Život farnosti

Pokánie sa prejavuje rozmanitými spôsobmi. Sväté Písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu.

Pôst, modlitba a almužna sú akoby dopravné značky, ktoré nás vedú správnym smerom – smerom k Bohu.

Pôstom sa zriekame dovolených a príjemných vecí ako je jedlo, nápoje, televízia… Nie je to však čas sebatrýznenia, ale čas oslobodenia sa od toho, čo nás spútava. Každý by mal zisťovať, čo ho spútava a čo ho z týchto pút môže vyslobodiť.

Pôst nie je diéta. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na Boha.  Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu: Ak máme vždy jedenia a pitia nadostač, ľahko sa staneme príliš sebaistými, vidiac len svoje vlastné schopnosti, a podliehame falošnému pocitu úplnej nezávislosti a sebestačnosti, všetko nám je samozrejmé.

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

V modlitbe hľadáme blízkosť Boha, rozprávame sa s Bohom a obnovujeme si naše priateľstvo s Ním. Ježiš často vyhľadával samotu, kde nič nezakrývalo pohľad na Boha, kde ho nevyrušoval hluk. Preto Ježiš hovorí: „Keď‘ sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6).

Teda nielen pôst, ale aj modlitba. Pretože pôst bez modlitby je iba nejakou diétou. A rovnako platí aj to, že modlitba bez pôstu je iba hovorenie množstva slov.

Almužna rozmnožuje našu lásku. Pravá láska je tá, ktorá sa vie obetovať, ktorá vie darovať čosi zo seba. Kto je závislý, kto je pripútaný k veciam, nedokáže otvárať ani srdce, ani ruku. Okolo nás sa vždy nájde dostatok ľudí, ktorí potrebujú naše otvorené srdce a ruky. Chce to len maličkosť – mať otvorené oči a nájsť si čas pre druhého.

Modlitba je prostriedok, ktorý nám pomáha vidieť veci pravdivo. Almužna je konkrétnym skutkom, ktorý pomáha vidieť v druhom človeku brata. Pôstom naša vôľa precitá, aby znovu slúžila Bohu.

Pôst robí človeka vnímavým na Boha a zároveň dáva skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš hlad a smäd.

Pôst, modlitba a almužna nikdy nie sú cieľom. Sú to len prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca!

Skutočným cieľom pôstu je teda zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu.

„Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“ (sv. Bernard z Clairvaux)

Svätý veľký pôst, nazývaný tiež Štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona.

Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi.  Má aj svoju vlastnú liturgickú knihu. Tá obsahuje spevy, verše a kánony a biblické čítania na každý deň veľkopôstneho obdobia počnúc nedeľou mýtnika a farizeja a končiac v piatok pred Lazárovou sobotou. Piesne triody boli zostavené prevažne už po skutočnom vytratení sa katechumenátu,   t. j. prípravy a krstenia dospelých kandidátov pri vstupe do Cirkvi. Ich dôraz preto nespočíva na krste, ale na pokání.

Dnes iba veľmi málo ľudí pozná a rozumie jedinečnej kráse i hĺbke tejto veľkopôstnej hymnografie. Ignorácia triody je hlavnou príčinou pomalej zmeny v samotnom chápaní Veľkého pôstu, jeho cieľa a zmyslu – zmeny, ktorá sa krok za krokom usadzovala v kresťanskej mentalite a zredukovala Veľký pôst na právny záväzok a súbor diétnych zákonov. Skutočná inšpirácia a výzva Veľkého pôstu sa dnes úplne vytratila a jediná cesta späť k jej obnoveniu vedie práve cez pozorné načúvanie textov triody. Je napríklad príznačné, že práve tieto texty často varujú pred formálnym chápaním postenia. „Darmo sa raduješ, duša moja, že sa zdržiavaš od jedál, keď nie si očistená od vášní. Ak netúžiš po náprave, budeš klamárom v očiach Božích. Budeš sa podobať zlým diablom, ktorí nikdy nejedia. Ak naďalej zotrváš v hriechu, tvoj pôst bude neužitočný. Preto sa neustále snaž tak, ako keby si stala pred ukrižovaným Spasiteľom, alebo ešte radšej sa snaž byť ukrižovanou s ním, ktorý bol ukrižovaný kvôli tebe.“

Hlavné myšlienky pôstnych bohoslužobných textov vo všeobecnosti sa zameriavajú na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako aj  vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v procese spásy.

Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, vína a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v nás hasí bludnú žiadostivosť vyberavosti, obžerstva a uschopňuje pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu.

Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. V ňom sa každý má dať niesť milosťou modlitby, skutkami pokory a milosrdenstva. Súčasne je dôležité, aby sme sa zapálili čistou láskou k Bohu a ľuďom. Tu hlavnú úlohu zohráva pokora, kajúca modlitba a milosrdenstvo.

Medzi typické bohoslužby Veľkého pôstu (Štyridsiatnice) patria:

• Veľký kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho
• Liturgia vopred posvätených darov
• Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho s poklonami

V ostatných storočiach sa, žiaľ, skutočná obnova kresťanského života nahradila formálnym „plnením veľkonočnej povinnosti“ bez toho, aby sa kládol dôraz na úprimnú „zmenu srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a praktizovanie kajúcich skutkov. A predsa musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym pripustiť, že „pôst nemá pre nás nijaký úžitok, ak neprináša našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

Počas stáročí prešla naša pôstna disciplínam ale aj samotná bohoslužba Veľkého pôstu, mnohými a radikálnymi zmenami. Zachovávanie svätých štyridsiatich dní (pôstu) je už len formalizmom, ktorý sa obmedzuje na zdržanlivosť v určitých dňoch a nekladie dôraz na duchovnú obnovu človeka a zmenu jeho života.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako to radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme počas pôstu zmenili celý svoj život a praktizovali cnosti“ (porov. Homília o sochách 111, 19).

Práve v tomto duchu Cirkev v ostatných rokoch výrazne zmiernila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že ​​veriaci napravia svoje nesprávne chápanie ducha pôstu a budú sa viac venovať praktizovaniu cností a konaniu dobrých skutkov (porov. Pápež Pavol VI., Apoštolská konštitúcia: „Čiňte pokánie!“, 17. február 1966).

Rovnakého ducha Veľkého pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí vo svojom epištolári: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si svoje duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

V dnešnom svete je naliehavo potrebný návrat k pravému duchu pôstu. Je naliehavo potrebný, aby nám pomohol obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

Veľký pôst je predovšetkým milostivým časom pokánia! Tento pôstny čas sa stáva príležitosťou urobiť si poriadok vo svojom vnútri, vo vzťahu k svojmu okoliu, svojim blízkym…

Pôstom sa zriekame mnohých dovolených a príjemných vecí. Aj keď nám to nerobí problém, nikdy nie je samotným cieľom pôstu. Vzdávanie sa niečoho je len prostriedkom, ktorý ma privádza k cieľu. A cieľom pôstu je obrátenie srdca! Zmena srdca a  jeho obrátenie k Bohu  je ozajstným cieľom Veľkého pôstu.

Čoho sa teda vzdať v pôste, aby som dosiahol ten pravý cieľ?

Vzdaj sa šomrania a sťažovania!

Za všetko vzdávaj vďaky. Šomranie a sťažovanie nepatrí do výbavy kresťana. Pokús sa svoj život naplniť jednoduchými vecami: pozdrav, úsmev, vypočutie toho druhého…

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého, aby ste neboli odsúdení. Hľa, sudca stojí predo dvermi.“ (Jak 5, 9)

„Ako jej svedčia moc a krása za odev, tak s úsmevom sa díva na budúci deň. Prehovoria jej ústa s múdrosťou, láskavé slová sú na jej jazyku.“ (Prís 31, 25-26)

Vzdaj sa neláskavých rečí a zbytočných slov!

Ako často dnes chýba milota, porozumenie, empatia v rozhovoroch ľudí. Všetci dobre vieme, že oplatí sa byť milý, chápajúci, vnímavý. Snaž sa v pôste odovzdávať láskavé slová okolo seba. Nech je Veľký pôst aj časom vzdania sa zbytočných slov a časom ticha, kedy bude zaznievať Boží hlas.

„Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“ (Ž 45, 3)

„Pýchou sa vyvoláva iba roztržka, tí však, čo správajú sa radou, (pridržiavajú sa) múdrosti.“ (Prís 13, 10)

Vzdaj sa hnevu a neodpustenia!

Dennodenne máš niekoľko dôvodov na hnev, či zlosť. Na všetkých a na všetko. Uč sa však umeniu milovať, odpúšťať, byť trpezlivejší a naplň svoj život postojmi zmierenia.

 „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“ (Mt 6, 14)

 „Prestaň sa hnevať a zanechaj zlosť, nerozčuľuj sa, to vedie len k zlému.“ (Ž 37, 8)

Vzdaj sa hádok a škriepok!

Každému jednému z nás by pomohol pôst od hádok a škriepok. Boh si od nás žiada pôst milosrdného človeka, pretože pôst bez milosrdenstva neosoží tomu, kto sa postí.

 „Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch.“ (Rim 14, 1)

 „Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!“ (1 Pt 3, 8)

Vzdaj sa strachu a obáv!

Koľko obáv a strachu z budúcnosti! Namiesto úprimnej dôvery Bohu. Strach a obavy ťa pripravujú o mnoho síl a často sa jedná o veci, s ktorými sám nič nezmôžeš.

„Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“ (Ž 18, 3)

 „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.“ (Jer 17, 7)

Vzdaj sa smútku a zatrpknutosti!

Koľko smútku a zatrpknutosti je v našich životoch! A toto má za následok množstvo pesimizmu, ľahostajnosti, či nechuti k životu. Pokús sa naplniť svoje srdce radosťou, nádejou a optimizmom.

„Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37, 4)

 „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás.“ (Ef 4, 31)

Vzdaj sa občas svojej pohody!

Ako často si vieš dopriať pohodu? Taký priestor na ničnerobenie! Využi však čas pôstu na hlbšiu modlitbu, na rozjímanie Božieho slova alebo na čítanie nejakej duchovnej literatúry.

Pokús sa darovať niekomu tvoj čas, ktorý je pre teba taký vzácny. Namiesto sledovania televízie, či hry na počítači venuj svoj čas svojej rodine, deťom alebo navštív niekoho osamelého, či chorého v tvojej blízkosti. Zvlášť v dnešnej dobe to mnohí potrebujú.

„Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž.“ (Ž 69, 14)

 „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.“ (Rim 12, 12)

Vzdaj sa zbytočných výdavkov!

Vždy nakupujeme množstvo vecí, aby sme si vylepšili alebo skrášlili život. Skús však v týchto dňoch nakupovať iba to, čo je nutné pre bežný život. Skús si možno všimnúť niekoho v tvojom okolí, čo žije na hranici núdze a poteš ho nejakou drobnosťou. Naplň čas Veľkého pôstu súcitom s druhými.

 „Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým životom ukáže svoje skutky v múdrej skromnosti.“ (Jak 3, 13)

 „Veď blázon hovorí bláznovstvo a srdce mu zamýšľa zlo: konať nečestne, hovoriť bludne proti Pánovi, sklamať túžbu hladného a odstrániť nápoj od smädného.“ (Iz 32, 6)

Vzdaj sa vynášania súdov nad inými!

Koľko súdov každý deň je v našom živote. Súdime ľudí podľa ich vzhľadu, podľa ich rečí, podľa ich majetku, podľa ich správania… Pričom veľmi často tieto súdy vznikajú podľa štandardov tohto sveta a nie vždy sú pravdivé a objektívne.

V mnohých prípadoch cítiš aj krivdy v živote, tie však odovzdaj nášmu Bohu. Pokús sa hľadať aj dobro v živote našich blízkych.

 „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7, 1)

 „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.“ (1 Kor 4, 5)

„Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď‘ nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

(pápež sv. Lev Veľký)

Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

• v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
• v stredy počas Štyridsiatnice,
• sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

• v deň pred Narodením,
• v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

• v prvý deň Štyridsiatnice,
• v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

• zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.

(teologicko – historický pohľad)

Pondelkom po Syropôstnej nedeli začína u gréckokatolíkov Svätá Štyridsiatnica – Veľký pôst pred sviatkom Paschy.

Svätá Štyridsiatnica je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva.

Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

História Veľkého pôstu má dlhú a bohatú tradíciu.

V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst (ako keď‘ mal Mojžiš na hore Sinaj prijať tabule Zákona).

Aj Nový zákon často spomína pôst. V živote Ježiša Krista vidíme prežívanie pôstu, keď sa postil 40 dní pred začiatkom svojho verejného účinkovania.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.

V starokresťanskom spise Didache (Učenie Dvanástich apoštolov) z roku 90 sa píše o praxi pôstu toto: „Nech vaše pôsty nie sú s pokrytcami.“

Sv. Epifanos a iný starokresťanský disciplinárny spis Apoštolské konštitúcie učia: „Pán nám prikázal postiť sa v stredy a piatky. V stredu preto, že vtedy sa zhromaždila veľrada aby odsúdila nášho Pána, a v piatok, lebo v tento deň pretrpel smrť pre našu spásu.“

Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza. V jednom zo svojich listov (340) píše následovne: „Povedz bratom, že keď celý svet zachováva 40 denný pôst, v Egypte nech sa nedajú vysmiať za to, že sa budú zabávať.“

V 3. storočí je zároveň aj najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni boli tí, ktorí sa pripravovali na krst. Príprava zvyčajne trvala zvyčajne tri roky a zakončovala sa spolu so Štyridsiatnicou. Hlavnými aktmi tohto zakončenia boli: vybratie mena ohláseného na začiatku Štyridsiatnice, každodenné zriekanie sa zlého ducha počas celého pôstu, poučenie o pravdách viery a samotný krst na Veľkú sobotu. Tak tu vidíme, že hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť katechumenov, t. j. novoobrátených kresťanov na krst, ktorý sa v tom čase konal počas paschálnej liturgie.

Prečo práve 40 dní pôstu?

Veľkú úlohu pri formovaní pôstu zohráva aj symbolika čísla 40. Číslo 40 má, podobne ako aj ďalšie čísla (3, 7, 9), symbolický význam už od najstarších biblických čias. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní.

Všimnime si niektoré udalosti zo Starého zákona:

• 40-dňová potopa: „Lebo už len sedem dní – a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil.“ (Gn 7, 4),
• 40-ročné putovanie Izraela po púšti: „..a vaši synovia budú štyridsať rokov blúdiť po púšti a budú pykať za váš odpad, kým ich telá nepohynú na púšti.“ (Nm 14, 33),
• 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona: „A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu. Potom Pán napísal na tabule príkazy zmluvy, desatoro prikázaní.“ (Ex 34, 28),
• 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu Horeb: „Vstal teda a jedol a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.“ (1 Kr 19, 8).

Symboliku tohto čísla môžeme nájsť aj v Novom zákone:

• Ježiš Kristus sa 40 dní postil na púšti: „A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.“ (Mt 4, 2),
• Kristus sa po svojom vzkriesení 40 dní zjavoval na zemi: „Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.“ (Sk 1, 3).

Prečo má Veľký pôst trvanie 40 dní? Ako sa to počíta?

Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni.

Podľa jednej interpretácie, vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 =) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst vo Východnej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

Podľa druhej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 + 5), spolu dávajú 40 dní pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevsko-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov (nevynímajúc soboty a nedele) sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazárovou sobotou. Teda v piatok pred Lazárovou sobotou končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa do Svätej Štyridsiatnice nepočíta.

Svätý a Veľký týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a nie je zahrnutý do štyridsaťdňového pôstu, ako to uvádza aj svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame Veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré  sa nám počas tohto týždňa dostali“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu sa počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu.

Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

Pôst v byzantskej tradícii

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí:

• telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie sa určitých jedál, nápojov a zábavy, 
• duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu,
• duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním cností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď smieme jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty“ (porov. Chron. Katech. 9).

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval miernu mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135. list).

Aby sa počas Veľkého pôstu vytvorila atmosféra modlitby, cirkevní Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas Veľkého pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť sa na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1).

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého (najmä od ťažkého hriechu) je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každého zla znamená držať jazyk na uzde, potláčať hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržiavať sa týchto vecí – v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). Toto je v súlade s prorokovým zvolaním: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11).

Svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa zdržať hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1Jn 1, 8).

Boží zákon nám predpisuje konať pokánie, pretože „ak nebudeme činiť pokánie, všetci zahynieme“ (Lk 13, 3).

Veľký pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcnych praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a o odčinenie svojich hriechov. Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy: „V dávnych dobách mnohí kresťania prijímali sväté Tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý a veľký štvrtok). Vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, cirkevní Otcovia vyčlenili štyridsať dní (Veľkého pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť na bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou mohli s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu čo najviac razy“ (porov. Homília proti Židom III, 4).

Duchovná obnova, a to ​​praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to naznačil svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, ktorým nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Cirkevní Otcovia trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúcne modlitby a poklony. Jedna taká kajúcna modlitba s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch. 

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas Veľkého pôstu (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3) a nabádali veriacich, aby „zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11). 

Pôstne obdobie je teda v prvom rade milostivým obdobím pokánia a pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

(katechéza k špecifikám pôstnych dní v byzantskom obrade)

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia! Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny, ale je to  predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil – otcov dom a jeho prítomnosť. Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. K Pasche, ktorá je pre človeka prechodom zo smrti do života – prechodom, ktorý je možné uskutočniť jedine skrze Ježiša Krista.

Odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom – dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“. Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo. Eucharistia je teda sviatkom Cirkvi.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Predsa len, na stredy a piatky je predpísaná zvláštna večerná bohoslužba, ktorá je spojená s prijímaním a nazýva sa liturgia vopred posvätených darov.

Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu. Je preto dôležité, aby sme podrobnejším spôsobom vysvetľovali zmysel tohoto pravidla, ktoré transcenduje rámec Veľkého pôstu a osvetľuje celú liturgickú tradíciu Východu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi – nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev „dôkazom“ Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba. Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Cirkev vždy, keď slávi eucharistiu, vystupuje tam, kam vystúpil Kristus, aby nám bolo umožnené „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve…“

Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok – Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus – ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. aliturgických dní nejde o nejakú novinku, ale starobylú prax našej cirkvi. Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, ktorá je pre nás záväzným dokumentom, sa odvoláva na vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja.

Ďalej hovorí, že ak sa od nich vinou okolností alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. A k tejto tradícii patrí aj dodržiavanie aliturgických dní, ktoré Inštrukcia tematizuje v bode 63, kde doslova hovorí: „Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu.“

Aliturgickosť však neznamená, že v chráme sa nič nekoná. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe. Aj skrze aliturgické dni, ale predovšetkým účasťou na veľkopôstnych bohoslužbách, môžeme znova viac objaviť hlboké bohatstvo a krásu nášho obradu, k čomu nás vyzýva aj všeobecná Cirkev.

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669), veľmi známy holandský predstaviteľ baroka, sa nechal osloviť známym podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11-32) a výsledkom je nádherná olejomaľba, ktorá je súčasťou zbierky múzea Ermitáž v Petrohrade.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu….

Mladší syn uteká z domu. A čo je to domov? Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať… V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní…hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný…Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám.

Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, vo svojom srdci objavil, kto v skutočnosti je.

Celý náš život je hľadanie! Každý z nás hľadá a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

Všimnime si  udalosť stretnutiu otca a syna.

Keď otec zbadal prichádzajúceho syna, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti.

Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca.

Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Všimnime si aj stretnutie otca a staršieho syna.

Starší syn vyčíta Otcovi vystrojenú hostinu. Hostina však nie je oslavou márnotratného syna, ale oslavou – poctou otcovi za jeho lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe.

Starší syn sa na to pozerá očami zákona, aj keď z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že aj on sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Zároveň mu však záležalo na dodržiavaní zákona. Mladší brat porušil zákon a otec namiesto toho, aby trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku i odpustenie a on to prijal. Starší syn nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

Táto otcova láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť…

Rozjímajme, hľadiac na obraz od Rembrandta, nad jednotlivými postavami z Podobenstva o márnotratnom synovi.

Mladší syn z podobenstva

Všimnime si postavu mladšieho syna. Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč. Tento meč je jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

Má tiež zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Milosrdný otec

Otec predstavuje rodiča, ktorý vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

Všimnime si otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj samotný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky našich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí nás uzdravovali.

Otcova ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ako keby ruku ženy.

Jedna otcova ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

Otcov červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho Cirkvi.

Starší syn z podobenstva

Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev, avšak môžeme spozorovať niekoľko rozdielov.

• otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
• otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
• svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvorenou náručou, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých… napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých… Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte… neodsudzujte… odpúšťajte… buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

Nechajme sa aj my nájsť Bohom!

Boh nás hľadá a neprestane hľadať, kým nás nenájde.          

o. Miroslav

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

(vianočné zamyslenie)

Položili ste si už niekedy otázku: Čo bolo v mojom živote radostnou zvesťou?

Ja osobne si spomínam na niekoľko takýchto situácií z môjho života.

Jednou z nich bolo otvorenie obálky s výsledkom z prijímacích pohovorov na teológiu a do kňazského seminára: „Prijatý!“ V tej chvíli zo mňa opadlo všetko napätie, stres, ale aj neistota, že ako to bude ďalej.

Ďalšou radostnou zvesťou bola chvíľa, keď mi bolo oznámené, že ma vysvätia za diakona a neskôr za kňaza. Bolo to niečo neopísateľné, ale zároveň nádherné. 

Radostná zvesť je teda správa, ktorá prináša do nášho života nové svetlo či nový rozmer.

Tou pravou radostnou zvesťou sú však (nielen pre mňa) aj slová Biblie: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 10-11)

Je to vrcholná zvesť, ktorá sa každoročne opakuje a znovu je pred nami. Uskutoční sa už o niekoľko dní, hodín. Boh prichádza na túto zem iba kvôli nám. Je to zjavenie Jeho lásky voči nám.

Ale uvedomujeme si, čo spôsobuje v našom živote táto zvesť?

Odpoveďou pre mňa sú slová proroka Izaiáša, ktoré budeme počuť aj počas modlitby Veľkého Povečeria: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky.“ (Iz 9, 1.5-6)

V mlčaní a tichu svätej noci sa narodil náš Spasiteľ, len anjeli ohlasovali túto nádhernú novinu. Svätá rodina, odstrčená ľahostajnosťou a neláskou človečenstva, bola odkázaná sama na seba v tejto nesmierne ťažkej a zložitej situácii. Aj napriek tomuto, aj po vyše dvoch tisícročiach, zaznieva v našich chrámoch tá najkrajšia radostná zvesť: S nami je Boh, čujte to všetky národy!

Ježiš Kristus je najväčším darom, aký kedy bol komu daný. Toto je dar, ktorý ľudstvo očakávalo celé tisícročia a bude zaň neprestajne vďačný nebeskému Otcovi až do konca vekov.

Každá liturgická slávnosť liturgického roka nie je iba nejakou spomienkou na minulosť, ale v liturgii je prenesený nadčasový rozmer histórie vykúpenia. Aj do tohtoročných sviatkov narodenia Ježiša Krista prichádza skutočnosť prvých Vianoc.

Keď prídeme k jasličkám v našich chrámoch, pripojíme sa k tým, ktorí prišli v Betleheme pokloniť sa Novonarodenému po výzve anjelských zborov. Prichádzame sa však nielen pokloniť, ale aj nanovo objaviť Božiu lásku a pokoj, ktoré sa naplno prejavujú v maličkom Dieťati. Prichádzame overiť si pravdivosť slov proroka Izaiáša.

Tí, čo sa rozhodnú žiť v láske, radosti a nádeji, spoznajú v Dieťatku, ktoré sa rodí v Betleheme, svojho Boha a Spasiteľa, v srdciach sa v Jeho láske znovu narodia pre Boha a jeho vôľu. Lebo láska je darom týchto sviatkov, najväčšia láska nebeského Otca, z ktorej nám daroval svojho Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil a dal nám zase nádej a istotu.

Uvedomme si, že prežívame radostnú zvesť o Spasiteľovi, ktorý nás aj počas týchto Vianoc pozýva odhodiť našu tvrdohlavosť, pýchu, či urazenosť a prežívať pokoj, radosť, šťastie… Ani len netušíme, koľko radostnej zvesti potom vstúpi do vášho srdca a do srdca vašich blížnych!

Preto Vás všetkých pozývam k tomu, aby sne si našli počas sviatkov Narodenia Ježiša Krista čas i priestor na stíšenie a zastavenie sa v našom uponáhľanom živote. Práve toto je čas zastaviť sa a zamerať sa veci, pocity a ľudí, na ktorých bežne zabúdame.

Tak nedovoľme, aby sme sa naháňali iba za darčekmi a inými atrakciami počas týchto dní, ale v pokoji radšej uchopme radosť a lásku.

 Nech aj samotné kúzlo a čaro tohtoročnej vianočnej radostnej zvesti oživí v každom z nás záujem a túžbu po Božom Slove, po Božom živote, aby tieto sviatky zmenšili vzdialenosť nášho srdca od Božej lásky.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav