Grafitek

Naša farnosť organizuje v dňoch 16. – 20.07. 2023 farský tábor s názvom Boh je láska.

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavným cieľom tábora  je spoznať život, dielo a odkaz blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča, významnej postavy našej Cirkvi.

Otec biskup Pavol Peter Gojdič bohato naplnil svoj život až po mučenícku smrť a po tom čo to uznala i najvyššia autorita cirkvi, stal sa blahoslaveným. Je to skutočný svätec našich dní.

Biskup Pavol celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa má odzrkadľovať v láske k blížnemu v duchu svojho biskupského hesla: Boh je láska, milujme ho. S touto veľkou láskou v srdci viedol skoro štvrťstoročie – v neľahkých dobách – svoje biskupstvo v Prešove.

Príklad jeho veľkého života sa stal posilou pre mnohých, ktorí v minulých rokoch trpeli za svoju vieru: kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorí milovali svoj obrad a túto svoju lásku a vernosť nezapreli.

Veľkosť jeho osobnosti spočívala v jeho nevyjadriteľnej skromnosti a v jeho detinskom pomere k Bohu. Jeho viera a vernosť prekročili mieru bežného hrdinstva.

Náš farský tábor je pre nás možnosťou zamyslieť sa nad osobnosťou biskupa Gojdiča a tiež zdrojom nášho osobného posvätenia Ale tiež možnosťou uctiť si ho, poďakovať za veľké a statočné svedectvo viery a prosiť ho o jeho príhovor.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora: dať si záležať na vlastných skutkoch; pomôcť deťom poznávať, čo je dobro a čo zlo, čo je pre nich osožné a čo škodlivé; pomôcť rozvíjať dobrotu, lásku a ochotu k službe; zdôrazniť význam modlitby v živote človeka; všetko v nadväznosti na život blaženého biskupa Pavla.

V nadväznosti na tieto myšlienky hlavnými témami tábora sú: obeta/služba – láska – modlitba!

Nedeľa (16.07. 2023)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí. Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu Pána za lásku maj…, ktorej text na chytlľavú melódiu piesne Maryša, zložili naše vedúce Stanka a Kika. 

Súčasťou večerného programu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne a večerná modlitba.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-nedela-16-7-2023/

Pondelok (17.07. 2023)

Deň, počas ktorého sme slávili pamiatku patróna nášho tábora – blahoslaveného biskupa Pavla – sme začali rannou rozcvičkou a spoločnou modlitbou.

Po raňajkách nasledovala katechéza o živote, diele a odkaze biskupa Gojdiča. Po nej nasledovala práca v skupinkách: aktivity, hry… Neskôr sme rozdelení (na chlapcov a dievčatá) mali v skupinkách rozhovory o službe v našich životoch. Program pred obedom sme zakončili spoločnou modlitbou Molebenu k biskupovi Pavlovi.

Celý deň sa niesol v duchu dennej témy: Služba!

Po obede mali deti aktivitu s názvom „Po stopách Gojdiča“, kedy sa podrobnejšie oboznamovali so životom biskupa Gojdiča.

Po večeri sa deti stretli v skupinkách, kde vytvárali symbol svojej skupinky a rozprávali o dojmoch z prežitého dňa.

Večerný program sme zakončili spoločnou modlitbou, aj s konkrétnymi prosbami, ktoré deti nechávali v kaplnke pred ikonou biskupa Gojdiča.  

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-pondelok-17-7-2023/

Utorok (18.07. 2023)

Dnešný deň sa niesol v duchu hesla: Láska!

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách nasledovala hra v hľadaniach konkrétnych vecí a práca v skupinkách.

Po obede nasledovali vodné aktivity (parkúr, vodné balóny…), ktoré končili tým, že každý odišiel na izbu spokojný a zmočený. :-)))

Večerný program sme začali opekačkou a pochutili sme si na špekáčikoch a klobáskach. Nasledovala súťaž oddielov, tzv. Dvanásťboj, ktorý teda zabrať všetkým účastníkom.

Po niekoľkých „ukazovačkách“ a modlitbe sme sa všetci unavení odobrali k odpočinku.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-utorok-18-7-2023/

Streda (19.07. 2023)

Dnešný deň sa niesol v duchu modlitby.

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách bola katechéza o modlitbe v živote biskupa Gojdiča.

Neskôr deti v skupinkách mali za úlohu vytvoriť modlitbu k blaženému Pavlovi. Tu sú výsledky detských úvah:

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič, ty si sa obetoval za Gréckokatolícku cirkev, preto Ťa prosím, aby som sa aj ja vedel obetovať v mojom živote.

Daj, aby som aj ja, obdarený tvojimi milosťami, vydával svedectvo viery v mojej rodine a pred mojimi kamarátmi.

Chcem vždy pamätať na Tvoje slová: „Boh je láska! Milujme Ho!“ Amen.

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol, veď ma v živote správnou cestou a inšpiruj ma k úprimnej modlitbe.

Daruj mi pokoru a pokoj do môjho srdca, aby som svoj život prežíval podľa Tvojho príkladu.

Pomáhaj mi, aby som sa tak ako Ty, nehanbil vyznávať svoju vieru.

Ďakujem, že si pre mňa žiariacim príkladom.

„Boh je Láska! Milujme Ho!“

Amen.

Modlitba k blahoslavenému biskupovi Gojdičovi

Blahoslavený biskup Pavol, pomáhaj mi byť ako Ty!

Daj, aby som v každej chvíli svojho života chválil Boha, presne tak ako Ty!

Nech Tvoj príklad vedie ma cestou môjho života, cestou svätosti až do neba.

Láska, pokoj, dôvera nech sú mojimi ozdobami.

Biskup Pavol, pros Boha za nás a milostivo vyslyš moje prosby.

Amen.  

Chvíle pred obedom deti strávili pri rozličných zábavných aktivitách.

Po obede boli deti rozdelené do skupín a vytvorili workshopy: varenia, hudby, šikovných rúk a tzv.Army. Bola to veľmi zaujímavá aktivita, ktorá priniesla konkrétne ovocie: chutné chlebíčky na olovrant, či zloženie celkom zaujímavých pesničiek.

Večerný program sa niesol v zábavnom duchu, od spevu, cez hry až po diskotéku.

V noci čakalo deti veľké prekvapenie (aj keď mnohí ju očakávali): Nočná hra. Deti mali pripravenú cestu odvahy v areáli tábora, čo v absolútnej tme vôbec nebolo príjemné. Tento deň dal teda zabrať naozaj všetkým.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-streda-19-7-2023/

Štvrtok (20.07. 2023)

Po dlhej noci bolo vstávanie do posledného dňa tábora veľmi ťažké. Pre všetkých!

Po rannej modlitbe a raňajkách sme sa ešte zabávali spievaním a rozličnými hrami.

Po obede nasledovalo vyhodnotenie aktivít tábora a odmeňovanie víťazov jednotlivých súťaží: bodovanie izieb, zapájanie do aktivít v skupinke…

Okolo druhej sme sa začali rozchádzať do svojich domovov.

Bohu vďaka za požehnaný spoločný čas.

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2023/farsky-tabor-stvrtok-20-7-2023/

Už samotný názov – Veľký pôst – neznie veľmi príťažlivo. Viac sa nám páčia Vianoce alebo Veľká noc. Pôstny čas má však v liturgickom živote svoje nezastupiteľné miesto. Počas neho sa učíme, že prax odriekania, námahy,
modlitby a almužny má mať v živote kresťana svoje pravidelné miesto počas celého roka, nie iba v pôstnej dobe.

Obdobie pôstu môže byť nielen Veľkým, ale aj Malým, či Nijakým. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme.

Čo je Veľký pôst?

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi.

História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Už v Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie, ukrižovanie a smrť, pričom v tento deň dodržiavali pôst. Tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte aj dlhšie. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!

Na čo však vlastne potrebuje dnešný človek pokánie? Ako ho má uskutočňovať v dnešnom svete? To sme naozaj takí zlí?

Odpovede na tieto otázky dáva prežívanie Veľkého pôstu. Je to totiž škola pokánia, do ktorej má každý kresťan vstúpiť každý rok, aby prehĺbil svoju vieru, aby prehodnotil, a ak je to možné, aj zmenil svoj život. Je to objavovanie samotných prameňov kresťanskej viery.

Pokánie je začiatkom a podmienkou pravého kresťanského života.

Pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.

V nadväznosti na tieto myšlienky je veľmi dôležité si všimnúť, či má Veľký pôst vplyv aj na každodenný život súčasného človeka.

Ako vôbec môže aplikovať myšlienky Veľkého pôstu dnešný človek v svojom každodennom živote?

Mnohí Veľký pôst dnes vnímajú ako obdobie zákazov (mäso, tanec, spev, zábava…), či obdobím vykonania si spovede pred Paschou.

Tieto úvahy vychádzajú z toho, že pôvodný duch Veľkého pôstu je v nesúlade s duchom dnešného človeka, či sveta. Aj keď sa stále Veľký pôst zachováva, jeho dopad na život človeka už nie je taký intenzívny ako to bolo chápané pred niekoľkými storočiami.

Je preto na mieste otázka: Môže súčasný človek znovuobjaviť vo Veľkom pôste duchovnú posilu pre jeho každodenný život?

Odpoveď na túto otázku závisí predovšetkým od toho, či má dnešný človek snahu prijať odkaz Veľkého pôstu s plnou vážnosťou.

Počul som o človeku, ktorý už niekoľko rokov pije každý piatok iba vodu. Nie preto, aby si udržiaval svoju váhu (aj keď i to je jeden z účinkov pôstu), ale robí to z lásky k Pánu Bohu a aj ako prejav svojho pokánia. Ovocím tejto pôstnej praxe v jeho živote je, že hádky s manželkou sa stávajú zriedkavosťou, ľahšie sa mu modlí, má viac času na deti a vo svojom vnútri pokoj, lebo chuť zápasiť so slabosťami je väčšia.

Celý deň nič nejesť a iba piť vodu nie je pre každého, ale pre každého je prejav pokánia potrebný. Často sa stáva, že podľahneme kultúre reklamy a konzumu, kde obmedzovať sa alebo nedopriať si všetko je vnímané ako nepriateľstvo so životom, či dokonca hlúposť. Pritom opak je pravdou. Pôst čistí rozum, usporiada životné hodnoty, buduje vzťahy a dodáva morálnu silu k dobru.

Prajem vám i sebe, aby sme takéto ovocie pôstu zakúsili. Urobme teda v tomto milostivom čosi navyše! To, čo bežne nerobíme. Napr. venujme denne desať minút modlitbe (úmyslov modlitieb aj v týchto časoch nepokojov a vojny je dostatok). Prečítajme si úryvok zo Svätého písma. Obdarujme niekoho. Pomôžme v domácnosti. Odpusťme ublíženie. Zrieknime sa sledovania televízie, internetu a tento čas venujme svojej rodine alebo na vykonanie nejakého dobra. Prečítajme si hodnotnú knihu… Jednoducho urobme niečo konkrétne z lásky k Bohu, k blížnemu a k sebe. A tieto skutky len pomôžu nasmerovať naše srdcia na nášho Boha.

Vykročme s radosťou na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.

                                                                                        o. Miroslav

(vianočný príbeh pre potešenie duše)

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Volalo sa Zasnežené kráľovstvo, pretože sneh sa tam netopil ani v lete, domy  a ulice boli večne pokryté jemnou bielou  perinou a poletujúce snehové vločky dotvárali čarovnú atmosféru každého dňa. V tom kráľovstve vládol veľmi lakomý kráľ. V jeho honosnom paláci nechýbalo nič. Mal veci, o ktorých sa druhým ani nesnívalo, jedol len najvyberanejšie jedlá a mal toľko služobníctva, že nemusel vôbec nič robiť.

Raz pred vianočnými sviatkami dostal nápad. Zavolal si svojho hlásnika a povedal mu: „Choď do dediny a povedz ľuďom, že kto mi na Vianoce prinesie taký dar, ktorý ešte nikdy neuzreli moje oči, dostane plný mešec
peňazí.“

Či sa to hlásnikovi páčilo, či nie, musel zísť dole medzi ľudí a tlmočiť im kráľovu vôľu. Ľudia zostali prekvapení a dlho si v dedine šuškali o kráľovom nezvyčajnom želaní. No nikoho z nich nenapadlo, čo by mu mohol priniesť. Veď v jeho majestátnom sídle nič nechýba. Dozvedeli sa o tom aj za hranicami Zasneženého kráľovstva. Sľubovaný mešec peňazí bol pre chudobných vidinou vianočných sviatkov s bohato vyzdobeným stromčekom, dobrým jedlom a teplom v kozube. A tak rozmýšľali, s akým darom pôjdu do paláca.

Keď už boli Vianoce predo dvermi, kráľovi sluhovia vyzdobili obrovskú jedličku, na ktorej žiarili také ozdoby, že si ľudia šli na nej oči vyočiť. Každý prišiel so svojím darom pre kráľa a položil ho pod stromček. Bola nimi
zaprataná takmer celá miestnosť.

Keď nastal Štedrý deň, kráľ začal dary po jednom rozbaľovať. Zavolal si na pomoc niekoľkých svojich sluhov, pretože práce bolo až-až. Smútok a sklamanie sa mu zračili v tvári zakaždým, keď rozbalil novú škatuľu. „Všetko už mám. Nič z toho nepotrebujem. Nikto mi nepriniesol nič také, čo by som ešte nemal,“ sťažoval sa svojim sluhom.

 Vtom jeden z nich pred neho položil obrovskú škatuľu, ktorú niekto nechal pri dverách paláca. Bola vskutku krásna a sľubovala niečo jedinečné. S radosťou sa pustil kráľ do rozbaľovania. Aké však bolo jeho sklamanie, keď
v škatuli nenašiel vôbec nič. Bola prázdna. Len obal jej dával lesk a krásu. Vzbĺkol v ňom hnev a rozkričal sa na svojich sluhov: „Kto si dovolil priniesť prázdnu škatuľu? Okamžite choďte do dediny a priveďte ho sem!“

A tak sa sluhovia rozpŕchli a vydali sa hľadať toho odvážlivca. Brodili sa hlbokým snehom, vietor im fúkal do tvárí a snehové vločky vytvárali hrubú vrstvu na ich kabátoch. Ani im to dlho netrvalo a už aj viedli do paláca
malého chlapca.

Postavili ho pred kráľa, ktorý hneď spustil: „Ty drzáň jeden, ako si sa opovážil priniesť mi prázdnu škatuľu? Vysvetlíš mi to?“

„Áno, vaša výsosť.“

„Tak hovor,“ nahnevane ho vyzval kráľ.

„Tá škatuľa je presne taká ako vy. Veľká, ale prázdna. Len obal ju robil krásnou. Len bohatý, lesklý a honosný obal budil dojem, že v sebe ukrýva niečo jedinečné. No v skutočnosti je na nič.“

„Ako sa opovažuješ…,“ kričal kráľ, až sa palác otriasal v základoch. „Uvedomuješ si vôbec, kto som ja?“

 „Áno, pane, vy ste kráľ. Panovník nášho Zasneženého kráľovstva,“ odvetil chlapec pokojne.

 „Prečo si teda dovoľuješ prirovnávať ma k nejakej prázdnej škatuli? Práve si povedal, že som kráľ. Môj palác je plný vecí, ktoré si ty nikdy nevidel. Mám všetko. Ako sa odvažuješ tvrdiť o mne také nezmysly?“

„Vaše komnaty sú síce plné, ale vy ste prázdny, vaša výsosť. Máte všetko, no v skutočnosti to vôbec nepotrebujete a neviete sa z toho naozaj tešiť. Vaše bohatstvo vás nedokáže naplniť. Vnútri ste prázdny. Túto škatuľu
najprv musíte niečím naplniť, aby mala zmysel. Dovtedy je vám na nič. A tak je to aj s vami, vaše veličenstvo. Musíte sa niečím naplniť,“ dokončil chlapec.

„Ja že som prázdny?“ opýtal sa kráľ  už pokojnejšie.

Možno by sa malého chlapca opýtal ešte niečo, ale vtom mu zlomilo hlas. Stál pri obloku a pozeral sa von. Z očí mu vyšla slza pri pohľade na zasnežené stráne a výskajúce deti, ktoré síce nemali nič, ale dokázali sa radovať z maličkostí každého dňa. Srdce mu začalo akosi mäknúť, keď videl v dedine
vysvietené chudobné domy, v ktorých ľudia ozdobovali jednoduché vianočné stromčeky a tešili sa na sviatky. Ich domy boli malé, no plné lásky, kým v jeho obrovskom honosnom sídle panovali prázdnota a ničota. Uvedomil si, že chlapec má pravdu.

„Ale čo teraz? Čo mám robiť?“ opýtal sa už úplne pokojne.

„Jednu vec by som vám vedel poradiť, pane,“ začal chlapec. „Vezmite tú škatuľu, naplňte ju darmi, ktoré ste dostali, choďte do dediny a rozdajte ich chudobným.“

Kráľ neváhal. Naplnil škatuľu všetkým možným i nemožným, čo mal v paláci. Sluhom prikázal zapriahnuť sane a spolu s malým chlapcom sa vydali medzi ľudí. Klopal na každé dvere a rozdával jedlo, hračky, ba dokonca zlato z kráľovskej pokladnice. Akí prekvapení zostali ľudia, keď videli svojho kráľa, ktorému v očiach zrazu hrali iskierky lásky. Akú radosť mali v srdciach, keď mali čo položiť na štedrovečerný stôl, keď si ich deti mohli pod stromčekom nájsť čo i len malú hračku.

A tak pochopil kráľ zo Zasneženého kráľovstva, že nie to, čo má, ale to, čo rozdá, ho môže naplniť a urobiť šťastným.

„Prajem vám krásne Vianoce, vaše veličenstvo,“ povedal chlapec, keď sane zastavili pred jeho malým domčekom.

„Aj tebe, môj malý záchranca,“ odpovedal kráľ a objal ho. Podal mu mešec peňazí.

„Patrí ti, pretože dnes si mi zachránil srdce.“

Odvtedy už Zasnežené kráľovstvo nemalo viac lakomého kráľa, ale kráľa s veľkým srdcom, ktorý múdro vládol v krajine, kde už nebolo viac chudobných.

(vianočné zamyslenie)

Za slovom Vianoce sa skrýva toľko tajomna. Práve preto sú vianočné sviatky také čarovné. Je to čas, keď aspoň na chvíľku utíchnu rozbroje, zastavia sa hádky, nevraživosť… Je to čas, keď všetci akosi viac túžime po láske. Chceme ju pocítiť, ale zároveň cítime aj potrebu niekomu ju darovať, nech jej má každý dosť a nech je jej dostatok na celom svete. Nie iba v básničkách, či pesničkách, ale v realite.

Ale človek netúži len po láske od človeka. Sme stvorení pre večnosť. Túžime po láske, ktorá by trvala stále, ktorá by sa nikdy neskončila. A práve Vianoce uspokojujú túto našu túžbu. Prichádza na svet Ježiš Kristus, jediná večná a pravá Láska.

Vo svätú noc sa narodil, aby naplnil naše srdcia. Prichádza v najväčšej pokore a biede, hoci je Kráľ. Nenárokoval si na palác a zlatú kolísku. Ani na poctu, aká sa vzdáva kráľom.

Narodil sa v najväčšej skromnosti – v chudobnej maštaľke a v jasličkách na slame. On je Kráľom našich sŕdc. Hoci malý, predsa veľký. Hoci chudobný, predsa tak bohatý! Tak bohatý láskou! Láskou, ktorú môžeme mať nielen počas týchto Vianoc, ale aj počas celého nasledujúceho roka a dokonca celého nášho života.

Počas svätej noci zaznel hlas anjela: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom:Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2, 10-12)

Pastieri zanechali svoje stáda a ponáhľali sa do Betlehema. Našli malé dieťatko zavinuté v plienkach. Malé nevinné bezbranné dieťa. Človek by si myslel, aké je slabé… A predsa sa v ňom skrýva sila. Nie sila kráľov a vladárov, ale sila lásky a dobra. Zahľaďme sa na toto maličké dieťa. Dieťa, ktoré zmenilo chod dejín, dieťa, ktoré zmenilo svet.

Aj my sa spolu s anjelmi a pastiermi klaňajme malému Ježiškovi. Nebojme sa tejto poklony, je pre nás veľmi dôležitá. Presne v duch slov pápeža Františka: „Zastavme sa pred Dieťaťom z Betlehema. Nechajme, aby naše srdce preniklo dojatie, nebojme sa toho. Nemajme strach z pohnutia nášho srdca! Potrebujeme, aby sa naše srdce pohlo. Nechajme ho ohriať sa Božou
láskavosťou. Potrebujeme jeho láskavé pohladenia.“

Ježiš by sa mohol aj tisíckrát narodiť v Betleheme, keby sa ani raz nenarodil v našich srdciach. Veď práve o tom sú Vianoce. Mať ho v srdci. A v akých srdciach prebýva Pán? V úprimných a čistých. Ak čakáme návštevu, nejakého
milého hosťa, priateľa alebo známych, najprv všetko doma upraceme, niečo navaríme, napečieme, aby sa naši hostia cítil pohodlne, spokojne a aby mu nič nechýbalo.

Aký príbytok sme pripravili Spasiteľovi sveta? Nezabudli sme na svoje srdcia? Vedeli sme s láskou odpustiť a zabudnúť na všetko zlo? Veď práve Vianoce sú tým časom, keď sa v našich srdciach topia ľady. A keď im to umožníme, vtedy vstúpi Kristus. Do srdca pripraveného, do srdca očisteného, do srdca milujúceho. Verím, že malý Ježiško má pohodlné jasličky v srdci každého jedného z nás.

Vianoce sú časom, keď chceme potešiť tých, ktorí sú nám najbližší, ktorých máme radi. Pripravujeme im darčeky, rozmýšľame, čo by ich najviac potešilo. A tiež sme radi, keď aj nás niekto obdaruje. Ale ten najkrajší a najvzácnejší dar, ktorý sme všetci bez rozdielu tieto Vianoce dostali, je narodený Ježiš Kristus. V ňom máme všetko, čo potrebujeme. On prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie.

Poďakujme sa mu teda za ten úžasný dar. A to jednoduché slovo „vďaka“, ktoré môžeme vysloviť, ani zďaleka nevystihne, čo každý z nás cíti, keď si plne uvedomí, čo v Kristovi všetko dostal.

Nech nie sú pre nás Vianoce iba časom, keď si uvedomujeme, že by sme azda mali byť lepší, milší, ohľaduplnejší a obetavejší. Tá láska, ktorú Ježiš Kristus dáva, nie je obmedzená len na vianočný čas. Ježiš chce zostať v našich srdciach aj počas ďalších dní. On sa narodil, aby bol stále s nami. Nepúšťajme ho teda dovnútra len počas sviatkov, ale dovoľme mu, aby v nás prebýval aj počas ďalších dní v roku. Aké jasličky mu v našich srdciach pripravíme, závisí len a len od nás samých.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav

Sv. Mikuláš, arcibiskup Lykijskej Myry, je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.

Život sv. Mikuláša je okrášlený množstvom legiend. Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že sv. Mikuláš bol v svojej dobe výnimočnou osobnosťou, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Predstavme si  niektoré najznámejšie legendy zo života sv. Mikuláša.

Legenda o zvolení za arcibiskupa

K tomuto zvoleniu sa traduje legenda. Krátko predtým ako prišiel sv. Mikuláš do mestečka Myry, zomrel arcibiskup  tohto mesta a biskupi celého kraja sa zišli v Myrách, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha. Prosili Ho,  aby im ukázal spôsob k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k chrámovým dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a bude sa volať Mikuláš.

Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v meste, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do chrámu, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. Mikuláš, keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Biskup sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský stolec.

Sv. Mikuláš sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa.

Tak sa sv. Mikuláš stal arcibiskupom v meste Myry.

Legenda o troch dcérach

Legenda o troch dcérach – pannách je najznámejšou a najrozšírenejšou legendou o sv. Mikulášovi. Práve táto legenda z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.

Jeden občan z Patarymal tri dcéry. Keďže z rozličných príčin prišiel o všetky svoje peniaze a celý svoj majetok, jednak nemal z čoho živiť seba a svoje dcéry, ale zároveň jeho dcéry nemali veno a preto im nemohol nájsť ženíchov. A to bola vtedy veľká hanba. Rozhodol sa, že z nich urobí neviestky.

Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru.

Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: „Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“

No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili.

Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša, ktorý sa rozhodol opustiť Patar, aby unikol pred svetskou slávou a rozhodol sa odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli. 

Záchranca plaviacich sa na rozbúrenom mori

Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti.

Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným.

Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Myry, kde v chráme spoznali sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu a zachránených nabádal k pokániu a náprave života. Tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše. 

Záchrana nespravodlivo odsúdených pred smrťou

Táto legenda obsahuje dva rôzne zázraky, no obidva sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených.

V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý vyniesol podplatený prefekt provincie nad tromi nevinnými. Odsúdení už boli na popravisku a v momente, keď kat dvíhal meč k prvej rane, zjavil sa svätý Mikuláš, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými troma ľuďmi.  Predstavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a odsúdených prepustil na slobodu.

Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Keď títo traja vojvodcovia sedeli vo väznici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si aj na sv. Mikuláša, o ktorom vedeli ako zachránil troch nevinných pred smrťou. Začali sa k nemu modliť, aby orodoval za nich u Boha.

V noc pred popravou sa zjavil sv. Mikuláš vo sne cisárovi a prinútil ho, aby nevinných prepustil. Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.“

Na základe tejto legendy sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.

Legenda o lodiach vezúcich pšenicu

V čase veľkého hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš sa zjavil lodníkom a poprosil ich, aby dali časť nákladu hladujúcim. Spočiatku sa zdráhali, pretože náklad mali presne odvážený, niesli zaň zodpovednosť a báli sa prípadného trestu. Napokon im však časť predsa len dali.

Keď sa doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba a obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcim, vystalo ešte na ďalšie dva roky a aj na zasiatie.

Pomocník chudobných a chorých

Svätý Mikuláš sa často večer po zotmení prechádzal ulicami a pozoroval ľudí za oknami. Keď videl chudobnú ubiedenú rodinu s deťmi, ktorým nevedeli dať rodičia nič na večeru, do obloka im vložil jedlo, hračky i niekoľko mincí. Nik nevedel, kto je tým dobrodincom, pretože Mikuláš chcel zostať v anonymite.

Únos emirovho sluhu

Svätý Mikuláš je často označovaný aj ako ochranca detí.

Arabskí piráti z Kréty uniesli mladého Basilia do otroctva. Rok dolieval víno hlavnému emirovi. Jeho matka, zronená žiaľom, nedokázala ani len sláviť sviatok svätého Mikuláša s ostatnými ľuďmi, pretože to bol pre ňu deň, keď stratila syna. Zostala sama doma. Svätý Mikuláš sa vtedy zjavil Basiliovi a uniesol ho zo zajatia.

Legenda hovorí, že sa mu zjavil v slabom opare a hneď ho premiestnil do domu rodičov. Ohromený chlapec ešte aj doma stále držal v rukách zlatý emirov kalich.

Legenda o vzkriesení študentov

S touto legendou sa spája Mikuláš ako patrón školákov a študentov. Jednej noci chceli traja putujúci študenti prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že by mohli mať pri sebe nejaký majetok, a tak ich zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný – svätý Mikuláš – a požiadal o nocľah. Zakrátko na to zločincov odhalili a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.

Záchrana mnícha Mikuláša na mori

Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori.

Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa.

Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“

Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne. 

Záchrana kňaza Christofora pred smrťou    

Kňaz Christofor, ktorý si ctil sv. Mikuláša, každý rok chodieval do mestečka Myry, aby sa tom poklonil jeho čestným ostatkom.

Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu.

Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša. A hľa, len čo sa kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš (viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata)  vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, Ten mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu. 

,,Vychvaľujme premúdreho biskupa Mikuláša,
plného milosrdenstva v biedach a súženiach.
 Jeho Pán poslal ako pomocníka a ochrancu.
Teraz sa s dôverou prihovára za tých,
ktorí oslavujú jeho pamiatku.“

                                                                   (sedalen utierne svätému)