Grafitek

Na tohtoročnú púť Božieho milosrdenstva sme sa vybrali už v piatok 1. júna 2018. Po ceste do Krakowa sme sa zastavili v známych Wadoviciach, kde sme absolvovali prehliadku múzea rodného domu Jána Pavla II. i priľahlej baziliky, kde svätý pápež prijal sviatosť krstu. Niektorí si pochutili aj na typických „pápežských krémešoch“ z Wadovíc. Večer sme sa presunul do Lagievnik, kde sme sa ubytovali v penzióne Promieň.

V sobotu 2. júna 2018 sme sa zúčastnili 9. metropolitnej púte v neďalekom Sanktuáriu, za hojnej účasti veriacich z Prešovskej metropolie. V predvečer sme absolvovali prehliadku okolo kráľovského hradu Wawel i priľahlých pamiatok a zakončili sme to na vychýrenom stredovekom trhovisku Rynek glowny.

V nedeľu 3. júna 2018 sme v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva slúžili svätú liturgiu a následne sa presunuli do známeho mariánskeho pútnického miesta Ludzmierz pri Nowom Targu. Nádherný veľký areál tvorí Bazilika minor zasvätená Matke Božej Kráľovnej Podhalia, krížová cesta a veľká ružencová záhrada s plastikami zobrazujúcimi postupne všetky tajomstvá ruženca. Skvostom je nadrozmerná socha modliaceho sa sv. Jána Pavla II. V čase nášho príchodu sa začínala Púť dobrovoľných hasičov z okolitého kraja, čo bolo pre náš tiež veľkým obohatením (videli sme množstvo alegorických vozov, sprievod hasičov, príchod motorkárov…) Po ceste k domovu sme sa ešte zastavili na neskorší obed v Goraľskom dvore v Haligovciach, kde sme si pochutili na špecialitách tamojšej kuchyne.

Bohu vďaka za spoločenstvo modlitby a za chvíle vzájomného zdieľania.

 

Fotogaléria

 

Často my kňazi počúvame reči, že je veľmi dôležité venovať náležitú pozornosť náukám. Mám na mysli nielen predmanželské náuky snúbencov, ale aj prípravu detí na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie. Mnohí ľudia (zvlášť rodičia) pripisujú priam zázračnú moc týmto náukám, ktoré majú pripraviť ich deti či už na prvú spoveď alebo do manželského života (..len nech ich kňaz dobre pripraví…len nech im prehovorí do duše…len nech ich vystríha pred nástrahami v manželstve…)

Aká je vlastne pravda? Naozaj závisí šťastie detí po spovedi a slávnostnom prijímaní, či šťastie manželov od „úspešnosti“ absolvovaných náuk? Od koho sa vlastne očakáva, že najlepšie pripraví  deti a mladých ľudí na prijatie týchto sviatostí v ich živote?

Prijmite toto moje zamyslenie ako slová, ktoré vychádzajú z môjho vnútra po 21-tich rokoch môjho kňazského života.

Prenesme sa do rodiny a do rodinného života.

Kedy sú rodičia v rodine šťastní? No predsa vtedy, keď vidia šťastné svoje deti!!!! Vtedy zabúdajú na všetky ťažkosti, sebazapierania, obety, kríže a námahy v svojom živote. Nie je však správne, aby sa deťom všetkom dovoľovalo a tolerovalo, len aby boli šťastné! Takýto stav totiž vedie k sebectvu, egoizmu  a tieto vlastnosti sú neskôr v ich živote prekážkou harmonického života. Teda už v rodine by sa rodičia mali zamerať vo výchove detí na náročnosť na seba a nie na iných. Je potrebné vedieť nielen prijímať, ale aj podeliť sa, obdarovať, prejaviť vďaku. Nikdy si však nemožno pozornosť a lásku detí kupovať!!! Je to však v dnešnom svete veľmi bežné.

Ďalším negatívnym javom dnešnej rodiny je to, že výchovu rodičia prenášajú na iné subjekty: školu, ulicu, rôzne centrá, Cirkev… K tomu sa pridruží televízia, hudba, kultúra, spolužiaci…

Rodičovskú výchovu však nikto a nič nenahradí!!! Rodičia nesmú hovoriť (opäť ako je to bežné v dnešnej dobe), že na deti nemajú čas. Veď sa predsa musia starať, aby im nič nechýbalo v živote a boli šťastní! Opakujem ešte raz: Rodičovskú výchovu nikto a nič nenahradí! Rodičia si musia uvedomiť, že všetko je druhoradé v porovnaní s rodičovskou výchovou. Kto zanedbá nejaké obdobie vo výchove svojich detí, veľmi ťažko ho neskôr dostihne.

Dôležitou súčasťou výchovy v rodine je aj výchova k čnostnému kresťanskému životu. Ak ju rodičia praktizujú, tak je v rodine cítiť život modlitby a konkrétnych skutkov lásky. Skutočná výchova to nie sú iba príkazy, zákazy a obmedzenia (toto nesmieš…toto je hriech…toto sa mi nepáči…tam nechoď…toto viac nerob…), ale predovšetkým trpezlivosť v rozhovoroch, v ktorých sa poukazuje na klady a zápory, prednosti a nedostatky v konkrétnych aktivitách a prejavoch detí.

Keď tak premýšľam nad výchovou detí v súčasnej dobe, napadá ma prirovnanie: život dnešných detí je podobný autu so silným motorom, ale bez bŕzd. Mnohí mladí ľudia, ktorí nemajú základy výchovy od svojich rodičov, sa v živote rútia do mnohých ťažkých a nešťastných rozhodnutí a situácií. Je to však aj výsledok výchovy, kde rodičia zabúdajú na Boha.

V koľkých rodinách sa viac času venuje všetkému možnému, len nie duchovným záležitostiam? Ako často počuť z úst rodičov rôzne výhovorky ( …dieťa je už predsa dospelé…  dieťa už nepočúva, má vlastný rozum a tak mu nemôžem rozkázať…veď nech sa sám rozhodne…je to jeho život….)?  A mladí ľudia zasa zabúdajú, že sa dá žiť aj ináč ako v zhone po príjemných radostiach, tak materiálnych, ako aj citových. Škoda, že v tom čase mnohí mladí zabúdajú na modlitbu, Eucharistiu a Božie Slovo. Veľká škoda.

Vráťme sa z rodiny k náukám. Pre náuky vo všeobecnosti platí, že deti a mládež počas náuk prehlbujú osobnú vieru a znovuobjavujú hodnoty sviatostí a života modlitby. Úlohou kňazov je počas týchto náuk je už iba viesť deti a mládež k prehĺbeniu kresťanskej náuky, ktorú získali počas výchovy od svojich rodičov.

Cítite v tejto chvíli, že samotná príprava na prijatie Sviatosti zmierenia a pokánia, či Sviatosti manželstva má základy v samotných rodinách týchto detí a mladých ľudí? Že práve rodičia sú prví a najdôležitejší katechéti svojich detí?

Nepodceňujme túto skutočnosť, úlohy sú totiž rozdelené veľmi jasne. Rodičia majú dať svojim deťom základy viery, ktorá sa počas jednotlivých etáp prípravy (za asistencie kňaza) prehĺbi a stane sa základom šťastného a požehnaného života.

Nech Boh požehnáva všetkých rodičov odvahou a trpezlivosťou pri výchove svojich detí.

S úctou o . Miroslav

(Pomôžme deťom prežívať svätú liturgiu)

Svätá božská liturgia je vrcholom života Cirkvi, kedy sa nebo akoby znieslo na zem, kde ľud Cirkvi vidí duchovnými očami znovu prichádzajúceho vteleného Krista – Učiteľa a Spasiteľa.

Božská liturgia je večne opakovanie veľkého objatia lásky, ktoré sa skrze Ježiša udialo pre spásu nás všetkých. Preto má každé jej slávenie kozmický charakter, uchovávajúc prítomných ľudí spolu s prosbami za všetkých na celom svete k eschatologickej účasti na nebeskej liturgii.

Liturgia je najdokonalejšou príležitosťou človeka stať sa Božím dieťaťom v zmysle teológie zbožštenia, ktorá tak silno zaznieva vo Východnej cirkvi. Nato, aby každý prítomný mal čo najväčší duchovný zážitok zo slávenia, aby sa čo najviac odtrhol od všetkých svetských vplyvov, starostí a problémov, má svätá liturgia široký rozmer. vedie človeka postupne cez množstvo silných modlitieb a hymnou, chápanie Božieho slova, poznanie vlastnej hriešnosti i veľkej lásky Boha a privádza ho k prijatiu jediného Prameňa šťastného života – k Eucharistii.

Aby to nebola iba teória, resp. nejaké „bezvýznamné“ prežívanie účasti na liturgii, je potrebné správne chápania nielen symbolických úkonov, ktoré sa využívajú pre lepšiu sústredenosť účastných a hodnotnejšie prežívanie, ale aj odovzdávanie vlastných skúseností ľuďom okolo.

Takéto odovzdávanie skúseností je nutné predovšetkým v rodine, kde sa deti formujú permanentne, napr. spoločnou modlitbou, čítaním a rozprávaním sa o udalostiach z Písma, účasťou na pútiach, osobným príkladom, povzbudením, či vhodným slovom.

V Katechizme katolíckej Cirkvi čítame, že rodina je „prvou školou kresťanského života a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života“ (KKC 1657).

Takéto rodinné prostredie umožňuje deťom, aby Kristovo tajomstvo a Cirkev, ktorej sú členmi, spoznali primerane svojim rozumovým schopnostiam. Toto všetko ich zároveň uschopňuje k tomu, aby účasť na svätej liturgii vedeli prežiť s vierou a nábožnosťou.

Prvým predpokladom kresťanskej výchovy v rodine však musí byť živá účasť rodičov na živote cirkvi. Kresťanská výchova nie je len zvestovaním kresťanských právd, sprostredkovanie špecifických kresťanských postojov, alebo nácvik správania sa v duchovnom  živote. Jej hlavným cieľom musí byť výchova k viere.

Pokúsme sa všimnúť, čo by mali vedieť rodičia pri formovaní detí v otázkach ich účasti na svätej liturgii a jej samotné prežívanie.

Čo je vlastne svätá liturgia? 

Je to jedna obrovská, krásna oslava spojená s hostinou!

Niečo, ako keď nás niekto pozve na oslavu narodenín a dostaneme krásnu pozvánku, kde bude aj napísané, že to bude veľká hostina.

Takéto pozvanie na oslavu a hostinu dostávame vždy, keď ideme na svätú liturgiu. Na nej oslavujeme to, že vďaka Ježišovi Kristovi sme spasení a môžeme sa dostať raz do neba.

Ako sa prichystať na svätú liturgiu?

Keď ideme na oslavu ku kamarátovi, či známym, tak sa všetci v prvom rade pekne oblečieme, upravíme a samozrejme, chceme oslávencovi priniesť aj nejaký pekný darček.

To isté platí aj o svätej liturgii. Ani tu však nestačí sa len pekne obliecť,  či upraviť, ale je dôležité priniesť aj darček. Tým darčekom je naše vnútro, to čo mám vo svojom srdci a ako som pripravený na stretnutie s oslávencom.

V tejto súvislosti je nutné aj niekoľko praktických rád pre rodičov: Aj keď malé deti neviaže povinnosť zvláštnej prípravy na prijatie Eucharistie (teda ani eucharistický pôst), predsa je potrebné, aby rodičia svoje deti k týmto veciam, primerane ich schopnostiam a veku, postupne viedli a navykali. Preto netreba dávať deťom jesť v chráme počas bohoslužieb

Aj najmenšie deti by mali byť oblečené do šiat určených pre špeciálne udalosti, aby si deti uvedomovali, že svätá liturgia nie je bežnou aktivitou.

Kedy prísť na svätú liturgiu a kde si sadnúť? 

Keďže je neslušné prísť neskoro na oslavu, aj na svätú liturgiu je preto potrebné s deťmi prichádzať včas.

Mnohí odporúčajú sedieť s deťmi vpredu. Mnohých to môže desiť a možno zopárkrát nebude v silách rodičov udržať dieťa v tichosti, ale pre deti je veľký rozdiel, ak aj vidia a zmyslami vnímajú, čo sa deje. Deti majú aj lepší výhľad a rodičia im zároveň môžu vysvetľovať to, o čom sa na liturgii hovorí a čo sa tam robí. Takisto majú rodičia lepšiu kontrolu nad správaním dieťaťa. Postupom času tento štýl prežívania svätej liturgie pomáha  deťom lepšie porozumieť tomu, čo je na liturgii dôležité.

Ak dieťa nie je úplne potichu, rodičia by nemali strácať nervy. Väčšina úprimne modliacich sa ľudí, okrem tých, čo stoja blízko, si to ani nevšimne. A ak si to aj niektorí všimnú, treba týmto ľuďom dôverovať, že sa dokážu sústrediť aj pri chvíľkovom „šume“ okolo vášho dieťaťa. Ak dieťa výrazne a dlhšie plače, či nedokáže byť ticho, najlepšie je, ak sa s ním pokojne vyjde vonku, až kým sa neutíši. Vtedy je však dôležité vrátiť sa, aby si dieťa nespojilo zlé správanie s možnosťou ujsť z liturgie a z chrámu.

Čo budeme môcť robiť na tejto oslave v chráme? 

Na akejkoľvek a kdekoľvek na oslave sa spieva aj rozpráva spoločne, ale je tam aj niekto, kto rozpráva za všetkých.

Toto isté platí aj na svätej liturgii: ľudia spoločne spievajú, počúvajú, rozprávajú, robia rôzne gestá a postoje, a tým spoločne vyjadrujú radosť, že môžu byť na tejto oslave. Zároveň je tam aj kňaz (biskup), čtec, kantor, aby za všetkých povedali niečo pekné, dôležité o oslávencovi – o Ježišovi Kristovi.

Vrcholom liturgie je prijímanie Eucharistie. Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. A toto platí aj pre deti.

Ako napísal vladyka Ján Babjak v pastierskom liste pred obnovením praxe podávanie Eucharistie malým deťom a nemluvňatám, „dnes, v čase veľkého sekularizmu a pôžitkárstva, keď nás prekvapujú stále nové experimenty v živote človeka a navádzajú nás k nemorálnemu životu a k hriechu, je veľmi dôležité, aby deti mali čím skôr osobnú skúsenosť so sviatostným Ježišom Kristom, aby sa Ježiš ubytoval v ich dušiach skôr než hriech.“

Je potrebné si tiež uvedomiť, že Eucharistia nie je magická vec, ale živý Ježiš Kristus, Syn Boží, chlieb života, pokrm na ceste do večnosti. Preto už deti by túto sviatosť mali mať vo veľkej úcte. Rodičia majú deti učiť, že  v Eucharistii sa sám Ježiš Kristus dáva ľuďom za pokrm a tí ho majú často, najlepšie pri každej svätej liturgii, prijímať do svojho srdca, ale nikdy nie  v stave ťažkého hriechu.

Z naznačených skutočností a tvrdení je zrejmé, že hlavným vychovávateľom v kresťanskej rodine je Boh. On dáva deťom život cez rodičov, a preto rodičov v prvom rade viaže vážna povinnosť dať svojmu potomstvu kresťanskú výchovu. Sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. Táto výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko ju možno nahradiť. Rodičia majú vytvoriť rodinné ovzdušie, preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom. Rodina je tiež prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každému spoločenstvu. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, deti sa majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, súhlasne s vierou, ktorú prijali s krstom. (GE 3)

 

Tieto myšlienky sú akousi syntézou mnohých inštrukcií a pravidiel publikovaných pre vychovávanie i formovanie deti a ich prežívanie účasti na svätej liturgii. Jedna vec sú teoretické poznatky a závery, druhá vec je prax a samotné skúsenosti rodičov.

Týmto článkom chcem pozvať všetkých ochotných a dotknutých k vyjadreniu ich názoru, resp. pripomienkovanie horeuvedených myšlienok.

Za všetky Vaše podnety, myšlienky, nápady a návrh vopred Pán Boh zaplať.

o. Miroslav