Život farnosti

V sobotu (24.11. 2018) sa okolo 250 veriacich humenského protopresbyteriátu stretlo na Ďakovnej púti v Krásnom Brode, kde sa poďakovali za všetky prijaté milosti počas Jubilejného roka, ktorý sa slávi v Prešovskej archieparchii.

Miesto púte bolo viac ako symbolické, veď po našich chrámoch putuje ikona Presvätej Bohorodičky práve z Krásneho Brodu.

Všetkých pútnikov na úvod privítal ihumen kláštora baziliánov Juraj Vladimír Sedláček, OSBM. Po modlitbe sv. ruženca nasledovala ďakovná svätá liturgia, ktorú slúžil o. Martin Zlacký, humenský vikár spolu s kňazmi humenského protopresbyteriátu. V svojej homílii povzbudil prítomných k horlivému apoštolátu a k uvedomeniu si vlastnej závislosti na Bohu.

Po sv. liturgii ihumen kláštora oboznámil prítomných s históriou, ale aj súčasnosťou kláštora a rehoľného života.

Ďakovná púť bola ukončená Molebenom k Presvätej Bohorodičke.
Bohu vďaka za spoločenstvo modlitby.

„Presvätá Bohorodička, zachráň nás!“

Fotogaléria: https://grkathe.sk/project/dakovna-put-v-krasnom-brode/

V uotorok večer (20. novembra 2018) sme sa stretli v chráme, aby sme oslávili liturgickú spomienku blahoslavenej sestry Jozafaty, prvej sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Sestra Jozafata je pre dnešného človeka príkladom vernosti svojmu povolaniu a vytrvaniu až do konca, ako aj príkladom aj v službe iným, najmä tým, ktorí to najviac potrebujú.

Samotnej liturgickej slávnosti predchádzalo otvorenie tzv. Kútika relikvií. Od dnešného dňa sa v našom chráme nachádzajú ostatky (relikvie) týchto blahoslavených: Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka, Metoda Dominika Trčku, Jozafaty Hordaševskej a taktiež ostatky sv. kríža. Skrze uctievanie ostatkov svätých sa veriaci ľudia povzbudzovali, v svojich srdciach udržiavali spomienku na svätca, na jeho čnosti a takto vyjadrovali navonok vedomie kresťanskej jednoty. Treba si uvedomiť, že uctievanie ostatkov sa vždy vzťahuje na Boha, ktorý je obdivuhodný vo svojich svätých.

Hosťom na slávnosti bol protoihumen michalovskej viceprovincie redemptoristov o. Metod Marcel Lukačik, ktorý slávnostnú liturgiu slávil spoločne s o. Martinom Zlackým, humenským vikárom. V homílii protoihumen poukázal na význam uctievania ostatkov svätých v živote veriaceho človeka.

Slávnosť bola zakončená Molebenom k blahoslavenej Jozafate, počas ktorého sa prednášali prosby na rozličné úmysly, ktoré priniesli veriaci farnosti.

Bohu vďaka za požehnaný čas modlitby a spoločenstva.

Fotogaléria: https://grkathe.sk/project/slavnost-blahoslavenej-jozafaty-v-nasej-farnosti/

03.10. 2018 – 09.10. 2018

(ako sme putovali do večného mesta)

Streda, 03.10. 2018 – Štvrtok, 04.10. 2018

V stredu o 16.00 sme partia ľudí z našej farnosti nastúpili do autobusu a vydali sa na púť do Ríma. Táto naša púť bola súčasťou ďakovnej púte Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku pri príležitosti 200. výročia vzniku Prešovskej eparchie, 50. výročia obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi a 10. výročia jej povýšenia na metropoliu.

Vo štvrtok ráno, skoro po 1100 kilometroch, sme mali na našej púti prvú spoznávaciu prestávku. Zastavili sme sa v starobylom univerzitnom meste v severnom Taliansku v Padove. Od polovice 13. stor. sa toto mesto stalo pútnickým miesto k hrobu sv. Antona Paduánskeho.

Sv. Anton, zvaný Paduánsky, je miláčikom talianskeho ľudu. Narodil sa v rokoch 1190 – 1195 v Lisabone v Portugalsku ako Fernando Martin de Bulhom. V r. 1210 vstúpil do rehole augustiniánov. O desať rokov neskôr prestúpil k františkánom, aby mohol ísť na misie k mohamedánom do Afriky. Avšak ochorel a musel sa vrátiť do vlasti. Zahnaný búrkou pristál na Sicílii. Odtiaľto sa dostal k sv. Františkovi do Assisi. Pre slabé zdravie ho nechcela prijať žiadna komunita menších bratov. Býval v pustovni pri meste Forli. Keď raz chýbal kazateľ, zavolali Antona, a odvtedy kázaval na rozličných miestach.

V r. 1232 začali v Padove budovať chrám, v ktorom boli uložené jeho telesné ostatky. Svojou veľkosťou (115 m dlhý, 35 m široký) patrí medzi najimpozantnejšie pútnické chrámy kresťanstva. Úplne dokončený bol začiatkom 14. stor. Svoju dnešnú podobu získal po r. 1394, keď po poškodení víchricou musel byť znova prestavaný. Až do 19. storočia postupne pribúdali mnohé kaplnky. Jedna z nich je kaplnka sv. Felície, ležiaca oproti jeho hrobu.

Centrom pútí je hrobka svätca v severnom ramene priečnej lode, do ktorej boli v r. 1310 prenesené jeho ostatky. V relikviári nad sarkofágom je uložený jazyk svätca, ktorý bol pri otvorení hrobu nájdený neporušený. Kaplnku, v ktorej sa nachádza hrob, navrhol Donatellov nástupca Andrea Briosco (1470 – 1532). Reliéfy, predstavujúce zázraky sv. Antona sú dielom rôznych majstrov a vznikali v priebehu 70 rokov.

Pútnici, ktorí navštevujú tento hrob, dodržujú zvyk dotknúť sa dlaňami vlhkého čierneho mramoru sarkofágu a utrieť si nimi tvár. Úcte sa teší aj Madona na prvom pilieri lode na severnej strane. Pochádza zo sklonku 14. storočia a jej autorstvo je pripisované Stefanovi da Ferrara († pred 1440).

Navštívili sme aj chrám sv. Justíny, mučeníčky z Padovy. Nad jej hrobom bol postavený chrám, v ktorom sa uchovávajú aj relikvie sv. Lukáša a Matúša.

Po prehliadke Padovy sme sa vydali ďalej smerom bližšie k Rímu, s ďalšou zastávkou na známom pútnickom mieste Loreto.

Loreto – pôvodne vrch v neobývanom kraji Talianska (kraj Picénum, 24 km od Ancony). Rástol na ňom divý vavrín, vytvárajúci vavrínový háj. Vavrín je po latinsky „laurea“. Vrch s vavrínovým hájom bol majetkom panej, nazývanej Laureta. Aj z jej mena, napokon toho istého základu ako „lauretum“, mohol vzniknúť názov mesta. Z latinského „Lauretum-Laureta“ je ľudové Loreto, najprv názov hája, neskôr mesta.

Už okolo r. 1100 bol v Lorete mariánsky chrám, ktorý sa stal vyhľadávaným pútnickým miestom. R. 1204 preniesli do Loreta z Trsatu v Dalmácii zázračný mariánsky obraz, portrét Božej Matky, a nazaretský domček.

Santa Casa – Svätý dom, v roku 336 identifikovala v Nazarete sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, ako dom, kde sa Panna Mária narodila a vyrástla, v ňom prijala Zvestovanie a žila v ňom počas Ježišovho detstva aj po jeho Nanebovstúpení.

Legenda hovorí, že dom najprv – údajne roku 1291, krátko pred pádom križiackeho Jeruzalemského kráľovstva – preniesli z Nazaretu štyria anjeli do Trsati pri Rijeke v Dalmácii. Roku 1294 ho preniesli na druhú stranu Jadranského mora, do lesíka neďaleko Ancony a nakoniec roku 1295 na kopec

V priebehu storočí sa Loreto stalo obľúbeným cieľom pútnikov. Pápež Ján XXIII. putoval do Loreta 4. októbra 1962. Na púť do Loreta prišiel 8. septembra 1979 aj pápež Ján Pavol II.

Svätá Rodina z Nazareta je vzorom a strážcom všetkých kresťanských rodín. Preto vzývajú Pannu z Loreta ako patrónku svojich rodín a domovov.

Po prehliadke Loreta sme sa odobrali na hotel, čo s už každý tešil, keďže každý z nás mal už za sebou 26 hodín strávených v autobuse. Ubytovali sme sa v Hotel della Torre, neďaleko mesta Foligno.

fotogaléria

Piatok, 05.10. 2018

Cascia patrí k najväčším pútnickým miestam v Taliansku, dnes je centrom úcty sv. Rity a miestom zmierenia. Je tam stála spovedná služba, ktorú hojne využívajú pútnici z celého Talianska.

Svätá Rita z Cascie bola pokorná a svätá žena, ktorá žila v 15. storočí. Počas života i po smrti sa silnou príhovornou modlitbou prihovárala za tých, ktorí to najviac potrebovali. Už od útleho veku nosila v srdci túžbu stať sa mníškou. Jej rodičia na ňu však naliehali, aby sa vydala za muža, ktorý však – ako sa ukázalo neskôr – bol k nej veľmi krutý. Mala vtedy len dvanásť rokov. Následne prežila osemnásť veľmi smutných a namáhavých rokov. Mala dvoch synov. Nakoniec ovdovela, jej muž bol zavraždený v bitke. Obaja synovia taktiež zomreli. Ona v srdci stále mala túžbu z detstva, a tak zašla do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Neprijali ju však, kvôli tomu, že bola už vdova. Mali totiž požiadavku, že sestry musia byť panny. Naveľa však spravili výnimku a v roku 1413 Rita mohla vstúpiť do kláštora. Čoskoro sa stala známou kvôli tomu, že žila prísnym životom, modlila sa a pomáhala v rámci svojich síl každému, kto to potreboval. Trpela však chronickou chorobou. Znášala to všetko ako obetu Bohu. Uprostred utrpenia mala viaceré zjavenia. Dostala rany po tŕňovej korune. Zomrela 22. mája 1447 v Cascii. Na jej príhovor sa stalo veľa zázrakov. Kanonizovaná bola v roku 1900. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách

Po smrti na tuberkulózu spájali sv. Ritu takmer okamžite s viacerými zázrakmi.

Charakteristickým znakom pre sv. Ritu sú ruže? Prečo? Prečo sa svätia ruže sv. Rity?

Jedna z legiend hovorí, že v treskúcej zime roku 1457, už ako ťažko chorá, sv. Rita poprosila spolusestru o ruže a figy. Tá sa na prekvapenie všetkých vrátila s kvitnúcimi ružami a zrelými figami. V augustiniánskych komunitách sa vždy na jej sviatok, 22. mája, svätia Ruže svätej Rity.

Ďalšia legenda dopĺňa informácie, že onou spolusestrou bola príbuzná sv. Rity, ktorú poprosila, aby zo záhrady jej domu priniesla ruže a figy. Príbuzná skutočne v strašnej zime našla v záhrade dve rozkvitnuté ruže a jednu zrelú figu. Figa bola symbolom jej manžela a dve ruže symbolom ich dvoch synov.

Po prehliadke kláštora a baziliky sv. Rity, kde sme sa pomodlili pred jej ostatkami, sme v jednej z kaplniek slúžili aj sv. liturgiu. Povzbudení nielen zážitkami z tohto pútnického miesta, ale aj Eucharistiou sme sa vybrali už definitívne do večného mesta Rím.

Aj napriek menšiemu zdržaniu (dopravné zápachy a obchádzky kvôli nehodám) sme v popoludňajších hodinách dorazili do Ríma a vybrali sa hneď na prvú prehliadku.

Prvá stavba, ktorú sme v Ríme mohli vidieť bol Castel Sant’Angelo (Anjelský hrad), ktorý sa týči nad riekou Tiber.

Začal ju stavať v roku 130 n. l. cisár Hadrián ako mauzóleum pre rímskych cisárov. V 6. storočí dostal hrad svoje dnešné meno. Počas morovej epidémie kráčal sprievod na čele ktorého šiel pápež Gregor Veľký, ktorému sa pred mauzóleom zjavil archanjel Michael, ako zasúva meč do pošvy na znamenie konca strašnej epidémie. Na základe tohoto zjavenia dal pápež postaviť sochu anjela na vrchol mauzólea. Od roku 1379  sa stala majetkom pápežov. V stredoveku ju prebudovali na opevnené predmostie s hradbami a krytou chodbou k Vatikánu, ktorá slúžila pápežom na bezpečný únik z Vatikánu.

Od Anjelského hradu sme sa po Via della Conciliazione (Ulica zmierenia) pomaličky presúvali k Bazilike sv. Petra. Dnešná podoba Via della Concilliazione je výsledkom prestavby v tridsiatych rokoch 20. storočia. Podpísanie Lateránskych zmlúv vo februári 1929 bolo akýmsi „aktom zmierenia“ medzi Talianskom a Vatikánom, čo našlo odozvu i v názve tejto ulice. Symbolicky možno tiež názov ulice chápať aj z jej geografickej polohy; ide o hlavnú cestnú spojnicu medzi oboma suverénnymi štátmi.

Vznik tejto ulice okrem toho úzko súvisel s projektom rozsiahleho plánu prestavby historických centier talianskych miest.

Po niekoľkých metroch sme sa ocitli na Piazza San Pietro alebo Námestí svätého Petra, ktoré je centrálnym vatikánskym námestím ležiacim pred Bazilikou sv. Petra.

Námestie tvoriace dominantný priestor tohto mestského štátu je dielom významného architekta, sochára a maliara Berniniho.

Bazilika svätého Petra, ktorá sa veľkolepo vypína nad námestím, je najslávnejšia a najviac navštevovaná svätyňa na svete a je všeobecne uznávaným a rešpektovaným centrom katolíckeho kresťanstva.

Už na prvý pohľad upúta bazilika neobvykle širokým priečelím a kupolou, viditeľnou zo všetkých strán a súčasne tvoriacou jednu z dominánt celého Ríma.

Interiér baziliky

Jedným z najznámejších umeleckých diel v bazilike je preslávený Berniniho oltárny baldachýn, vytvorený v rokoch 1624 – 1633. Týmto dielom začal geniálny umelec, dovtedy činný ako sochár, svoju kariéru architekta. Silueta krútených stĺpov, dvíhajúcich vrchol baldachýnu do výšky takmer dvadsaťdeväť metrov, sa črtá na pozadí architektúry chrámu a vytvára perspektívny priehľad, končiaci na Stolci svätého Petra v jeho samom závere.

Dielo je po technickej i umeleckej stránke skutočným unikátom. Nad mramorovými soklami sa týči štvorica mohutných stĺpov, ktoré nesú baldachýn so zemeguľou a krížom, symbolickým stvárnením celosvetovej, univerzálnej cirkvi. Baldachýn tvoriaci súčasť pápežského oltáru nad Petrovým hrobom sa stal dôstojným vyjadrením dôležitosti tohto miesta. Stojí v mieste križovania sa hlavnej a priečnej lode baziliky. Bernini sa musel vysporiadať s interiérovými dispozíciami uvažovaného priestoru a jeho riešenie, veľkolepé a geniálne, sa javí ako nanajvýš vhodné a primerané vysokému priestoru pod hlavnou kupolou. Umelecké stvárnenie krútených stĺpov je súčasne symbolickým odkazom na dva stĺpy, stojace kedysi pred vstupom do jeruzalemského chrámu.

V prvej kaplnke v pravej postrannej lodi stojí slávna Michelangelova Pieta. Michelangelo mal práve dvadsaťpäť rokov, keď v roku 1499 vytesal mramorovú, 174 cm vysokú sochu Panny Márie držiacej v lone telo mŕtveho Jeťiša Krista.

Z umeleckého hľadiska na soche zaujme vynikajúce opracovanie materiálu a dokonalá kompozičná harmónia. Pozoruhodným dojmom pôsobí Máriina mladá tvár k zrelým rysom svojho mŕtveho syna. Autor takto chápal jej čistotu a nevinnosť. Dielo má v sebe hlbokú výrazovú hodnotu, ktorou je symbióza smrti a mladosti, smútku a krásy.

Socha svätého Petra

Po pravej strane centrálnej lode chrámu sa nachádza bronzová socha svätého Petra, dielo z 13. Storočia. Sediac na nádherne vypracovanom mramorovom tróne v ľavej ruke zviera kľúče od nebeského kráľovstva a pravou požehnáva okoloidúcich. Požehnanie dvoma zdvihnutými prstami symbolizuje dve prirodzenosti Krista – božskú a ľudskú; ostatné tri skrčené prsty symbolizujú Trojicu Božiu.

Vzorom pre zhotovenie tejto sochy bola socha rímskeho senátora zo 4. storočia. Pravá Petrova noha, mierne prečnievajúca cez okraj podstavca, počas stáročí stratila svoj pôvodný tvar. K ustálenému rituálu návštevníkov baziliky totiž patrí nohu sv. Petra pobozkať alebo sa jej dotknúť rukou. Za sochou visí mozaikový záves pochádzajúci z roku 1871.

Počas významných sviatkov (napr. oboch apoštolov, či sviatku Katedry sv. Petra – 22. februára) sochu oblečú do slávnostného rúcha. Na hlavu jej posadia tiaru vykladanú drahokamami.

Po skončení prehliadky Baziliky sv. Petra sme sa odobrali na hotel, kde sme sa už všetci veľmi tešili. V Hoteli Park della  Maria v Pavone sme si po večeri vychutnávali zaslúžený oddych.

fotogaléria

Sobota, 06.10. 2018

Zobudili sme sa do sobotného rána, plní očakávania z plánovanej audiencie s pápežom Františkom. Ani upršané počasie nám neubralo nič z dobrej nálady a my sme sa opäť vybrali k Vatikánu.

Po dôkladnej osobnej prehliadke sme sa pomaličky presúvali k aule Pavla VI., kde sme sa mali stretnúť s pápežom. Dočkali sme sa. S malým meškaním pápež konečne prišiel medzi nás. Bol to pre náš všetkých neopísateľný pocit, byť tak blízko hlavy Katolíckej Cirkvi. Celé stretnutie sa nieslo vo veľmi príjemnej a uvoľnenej atmosfére. Navyše naši kňazi mali možnosť osobne pozdraviť Svätého Otca.

Po skončení audiencie a krátkom oddychu sme sa presunuli k Bazilike Santa Maria Maggiore, kde sa konala ďakovná svätá liturgia.

Bazilika Santa Maria Maggiore je baroková sakrálna stavba a jedným zo siedmich tzv. pútnickych chrámov ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma.

Dominantným stavebným prvkom hlavného priečelia je dvojpodlažne riešený vstup inšpirovaný trojdielnou zostavou víťazných oblúkov.

Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Z átria na vstup do chrámu slúži štvorica portálov doplnená piatou tzv. Svätou bránou, ktorá sa otvára iba počas Svätého roku.

V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop vyzdobený zlatom, ktoré boli bazilike darované  z objavených zámorských území.

Dojem starokresťanskej baziliky vytvára aj do veľkej miery zachovaná pôvodná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod oknami a výjavy z Nového zákona  na triumfálnom oblúku.

Od siedmeho storočia bola bazilika cieľom pútnikov, ktorí si chceli uctiť vzácnu relikviu: Ježišove jasličky. Kvôli nim bol postavený na konci 13. storočia kamenný betlehem, ktorý zabezpečil bazilike veľkú slávu ako tzv. rímskemu Betlehemu..

Bazilika má spojitosť i s dejinami našich národov. Na tomto mieste bolo totiž v roku  867 udelené pápežom Hadriánom II. slávnostné povolenie používania staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka (po latinčine, gréčtine a hebrejčine.)

Po skončení ďakovnej archijerejskej svätej liturgie, keď hlavným kazateľom bol vladyka Cyril Vasiľ, sme ešte na krátku chvíľu navštívili v Chráme sv. Antona, ktorý je súčasťou pápežského kolégia Russicum.

Večer sme potom si po večeri dopriali zaslúžený oddych na hotelových izbách.

fotogaléria

Nedeľa, 07.10. 2018

V nedeľu ráno sme sa znovu vybrali na prehliadku Ríma. Plánov bolo dosť a boli sme plní očakávania, čo nakoniec stihneme.

Prvou zastávkou v nedeľu bola Bazilika svätého Jána v Lateráne alebo Lateránska bazilika, t. j. Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta, je baroková sakrálna stavba a je jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským chrámom – katedrálou (sídelným chrámom pápeža ako rímskeho biskupa).

Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum považuje Bazilika sv. Petra, je Lateránska bazilika hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov.

Návštevníka pri zhliadnutí baziliky ohromí jeho monumentálne hlavné priečelie. Obrovské pilastre a stĺpy členia fasádu na päť polí, z ktorých prostredné vystupuje z hmoty stavby ako rizalit do popredia. Atika zdobená balustrádou, korunovaná galériou trinástich sôch (spolu s Ježišom Kristom a oboma svätými Jánmi sú tu umiestnené sochy svätcov a významných učiteľov cirkvi) a v rizalitovej časti zavŕšená mohutným tympanónom, tvorí horné zakončenie. Nápis na atike priečelia pripomína zadávateľa prestavby, pápeža Klementa XII.

Veľkolepým a monumentálnym vrchným ukončením interiéru hlavnej lode je drevený kazetový pozlátený strop, ktorý sa oproti jemne profilovanej a ladne pôsobiacej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jednotlivé kazety stropu obsahujú reliéfne stvárnené erby pápežov – stavebníkov baziliky a pápežské insígnie.

Jedným z najvýznamnejších diel interiérovej výzdoby je pápežský oltár v apside baziliky, ktorý pochádza z rokov 1367 – 1370. Ukrýva drevenú oltárnu menzu, pri ktorej podľa legendy slúžili liturgie už prví rímski biskupi. Nad ňou sa dvíha mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami. Pred oltárom sa nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma.

V blízkosti Lateránskej baziliky sa nachádzajú Sväté schody, ktoré žiaľ sa v tomto čase rekonštruovali. Tieto schody sú podľa kresťanskej legendy schody, po ktorých kráčal Ježiš Kristus v paláci Poncia Piláta v Jeruzaleme..

O ich duchovnom význame ako relikvii, ktorej sa priamo dotýkal Ježiš svedčí fakt, že takmer žiaden pútnik prichádzajúci do Ríma si nenechá ujsť príležitosť po nich vystúpiť.

História Svätých schodov v Ríme začala v prvej polovici 4. storočia, keď sv. Helena, matka cisára Konštantína I., nechala previezť schody z jeruzalemského paláca niekdajšieho rímskeho prefekta Pontia Piláta. Od roku 1585 sa nachádzajú v súčasnej budove, v ktorej sa nachádza aj pápežská kaplnka, ktorej sa kvôli tu uloženému veľkému množstvu relikvií vravelo Sancta Santorum (Svätyňa svätých).

Po prehliadke týchto pamiatok sme sa presunuli na Námestie sv. Petra, kde sme sa zúčastnili spoločnej modlitby Anjel Pána s pápežom Františkom, počas ktorej ešte raz špeciálnej pozdravil pútnikov Gréckokatolíckej metropolitnej Cirkvi.

Po modlitbe s pápežom sme sa presunuli do Baziliky sv. Petra, kde za hlavným oltárom vladyka Ján Babjak slúžil ďakovnú svätú liturgiu.

Po jej skončení sme sa vybrali opäť za pamätihodnosťami Ríma. Medzi tie sa zaraďujú aj Španielske schody, ktoré sú známe najmä vďaka 135 schodom ku chrámu Trinitá dei Monti, postavené boli v 18. storočí a sú obľúbeným miestom stretávok Rimanov. Na schodoch sa často konajú modelingové prehliadky.

Fontánu Di Trevi asi netreba nikomu predstavovať,  je najznámejšia fontána v Ríme. Najstaršia časť fontány je pozostatkom akvaduktu a samotná fontána bola postavená na mieste niekdajšej renesančnej studne Trivio. Odtiaľ pochádza i jej pomenovanie „di Trevi“.

Z hlavnej niky paláca Poli vystupuje socha Neptúna a pod mohutnou kaskádou sa v trblietajúcej vode vzpínajú dva morské kone. Fontána je ozdobená viacerými dokonale opracovanými sochami, jedna z nich predstavuje plodnosť a druhá zdravie. Nad nimi sa nachádzajú štyri ročné obdobia prinášajúce dary. K zaujímavým patrí aj panna, ktorá ukazuje vojakom prameň. Stalo sa zvykom, že návštevníci Ríma hádžu do fontány mince, aby sa na toto krásne miesto ešte raz vrátili.

Asi najznámejšou pamiatkou v Ríme je Koloseum, čo sú vlastne ruiny veľkého amfiteátra v strede Ríma. V súčasnosti je to architektonická dominanta Ríma.

Pôvodne sa Koloseum nazývalo aj Flaviovský amfiteáter, podľa dynastie, z ktorej pochádzali obaja jeho stavitelia. Až neskôr sa vžil názov Koloseum, znamenajúci „obrovský“ (myslia sa buď obrovské rozmery samotného amfiteátra alebo rozmery obrovskej sochy Nerona, ktorá pri amfiteátri stála).

Koloseum má výšku 48 metrov, dĺžku 189 metrov a šírku 156 metrov. Obvod vonkajšej steny bol pôvodne 545 metrov.

Odhaduje sa, že na výstavbu vonkajšieho múru sa použilo 100 000 kubických metrov travertínu, pričom jednotlivé bloky kameňa boli spájané kovovými sponami. Celková hmotnosť týchto spon sa odhaduje na 300 ton.

Samotná aréna (teda javisko) mala dĺžku 83 metrov a šírku 48 metrov. Aréna mala drevenú podlahu, ktorá bola pokrytá pieskom (latinský výraz pre piesok je harena alebo arena). Kapacita amfiteátra sa dnes odhaduje na 50 000 návštevníkov, aj keď v kódexe z roku 354 sa uvádza, že návštevníkov mohlo byť až 87 000.

V súčasnosti sa z Kolosea zachovali iba asi 2/3 pôvodnej stavby, poškodenie zapríčinili zemetrasenia a rozkrádanie materiálu.

Koloseum sa využívalo hlavne na boje gladiátorov, rekonštrukcie slávnych bitiek, popravy a dramatické predstavenia. Hry sa konali až 99 dní v roku.

V roku 1749 vyjadril pápež Benedikt XIV oficiálne stanovisko cirkvi, podľa ktorého treba amfiteáter považovať za sväté miesto, kde boli mučení prví kresťania. Zakázal používať amfiteáter ako zdroj kameňa a zasvätil ho utrpeniu Krista. Ďalší pápeži iniciovali rôzne stabilizačné a reštauračné projekty s cieľom zachrániť stavbu.

V súčasnosti sú na rôznych miestach okolo amfiteátra umiestnené kríže a každý rok na Veľký piatok vedie pápež procesiu ku Koloseu, a to na pamiatku kresťanských mučeníkov.

Po namáhavom dni, ale opäť plnom zážitkov a neopísateľných dojmov, sme sa všetci tešili na večeru a zaslúžený oddych.

fotogaléria

Pondelok, 08.10. 2018

V pondelok ráno sme sa po raňajkách pobalili, uložili veci v autobuse a vybrali sa na cestu domov. Plánovanú zastávku v Asissi sme museli zrušiť, nakoľko sme sa dlho zdržali v rannej premávke v meste Rím. L

Aj z tohto možno vyplýva, že sa do Talianska mnohí ešte budú chcieť vrátiť.

V utorok v skorých ranných hodinách sme šťastlivo došli do nášho Humenného. Unavení, šťastní, plní dojmov a zážitkov, ale plní aj Božej priazne, ktorú sme mali možnosť načerpať počas dní púte.

fotogaléria

Na záver sa chceme poďakovať Cestovnej kancelárii Eva – tour Sabinov, za sprostredkovanie možnosti byť účastníkmi ďakovnej púte našej Cirkvi v Ríme. Taktiež ďakujeme p. Martine Sivákovej, našej sprievodkyni, za jej prístup a ochotu počas celej doby púte. Za bezpečnú jazdu počas tých cca 3700 km sa tiež chceme poďakovať fi. Daftour, p. Andreja Daňka zo Záhradného. ĎAKUJEME!

Rodina je prostredím, ktoré poskytuje dieťaťu základnú orientáciu v okolitom svete a v podstate mu poskytuje všetko potrebné pre plynulé zaradenie do spoločnosti.

Rodina formuje človeka od narodenia až do dospelosti. Jednotlivec si postupne osvojuje normy, vzťahy a spôsoby správania, ktoré sa mu stávajú základom pre riešenie zložitých životných situácií. Do rodinného prostredia patria otázky celkovej rodinnej atmosféry a spôsobu života rodiny.

V rodinnom živote je nutné rešpektovať pravidlá spolužitia rodinných príslušníkov, ktoré sa do určitej miery prejavujú vo vzťahoch k iným ľuďom. Treba tiež brať do úvahy, že vplyv na mládež sa v rodine stretáva aj s nemorálnym správaním a konaním samotných rodičov, s ich pokrytectvom, zlým vzťahom k práci, k spoločenskému vlastníctvu a pod. Toto neostáva bez vplyvu na ich mravné formovanie.

Niektorí rodičia preháňajú materiálne zabezpečenie svojich detí a myslia si, že tým splnili svoju rodičovskú povinnosť, iní si zase neplnia ani svoje základné vyživovacie povinnosti. Výchova detí v rodine pri jej veľkom vplyve na mládež si vyžaduje teoretické rozpracovanie a zabezpečenie systematickej a cieľavedomej pedagogickej výchovy rodičov, lebo dnešná rodinná výchova má dosť veľké nedostatky.

V rodinnej výchove by nemala v žiadnom prípade chýbať láska. Láskou sa rodina utvára, rozvíja a udržuje. V žiadnej rodine by zároveň nemala chýbať dobrosrdečnosť, ohľaduplnosť, vzájomná tolerancia medzi partnermi. Jedným z dôležitých znakov lásky je trpezlivosť. Treba zhovievavo čakať kedy dieťa, žena, muž pochopí a prijme čo sa od neho očakáva. Tam kde je láska, nie je napätie medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Vzájomná dôvera, otvorenosť tu má mať svoje popredné miesto.

Výchovnú funkciu mnohí považujú za veľmi podstatnú a len ťažko nahraditeľnú, i keď v nedávnej histórii panoval názor, že práve táto funkcia bude ľahko nahraditeľná vplyvom kolektívu, pôsobením výchovných inštitúcií, rastom významu skupiny vrstovníkov. Je však zrejmé, že špecifická dynamika prebiehajúca v rodine tvorí celkom prostredie pre formovanie postojov k svetu, blízkemu okoliu, či sebe samému a vytvára tiež hodnotové orientácie, tvorí základ pre formovanie vlastného Ja, koncepciu vlastného života.

Aká je však realita výchovy v našich rodinách v súčasnosti? Ako to vyzerá s výchovou detí? Koho všetkého obviňujeme z nezvládania výchovy? Aké všelijaké diagnózy vymýšľame? Ako často zvaľujeme vinu na zle nastavený školský systém?

Pýtam sa: Nestoja za problémami detí ich rodičia? Nechýba dnešným deťom normálne detstvo?

Pokúsme sa všimnúť si základné problémy a rozličné skutočnosti, s ktorými sa pri výchove detí môžeme stretnúť a ktoré vo výraznej miere ovplyvňujú správanie a konanie detí:

• deti v mnohých prípadoch nemajú emočne dostupných rodičov
• deti nemajú v rodine jasne definované hranice a vedenie,
• deti nepoznajú zmysel zodpovednosti a povinnosti,
• deti žijú s vedomím, že im prináležia všetky práva a nároky,
• u mnohých detí absentuje vyvážená strava a dostatok spánku,
• nedostatočný pohyb a pobyt vonku u detí,
• príliš preferovaný sedavý „indoor“ životný štýl,
• chýbajúca kreativita pri vypĺňaní voľnočasových aktivít.

Aj z týchto konštatovaní vyplýva, že k rodinnej pohode musí prispievať každý člen rodiny: deti a rodičia. Samotná výchova detí je jedným zo zdrojov ľudského šťastia, naplnením života, hlbokým uspokojením, ale i zdrojom silných citových zážitkov a starostí. V rodinnom prostredí sa formujú aj charaktery ľudí, ich postoje k ostatným ľuďom, k práci, či k spoločnosti. Rodina je prostredím, v ktorom dieťa trávi väčšinu svojho života. V nej sa vytvára hodnotová orientácia človeka, v nej dieťa získava základné poznatky, v nej sa dieťa pripravuje na školu, v nej sa formujú vzťahy k iným ľuďom.

Ak chceme, aby toto platilo v našich rodinách, všimnime si niekoľko odporúčaní a rád pre rodičov v otázkach výchovy svojich detí:

• rodičia by mali nastaviť hranice v rodine a pamätať tiež na jednu dôležitú vec: rodičovská výchova nie je vždy o kamarátstve,
• rodičia by sa nemali báť povedať dieťaťu NIE, pretože rodičia rozhodujú, že deťom dajú to, čo potrebujú a nielen to, čo chcú,
• rodičia by mali dbať, aby sa dieťa vyvážene stravovalo, s patričnou nutričnou hodnotou,
• bolo by žiadúce zaviesť v mnohých rodinách spoločné stravovanie bez mobilov, televízie,
• deti by v rodine mali mať aj nejaké jednoduché povinnosti, najlepšie aspoň jednu úlohu každý deň (triedenie prádla, upratovanie hračiek, vyvesenie oblečenia, príprava stola, vykladanie umývačky riadu, vyloženie nákupu…,
• rodičia by mali dbať o dostatočný spánkový režim detí,
• výchova detí k zodpovednosti a samostatnosti; je potrebné, aby sa deti popasovali aj s väčšími životnými výzvami,
• neustály tréning vzájomnej trpezlivosti,
• rodič by sa nemal cítiť zodpovedný za to, že je jeho úlohou byť dieťaťu animátorom,
• vytvoriť pravidlá o používaní, resp. nepoužívaní technológií počas spoločných chvíľ: stravovanie, večerné okamihy, spoločné cestovanie v aute…,
• rodičia by mali byť dostupní pre svoje deti, aby nestratili s nimi kontakt,
• je veľmi žiadúce, aby rodičia učili svoje deti pozdraviť, naučili ich empatii, zdieľaniu, stolovaniu, konverzačným schopnostiam,
• každý rodič by mal byť svojmu dieťaťu emocionálnym trénerom, ktorý ho učí vysporiadať sa s hnevom, či frustráciou,
• rodičia by mali byť s deťmi spojení na emocionálnej vlne: mali by sa spolu smiať, objímať, štekliť, čítať, tancovať, skákať, či spievať…

Aj z týchto rád a odporúčaní je jasné, že výchova vyžaduje trvalé úsilie o pozornosť v každom okamihu, správnu mieru prísnosti a láskavosti, trestov a povzbudení.

Kardinál J. Mindszenty  už v roku 1953 povedal: „Ak chceme uzdraviť ľudstvo, musíme najprv uzdraviť rodinu. V zmätku súčasných problémov je to jediná vec, ktorá je skutočne dôležitá, Všetky ostatné otázky, všetky ostatné kritické situácie ustupujú pred kritickou situáciou rodiny .“ A dnes po vyše šesťdesiatich rokoch konštatujeme smutný fakt, že ľudstvo sa neuzdravilo, ba naopak, manželstvo a samotná rodina sú vo veľkej kríze.

Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v rodinnom živote, pochádza z toho, že ľudia v dnešnom svete nielenže strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt, ale už im chýbajú aj pevné normy správania. Z tohto dôvodu nevedia čeliť novým ťažkostiam a nevedia ani to, ako ich riešiť.

Úlohou dnešného človeka je preto hlbšie vniknúť do jedinečného bohatstva poslania rodiny, či manželstva, preskúmať ich mnohoraký a pritom jednotný obsah a vyvodiť dôležitosť postavenia rodiny v rámci spoločnosti.

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

Na tohtoročnú púť Božieho milosrdenstva sme sa vybrali už v piatok 1. júna 2018. Po ceste do Krakowa sme sa zastavili v známych Wadoviciach, kde sme absolvovali prehliadku múzea rodného domu Jána Pavla II. i priľahlej baziliky, kde svätý pápež prijal sviatosť krstu. Niektorí si pochutili aj na typických „pápežských krémešoch“ z Wadovíc. Večer sme sa presunul do Lagievnik, kde sme sa ubytovali v penzióne Promieň.

V sobotu 2. júna 2018 sme sa zúčastnili 9. metropolitnej púte v neďalekom Sanktuáriu, za hojnej účasti veriacich z Prešovskej metropolie. V predvečer sme absolvovali prehliadku okolo kráľovského hradu Wawel i priľahlých pamiatok a zakončili sme to na vychýrenom stredovekom trhovisku Rynek glowny.

V nedeľu 3. júna 2018 sme v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva slúžili svätú liturgiu a následne sa presunuli do známeho mariánskeho pútnického miesta Ludzmierz pri Nowom Targu. Nádherný veľký areál tvorí Bazilika minor zasvätená Matke Božej Kráľovnej Podhalia, krížová cesta a veľká ružencová záhrada s plastikami zobrazujúcimi postupne všetky tajomstvá ruženca. Skvostom je nadrozmerná socha modliaceho sa sv. Jána Pavla II. V čase nášho príchodu sa začínala Púť dobrovoľných hasičov z okolitého kraja, čo bolo pre náš tiež veľkým obohatením (videli sme množstvo alegorických vozov, sprievod hasičov, príchod motorkárov…) Po ceste k domovu sme sa ešte zastavili na neskorší obed v Goraľskom dvore v Haligovciach, kde sme si pochutili na špecialitách tamojšej kuchyne.

Bohu vďaka za spoločenstvo modlitby a za chvíle vzájomného zdieľania.

Fotogaléria

Často my kňazi počúvame reči, že je veľmi dôležité venovať náležitú pozornosť náukám. Mám na mysli nielen predmanželské náuky snúbencov, ale aj prípravu detí na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie. Mnohí ľudia (zvlášť rodičia) pripisujú priam zázračnú moc týmto náukám, ktoré majú pripraviť ich deti či už na prvú spoveď alebo do manželského života (..len nech ich kňaz dobre pripraví…len nech im prehovorí do duše…len nech ich vystríha pred nástrahami v manželstve…)

Aká je vlastne pravda? Naozaj závisí šťastie detí po spovedi a slávnostnom prijímaní, či šťastie manželov od „úspešnosti“ absolvovaných náuk? Od koho sa vlastne očakáva, že najlepšie pripraví  deti a mladých ľudí na prijatie týchto sviatostí v ich živote?

Prijmite toto moje zamyslenie ako slová, ktoré vychádzajú z môjho vnútra po 21-tich rokoch môjho kňazského života.

Prenesme sa do rodiny a do rodinného života.

Kedy sú rodičia v rodine šťastní? No predsa vtedy, keď vidia šťastné svoje deti!!!! Vtedy zabúdajú na všetky ťažkosti, sebazapierania, obety, kríže a námahy v svojom živote. Nie je však správne, aby sa deťom všetkom dovoľovalo a tolerovalo, len aby boli šťastné! Takýto stav totiž vedie k sebectvu, egoizmu  a tieto vlastnosti sú neskôr v ich živote prekážkou harmonického života. Teda už v rodine by sa rodičia mali zamerať vo výchove detí na náročnosť na seba a nie na iných. Je potrebné vedieť nielen prijímať, ale aj podeliť sa, obdarovať, prejaviť vďaku. Nikdy si však nemožno pozornosť a lásku detí kupovať!!! Je to však v dnešnom svete veľmi bežné.

Ďalším negatívnym javom dnešnej rodiny je to, že výchovu rodičia prenášajú na iné subjekty: školu, ulicu, rôzne centrá, Cirkev… K tomu sa pridruží televízia, hudba, kultúra, spolužiaci…

Rodičovskú výchovu však nikto a nič nenahradí!!! Rodičia nesmú hovoriť (opäť ako je to bežné v dnešnej dobe), že na deti nemajú čas. Veď sa predsa musia starať, aby im nič nechýbalo v živote a boli šťastní! Opakujem ešte raz: Rodičovskú výchovu nikto a nič nenahradí! Rodičia si musia uvedomiť, že všetko je druhoradé v porovnaní s rodičovskou výchovou. Kto zanedbá nejaké obdobie vo výchove svojich detí, veľmi ťažko ho neskôr dostihne.

Dôležitou súčasťou výchovy v rodine je aj výchova k čnostnému kresťanskému životu. Ak ju rodičia praktizujú, tak je v rodine cítiť život modlitby a konkrétnych skutkov lásky. Skutočná výchova to nie sú iba príkazy, zákazy a obmedzenia (toto nesmieš…toto je hriech…toto sa mi nepáči…tam nechoď…toto viac nerob…), ale predovšetkým trpezlivosť v rozhovoroch, v ktorých sa poukazuje na klady a zápory, prednosti a nedostatky v konkrétnych aktivitách a prejavoch detí.

Keď tak premýšľam nad výchovou detí v súčasnej dobe, napadá ma prirovnanie: život dnešných detí je podobný autu so silným motorom, ale bez bŕzd. Mnohí mladí ľudia, ktorí nemajú základy výchovy od svojich rodičov, sa v živote rútia do mnohých ťažkých a nešťastných rozhodnutí a situácií. Je to však aj výsledok výchovy, kde rodičia zabúdajú na Boha.

V koľkých rodinách sa viac času venuje všetkému možnému, len nie duchovným záležitostiam? Ako často počuť z úst rodičov rôzne výhovorky ( …dieťa je už predsa dospelé…  dieťa už nepočúva, má vlastný rozum a tak mu nemôžem rozkázať…veď nech sa sám rozhodne…je to jeho život….)?  A mladí ľudia zasa zabúdajú, že sa dá žiť aj ináč ako v zhone po príjemných radostiach, tak materiálnych, ako aj citových. Škoda, že v tom čase mnohí mladí zabúdajú na modlitbu, Eucharistiu a Božie Slovo. Veľká škoda.

Vráťme sa z rodiny k náukám. Pre náuky vo všeobecnosti platí, že deti a mládež počas náuk prehlbujú osobnú vieru a znovuobjavujú hodnoty sviatostí a života modlitby. Úlohou kňazov je počas týchto náuk je už iba viesť deti a mládež k prehĺbeniu kresťanskej náuky, ktorú získali počas výchovy od svojich rodičov.

Cítite v tejto chvíli, že samotná príprava na prijatie Sviatosti zmierenia a pokánia, či Sviatosti manželstva má základy v samotných rodinách týchto detí a mladých ľudí? Že práve rodičia sú prví a najdôležitejší katechéti svojich detí?

Nepodceňujme túto skutočnosť, úlohy sú totiž rozdelené veľmi jasne. Rodičia majú dať svojim deťom základy viery, ktorá sa počas jednotlivých etáp prípravy (za asistencie kňaza) prehĺbi a stane sa základom šťastného a požehnaného života.

Nech Boh požehnáva všetkých rodičov odvahou a trpezlivosťou pri výchove svojich detí.

S úctou o . Miroslav

(Pomôžme deťom prežívať svätú liturgiu)

Svätá božská liturgia je vrcholom života Cirkvi, kedy sa nebo akoby znieslo na zem, kde ľud Cirkvi vidí duchovnými očami znovu prichádzajúceho vteleného Krista – Učiteľa a Spasiteľa.

Božská liturgia je večne opakovanie veľkého objatia lásky, ktoré sa skrze Ježiša udialo pre spásu nás všetkých. Preto má každé jej slávenie kozmický charakter, uchovávajúc prítomných ľudí spolu s prosbami za všetkých na celom svete k eschatologickej účasti na nebeskej liturgii.

Liturgia je najdokonalejšou príležitosťou človeka stať sa Božím dieťaťom v zmysle teológie zbožštenia, ktorá tak silno zaznieva vo Východnej cirkvi. Nato, aby každý prítomný mal čo najväčší duchovný zážitok zo slávenia, aby sa čo najviac odtrhol od všetkých svetských vplyvov, starostí a problémov, má svätá liturgia široký rozmer. vedie človeka postupne cez množstvo silných modlitieb a hymnou, chápanie Božieho slova, poznanie vlastnej hriešnosti i veľkej lásky Boha a privádza ho k prijatiu jediného Prameňa šťastného života – k Eucharistii.

Aby to nebola iba teória, resp. nejaké „bezvýznamné“ prežívanie účasti na liturgii, je potrebné správne chápania nielen symbolických úkonov, ktoré sa využívajú pre lepšiu sústredenosť účastných a hodnotnejšie prežívanie, ale aj odovzdávanie vlastných skúseností ľuďom okolo.

Takéto odovzdávanie skúseností je nutné predovšetkým v rodine, kde sa deti formujú permanentne, napr. spoločnou modlitbou, čítaním a rozprávaním sa o udalostiach z Písma, účasťou na pútiach, osobným príkladom, povzbudením, či vhodným slovom.

V Katechizme katolíckej Cirkvi čítame, že rodina je „prvou školou kresťanského života a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života“ (KKC 1657).

Takéto rodinné prostredie umožňuje deťom, aby Kristovo tajomstvo a Cirkev, ktorej sú členmi, spoznali primerane svojim rozumovým schopnostiam. Toto všetko ich zároveň uschopňuje k tomu, aby účasť na svätej liturgii vedeli prežiť s vierou a nábožnosťou.

Prvým predpokladom kresťanskej výchovy v rodine však musí byť živá účasť rodičov na živote cirkvi. Kresťanská výchova nie je len zvestovaním kresťanských právd, sprostredkovanie špecifických kresťanských postojov, alebo nácvik správania sa v duchovnom  živote. Jej hlavným cieľom musí byť výchova k viere.

Pokúsme sa všimnúť, čo by mali vedieť rodičia pri formovaní detí v otázkach ich účasti na svätej liturgii a jej samotné prežívanie.

Čo je vlastne svätá liturgia? 

Je to jedna obrovská, krásna oslava spojená s hostinou!

Niečo, ako keď nás niekto pozve na oslavu narodenín a dostaneme krásnu pozvánku, kde bude aj napísané, že to bude veľká hostina.

Takéto pozvanie na oslavu a hostinu dostávame vždy, keď ideme na svätú liturgiu. Na nej oslavujeme to, že vďaka Ježišovi Kristovi sme spasení a môžeme sa dostať raz do neba.

Ako sa prichystať na svätú liturgiu?

Keď ideme na oslavu ku kamarátovi, či známym, tak sa všetci v prvom rade pekne oblečieme, upravíme a samozrejme, chceme oslávencovi priniesť aj nejaký pekný darček.

To isté platí aj o svätej liturgii. Ani tu však nestačí sa len pekne obliecť,  či upraviť, ale je dôležité priniesť aj darček. Tým darčekom je naše vnútro, to čo mám vo svojom srdci a ako som pripravený na stretnutie s oslávencom.

V tejto súvislosti je nutné aj niekoľko praktických rád pre rodičov: Aj keď malé deti neviaže povinnosť zvláštnej prípravy na prijatie Eucharistie (teda ani eucharistický pôst), predsa je potrebné, aby rodičia svoje deti k týmto veciam, primerane ich schopnostiam a veku, postupne viedli a navykali. Preto netreba dávať deťom jesť v chráme počas bohoslužieb

Aj najmenšie deti by mali byť oblečené do šiat určených pre špeciálne udalosti, aby si deti uvedomovali, že svätá liturgia nie je bežnou aktivitou.

Kedy prísť na svätú liturgiu a kde si sadnúť? 

Keďže je neslušné prísť neskoro na oslavu, aj na svätú liturgiu je preto potrebné s deťmi prichádzať včas.

Mnohí odporúčajú sedieť s deťmi vpredu. Mnohých to môže desiť a možno zopárkrát nebude v silách rodičov udržať dieťa v tichosti, ale pre deti je veľký rozdiel, ak aj vidia a zmyslami vnímajú, čo sa deje. Deti majú aj lepší výhľad a rodičia im zároveň môžu vysvetľovať to, o čom sa na liturgii hovorí a čo sa tam robí. Takisto majú rodičia lepšiu kontrolu nad správaním dieťaťa. Postupom času tento štýl prežívania svätej liturgie pomáha  deťom lepšie porozumieť tomu, čo je na liturgii dôležité.

Ak dieťa nie je úplne potichu, rodičia by nemali strácať nervy. Väčšina úprimne modliacich sa ľudí, okrem tých, čo stoja blízko, si to ani nevšimne. A ak si to aj niektorí všimnú, treba týmto ľuďom dôverovať, že sa dokážu sústrediť aj pri chvíľkovom „šume“ okolo vášho dieťaťa. Ak dieťa výrazne a dlhšie plače, či nedokáže byť ticho, najlepšie je, ak sa s ním pokojne vyjde vonku, až kým sa neutíši. Vtedy je však dôležité vrátiť sa, aby si dieťa nespojilo zlé správanie s možnosťou ujsť z liturgie a z chrámu.

Čo budeme môcť robiť na tejto oslave v chráme? 

Na akejkoľvek a kdekoľvek na oslave sa spieva aj rozpráva spoločne, ale je tam aj niekto, kto rozpráva za všetkých.

Toto isté platí aj na svätej liturgii: ľudia spoločne spievajú, počúvajú, rozprávajú, robia rôzne gestá a postoje, a tým spoločne vyjadrujú radosť, že môžu byť na tejto oslave. Zároveň je tam aj kňaz (biskup), čtec, kantor, aby za všetkých povedali niečo pekné, dôležité o oslávencovi – o Ježišovi Kristovi.

Vrcholom liturgie je prijímanie Eucharistie. Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. A toto platí aj pre deti.

Ako napísal vladyka Ján Babjak v pastierskom liste pred obnovením praxe podávanie Eucharistie malým deťom a nemluvňatám, „dnes, v čase veľkého sekularizmu a pôžitkárstva, keď nás prekvapujú stále nové experimenty v živote človeka a navádzajú nás k nemorálnemu životu a k hriechu, je veľmi dôležité, aby deti mali čím skôr osobnú skúsenosť so sviatostným Ježišom Kristom, aby sa Ježiš ubytoval v ich dušiach skôr než hriech.“

Je potrebné si tiež uvedomiť, že Eucharistia nie je magická vec, ale živý Ježiš Kristus, Syn Boží, chlieb života, pokrm na ceste do večnosti. Preto už deti by túto sviatosť mali mať vo veľkej úcte. Rodičia majú deti učiť, že  v Eucharistii sa sám Ježiš Kristus dáva ľuďom za pokrm a tí ho majú často, najlepšie pri každej svätej liturgii, prijímať do svojho srdca, ale nikdy nie  v stave ťažkého hriechu.

Z naznačených skutočností a tvrdení je zrejmé, že hlavným vychovávateľom v kresťanskej rodine je Boh. On dáva deťom život cez rodičov, a preto rodičov v prvom rade viaže vážna povinnosť dať svojmu potomstvu kresťanskú výchovu. Sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. Táto výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko ju možno nahradiť. Rodičia majú vytvoriť rodinné ovzdušie, preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom. Rodina je tiež prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každému spoločenstvu. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, deti sa majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, súhlasne s vierou, ktorú prijali s krstom. (GE 3)

Tieto myšlienky sú akousi syntézou mnohých inštrukcií a pravidiel publikovaných pre vychovávanie i formovanie deti a ich prežívanie účasti na svätej liturgii. Jedna vec sú teoretické poznatky a závery, druhá vec je prax a samotné skúsenosti rodičov.

Týmto článkom chcem pozvať všetkých ochotných a dotknutých k vyjadreniu ich názoru, resp. pripomienkovanie horeuvedených myšlienok.

Za všetky Vaše podnety, myšlienky, nápady a návrh vopred Pán Boh zaplať.

o. Miroslav