, kým nás nenájde.          

o. Miroslav

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

(vianočný príbeh pre potešenie duše)

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Volalo sa Zasnežené kráľovstvo, pretože sneh sa tam netopil ani v lete, domy  a ulice boli večne pokryté jemnou bielou  perinou a poletujúce snehové vločky dotvárali čarovnú atmosféru každého dňa. V tom kráľovstve vládol veľmi lakomý kráľ. V jeho honosnom paláci nechýbalo nič. Mal veci, o ktorých sa druhým ani nesnívalo, jedol len najvyberanejšie jedlá a mal toľko služobníctva, že nemusel vôbec nič robiť.

Raz pred vianočnými sviatkami dostal nápad. Zavolal si svojho hlásnika a povedal mu: „Choď do dediny a povedz ľuďom, že kto mi na Vianoce prinesie taký dar, ktorý ešte nikdy neuzreli moje oči, dostane plný mešec
peňazí.“

Či sa to hlásnikovi páčilo, či nie, musel zísť dole medzi ľudí a tlmočiť im kráľovu vôľu. Ľudia zostali prekvapení a dlho si v dedine šuškali o kráľovom nezvyčajnom želaní. No nikoho z nich nenapadlo, čo by mu mohol priniesť. Veď v jeho majestátnom sídle nič nechýba. Dozvedeli sa o tom aj za hranicami Zasneženého kráľovstva. Sľubovaný mešec peňazí bol pre chudobných vidinou vianočných sviatkov s bohato vyzdobeným stromčekom, dobrým jedlom a teplom v kozube. A tak rozmýšľali, s akým darom pôjdu do paláca.

Keď už boli Vianoce predo dvermi, kráľovi sluhovia vyzdobili obrovskú jedličku, na ktorej žiarili také ozdoby, že si ľudia šli na nej oči vyočiť. Každý prišiel so svojím darom pre kráľa a položil ho pod stromček. Bola nimi
zaprataná takmer celá miestnosť.

Keď nastal Štedrý deň, kráľ začal dary po jednom rozbaľovať. Zavolal si na pomoc niekoľkých svojich sluhov, pretože práce bolo až-až. Smútok a sklamanie sa mu zračili v tvári zakaždým, keď rozbalil novú škatuľu. „Všetko už mám. Nič z toho nepotrebujem. Nikto mi nepriniesol nič také, čo by som ešte nemal,“ sťažoval sa svojim sluhom.

 Vtom jeden z nich pred neho položil obrovskú škatuľu, ktorú niekto nechal pri dverách paláca. Bola vskutku krásna a sľubovala niečo jedinečné. S radosťou sa pustil kráľ do rozbaľovania. Aké však bolo jeho sklamanie, keď
v škatuli nenašiel vôbec nič. Bola prázdna. Len obal jej dával lesk a krásu. Vzbĺkol v ňom hnev a rozkričal sa na svojich sluhov: „Kto si dovolil priniesť prázdnu škatuľu? Okamžite choďte do dediny a priveďte ho sem!“

A tak sa sluhovia rozpŕchli a vydali sa hľadať toho odvážlivca. Brodili sa hlbokým snehom, vietor im fúkal do tvárí a snehové vločky vytvárali hrubú vrstvu na ich kabátoch. Ani im to dlho netrvalo a už aj viedli do paláca
malého chlapca.

Postavili ho pred kráľa, ktorý hneď spustil: „Ty drzáň jeden, ako si sa opovážil priniesť mi prázdnu škatuľu? Vysvetlíš mi to?“

„Áno, vaša výsosť.“

„Tak hovor,“ nahnevane ho vyzval kráľ.

„Tá škatuľa je presne taká ako vy. Veľká, ale prázdna. Len obal ju robil krásnou. Len bohatý, lesklý a honosný obal budil dojem, že v sebe ukrýva niečo jedinečné. No v skutočnosti je na nič.“

„Ako sa opovažuješ…,“ kričal kráľ, až sa palác otriasal v základoch. „Uvedomuješ si vôbec, kto som ja?“

 „Áno, pane, vy ste kráľ. Panovník nášho Zasneženého kráľovstva,“ odvetil chlapec pokojne.

 „Prečo si teda dovoľuješ prirovnávať ma k nejakej prázdnej škatuli? Práve si povedal, že som kráľ. Môj palác je plný vecí, ktoré si ty nikdy nevidel. Mám všetko. Ako sa odvažuješ tvrdiť o mne také nezmysly?“

„Vaše komnaty sú síce plné, ale vy ste prázdny, vaša výsosť. Máte všetko, no v skutočnosti to vôbec nepotrebujete a neviete sa z toho naozaj tešiť. Vaše bohatstvo vás nedokáže naplniť. Vnútri ste prázdny. Túto škatuľu
najprv musíte niečím naplniť, aby mala zmysel. Dovtedy je vám na nič. A tak je to aj s vami, vaše veličenstvo. Musíte sa niečím naplniť,“ dokončil chlapec.

„Ja že som prázdny?“ opýtal sa kráľ  už pokojnejšie.

Možno by sa malého chlapca opýtal ešte niečo, ale vtom mu zlomilo hlas. Stál pri obloku a pozeral sa von. Z očí mu vyšla slza pri pohľade na zasnežené stráne a výskajúce deti, ktoré síce nemali nič, ale dokázali sa radovať z maličkostí každého dňa. Srdce mu začalo akosi mäknúť, keď videl v dedine
vysvietené chudobné domy, v ktorých ľudia ozdobovali jednoduché vianočné stromčeky a tešili sa na sviatky. Ich domy boli malé, no plné lásky, kým v jeho obrovskom honosnom sídle panovali prázdnota a ničota. Uvedomil si, že chlapec má pravdu.

„Ale čo teraz? Čo mám robiť?“ opýtal sa už úplne pokojne.

„Jednu vec by som vám vedel poradiť, pane,“ začal chlapec. „Vezmite tú škatuľu, naplňte ju darmi, ktoré ste dostali, choďte do dediny a rozdajte ich chudobným.“

Kráľ neváhal. Naplnil škatuľu všetkým možným i nemožným, čo mal v paláci. Sluhom prikázal zapriahnuť sane a spolu s malým chlapcom sa vydali medzi ľudí. Klopal na každé dvere a rozdával jedlo, hračky, ba dokonca zlato z kráľovskej pokladnice. Akí prekvapení zostali ľudia, keď videli svojho kráľa, ktorému v očiach zrazu hrali iskierky lásky. Akú radosť mali v srdciach, keď mali čo položiť na štedrovečerný stôl, keď si ich deti mohli pod stromčekom nájsť čo i len malú hračku.

A tak pochopil kráľ zo Zasneženého kráľovstva, že nie to, čo má, ale to, čo rozdá, ho môže naplniť a urobiť šťastným.

„Prajem vám krásne Vianoce, vaše veličenstvo,“ povedal chlapec, keď sane zastavili pred jeho malým domčekom.

„Aj tebe, môj malý záchranca,“ odpovedal kráľ a objal ho. Podal mu mešec peňazí.

„Patrí ti, pretože dnes si mi zachránil srdce.“

Odvtedy už Zasnežené kráľovstvo nemalo viac lakomého kráľa, ale kráľa s veľkým srdcom, ktorý múdro vládol v krajine, kde už nebolo viac chudobných.