Ako sa správne postiť

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť. Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Veľký pôst ako čas prípravy

Už samotný názov – Veľký pôst – neznie veľmi príťažlivo. Viac sa nám páčia Vianoce alebo Veľká noc. Pôstny čas má však v liturgickom živote svoje nezastupiteľné miesto. Počas neho sa učíme, že prax odriekania, námahy,
modlitby a almužny má mať v živote kresťana svoje pravidelné miesto počas celého roka, nie iba v pôstnej dobe.

Obdobie pôstu môže byť nielen Veľkým, ale aj Malým, či Nijakým. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme.

Čo je Veľký pôst?

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi.

História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Už v Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie, ukrižovanie a smrť, pričom v tento deň dodržiavali pôst. Tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte aj dlhšie. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!

Na čo však vlastne potrebuje dnešný človek pokánie? Ako ho má uskutočňovať v dnešnom svete? To sme naozaj takí zlí?

Odpovede na tieto otázky dáva prežívanie Veľkého pôstu. Je to totiž škola pokánia, do ktorej má každý kresťan vstúpiť každý rok, aby prehĺbil svoju vieru, aby prehodnotil, a ak je to možné, aj zmenil svoj život. Je to objavovanie samotných prameňov kresťanskej viery. Pokánie je začiatkom a podmienkou pravého kresťanského života.

Pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.

V nadväznosti na tieto myšlienky je veľmi dôležité si všimnúť, či má Veľký pôst vplyv aj na každodenný život súčasného človeka. Ako vôbec môže aplikovať myšlienky Veľkého pôstu dnešný človek v svojom každodennom živote?

Mnohí Veľký pôst dnes vnímajú ako obdobie zákazov (mäso, tanec, spev, zábava…), či obdobím vykonania si spovede pred Paschou.

Tieto úvahy vychádzajú z toho, že pôvodný duch Veľkého pôstu je v nesúlade s duchom dnešného človeka, či sveta. Aj keď sa stále Veľký pôst zachováva, jeho dopad na život človeka už nie je taký intenzívny ako to bolo chápané pred niekoľkými storočiami.

Je preto na mieste otázka: Môže súčasný človek znovuobjaviť vo Veľkom pôste duchovnú posilu pre jeho každodenný život? Odpoveď na túto otázku závisí predovšetkým od toho, či má dnešný človek snahu prijať odkaz Veľkého pôstu s plnou vážnosťou.

Počul som o človeku, ktorý už niekoľko rokov pije každý piatok iba vodu. Nie preto, aby si udržiaval svoju váhu (aj keď i to je jeden z účinkov pôstu), ale robí to z lásky k Pánu Bohu a aj ako prejav svojho pokánia. Ovocím tejto pôstnej praxe v jeho živote je, že hádky s manželkou sa stávajú zriedkavosťou, ľahšie sa mu modlí, má viac času na deti a vo svojom vnútri pokoj, lebo chuť zápasiť so slabosťami je väčšia.

Celý deň nič nejesť a iba piť vodu nie je pre každého, ale pre každého je prejav pokánia potrebný. Často sa stáva, že podľahneme kultúre reklamy a konzumu, kde obmedzovať sa alebo nedopriať si všetko je vnímané ako nepriateľstvo so životom, či dokonca hlúposť. Pritom opak je pravdou. Pôst čistí rozum, usporiada životné hodnoty, buduje vzťahy a dodáva morálnu silu k dobru.

Prajem vám i sebe, aby sme takéto ovocie pôstu zakúsili. Urobme teda v tomto milostivom čosi navyše! To, čo bežne nerobíme. Po minulé roky sme ponúkali tzv. pôstny kalendár s návodom, čo konkrétne v daný deň pôstu urobiť. Tohto roku to realizujme sami, spontánne. Napr. venujme denne desať minút modlitbe (úmyslov modlitieb aj v týchto časoch nepokojov a vojny je dostatok). Prečítajme si úryvok zo Svätého písma. Obdarujme niekoho. Pomôžme v domácnosti. Odpusťme ublíženie. Zrieknime sa sledovania televízie, internetu a tento čas venujme svojej rodine alebo na vykonanie nejakého dobra. Prečítajme si hodnotnú knihu… Jednoducho urobme niečo konkrétne z lásky k Bohu, k blížnemu a k sebe. A tieto skutky len pomôžu nasmerovať naše srdcia na nášho Boha.

Vykročme s radosťou na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.

Zádušné soboty

Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.

Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov; číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.

Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých aj 5x v roku, počas zádušných sobôt: pred Mäsopôstnou nedeľou, 3 soboty vo Veľkom pôste (2., 3. a 4. pôstna sobota) a sobota pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.

Zádušná sobota je deň v Cirkvi, kedy sú cirkevné bohoslužby venované modlitbe a spomienke za zomrelých.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (2 Mach 12, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3, 13-15).

Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých

V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Ďalej svätý Ján Zlatoústy hovoril o verných zosnulých aj tieto myšlienky: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Keď svätý Ambróz (4. st.) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37)

Apoštolské konštitúcie (4. st.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti …, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apoštolské konštitúcie, VIII, 41)

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37).

Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí. Zádušné soboty sa takto stávajú jedinečnými dňami modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli do večného života.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3)

Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje!

Prečo je sobota dňom modlitby za zomrelých?

Sobota bola na tento účel modlitby za zomrelých vybratá z niekoľkých dôvodov:

  1. Sobota v hebrejčine znamená odpočinok (sabat), keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“
  2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského rodu
  3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Aby zomrelí nezostali dlhší čas bez duchovnej pomoci modlitieb a z nich plynúcich milostí (v liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadna spomienka na zosnulých), boli sväté liturgie v soboty Veľkého pôstu venované osobitnej spomienke za zomrelých. V rámci Veľkého pôstu je to zároveň čas, aby si človek pripomenul svoju vlastnú smrť a tým urobil vlastné kajúcne skutky počas Veľkého pôstu zmysluplnejšími.
  4. Skrze modlitby za zosnulých vzniká príležitosť praktizovať dobré skutky v mene našich verných zosnulých a obnoviť našu lásku k nim.

Aj na základe týchto motívov sa sobota stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

Čítanie mien zosnulých – hramoty

Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. hramoty).

Ak počúvame počas hramôt množstvo mien, uvedomme si, že za každým týmto menom sa skrýva život jedného otca, mamy, brata, či tety a že spoločnou modlitbou za nich im môžeme preukázať našu skutočnú lásku voči ním.

Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Pamätajme preto na to už teraz a vysvetľujme deťom, aby sa nezabudli modliť za ich staré mamy či starých otcov, ktorých mali radi.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody.“

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. Od štvrtého storočia sa diptychy používali v cirkvi na spomínanie živých i mŕtvych na božskej liturgii.

Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín vydané farárom.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“ (z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“.) Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik (zo staroslovienčiny pomjanuti, čo znamená „spomínať na“), a používal sa na bohoslužbách za zesnulých.

Zvyk oznamovania mien zosnulých počas liturgických služieb sa praktizuje už v prvých storočiach kresťanstva. Napr. svätý Epifán (4.-5. st.) píše: „Čo sa týka rituálu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie Svätých Tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4)

Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh – Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých

Osvojujme si prostredníctvom zádušných sobôt jednu zo základných právd kresťanskej viery, že život po smrti nekončí, ale pokračuje v inej forme na veky.

Pamätajme v modlitbách na našich zosnulých.

Blažený pokoj, večná im pamiatka!

Rembrandt a návrat márnotratného syna

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669), veľmi známy holandský predstaviteľ baroka, sa nechal osloviť známym podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11-32) a výsledkom je nádherná olejomaľba, ktorá je súčasťou zbierky múzea Ermitáž v Petrohrade.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu….

Mladší syn uteká z domu. A čo je to domov? Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať… V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní…hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný…Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám.

Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, vo svojom srdci objavil, kto v skutočnosti je.

Celý náš život je hľadanie! Každý z nás hľadá a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

Všimnime si  udalosť stretnutiu otca a syna.

Keď otec zbadal prichádzajúceho syna, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti.

Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca.

Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Všimnime si aj stretnutie otca a staršieho syna.

Starší syn vyčíta Otcovi vystrojenú hostinu. Hostina však nie je oslavou márnotratného syna, ale oslavou – poctou otcovi za jeho lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe.

Starší syn sa na to pozerá očami zákona, aj keď z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že aj on sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Zároveň mu však záležalo na dodržiavaní zákona. Mladší brat porušil zákon a otec namiesto toho, aby trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku i odpustenie a on to prijal. Starší syn nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

Táto otcova láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť…

Rozjímajme, hľadiac na obraz od Rembrandta, nad jednotlivými postavami z Podobenstva o márnotratnom synovi.

Mladší syn z podobenstva

Všimnime si postavu mladšieho syna. Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč. Tento meč je jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

Má tiež zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Milosrdný otec

Otec predstavuje rodiča, ktorý vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

Všimnime si otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj samotný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky našich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí nás uzdravovali.

Otcova ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ako keby ruku ženy.

Jedna otcova ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

Otcov červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho Cirkvi.

Starší syn z podobenstva

Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev, avšak môžeme spozorovať niekoľko rozdielov.

  • otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
  • otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
  • svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvorenou náručou, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal:Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých… napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých… Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte… neodsudzujte… odpúšťajte… buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

Nechajme sa aj my nájsť Bohom!

Boh nás hľadá a neprestane hľadať, kým nás nenájde.          

o. Miroslav

Nazaretská rodina ako povzbudenie pre rodiny dneška

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

Prijmeme novonarodeného Mesiáša?

(vianočné zamyslenie)

Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým  ľuďom:
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“

(Lk 2, 10-11)

Anjel zvestuje radostnú zvesť, pastieri prichádzajú do maštale, kde nachádzajú Jozefa, Máriu a malé dieťa zavinuté do plienok. Všade je plno radosti a my všetci si uvedomujeme, že táto udalosť v dejinách spásy je začiatkom čohosi veľkého – začiatkom diela vykúpenia.

Vianoce ukrývajú v sebe množstvo tajomna. Práve preto sú také čarovné. Je to čas, keď aspoň na chvíľku utíchnu rozbroje, zastavia sa hádky… Je to čas, keď všetci akosi viac túžime po láske. Chceme ju pocítiť, ale zároveň cítime aj potrebu niekomu ju darovať, nech jej má každý dosť.

Ale človek netúži len po láske od človeka. Sme stvorení pre večnosť. Túžime po láske, ktorá by trvala stále, ktorá by sa nikdy neskončila. A práve Vianoce uspokojujú túto našu túžbu.

Prichádza na svet Ježiš Kristus, jediná večná a pravá Láska. Vo svätú noc sa narodil, aby naplnil naše srdcia. Prichádza v najväčšej pokore a biede, hoci je Kráľ. Nenárokoval si na palác a zlatú kolísku. Ani na poctu, aká sa vzdáva kráľom. Narodil sa v najväčšej skromnosti – v chudobnej maštali a v jasličkách na slame. On je Kráľom našich sŕdc. Hoci chudobný, predsa tak bohatý! Tak bohatý láskou! Láskou, ktorú môžeme mať nielen počas Vianoc, ale aj počas celého roka.

Aj my sa spolu s anjelmi a pastiermi klaňajme malému Ježiškovi v jasličkách. Keď im anjeli zvestovali radostnú zvesť, pastieri zanechali svoje stáda a ponáhľali sa do Betlehema. Odmenou im bolo to, že našli malé dieťatko zavinuté v plienkach. Malé nevinné bezbranné dieťa. Človek by si myslel, aké je slabé… A predsa sa v ňom skrýva sila. Nie sila kráľov a vladárov, ale sila lásky a dobra.

Aj keď žijeme dobu zákazov a obmedzení, nájdime si čas, aby sme sa zahľadeli na toto maličké dieťa v jasličkách. Dieťa, ktoré zmenilo chod dejín; dieťa, ktoré zmenilo svet. Ako hovorí pápež František, potrebujeme sa zastaviť pred Dieťaťom z Betlehema a nechať, aby naše srdce preniklo dojatie.

Koľkí v Betleheme si neuvedomili a prehliadli narodenie Mesiáša! A tiež tam boli isto všelijaké výhovorky: zhon, chaos, súpis ľudu, povinnosti, problémy… Neurobme aj my rovnakú chybu! Pripravme srdcia na narodenie Božieho Syna.

Panna Mária mohla porodiť Ježiša iba na jednom mieste na zemeguli, teraz sa však Kristus môže narodiť v každom ľudskom srdci. To srdce však musí byť čisté a úprimné.

Ak čakáme návštevu, nejakého milého hosťa, všetko doma vyriadime, navaríme, napečieme, aby sa náš hosť cítil pohodlne, aby mu nič nechýbalo. Aký príbytok sme pripravili Spasiteľovi sveta? Nezabudli sme na svoje srdcia? Nie je v nich ešte veľa nelásky, egoizmu, ľahostajnosti…? Iba do srdca pripraveného, do srdca očisteného, do srdca milujúceho môže vstúpiť Ježiš Kristus.

A čo je ešte dôležité si uvedomiť? Ježiš ako Dieťa neprichádza k nám iba ako návšteva, ktorá sa chvíľku zdrží a potom odíde. Ježiš prichádza, aby zostal! Prichádza, aby odpustil, uzdravil, potešil, povzbudil… Prichádza, aby dal zmysel ľudskému životu.

Prežívame zvláštnu dobu, poznačenú epidémiou, obmedzeniami, zákazmi… Avšak možno je práve toto doba, kedy môžeme vrátiť Vianociam ich pôvodný zmysel! Veď pravá radosť z Vianoc nespočíva v darčekoch, vo vyzdobenom stromčeku, výborných jedlách, či v poriadnej dávke snehu, ale v slovách anjela, ktorý ohlasuje príchod Spasiteľa. Táto radostná zvesť patrí všetkým ľuďom.

Nech sa sviatočné dni nesú v znamení tejto radosti – úprimnej, nefalšovanej, nepoznačenej sebectvom, egoizmom, konzumizmom a ľudskou krutosťou.

Vianoce nemôžu byť bez Ježiša Krista. Veď on je oslávencom. On je kráľom Vianoc. Tak mu pripravme vo svojich srdciach dôstojnú oslavu!

Otvorme počas týchto dní dvere našich sŕdc, aby sa v nich Ježiško mohol ubytovať. Nechajme sa viesť jeho učením, ktoré nás vedie k pravej slobode a k pravému životu.

Nech nás všetkých dobrotivý Boh naplní svojou milosťou a pokojom, ktorý nám tento svet nemôže dať, a nech nás sprevádza naším životom. Potom už Vianoce nebudeme prežívať iba v tieto decembrové dni, ale po celý rok a po celý náš život.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

                                                                                                                               o. Miroslav

Vianočný list Ježiškovi

(list na zamyslenie)

Milý Ježiško, blížia sa Vianoce a preto ti píšem tento list. 

Myslel som najskôr, že napíšem Mikulášovi, ale potom som si pomyslel, že bude lepšie napísať náboženským autoritám. Čiže ak nebudeš môcť splniť moje želania, môžeš požiadať o pomoc tvojho otca.

Milý Ježiško, tento rok ti nepíšem, aby som od teba pýtal darčeky. Už som dostal PS3, počítač i tablet. Takisto smartphone a laserovú pištoľ, na ktorej je napísané, že zničí nepriateľov. A tiež jednu bábiku, ktorá sa napojí na Google, odpovie na maily, pošle sms (mms) a možno si pomocou nej pozrieť aj video na youtube, aktualizovať antivírus a ísť na záchod. 

Nemám už čas stretnúť sa s priateľmi. Chýbajú mi moji kamaráti. 

Milý Ježiško, pamätám si, že kedysi sme sa zastavili po škole, aby sme si zahrali futbal na dvore so spolužiakmi. Pamätám si, že to bolo veľmi pekné. 

Teraz mama vraví, že v triede je veľa cudzincov, že vyjsť na ulicu je nebezpečné a preto ma príde vyzdvihnúť zo školy vždy ako zazvoní. Pamätám si, že niekedy som chodil domov sám, vozil som sa po ulici na bicykli.  Ale potom ako jeden kamión zrazil môjho kamaráta, nenechajú má vrátiť sa domov pešo. 

Mama vraví, že je v meste veľa smogu a smog je škodlivý. Tak hovorí mama, ale pritom jazdí na Toyote, ktorá má 600 koní pod kapotou. 

Milý Ježiško, pre toto všetko a ešte viac nepýtam od teba žiadne darčeky, žiadne sladkosti, lebo posledné roky som pribral niekoľko kíl.

Nechcem darčeky, ani pre mňa ani pre nikoho iného. Už je dosť tých áut, stále viac lesknúcich sa, čo špinia cesty stále viac. Dosť bolo tých mobilných telefónov, stále viac farebných, čo robia náš život stále viac šedivým. Tých SIM kariet, čo naposielajú správy aj samotné a potom sa čudujeme, kde odišla polovica otcovej výplaty. 

Doteraz som písal, čo nechcem. Je čas, aby som začal písať o tom, čo by som chcel. Jediný problém je, že to neviem. Tak som si zvykol na tento spôsob života, že neviem, čo môže byť jeho lepšou alternatívou. Neviem, čo si želať, tak ťa prosím o jednu vec.

Milý Ježiško, prosím ťa teda o nové želania, priania, ktoré urobia šťastnejších ľudí okolo mňa – mojich rodičov, sestry a môjho psa. Lebo želania, čo máme teraz – nový smartphone, Mercedes či Audi, nový televízor alebo vyhrať na olympiáde – tieto želania nás nerobia šťastnými! Lebo sa nesplnia tak, ako si želáme.  A je hlúpe želať si veci, čo nás robia nešťastnými. Nemožno ale vojsť do nového roka bez želaní. Veď to by bolo ako čakať Veľkú Noc bez čokoládových vajíčok. 

          Tvoj Dušan

Spoveď ako zdroj radosti ľudského ducha

(zamyslenie sa nad spoveďou a jej charakteristikami)

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto.

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov.

V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce je oživované Vzkrieseným. Jedná sa tu o radostné stretnutie sa s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia?

Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu s Ním; čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa! A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?

Dôležitosť prípravy na sviatosť zmierenia

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Potrebujeme  nájsť v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do svojho vnútra a priznať si vlastné zlyhania.

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov.

Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou

Ak som si už nenašiel čas doma na spytovanie svedomia, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v modlitebných knihách, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Uvedomenie si vlastnej hriešnosti

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých, skôr je problém vidieť svoje vlastné hriechy.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Tiež je dôležité si uvedomiť, že v spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav.

Vnímať vlastné hriechy a vyznať ich v spovedi si vyžaduje veľkú odvahu, trpezlivosť a pokorou.

Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh

Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať?

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. 

Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz povie, či ako zareaguje. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi Kristovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha a Boh nás.

Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď

Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdlivosť skrývajú za zbytočnými frázami. Je potrebné hovoriť jasne,  jednoducho a zrozumiteľne.

Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne.

Spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať svoje hriechy. Nie je métou číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil.

Taktiež spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú spoveď.

Ľutujem… a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás.

Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď.

Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu.

Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „Ľutujem“, alebo „Pane, odpusť mi“ alebo „Bože, buď milostivý mne hriešnemu! je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako nejaká naučená formula pri 1. svätom prijímaní.

Veľký pozor si treba dať na vyslovenie ľútosti, v ktorej kajúcnik „sľubuje, že už viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Kedy sa spovedať?

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme! Cirkev odporúča, aby sa veriaci aspoň raz do roka sa vyspovedal a vo Veľkonočnom období prijať Eucharistiu.

Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Naozaj stačí? Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, či Veľkej Noci, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás čaká s otvorenou náručou vždy, keď sa vraciame naspäť z nesprávnej cesty.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu? Aj keď aj toto by mnohí dnes chceli považovať za niečo normálne a prirodzené!

Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale predovšetkým vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.

Legendy zo života sv. Mikuláša

Sv. Mikuláš, arcibiskup Lykijskej Myry, je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.

Život sv. Mikuláša je okrášlený množstvom legiend. Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že sv. Mikuláš bol v svojej dobe výnimočnou osobnosťou, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Predstavme si  niektoré najznámejšie legendy zo života sv. Mikuláša.

Legenda o zvolení za arcibiskupa

K tomuto zvoleniu sa traduje legenda. Krátko predtým ako prišiel sv. Mikuláš do mestečka Myry, zomrel arcibiskup  tohto mesta a biskupi celého kraja sa zišli v Myrách, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha. Prosili Ho,  aby im ukázal spôsob k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k chrámovým dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a bude sa volať Mikuláš.

Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v meste, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do chrámu, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. Mikuláš, keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Biskup sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský stolec.

Sv. Mikuláš sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa.

Tak sa sv. Mikuláš stal arcibiskupom v meste Myry.

Legenda o troch dcérach

Legenda o troch dcérach – pannách je najznámejšou a najrozšírenejšou legendou o sv. Mikulášovi. Práve táto legenda z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.

Jeden občan z Patarymal tri dcéry. Keďže z rozličných príčin prišiel o všetky svoje peniaze a celý svoj majetok, jednak nemal z čoho živiť seba a svoje dcéry, ale zároveň jeho dcéry nemali veno a preto im nemohol nájsť ženíchov. A to bola vtedy veľká hanba. Rozhodol sa, že z nich urobí neviestky.

Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru.

Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: „Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“

No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili.

Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša, ktorý sa rozhodol opustiť Patar, aby unikol pred svetskou slávou a rozhodol sa odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli. 

Záchranca plaviacich sa na rozbúrenom mori

Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti.

Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným.

Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Myry, kde v chráme spoznali sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu a zachránených nabádal k pokániu a náprave života. Tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše. 

Záchrana nespravodlivo odsúdených pred smrťou

Táto legenda obsahuje dva rôzne zázraky, no obidva sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených.

V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý vyniesol podplatený prefekt provincie nad tromi nevinnými. Odsúdení už boli na popravisku a v momente, keď kat dvíhal meč k prvej rane, zjavil sa svätý Mikuláš, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými troma ľuďmi.  Predstavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a odsúdených prepustil na slobodu.

Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Keď títo traja vojvodcovia sedeli vo väznici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si aj na sv. Mikuláša, o ktorom vedeli ako zachránil troch nevinných pred smrťou. Začali sa k nemu modliť, aby orodoval za nich u Boha.

V noc pred popravou sa zjavil sv. Mikuláš vo sne cisárovi a prinútil ho, aby nevinných prepustil. Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.

Na základe tejto legendy sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.

Legenda o lodiach vezúcich pšenicu

V čase veľkého hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš sa zjavil lodníkom a poprosil ich, aby dali časť nákladu hladujúcim. Spočiatku sa zdráhali, pretože náklad mali presne odvážený, niesli zaň zodpovednosť a báli sa prípadného trestu. Napokon im však časť predsa len dali.

Keď sa doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba a obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcim, vystalo ešte na ďalšie dva roky a aj na zasiatie.

Pomocník chudobných a chorých

Svätý Mikuláš sa často večer po zotmení prechádzal ulicami a pozoroval ľudí za oknami. Keď videl chudobnú ubiedenú rodinu s deťmi, ktorým nevedeli dať rodičia nič na večeru, do obloka im vložil jedlo, hračky i niekoľko mincí. Nik nevedel, kto je tým dobrodincom, pretože Mikuláš chcel zostať v anonymite.

Únos emirovho sluhu

Svätý Mikuláš je často označovaný aj ako ochranca detí.

Arabskí piráti z Kréty uniesli mladého Basilia do otroctva. Rok dolieval víno hlavnému emirovi. Jeho matka, zronená žiaľom, nedokázala ani len sláviť sviatok svätého Mikuláša s ostatnými ľuďmi, pretože to bol pre ňu deň, keď stratila syna. Zostala sama doma. Svätý Mikuláš sa vtedy zjavil Basiliovi a uniesol ho zo zajatia.

Legenda hovorí, že sa mu zjavil v slabom opare a hneď ho premiestnil do domu rodičov. Ohromený chlapec ešte aj doma stále držal v rukách zlatý emirov kalich.

Legenda o vzkriesení študentov

S touto legendou sa spája Mikuláš ako patrón školákov a študentov. Jednej noci chceli traja putujúci študenti prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že by mohli mať pri sebe nejaký majetok, a tak ich zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný – svätý Mikuláš – a požiadal o nocľah. Zakrátko na to zločincov odhalili a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.

Záchrana mnícha Mikuláša na mori

Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori.

Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa.

Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“

Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne. 

Záchrana kňaza Christofora pred smrťou    

Kňaz Christofor, ktorý si ctil sv. Mikuláša, každý rok chodieval do mestečka Myry, aby sa tom poklonil jeho čestným ostatkom.

Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu.

Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša. A hľa, len čo sa kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš (viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata)  vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, Ten mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu. 

,,Vychvaľujme premúdreho biskupa Mikuláša,
plného milosrdenstva v biedach a súženiach.
 Jeho Pán poslal ako pomocníka a ochrancu.
Teraz sa s dôverou prihovára za tých,
ktorí oslavujú jeho pamiatku.“

                                                                   (sedalen utierne svätému)