Život farnosti

Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

• v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
• v stredy počas Štyridsiatnice,
• sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

• v deň pred Narodením,
• v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

• v prvý deň Štyridsiatnice,
• v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

• zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.

(teologicko – historický pohľad)

Pondelkom po Syropôstnej nedeli začína u gréckokatolíkov Svätá Štyridsiatnica – Veľký pôst pred sviatkom Paschy.

Svätá Štyridsiatnica je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva.

Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

História Veľkého pôstu má dlhú a bohatú tradíciu.

V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst (ako keď‘ mal Mojžiš na hore Sinaj prijať tabule Zákona).

Aj Nový zákon často spomína pôst. V živote Ježiša Krista vidíme prežívanie pôstu, keď sa postil 40 dní pred začiatkom svojho verejného účinkovania.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.

V starokresťanskom spise Didache (Učenie Dvanástich apoštolov) z roku 90 sa píše o praxi pôstu toto: „Nech vaše pôsty nie sú s pokrytcami.“

Sv. Epifanos a iný starokresťanský disciplinárny spis Apoštolské konštitúcie učia: „Pán nám prikázal postiť sa v stredy a piatky. V stredu preto, že vtedy sa zhromaždila veľrada aby odsúdila nášho Pána, a v piatok, lebo v tento deň pretrpel smrť pre našu spásu.“

Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza. V jednom zo svojich listov (340) píše následovne: „Povedz bratom, že keď celý svet zachováva 40 denný pôst, v Egypte nech sa nedajú vysmiať za to, že sa budú zabávať.“

V 3. storočí je zároveň aj najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni boli tí, ktorí sa pripravovali na krst. Príprava zvyčajne trvala zvyčajne tri roky a zakončovala sa spolu so Štyridsiatnicou. Hlavnými aktmi tohto zakončenia boli: vybratie mena ohláseného na začiatku Štyridsiatnice, každodenné zriekanie sa zlého ducha počas celého pôstu, poučenie o pravdách viery a samotný krst na Veľkú sobotu. Tak tu vidíme, že hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť katechumenov, t. j. novoobrátených kresťanov na krst, ktorý sa v tom čase konal počas paschálnej liturgie.

Prečo práve 40 dní pôstu?

Veľkú úlohu pri formovaní pôstu zohráva aj symbolika čísla 40. Číslo 40 má, podobne ako aj ďalšie čísla (3, 7, 9), symbolický význam už od najstarších biblických čias. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní.

Všimnime si niektoré udalosti zo Starého zákona:

• 40-dňová potopa: „Lebo už len sedem dní – a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil.“ (Gn 7, 4),
• 40-ročné putovanie Izraela po púšti: „..a vaši synovia budú štyridsať rokov blúdiť po púšti a budú pykať za váš odpad, kým ich telá nepohynú na púšti.“ (Nm 14, 33),
• 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona: „A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu. Potom Pán napísal na tabule príkazy zmluvy, desatoro prikázaní.“ (Ex 34, 28),
• 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu Horeb: „Vstal teda a jedol a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.“ (1 Kr 19, 8).

Symboliku tohto čísla môžeme nájsť aj v Novom zákone:

• Ježiš Kristus sa 40 dní postil na púšti: „A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.“ (Mt 4, 2),
• Kristus sa po svojom vzkriesení 40 dní zjavoval na zemi: „Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.“ (Sk 1, 3).

Prečo má Veľký pôst trvanie 40 dní? Ako sa to počíta?

Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni.

Podľa jednej interpretácie, vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 =) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst vo Východnej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

Podľa druhej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 + 5), spolu dávajú 40 dní pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevsko-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov (nevynímajúc soboty a nedele) sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazárovou sobotou. Teda v piatok pred Lazárovou sobotou končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa do Svätej Štyridsiatnice nepočíta.

Svätý a Veľký týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a nie je zahrnutý do štyridsaťdňového pôstu, ako to uvádza aj svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame Veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré  sa nám počas tohto týždňa dostali“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu sa počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu.

Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

Pôst v byzantskej tradícii

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí:

• telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie sa určitých jedál, nápojov a zábavy, 
• duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu,
• duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním cností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď smieme jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty“ (porov. Chron. Katech. 9).

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval miernu mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135. list).

Aby sa počas Veľkého pôstu vytvorila atmosféra modlitby, cirkevní Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas Veľkého pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť sa na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1).

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého (najmä od ťažkého hriechu) je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každého zla znamená držať jazyk na uzde, potláčať hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržiavať sa týchto vecí – v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). Toto je v súlade s prorokovým zvolaním: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11).

Svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa zdržať hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1Jn 1, 8).

Boží zákon nám predpisuje konať pokánie, pretože „ak nebudeme činiť pokánie, všetci zahynieme“ (Lk 13, 3).

Veľký pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcnych praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a o odčinenie svojich hriechov. Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy: „V dávnych dobách mnohí kresťania prijímali sväté Tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý a veľký štvrtok). Vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, cirkevní Otcovia vyčlenili štyridsať dní (Veľkého pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť na bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou mohli s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu čo najviac razy“ (porov. Homília proti Židom III, 4).

Duchovná obnova, a to ​​praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to naznačil svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, ktorým nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Cirkevní Otcovia trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúcne modlitby a poklony. Jedna taká kajúcna modlitba s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch. 

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas Veľkého pôstu (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3) a nabádali veriacich, aby „zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11). 

Pôstne obdobie je teda v prvom rade milostivým obdobím pokánia a pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

(katechéza k špecifikám pôstnych dní v byzantskom obrade)

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia! Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny, ale je to  predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil – otcov dom a jeho prítomnosť. Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. K Pasche, ktorá je pre človeka prechodom zo smrti do života – prechodom, ktorý je možné uskutočniť jedine skrze Ježiša Krista.

Odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom – dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“. Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo. Eucharistia je teda sviatkom Cirkvi.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Predsa len, na stredy a piatky je predpísaná zvláštna večerná bohoslužba, ktorá je spojená s prijímaním a nazýva sa liturgia vopred posvätených darov.

Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu. Je preto dôležité, aby sme podrobnejším spôsobom vysvetľovali zmysel tohoto pravidla, ktoré transcenduje rámec Veľkého pôstu a osvetľuje celú liturgickú tradíciu Východu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi – nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev „dôkazom“ Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba. Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Cirkev vždy, keď slávi eucharistiu, vystupuje tam, kam vystúpil Kristus, aby nám bolo umožnené „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve…“

Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok – Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus – ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. aliturgických dní nejde o nejakú novinku, ale starobylú prax našej cirkvi. Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, ktorá je pre nás záväzným dokumentom, sa odvoláva na vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja.

Ďalej hovorí, že ak sa od nich vinou okolností alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. A k tejto tradícii patrí aj dodržiavanie aliturgických dní, ktoré Inštrukcia tematizuje v bode 63, kde doslova hovorí: „Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu.“

Aliturgickosť však neznamená, že v chráme sa nič nekoná. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe. Aj skrze aliturgické dni, ale predovšetkým účasťou na veľkopôstnych bohoslužbách, môžeme znova viac objaviť hlboké bohatstvo a krásu nášho obradu, k čomu nás vyzýva aj všeobecná Cirkev.

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669), veľmi známy holandský predstaviteľ baroka, sa nechal osloviť známym podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11-32) a výsledkom je nádherná olejomaľba, ktorá je súčasťou zbierky múzea Ermitáž v Petrohrade.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu….

Mladší syn uteká z domu. A čo je to domov? Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať… V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní…hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný…Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám.

Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, vo svojom srdci objavil, kto v skutočnosti je.

Celý náš život je hľadanie! Každý z nás hľadá a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

Všimnime si  udalosť stretnutiu otca a syna.

Keď otec zbadal prichádzajúceho syna, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti.

Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca.

Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Všimnime si aj stretnutie otca a staršieho syna.

Starší syn vyčíta Otcovi vystrojenú hostinu. Hostina však nie je oslavou márnotratného syna, ale oslavou – poctou otcovi za jeho lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe.

Starší syn sa na to pozerá očami zákona, aj keď z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že aj on sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Zároveň mu však záležalo na dodržiavaní zákona. Mladší brat porušil zákon a otec namiesto toho, aby trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku i odpustenie a on to prijal. Starší syn nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

Táto otcova láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť…

Rozjímajme, hľadiac na obraz od Rembrandta, nad jednotlivými postavami z Podobenstva o márnotratnom synovi.

Mladší syn z podobenstva

Všimnime si postavu mladšieho syna. Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč. Tento meč je jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

Má tiež zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Milosrdný otec

Otec predstavuje rodiča, ktorý vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

Všimnime si otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj samotný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky našich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí nás uzdravovali.

Otcova ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ako keby ruku ženy.

Jedna otcova ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

Otcov červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho Cirkvi.

Starší syn z podobenstva

Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev, avšak môžeme spozorovať niekoľko rozdielov.

• otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
• otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
• svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvorenou náručou, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých… napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých… Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte… neodsudzujte… odpúšťajte… buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

Nechajme sa aj my nájsť Bohom!

Boh nás hľadá a neprestane hľadať, kým nás nenájde.          

o. Miroslav

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

(vianočné zamyslenie)

Položili ste si už niekedy otázku: Čo bolo v mojom živote radostnou zvesťou?

Ja osobne si spomínam na niekoľko takýchto situácií z môjho života.

Jednou z nich bolo otvorenie obálky s výsledkom z prijímacích pohovorov na teológiu a do kňazského seminára: „Prijatý!“ V tej chvíli zo mňa opadlo všetko napätie, stres, ale aj neistota, že ako to bude ďalej.

Ďalšou radostnou zvesťou bola chvíľa, keď mi bolo oznámené, že ma vysvätia za diakona a neskôr za kňaza. Bolo to niečo neopísateľné, ale zároveň nádherné. 

Radostná zvesť je teda správa, ktorá prináša do nášho života nové svetlo či nový rozmer.

Tou pravou radostnou zvesťou sú však (nielen pre mňa) aj slová Biblie: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 10-11)

Je to vrcholná zvesť, ktorá sa každoročne opakuje a znovu je pred nami. Uskutoční sa už o niekoľko dní, hodín. Boh prichádza na túto zem iba kvôli nám. Je to zjavenie Jeho lásky voči nám.

Ale uvedomujeme si, čo spôsobuje v našom živote táto zvesť?

Odpoveďou pre mňa sú slová proroka Izaiáša, ktoré budeme počuť aj počas modlitby Veľkého Povečeria: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky.“ (Iz 9, 1.5-6)

V mlčaní a tichu svätej noci sa narodil náš Spasiteľ, len anjeli ohlasovali túto nádhernú novinu. Svätá rodina, odstrčená ľahostajnosťou a neláskou človečenstva, bola odkázaná sama na seba v tejto nesmierne ťažkej a zložitej situácii. Aj napriek tomuto, aj po vyše dvoch tisícročiach, zaznieva v našich chrámoch tá najkrajšia radostná zvesť: S nami je Boh, čujte to všetky národy!

Ježiš Kristus je najväčším darom, aký kedy bol komu daný. Toto je dar, ktorý ľudstvo očakávalo celé tisícročia a bude zaň neprestajne vďačný nebeskému Otcovi až do konca vekov.

Každá liturgická slávnosť liturgického roka nie je iba nejakou spomienkou na minulosť, ale v liturgii je prenesený nadčasový rozmer histórie vykúpenia. Aj do tohtoročných sviatkov narodenia Ježiša Krista prichádza skutočnosť prvých Vianoc.

Keď prídeme k jasličkám v našich chrámoch, pripojíme sa k tým, ktorí prišli v Betleheme pokloniť sa Novonarodenému po výzve anjelských zborov. Prichádzame sa však nielen pokloniť, ale aj nanovo objaviť Božiu lásku a pokoj, ktoré sa naplno prejavujú v maličkom Dieťati. Prichádzame overiť si pravdivosť slov proroka Izaiáša.

Tí, čo sa rozhodnú žiť v láske, radosti a nádeji, spoznajú v Dieťatku, ktoré sa rodí v Betleheme, svojho Boha a Spasiteľa, v srdciach sa v Jeho láske znovu narodia pre Boha a jeho vôľu. Lebo láska je darom týchto sviatkov, najväčšia láska nebeského Otca, z ktorej nám daroval svojho Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil a dal nám zase nádej a istotu.

Uvedomme si, že prežívame radostnú zvesť o Spasiteľovi, ktorý nás aj počas týchto Vianoc pozýva odhodiť našu tvrdohlavosť, pýchu, či urazenosť a prežívať pokoj, radosť, šťastie… Ani len netušíme, koľko radostnej zvesti potom vstúpi do vášho srdca a do srdca vašich blížnych!

Preto Vás všetkých pozývam k tomu, aby sne si našli počas sviatkov Narodenia Ježiša Krista čas i priestor na stíšenie a zastavenie sa v našom uponáhľanom živote. Práve toto je čas zastaviť sa a zamerať sa veci, pocity a ľudí, na ktorých bežne zabúdame.

Tak nedovoľme, aby sme sa naháňali iba za darčekmi a inými atrakciami počas týchto dní, ale v pokoji radšej uchopme radosť a lásku.

 Nech aj samotné kúzlo a čaro tohtoročnej vianočnej radostnej zvesti oživí v každom z nás záujem a túžbu po Božom Slove, po Božom živote, aby tieto sviatky zmenšili vzdialenosť nášho srdca od Božej lásky.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav

Veľmi často sa stretávame aj medzi veriacimi ľuďmi s tvrdeniami, ktoré spochybňujú existenciu anjelov. Pravdepodobnou príčinou tohto postoja sú predstavy, ktoré si človek uchoval o anjeloch z detských čias. Tieto predstavy sú totiž dospelému človeku neprijateľné, nereálne, rozprávkové…  

Sväté písmo však na viacerých miestach hovorí o rozumných bytostiach, ktoré nie sú ľuďmi, aj keď sa niekedy objavujú v ľudskej podobe. To vtedy, keď tieto duchovné bytosti plnia úlohu Božieho posla, napr. archanjel Gabriel pri zvestovaní (Lk 1, 26-39). Alebo plnia úlohu pomocníka v rôznych životných okolnostiach, napr. archanjel Rafael v starozákonnej Knihe Tobiáš.

Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí o anjeloch veľmi jasne:

„Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne nazýva anjelmi, je pravda viery. Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.“ (KKC 328)

„Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní; zatvárajú pozemský raj, chránia Lóta, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadŕžajú Abrahámovu ruku, svojou službou sprostredkúvajú Zákon, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Napokon anjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu a potom narodenia samého Ježiša.“ (porov. KKC 332)

Kto sú anjeli?

Anjeli sú duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom. Boli stvorení Bohom. Viera v anjelské bytosti je zahrnutá už v starozákonnej teológii: určité duchovné bytosti dostali svoje meno; rozumné bytosti nebeského kráľovstva slúžia Bohu ako vykonávatelia jeho vôle.

Slovenské slovo „anjel“ pochádza z gréckeho „angelos“, čo znamená „posol“. V Starom zákone až na dve výnimky je pre označenie anjela použité hebrejské slovo „malak“, čo tiež znamená „posol“. Meno proroka Malachiáša pochádza tiež z tohoto slova. On bol tiež „posol“, doniesol zvesť o príchode Ježiša Krista, čiže prorokoval o ňom (pozri Mal 3,1).

Aj keď sa slovom „anjel“ v Biblii označujú prevažne duchovné bytosti, občas sa používa v súvislosti s ľuďmi. Prorok Malachiáš povedal, že „pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.“ (Mal 2,7) Pre slovo „posol“ je použitý výraz „malak“, teda ten, ktorý sa používa aj pre anjelov. Takisto v Knihe zjavenia apoštola Jána sú predstavitelia (starší) siedmich cirkví nazývaní anjelmi (Zjv 1,20; 2,1 atď.).

Duchovné bytosti – anjeli sú teda Boží poslovia, ktorí pracujú pre neho a pre dobro ľudí. S nimi sa spája aj vykonávanie nadprirodzených vecí, ktoré nie sú vysvetliteľné ľudským rozumom.

Ako vieme, že anjeli jestvujú?

Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, predpokladá sa však, že vznikli skôr ako ľudia. Pán Ježiš hovorí často o anjeloch; v Novom zákone sa spomína sedem „chórov“: tróny, panstvá, sily, mocnosti, archanjeli, kniežatstva a anjeli. Starý zákon sa konkrétne zmieňuje o dvoch chóroch: cherubíni a serafíni. Boh dal anjelom veľkú múdrosť, slobodu a moc. Z početných náznakov v Novom zákone vieme, že sú im zverené dôležité úlohy.

Nový aj Starý zákon hovoria tiež o padnutých anjeloch. Pokúšanie Adama a Evy predpokladá, že zlí duchovia (démoni) existovali už predtým a boli zvrhnutí do pekla, odkiaľ nemajú nádej dostať sa preč.

Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá (Mt 11, 30). Stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení (Mt 18, 10). Tieto duchovné bytosti tvoria nebeský súd, nazývajú sa anjelmi (z gréčtiny „angelos“ = „posol“), pretože podľa Biblie vykonávajú Božie rozkazy. Niekedy si za účelom vykonať Boží rozkaz prevezmú ľudskú podobu. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, napr. Zvestovanie Pána (Lk 1, 26; 2, 9-14). Anjeli – tak ako aj my – sme predmetmi Božej milosti a lásky. Pretože však nemajú telo ako my, ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať. Akonáhle boli stvorení a prijali milosť Božiu, mali príležitosť reagovať na Božiu lásku, a tak vstúpiť do blaženosti. Nevieme, z čoho pozostávala tá skúška. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“ (Mt 18,10). Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu. Ich druhoradá úloha spočíva v ochrane a starosti o spásu ľudí.

Prečo Boh stvoril anjelov?

Stvoriteľ sám je taký silný a slávny, že sa ľudia k nemu nemôžu priblížiť. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ (1 Tim 6, 16). Anjeli nemajú ľudské nedostatky, a preto môžu jednať v zastúpení Boha a sprostredkúvať jeho vôľu ľuďom. Oni tvoria „most“ medzi svätosťou a dokonalosťou Boha v nebi a nedostatkami smrteľných ľudí na zemi. Anjeli boli stvorení ako nesmrteľní (t.zn. nikdy nezomrú). Ich nesmrteľnosť potvrdil sám Ježiš, keď povedal:

„Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ (Lk 20, 35-36)

Ježiš hovorí, že tak ako anjeli (deti alebo „Boží synovia“) žijú naveky, tak budú žiť aj tí, ktorí vstúpia do Božieho kráľovstva.

Anjeli, ktorých mená poznáme?

Je len málo anjelov, ktorých mená poznáme. Najväčší z anjelov je podľa tradície archanjel Michal, „veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa“ (Dan 12, 1), ktorý je vodcom nebeského vojska, bojoval proti „drakovi“, teda proti padlým anjelom, a zvrhol ich na zem (Zjv 12, 7). Michal je obhajcom Božieho ľudu pred Bohom (Dan 10, 13. 21). Zobrazuje sa často ako bojovník, v ruke má kopiju, váhy a pod nohami draka.

Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Dvakrát bol poslaný k prorokovi Danielovi. Pri druhej príležitosti sa Daniel práve modlil, keď „rýchle priletel muž, Gabriel, ktorého som videl predtým vo videní…zhováral sa so mnou…“ a pokračoval v predpovedaní udalostí (Dan 9, 21-27). Ján Krstiteľ a takisto aj sám Ježiš Kristus boli bezprostredne ohlásení práve cez anjela Gabriela. Gabriel sa zjavil najprv otcovi Jána Krstiteľa – Zachariášovi, ktorému povedal okrem iného aj svoju úlohu: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou“ (Lk 1, 19). Z toho vidíme, že anjeli môžu stáť v slávnej prítomnosti Boha, zatiaľ čo ľudia nemôžu. Anjeli sú poslaní plniť Božie priania. Poslaním Gabriela bolo ohlásiť zázračné narodenie Jána Krstiteľa.

O šesť mesiacov neskôr sa Gabriel zjavil Márii, ktorá pochádzala z kráľovského rodu Dávida. Hovorí jej: „…našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 26-33) Toto bola mimoriadna a do určitej miery aj nepríjemná udalosť, lebo Mária nebola vydatá. Bohu však nič nie je nemožné. Máriin snúbenec a neskorší manžel Jozef tiež dostal viackrát pokyny od anjela vo sne.

Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, anjeli to ohlásili pastierom: „zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 9-14)

Trojicu najväčších anjelov dotvára archanjel Rafael. Najviac sa spomína v Knihe Tobiáš ako „jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“ (Tob 12,15). Sprevádza mladého Tobiáša na cestách a uzdravuje jeho otca – navracia mu stratený zrak. Je ochrancom cestujúcich.

Úcta anjelov

Zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom vyplýva aj opodstatnenosť úcty anjelov.

Dobrým anjelom patrí náboženská úcta. Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších čias. Výslovne o tejto úcte hovorí Druhý nicejský koncil (787) a Tridentský koncil (1563).

Kult dobrých anjelov je v katolíckej cirkvi od dávnych čias a opiera sa o ich spojenie s Bohom. Zasväcuje im dni, sviatky, kostoly a v úcte má ich obrazy. Kresťanské umenie dokazuje, že úcta k anjelom bola všeobecne rozšírená. Svedkom cirkevného kultu anjelov je už sv. Justín, najdôležitejší apologéta 2. storočia.

V ranom stredoveku sa veľmi rozšírila úcta k sv. Michalovi, ktorého ctilo ako svojho hlavného patróna mesto Carihrad. V novších časoch vzniká úcta k sv. Gabrielovi ako  patrónovi oznamovacích prostriedkov (telefónu, rozhlasu, televízie).

Treba pripomenúť, že absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Bohu. Prejav našej úcty k Božej Matke, anjelom a svätým závisí na ich účasti na Božej dobrote a vedie ku  kultu samého Boha.

Súkromná úcta k anjelom strážcom je známa od 9. storočia, liturgická úcta sa spája so sviatkom sv. Michala archanjela. Samostatný sviatok anjelov strážcov vznikol v Španielsku v 15. storočí. Potvrdil ho pápež Lev X. r. 1518 a pápež Klement X. ho r. 1670 rozšíril na celú Cirkev.

V liturgickom týždni je každý pondelok v našej Cirkvi zasvätený úcte anjelov.

Anjeli strážcovia

„Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Žalm 91,10–12)

Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš.

Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky.

Kresťanský život má už na tomto svete účasť na blaženom spoločenstve anjelov a úžitok z ich tajomnej a účinnej pomoci.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 10) Treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, keďže každá má k svojej ochrane určeného anjela. Preto si máme anjela strážcu ctiť, milovať, prosiť ho o pomoc a jeho vnuknutia nasledovať.

Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým svätá Cirkev. Tiež krajiny, národy, významnejšie ustanovizne.

Svätí Otcovia preto často hovoria o „anjeloch národov“. Sväté písmo to naznačuje už v Starom zákone, kde sa spomína sv. Michal ako knieža Izraelitov a popri ňom i knieža perzského kráľovstva a knieža grécke (Dan 10, 13-21).

Padlí duchovia (démoni)

Sú to anjeli, ktorí neobstáli v skúške a previnili sa (mienka teológov je, že to bola pýcha). Títo anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť z dôvodu, že si k nej stačia sami, že ju dosiahnu vlastnými silami, bez Božej pomoci. Boh ich nezničil, iba limitoval v ich deštrukčnej činnosti. Ich postavenie je trvalé. Nemôžu zmeniť svoj stav, tak ako dobrí anjeli a svätí v nebi neodvrátia svoj zrak od Boha, ani démoni nemajú a ani nedostanú inú možnosť vrátiť sa.

Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov (Mt 9, 34; 12, 24, Mk 3, 22; Lk 11, 15). Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana (Lk 4, 35; 9, 1.42; Jn 10, 21). Satan je veľmi bystrý a inteligentný. Je oveľa rozumnejší ako ľudia. Má premyslenú taktiku. Jeho najväčším víťazstvom je presvedčiť ľudí o svojej neexistencii alebo neškodnosti (napr. rozprávky). Má výbornú organizáciu, spomenutú v liste Efezanom (Ef 6, 10-12). Na rozum a vôľu človeka nemá vplyv priamo, to môže iba Boh. Vplýva na nás nepriamo – cez pamäť, obrazotvornosť a zmyslovú žiadostivosť.

Posadnutosť diablom je činnosť zlého ducha a deje sa proti vôli človeka. Nie je hriechom, je psychickým zlom a nemusí byť ani trestom za hriech.

Určite každý z nás už vo svojom živote pocítil mocnú ochranu svojho anjela strážcu. Nezabudnime ho aj naďalej prosiť o pomoc, predovšetkým v ochrane pred Zlým a zlom každého druhu, ale nezabudnime sa ani poďakovať za pomoc a ochranu. Ale predovšetkým, zbavme sa všetkých detských predstáv o anjeloch.  

„Dušičkové obdobie“ je časom modlitby a spomienky na našich zosnulých, v spojení aj s návštevou cintorína, položením kvetov a zapálením sviečok.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3,13-15).

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Zapaľovanie sviečok na hroboch je symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Zapaľujeme ich na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Spomienka na všetkých verných zosnulých nech nie je iba nejakou ľudskou spomienkou, spojenou so zapaľovaním sviečok a kladením kvetov, ale nech je najmä časom modlitby za našich zosnulých, aby sme či už súkromnou alebo spoločnou modlitbou vyprosili pre nich dosiahnutie trvalého nebeského stavu.

Modlitby za duše v očistci

Podľa učenia Katolíckej cirkvi, je možné v dňoch od 1. do 8. novembra získať úplné odpustky pre duše verných zosnulých v očistci.

Dušiam v očistci teda môžeme vyprosovať prístup k úplnému daru Božieho milosrdenstva, aby im nebeský Otec odpustil časné tresty, ktoré si za svoje hriechy zasluhujú. Z našej strany sa však vyžaduje úplná disponovanosť a potrebné vnútorné očisťovanie, pretože odpustky sa nedajú oddeliť od čnosti.

Odpoveď na otázku, čo sú vlastne odpustky nachádzame v Katechizme katolíckej Cirkvi: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Niektorí ľudia si myslia, že strácajú zásluhy, keď za niekoho obetujú sväté prijímanie. Nič tým nestrácajú! Naopak, majú dvojnásobnú zásluhu, lebo urobili jednak dobrý skutok, ale jeho obetovaním vykonali aj skutok milosrdenstva. Získavajú tak aj priateľov v očistci, ktorí sa raz budú za nich prihovárať v nebi.

Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Pokánie, ktoré konáme za blížnych, je Bohu milšie ako keď sa sami kajáme.“

Svätý Ján Mária Vianney hovorí: „Keby sme vedeli, ako mocne sa tieto dobré duše v očistci prihovárajú u Božieho Srdca a aké milosti môžeme získať ich príhovormi, nezabúdali by sme tak na ne.“

Úplné odpustky je možné získať pri splnení týchto podmienok:

• nábožne navštíviť chrám alebo kaplnku (toto platí iba pre 2. november)
• nábožne navštíviť cintorín raz denne (od 1. do 8. novembra)
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu)
• pomodliť sa na úmysel Sv. otca
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu (aj všednému).

„Spomienka na zosnulých, starostlivosť o hroby a modlitby príhovoru za duše zosnulých sú svedectvom o dôverujúcej nádeji, zakorenenej v istote, že smrť nie je posledným slovom o ľudskom údele, pretože človek je určený pre život bez hraníc, ktorý má svoj koreň a svoje naplnenie v Bohu.“

(pápež František)

(charakteristika a jednotlivé úmysly modlitieb)

„Ruženec je mocná zbraň, ktorá zaháňa zlých duchov na útek a chráni človeka pre hriechom. .. Ak túžite mať pokoj v srdci, vo svojich domovoch a vo svojej krajine, modlite sa spoločne modlite sa spoločne každý večer ruženec. Nevynechajte jediný deň a modlite sa ho bez ohľadu na to, koľko máte starostí alebo práce.“

(pápež Pius XI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pápež Benedikt XVI. o modlitbe posvätného ruženca povedal: „Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

V našej farnosti aj my zasvätíme mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby.

Netreba však zabúdať modliť sa ruženec i v našich rodinách. Preto sa obraciame predovšetkým na vás, rodičov, s prosbou, aby aspoň v nastávajúcom mesiaci október ste si našli čas spolu so svojimi deťmi modliť sa modlitbu svätého ruženca vo svojej domácnosti. Zvlášť pozývame k spoločnej modlitbe vždy v nedeľu o 20:00 hod., kedy sa v modlitbe spája celá farnosť.

Modlitba svätého ruženca je pre každého. Je taká ľahká, že jej porozumie dieťa, aj vzdelaný človek. Nájde v nej hlboké myšlienky, keď sa duša ponára do hĺbky tajomstiev. Tie nám pripomínajú život a skutky nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, od jeho narodenia, pôsobenia až po víťazné vzkriesenie i oslávenie, ale i oslávenie jeho Matky. Svätý Ján Pavol II. povedal: „Táto modlitba je neprestajné vzdávanie chvály a neprestajné prednášanie prosieb Panne Márii, aby sa prihovárala za nás, za biednych hriešnikov, v každej chvíli nášho života až po hodinu našej smrti.“

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky. V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC 1471) čítame, že  „odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“

Na získanie plnomocných odpustkov sa stanovuje: 1. modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami), 2. vzbudiť si úmysel získať odpustky, 3. počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, 4. pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu), 5. pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Úmysly modlitby posvätného ruženca
október 2023

01.10.	Za našu farnosť
02.10.	Za spoločenstvá vo farnosti, aby boli aktívnou súčasťou života v nej
03.10.	Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
04.10.	Za našu farnosť
05.10.	Za deti, ktoré sa začínajú pripravovať na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie
06.10.	Za dobrodincov našej farnosti
07.10.	Za všetkých opustených ľudí, aby pocítili lásku v svojom živote
08.10.	Za všetkých ľahostajných vo viere, aby nezabúdali na záväzky vyplývajúce z prijatého krstu
09.10.	Za pápeža Františka ana jeho úmysly, aby bol príkladným pastierom Kristovho stáda
10.10.	Za otcov biskupov našej Cirkvi, aby svojou otcovskou starostlivosťou boli ozajstnými nástupcami apoštolov v dnešnom svete
11.10.	Za všetkých kňazov, aby pre zverený ľud boli príkladom života viery
12.10.	Za bohoslovcov, aby vytrvali vo svojom predsavzatí úplne sa oddať Ježišovi Kristovi
13.10.	Za obrátenie hriešnikov
14.10.	Za vlažných vo viere, aby našli cestu k modlitbe, sviatostiam a Cirkvi
15.10.	Za rehoľníkov a rehoľníčky, aby sebe vlastnou charizmou povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu
16.10.	Za deti našej farnosti, aby si zachovali čisté a úprimné srdcia vo vzťahu k Bohu
17.10.	Za všetkých rodičov, aby boli dobrým príkladom vo viere pre svoje deti
18.10.	Za mladých farnosti, aby sa stávali ozajstným svetlom sveta a soľou zeme
19.10.	Za našu farnosť
20.10.	Za predstavených našej krajiny, aby svojimi rozhodnutiami napomáhali rozvoju spoločnosti a všetkých ľudí
21.10.	Za rodiny našej farnosti, aby boli malými Cirkvami
22.10.	Za všetkých misionárov – aby bolo požehnávané ich misionárske dielo a aby Pán Boh vzbudzoval nové misionárske povolania v Cirkvi
23.10.	Za chorých z našej farnosti, aby v trpezlivosti a viere znášali svoju chorobu a všetky ťažkosti
24.10.	Za učiteľov a žiakov – aby učitelia formovali svojich žiakov predovšetkým zvnútra a pomáhali im rozvíjať život čností, charakteristický pre kresťana
25.10.	Za všetky manželstvá farnosti a manželov, aby nikdy nezapreli manželský sľub a vedeli prežívať nielen radostné, ale aj ťažšie chvíle spoločne
26.10.	Za našu farnosť
27.10.	Za všetkých našich zosnutých v pravej viere, aby im Boh udelil korunu večnej slávy
28.10.	Za posilnenie v boji proti samote, skleslosti a rezignácii pre starších a chorých a milosť spásy pre zomierajúcich
29.10.	Za pokoj vo svete
30.10.	Za duše v očistci
31.10.	Za nenarodené deti, aby im bol Boh milostivý a my aby sme dokázali jasnejšie pozdvihnúť svoj hlas

Plnomocné odpustky v mesiaci október

V mesiaci október  je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Vstúpme teda s ružencom v rukách v tomto mesiaci do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky Jeho lásky.