(Liturgický kalendár – 11. máj)
Biskup ThDr. Vasiľ Hopko patrí k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Narodil sa 21.4. 1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna, rod. Petrenková, boli jednoduchými roľníkmi. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky. Ako sedemročného ho vzal k sebe matkin brat – gréckokatolícky kňaz Demeter Petrenko, ktorý pôsobil vo farnostiach Oľšavica a neskôr Blažov.
V roku 1923 vstúpil do kňazského seminára a 3.2. 1929 prijal kňazskú vysviacku skrze ruky biskupa P.P. Gojdiča. Po kňazskej vysviacke bol poverený pôsobením medzi gréckokatolíkmi v Prahe, s úlohou systemizovať farnosť. Jeho pôsobenie bolo mnohoraké: venoval sa mládeži, robotníkom, študentom, nezamestnaným, čo sirotám. Aj napriek množstvu aktivít, zvládal ešte aj štúdium teológie na Karlovej univerzite v Prahe.
Od roku 1936 (15. septembra) ho biskup Gojdič potom ustanovil špirituálom kňazského seminára v Prešove. Táto práca ho napĺňala a tešila.
V roku 1937 bol menovaný za konzistoriálneho konzultora, v roku 1943 za profesora Pastorálnej a Morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V tom čase sa stal aj redaktorom časopisu Blahovistnik, ktorého náplňou malo byť poučovanie a posilňovanie gréckokatolíckych veriacich vo viere, či objasňovanie byzantského obradu, k čomu prispel aj pravidelným prispievaním duchovných článkov.
Predvídanie politických zmien v republike, ako aj množstvo povinností, viedli biskupa Gojdiča k tomu, aby požiadal Svätú Stolicu v Ríme o pomocného biskupa.
Bulou pápeža Pia XII. zo dňa 2. januára 1947 bol práve ThDr. Vasiľ Hopko menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského. Biskupská konsekrácia sa udiala 11. mája 1947 v prešovskej katedrále. Hlavným svätiteľom bol biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM.
Biskup V. Hopko sa takto stáva pravou rukou biskupa Gojdiča, bol mu veľmi nápomocný. Často pri vizitáciách farností napomínal a povzbudzoval veriacich k plneniu svojich náboženských povinností a začal pripravovať veriacich aj na ťažké chvíle, ktoré nastali, keď komunisti v roku 1948 uchopili moc do svojich rúk. Útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. „Prešovským soborom“, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákon a tak pre sídelného, ako aj pomocného biskupa sa začalo putovanie väznicami v Prešove, Báči, Hlohovci a v Ruzyni. Tu prežil na samotke 122 dní, kde ťažko trpel. Jedinou jeho stravou bol kúsok chleba a pohár vody. Sám biskup píše: „Modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný Katolíckej cirkvi“.
Dňa 24.10.1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Celkove 21x ho prevážali z väzenia do väzenia (Leopoldov, Ilava, Valdice, Ruzyňov, Mírov).
Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak stále zostával pod policajným dozorom.
Po spoločensko-politických zmenách v súvislosti s „Pražskou jarou“ bola vládnym nariadením č. 70/1968 dňa 13. júna 1968 obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. 2. apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu.
Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Pochovaný bol 28. júla a jeho ostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály.
ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: „Da vsi jedino budut. – Aby všetci jedno boli“ do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom. Doba, v ktorej žil, naplno vydala svedectvo o jeho vnútornom duchovnom živote a o jeho jednote, ktorú prežíval s Bohom. Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. A bol to Boh a hlboká viera v Jeho silu, ktorá nahrádzala otca a utužovala lásku k vzdialenej matke. Biskupské heslo, ktoré si zvolil, nebolo teda iba mŕtvou literou, ale vyjadrovalo jeho skutočný život a veľkú túžbu po zjednotení všetkých rozdelených. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere.
Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu arzénu, ktorý podľa analýz musel byť v takom množstve podávaný po dlhý čas. Biskup Hopko sa stal teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj život za Ježiša Krista a za Cirkev.
14. septembra 2003 ho rímsky biskup Ján Pavol II. v Bratislave, počas svojej pastoračnej návštevy Slovenska, vyhlásil za blahoslaveného s liturgickou spomienkou na deň 11. máj (deň jeho biskupskej konsekrácie).
Blažený otec a mučeník Vasiľ, pros Boha za nás!