Život farnosti

Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny.

Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv.

Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostná tabuľa bola plná delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba bola vskutku fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť? Bol som oslávenec, ale nebol som pozvaný. Keď prišiel deň D, prišiel som, ale nechali ma vonku, pred zabuchnutými dverami. A ja som tak veľmi chcel byť s nimi. Popravde, neprekvapilo ma to, pretože v posledných rokoch všetci predo mnou zatvárajú dvere. Nepozvaný, ale predsa som sa rozhodol potichučky vojsť. Postavil som sa nebadane do rohu miestnosti a sledoval som. Všetci jedli, pili, podaktorí aj opití, rozprávali oplzlé vtipy a nesmierne sa na všetkom bavili. A najviac vtedy, keď do miestnosti vstúpil veľký muž, oblečený v červenom a s dlhou bielou bradou. Vyzeral ako opitý, sadol si do kresla a všetky deti sa rozbehli k nemu, kričiac: „Santa Claus, Santa Claus!“, akoby táto oslava bola na jeho počesť!

O polnoci sa všetci začali objímať. Tak som roztvoril svoju náruč čakajúc koho by som objal. A vieš čo? Nikto ma neprišiel objať. Ľudia si začali rozdávať darčeky, otvárali ich plní očakávania. Keď už boli všetky otvorené, nesmelo som sa obzrel, či tam snáď nebude aspoň jeden aj pre mňa.

Veď ako by si sa cítil ty, keby na tvojich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem teba – oslávenca? Vtedy som pochopil, že som nechcený, nepozvaný a preto som rýchle odišiel.

Každý rok sa sviatok mojich narodenín zhoršuje. Ľudia pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu, ale na mňa akosi zabúdajú.

Bol by som rád, keby si mi tieto Vianoce dovolil vstúpiť do svojho života. Potešilo by ma, keby si uznal skutočnosť, že pred vyše dvetisíc rokmi som prišiel dobrovoľne na tento svet obetovať svoj život na kríži, aby som ťa zachránil. Dnes, jediné čo chcem je, aby si tomu veril celým svojím srdcom.

Rád sa s tebou o niečo podelím. Keďže ma mnohí nepozvali na svoje párty, budem mať svoju veľkú vlastnú grandióznu oslavu, akú si nikto nevie predstaviť.

Stále ešte prebiehajú prípravy. Dnes som poslal mnoho pozvánok a toto je jedna z nich aj pre teba. Chcem vedieť, či prídeš, aby som ti rezervoval miesto a napíšem tvoje meno zlatými písmenami do veľkej knihy pozvaných. Iba tí zapísaní budú pozvaní na veľkú oslavu. Tí, ktorí neodpovedia na pozvánku, zostanú vonku.

Budem na teba čakať na tohtoročnej oslave… Uvidíme sa, aspoň dúfam, čoskoro …  Milujem ťa!!!

Tvoj Ježiš

Sv. Mikuláš, arcibiskup Lykijskej Myry, je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.

Život sv. Mikuláša je okrášlený množstvom legiend. Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že sv. Mikuláš bol v svojej dobe výnimočnou osobnosťou, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Predstavme si  niektoré najznámejšie legendy zo života sv. Mikuláša.

Legenda o zvolení za arcibiskupa

K tomuto zvoleniu sa traduje legenda. Krátko predtým ako prišiel sv. Mikuláš do mestečka Myry, zomrel arcibiskup  tohto mesta a biskupi celého kraja sa zišli v Myrách, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha. Prosili Ho,  aby im ukázal spôsob k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k chrámovým dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a bude sa volať Mikuláš.

Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v meste, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do chrámu, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. Mikuláš, keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Biskup sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský stolec.

Sv. Mikuláš sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa.

Tak sa sv. Mikuláš stal arcibiskupom v meste Myry.

Legenda o troch dcérach

Legenda o troch dcérach – pannách je najznámejšou a najrozšírenejšou legendou o sv. Mikulášovi. Práve táto legenda z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.

Jeden občan z Patarymal tri dcéry. Keďže z rozličných príčin prišiel o všetky svoje peniaze a celý svoj majetok, jednak nemal z čoho živiť seba a svoje dcéry, ale zároveň jeho dcéry nemali veno a preto im nemohol nájsť ženíchov. A to bola vtedy veľká hanba. Rozhodol sa, že z nich urobí neviestky.

Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru.

Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: „Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“

No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili.

Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša, ktorý sa rozhodol opustiť Patar, aby unikol pred svetskou slávou a rozhodol sa odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli. 

Záchranca plaviacich sa na rozbúrenom mori

Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti.

Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným.

Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Myry, kde v chráme spoznali sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu a zachránených nabádal k pokániu a náprave života. Tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše. 

Záchrana nespravodlivo odsúdených pred smrťou

Táto legenda obsahuje dva rôzne zázraky, no obidva sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených.

V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý vyniesol podplatený prefekt provincie nad tromi nevinnými. Odsúdení už boli na popravisku a v momente, keď kat dvíhal meč k prvej rane, zjavil sa svätý Mikuláš, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými troma ľuďmi.  Predstavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a odsúdených prepustil na slobodu.

Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Keď títo traja vojvodcovia sedeli vo väznici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si aj na sv. Mikuláša, o ktorom vedeli ako zachránil troch nevinných pred smrťou. Začali sa k nemu modliť, aby orodoval za nich u Boha.

V noc pred popravou sa zjavil sv. Mikuláš vo sne cisárovi a prinútil ho, aby nevinných prepustil. Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.“

Na základe tejto legendy sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.

Legenda o lodiach vezúcich pšenicu

V čase veľkého hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš sa zjavil lodníkom a poprosil ich, aby dali časť nákladu hladujúcim. Spočiatku sa zdráhali, pretože náklad mali presne odvážený, niesli zaň zodpovednosť a báli sa prípadného trestu. Napokon im však časť predsa len dali.

Keď sa doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba a obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcim, vystalo ešte na ďalšie dva roky a aj na zasiatie.

Pomocník chudobných a chorých

Svätý Mikuláš sa často večer po zotmení prechádzal ulicami a pozoroval ľudí za oknami. Keď videl chudobnú ubiedenú rodinu s deťmi, ktorým nevedeli dať rodičia nič na večeru, do obloka im vložil jedlo, hračky i niekoľko mincí. Nik nevedel, kto je tým dobrodincom, pretože Mikuláš chcel zostať v anonymite.

Únos emirovho sluhu

Svätý Mikuláš je často označovaný aj ako ochranca detí.

Arabskí piráti z Kréty uniesli mladého Basilia do otroctva. Rok dolieval víno hlavnému emirovi. Jeho matka, zronená žiaľom, nedokázala ani len sláviť sviatok svätého Mikuláša s ostatnými ľuďmi, pretože to bol pre ňu deň, keď stratila syna. Zostala sama doma. Svätý Mikuláš sa vtedy zjavil Basiliovi a uniesol ho zo zajatia.

Legenda hovorí, že sa mu zjavil v slabom opare a hneď ho premiestnil do domu rodičov. Ohromený chlapec ešte aj doma stále držal v rukách zlatý emirov kalich.

Legenda o vzkriesení študentov

S touto legendou sa spája Mikuláš ako patrón školákov a študentov. Jednej noci chceli traja putujúci študenti prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že by mohli mať pri sebe nejaký majetok, a tak ich zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný – svätý Mikuláš – a požiadal o nocľah. Zakrátko na to zločincov odhalili a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.

Záchrana mnícha Mikuláša na mori

Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori.

Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa.

Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“

Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne. 

Záchrana kňaza Christofora pred smrťou    

Kňaz Christofor, ktorý si ctil sv. Mikuláša, každý rok chodieval do mestečka Myry, aby sa tom poklonil jeho čestným ostatkom.

Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu.

Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša. A hľa, len čo sa kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš (viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata)  vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, Ten mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu. 

,,Vychvaľujme premúdreho biskupa Mikuláša,
plného milosrdenstva v biedach a súženiach.
 Jeho Pán poslal ako pomocníka a ochrancu.
Teraz sa s dôverou prihovára za tých,
ktorí oslavujú jeho pamiatku.“

                                                                   (sedalen utierne svätému)

Na veľké a slávne udalosti vykúpenia pripravuje Cirkev veriacich pôstom. Tak je tomu aj v prípade prípravy na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.     

Pôst pred Narodením Pána je nazývaný Filipovka, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa, a je charakterizovaný predovšetkým intenzívnejším prehĺbením duchovného života.

Filipovka ako pôstne obdobie začína 15. novembra.

Historický pohľad na vývoj pôstu a jednotlivé usmernenia

Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána – Filipovke – je v dekréte koncilu zo Zaragozy (380). Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu.

Na synode v Macon (v dnešnom Francúzsku) v roku 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok).

Zmienku o pôste pred Narodením Ježiša Krista nachádzame v Koptickom kalendári v 8. storočí. Ján Pôstnik, patriarcha Carihradu, ustanovuje pravidlo: „Patrí sa, aby sa veriaci zdržiavali od mäsa po dve Štyridsiatnice, t. j. v čase Filipovky a v čase pôstu Petra a Pavla“.

V 9. storočí sa celý Východ podriadil tejto disciplíne a prijal pôst pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista.

Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst

Usmernenia pre pôst boli omnoho zhovievavejšie ako usmernenia pre obdobie Veľkého pôstu pred Paschou. Iba pondelok, streda a piatok boli dni striktného pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja (v slovanských krajinách). V nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Laikom bolo sprvu dovolené jesť ryby aj počas iných dní, pokým neprevážil mníšsky rigorizmus.

Známy byzantský teológ 12. storočia Balsamon vyjadril názor, že by stačilo, keby sa laici postili iba týždeň pred Narodením.

V roku 1958 grécky teológ Christos M. Enislides privítal Balsamonov podnet a verí, že optimálne riešenie pre Cirkev by bolo zdržiavať sa mäsa a mliečnych produktov 33 dní. Posledných sedem dní pôstu by mal každý dodržiavať striktný pôst.

Simeon Solúnsky (15. st.) hovorí: „Štyridsaťdenný pôst pred Narodením Ježiša Krista je podobný Mojžišovmu pôstu na vrchu Sinaj. Po štyridsaťdennom pôste prijal tabule Božích prikázaní. Zachovajme aj my štyridsaťdenný pôst a prijmime živé Slovo Božie vtelené z Panny a prijmime aj jeho telo – pristúpme k svätému prijímaniu.“

Filipovka a Advent

Skutočnosť, že Filipovka je ako pôst menej známa ako napr. Veľký pôst pred Paschou, vplýva na to, že mnohí naši veriaci ju stotožňujú s Adventom.  

Filipovka, ako čas pôstu a prípravy, sa v cirkvi prijala podľa vzoru starozákonných patriarchov, ktorí s veľkou vierou očakávali príchod Mesiáša.

V byzantskom obrade je Filipovky časom, kedy chce Cirkev utvrdiť srdcia veriacich vo viere príkladom ako starozákonných, tak aj novozákonných svätých, ktorých pamiatku slávi v tomto pôstnom období.

V latinskom obrade je obdobie tento pôstny nazvaný ako adventné obdobie. Toto obdobie sa začína prvými vešperami nedele, ktorá padne na deň 30. novembra alebo na najbližší deň tohto dátumu a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána. Táto adventná doba odstránila jeho pôstny charakter a prijala eschatologický charakter. Aj samotné liturgické texty povzbudzujú veriacich k očakávaniu druhého a slávneho príchodu Pána.

Teologický a liturgický pohľad na Filipovku

Aj napriek tomu, že je Filipovka starobylou praxou prípravy na Vtelenie a Bohozjavenie nášho Pána, nemá vyvinutú špeciálnu detailnú štruktúru.

Obdobie Filipovky nám má pomôcť lepšie pochopiť a vážiť si všetko z Božieho plánu spásy.

Keďže teologicky Narodenie Ježiša Krista a jeho verejné účinkovanie sú neodlučiteľne spojené, Filipovka nás má pripraviť na prijatie Ježiša Krista do sveta a na začiatok jeho verejného účinkovania.

Pôst Filipovky nás pripravuje aj na prijatie Kristovho verejného účinkovania, ohláseného pri Bohozjavení. Príchodom do Betlehema a Narodením Ježiša Krista (25. decembra) sa začíname pripravovať na Bohozjavenie. Neostávame stáť pri Narodení. Naša radosť z Božieho príchodu nás poháňa dopredu a vidíme Bohozjavenie. S Bohozjavením zakúšame začiatok Kristovho zjavenia, ktorý nám zjavil tajomstvo Boha. Najviac zo všetkého poukazuje Bohozjavenie na tajomstvo Trojice, tajomstvo dlho naznačované v Starom zákone.

Súčasné liturgické obdobie Filipovky je možné rozdeliť do troch prípravných fáz:

1. Vzdialená príprava (15.11. – 19.12.)

Toto obdobie je liturgicky vo vzťahu k Filipovke málo výrazné. Síce ho tvoria sviatky Uvedenia Bohorodičky do chrámu (21.11.), či Počatia Bohorodičky svätou Annou (08.12.) a aj liturgické spomienky niektorých starozákonných prorokov (Abdiáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Daniela a ďalších troch mládencov), avšak prvé konkrétne pozvanie k príprave sa objavuje až na sviatok sv. apoštola Andreja (30.11).

2. Blízka príprava (20.12. – 23.12.)

Blízka príprava je známa ako Predsviatok (Predprazdenstvo) Narodenia Ježiša Krista a je liturgicky omnoho výraznejšie. Liturgické texty na tieto sú vyjadrením túžby po Mesiášovi, radostným plesaním nad tým, že Boh sa stáva človekom a Boží obraz v človekovi, ktorý bol zatemnený hriechom, je opäť zreštaurovaný.

3. Bezprostredná príprava (24. 12)

V tento deň je prísny pôst a zároveň čas intenzívnej modlitby. Ide o aliturgický deň, kedy sa neslávi ani svätá liturgia, jedine žeby tento deň pripadol na sobotu alebo nedeľu. Liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou sa totiž viaže už k samotnému sviatku Narodenia. Špecifickou modlitbou sú Kráľovské hodinky s čítaním starozákonných proroctiev vzťahujúcich sa na Mesiáša.

Máme pred sebou pôstny čas Filipovky, kedy nás Cirkev nechce zaviazať nejakou pôstnou disciplínou, ale skôr pozvať k tomu, aby sme sa z lásky k Ježišovi Kristovi, ktorý prichádza na túto zem kvôli spáse každého jedného z nás, zriekli aspoň nejakých príjemných vecí či pokrmov, a skrze intenzívnejší duchovný život pripravili svoje srdcia ako jasle pre novonarodeného Božieho Syna.

Požehnaný čas Filipovky.

Veľmi často sa stretávame aj medzi veriacimi ľuďmi s tvrdeniami, ktoré spochybňujú existenciu anjelov. Pravdepodobnou príčinou tohto postoja sú predstavy, ktoré si človek uchoval o anjeloch z detských čias. Tieto predstavy sú totiž dospelému človeku neprijateľné, nereálne, rozprávkové…  

Sväté písmo však na viacerých miestach hovorí o rozumných bytostiach, ktoré nie sú ľuďmi, aj keď sa niekedy objavujú v ľudskej podobe. To vtedy, keď tieto duchovné bytosti plnia úlohu Božieho posla, napr. archanjel Gabriel pri zvestovaní (Lk 1, 26-39). Alebo plnia úlohu pomocníka v rôznych životných okolnostiach, napr. archanjel Rafael v starozákonnej Knihe Tobiáš.

Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí o anjeloch veľmi jasne:

„Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne nazýva anjelmi, je pravda viery. Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.“ (KKC 328)

„Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní; zatvárajú pozemský raj, chránia Lóta, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadŕžajú Abrahámovu ruku, svojou službou sprostredkúvajú Zákon, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Napokon anjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu a potom narodenia samého Ježiša.“ (porov. KKC 332)

Kto sú anjeli?

Anjeli sú duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom. Boli stvorení Bohom. Viera v anjelské bytosti je zahrnutá už v starozákonnej teológii: určité duchovné bytosti dostali svoje meno; rozumné bytosti nebeského kráľovstva slúžia Bohu ako vykonávatelia jeho vôle.

Slovenské slovo „anjel“ pochádza z gréckeho „angelos“, čo znamená „posol“. V Starom zákone až na dve výnimky je pre označenie anjela použité hebrejské slovo „malak“, čo tiež znamená „posol“. Meno proroka Malachiáša pochádza tiež z tohoto slova. On bol tiež „posol“, doniesol zvesť o príchode Ježiša Krista, čiže prorokoval o ňom (pozri Mal 3,1).

Aj keď sa slovom „anjel“ v Biblii označujú prevažne duchovné bytosti, občas sa používa v súvislosti s ľuďmi. Prorok Malachiáš povedal, že „pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.“ (Mal 2,7) Pre slovo „posol“ je použitý výraz „malak“, teda ten, ktorý sa používa aj pre anjelov. Takisto v Knihe zjavenia apoštola Jána sú predstavitelia (starší) siedmich cirkví nazývaní anjelmi (Zjv 1,20; 2,1 atď.).

Duchovné bytosti – anjeli sú teda Boží poslovia, ktorí pracujú pre neho a pre dobro ľudí. S nimi sa spája aj vykonávanie nadprirodzených vecí, ktoré nie sú vysvetliteľné ľudským rozumom.

Ako vieme, že anjeli jestvujú?

Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, predpokladá sa však, že vznikli skôr ako ľudia. Pán Ježiš hovorí často o anjeloch; v Novom zákone sa spomína sedem „chórov“: tróny, panstvá, sily, mocnosti, archanjeli, kniežatstva a anjeli. Starý zákon sa konkrétne zmieňuje o dvoch chóroch: cherubíni a serafíni. Boh dal anjelom veľkú múdrosť, slobodu a moc. Z početných náznakov v Novom zákone vieme, že sú im zverené dôležité úlohy.

Nový aj Starý zákon hovoria tiež o padnutých anjeloch. Pokúšanie Adama a Evy predpokladá, že zlí duchovia (démoni) existovali už predtým a boli zvrhnutí do pekla, odkiaľ nemajú nádej dostať sa preč.

Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá (Mt 11, 30). Stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení (Mt 18, 10). Tieto duchovné bytosti tvoria nebeský súd, nazývajú sa anjelmi (z gréčtiny „angelos“ = „posol“), pretože podľa Biblie vykonávajú Božie rozkazy. Niekedy si za účelom vykonať Boží rozkaz prevezmú ľudskú podobu. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, napr. Zvestovanie Pána (Lk 1, 26; 2, 9-14). Anjeli – tak ako aj my – sme predmetmi Božej milosti a lásky. Pretože však nemajú telo ako my, ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať. Akonáhle boli stvorení a prijali milosť Božiu, mali príležitosť reagovať na Božiu lásku, a tak vstúpiť do blaženosti. Nevieme, z čoho pozostávala tá skúška. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“ (Mt 18,10). Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu. Ich druhoradá úloha spočíva v ochrane a starosti o spásu ľudí.

Prečo Boh stvoril anjelov?

Stvoriteľ sám je taký silný a slávny, že sa ľudia k nemu nemôžu priblížiť. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ (1 Tim 6, 16). Anjeli nemajú ľudské nedostatky, a preto môžu jednať v zastúpení Boha a sprostredkúvať jeho vôľu ľuďom. Oni tvoria „most“ medzi svätosťou a dokonalosťou Boha v nebi a nedostatkami smrteľných ľudí na zemi. Anjeli boli stvorení ako nesmrteľní (t.zn. nikdy nezomrú). Ich nesmrteľnosť potvrdil sám Ježiš, keď povedal:

„Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ (Lk 20, 35-36)

Ježiš hovorí, že tak ako anjeli (deti alebo „Boží synovia“) žijú naveky, tak budú žiť aj tí, ktorí vstúpia do Božieho kráľovstva.

Anjeli, ktorých mená poznáme?

Je len málo anjelov, ktorých mená poznáme. Najväčší z anjelov je podľa tradície archanjel Michal, „veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa“ (Dan 12, 1), ktorý je vodcom nebeského vojska, bojoval proti „drakovi“, teda proti padlým anjelom, a zvrhol ich na zem (Zjv 12, 7). Michal je obhajcom Božieho ľudu pred Bohom (Dan 10, 13. 21). Zobrazuje sa často ako bojovník, v ruke má kopiju, váhy a pod nohami draka.

Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Dvakrát bol poslaný k prorokovi Danielovi. Pri druhej príležitosti sa Daniel práve modlil, keď „rýchle priletel muž, Gabriel, ktorého som videl predtým vo videní…zhováral sa so mnou…“ a pokračoval v predpovedaní udalostí (Dan 9, 21-27). Ján Krstiteľ a takisto aj sám Ježiš Kristus boli bezprostredne ohlásení práve cez anjela Gabriela. Gabriel sa zjavil najprv otcovi Jána Krstiteľa – Zachariášovi, ktorému povedal okrem iného aj svoju úlohu: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou“ (Lk 1, 19). Z toho vidíme, že anjeli môžu stáť v slávnej prítomnosti Boha, zatiaľ čo ľudia nemôžu. Anjeli sú poslaní plniť Božie priania. Poslaním Gabriela bolo ohlásiť zázračné narodenie Jána Krstiteľa.

O šesť mesiacov neskôr sa Gabriel zjavil Márii, ktorá pochádzala z kráľovského rodu Dávida. Hovorí jej: „…našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 26-33) Toto bola mimoriadna a do určitej miery aj nepríjemná udalosť, lebo Mária nebola vydatá. Bohu však nič nie je nemožné. Máriin snúbenec a neskorší manžel Jozef tiež dostal viackrát pokyny od anjela vo sne.

Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, anjeli to ohlásili pastierom: „zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 9-14)

Trojicu najväčších anjelov dotvára archanjel Rafael. Najviac sa spomína v Knihe Tobiáš ako „jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“ (Tob 12,15). Sprevádza mladého Tobiáša na cestách a uzdravuje jeho otca – navracia mu stratený zrak. Je ochrancom cestujúcich.

Úcta anjelov

Zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom vyplýva aj opodstatnenosť úcty anjelov.

Dobrým anjelom patrí náboženská úcta. Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších čias. Výslovne o tejto úcte hovorí Druhý nicejský koncil (787) a Tridentský koncil (1563).

Kult dobrých anjelov je v katolíckej cirkvi od dávnych čias a opiera sa o ich spojenie s Bohom. Zasväcuje im dni, sviatky, kostoly a v úcte má ich obrazy. Kresťanské umenie dokazuje, že úcta k anjelom bola všeobecne rozšírená. Svedkom cirkevného kultu anjelov je už sv. Justín, najdôležitejší apologéta 2. storočia.

V ranom stredoveku sa veľmi rozšírila úcta k sv. Michalovi, ktorého ctilo ako svojho hlavného patróna mesto Carihrad. V novších časoch vzniká úcta k sv. Gabrielovi ako  patrónovi oznamovacích prostriedkov (telefónu, rozhlasu, televízie).

Treba pripomenúť, že absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Bohu. Prejav našej úcty k Božej Matke, anjelom a svätým závisí na ich účasti na Božej dobrote a vedie ku  kultu samého Boha.

Súkromná úcta k anjelom strážcom je známa od 9. storočia, liturgická úcta sa spája so sviatkom sv. Michala archanjela. Samostatný sviatok anjelov strážcov vznikol v Španielsku v 15. storočí. Potvrdil ho pápež Lev X. r. 1518 a pápež Klement X. ho r. 1670 rozšíril na celú Cirkev.

V liturgickom týždni je každý pondelok v našej Cirkvi zasvätený úcte anjelov.

Anjeli strážcovia

„Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Žalm 91,10–12)

Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš.

Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky.

Kresťanský život má už na tomto svete účasť na blaženom spoločenstve anjelov a úžitok z ich tajomnej a účinnej pomoci.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 10) Treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, keďže každá má k svojej ochrane určeného anjela. Preto si máme anjela strážcu ctiť, milovať, prosiť ho o pomoc a jeho vnuknutia nasledovať.

Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým svätá Cirkev. Tiež krajiny, národy, významnejšie ustanovizne.

Svätí Otcovia preto často hovoria o „anjeloch národov“. Sväté písmo to naznačuje už v Starom zákone, kde sa spomína sv. Michal ako knieža Izraelitov a popri ňom i knieža perzského kráľovstva a knieža grécke (Dan 10, 13-21).

Padlí duchovia (démoni)

Sú to anjeli, ktorí neobstáli v skúške a previnili sa (mienka teológov je, že to bola pýcha). Títo anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť z dôvodu, že si k nej stačia sami, že ju dosiahnu vlastnými silami, bez Božej pomoci. Boh ich nezničil, iba limitoval v ich deštrukčnej činnosti. Ich postavenie je trvalé. Nemôžu zmeniť svoj stav, tak ako dobrí anjeli a svätí v nebi neodvrátia svoj zrak od Boha, ani démoni nemajú a ani nedostanú inú možnosť vrátiť sa.

Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov (Mt 9, 34; 12, 24, Mk 3, 22; Lk 11, 15). Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana (Lk 4, 35; 9, 1.42; Jn 10, 21). Satan je veľmi bystrý a inteligentný. Je oveľa rozumnejší ako ľudia. Má premyslenú taktiku. Jeho najväčším víťazstvom je presvedčiť ľudí o svojej neexistencii alebo neškodnosti (napr. rozprávky). Má výbornú organizáciu, spomenutú v liste Efezanom (Ef 6, 10-12). Na rozum a vôľu človeka nemá vplyv priamo, to môže iba Boh. Vplýva na nás nepriamo – cez pamäť, obrazotvornosť a zmyslovú žiadostivosť.

Posadnutosť diablom je činnosť zlého ducha a deje sa proti vôli človeka. Nie je hriechom, je psychickým zlom a nemusí byť ani trestom za hriech.

Určite každý z nás už vo svojom živote pocítil mocnú ochranu svojho anjela strážcu. Nezabudnime ho aj naďalej prosiť o pomoc, predovšetkým v ochrane pred Zlým a zlom každého druhu, ale nezabudnime sa ani poďakovať za pomoc a ochranu. Ale predovšetkým, zbavme sa všetkých detských predstáv o anjeloch.  

„Dušičkové obdobie“ je časom modlitby a spomienky na našich zosnulých, v spojení aj s návštevou cintorína, položením kvetov a zapálením sviečok.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3,13-15).

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Zapaľovanie sviečok na hroboch je symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Zapaľujeme ich na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Spomienka na všetkých verných zosnulých nech nie je iba nejakou ľudskou spomienkou, spojenou so zapaľovaním sviečok a kladením kvetov, ale nech je najmä časom modlitby za našich zosnulých, aby sme či už súkromnou alebo spoločnou modlitbou vyprosili pre nich dosiahnutie trvalého nebeského stavu.

Modlitby za duše v očistci

Podľa učenia Katolíckej cirkvi, je možné v dňoch od 1. do 8. novembra získať úplné odpustky pre duše verných zosnulých v očistci.

Dušiam v očistci teda môžeme vyprosovať prístup k úplnému daru Božieho milosrdenstva, aby im nebeský Otec odpustil časné tresty, ktoré si za svoje hriechy zasluhujú. Z našej strany sa však vyžaduje úplná disponovanosť a potrebné vnútorné očisťovanie, pretože odpustky sa nedajú oddeliť od čnosti.

Odpoveď na otázku, čo sú vlastne odpustky nachádzame v Katechizme katolíckej Cirkvi: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Niektorí ľudia si myslia, že strácajú zásluhy, keď za niekoho obetujú sväté prijímanie. Nič tým nestrácajú! Naopak, majú dvojnásobnú zásluhu, lebo urobili jednak dobrý skutok, ale jeho obetovaním vykonali aj skutok milosrdenstva. Získavajú tak aj priateľov v očistci, ktorí sa raz budú za nich prihovárať v nebi.

Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Pokánie, ktoré konáme za blížnych, je Bohu milšie ako keď sa sami kajáme.“

Svätý Ján Mária Vianney hovorí: „Keby sme vedeli, ako mocne sa tieto dobré duše v očistci prihovárajú u Božieho Srdca a aké milosti môžeme získať ich príhovormi, nezabúdali by sme tak na ne.“

Úplné odpustky je možné získať pri splnení týchto podmienok:

• nábožne navštíviť chrám alebo kaplnku (toto platí iba pre 2. november)
• nábožne navštíviť cintorín raz denne (od 1. do 8. novembra)
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu)
• pomodliť sa na úmysel Sv. otca
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu (aj všednému).

„Spomienka na zosnulých, starostlivosť o hroby a modlitby príhovoru za duše zosnulých sú svedectvom o dôverujúcej nádeji, zakorenenej v istote, že smrť nie je posledným slovom o ľudskom údele, pretože človek je určený pre život bez hraníc, ktorý má svoj koreň a svoje naplnenie v Bohu.“

(pápež František)

(charakteristika a jednotlivé úmysly modlitieb)

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

(pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

S ružencom vstupujeme v mesiaci október do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky.

V našom farskom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.
• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),

„Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1)

Naša farnosť organizuje v dňoch 21. – 25.07. 2024 farský tábor s názvom Poď za mnou…

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavný cieľom tábora je rozjímať nad prosbou apoštolov k Ježišovi Kristovi „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1) v rámci Roku modlitby.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora a prispôsobili jednotlivé aktivity

Modlitba sprevádza celé dejiny spásy, ako vzájomné volanie, ktoré sa odohráva medzi Bohom a človekom.

Starý zákon opisuje príbehy a príklady veľkých ľudí modlitby, ako sú: Abrahám, Jakub, Mojžiš, Dávid, či proroci.

Evanjeliá Nového zákona opisujú najmä Ježišov vlastný modlitbový život, ktorý výrazne ovplyvnil aj modlitbový život apoštolov. Ježiš Kristus je nazývaný mužom modlitby, ktorý často trávil celé noci modlitbou.

Ježiš Kristus tiež učil svojich učeníkov o účinnosti úprimných modlitieb obetovaných vo viere. Dokonca ich naučil vzorovú modlitbu (Mt 6, 9 – 13; Lk 11, 2 – 4), keď Ho prosili: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ (Lk 11, 1)

Ježiš Kristus zároveňpozval svojich učeníkov, aby sa modlili s čistým srdcom, živou a vytrvalou vierou a so synovskou oddanosťou. Pozval ich k tomu, aby svoje prosby smerovali k  Bohu aj v jeho mene.

Od samého počiatku si kresťania boli vedomí, akú veľkú hodnotu má pre nich modlitba. Ale takisto, akú im ukladá povinnosť.

Modlitbou sa teda človek obracia na Boha. Toto obrátenie sa na Boha sa uskutočňuje prostredníctvom slov, ticha,  myšlienok, lásky, bolesti, trápenia, radosti, vďačnosti, hnevu, či žiaľu. Aj prostredníctvom katechéz a aktivít  v tábore chceme pozvať účastníkov tábora nielen k samotnej modlitbe, ale naučiť ich osvojiť si aj hlbšiu modlitbu, ktorá je predovšetkým prácou srdca, nielen jazyka.

Pre modlitbu neexistujú žiadne ohraničenia a neexistuje definícia, ktorá by mohla vyčerpať jej plnosť, pretože existujú tisíce spôsobov modlitby.

V nadväznosti na tieto myšlienky hlavnými témami tábora sú: Chvála – Prosba – Vďaka

Nedeľa (21.07. 2024)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí.

Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu S chválou, vďakou a prosbou, ktorej text na chytlľavú melódiu piesne Očeňka, zložila hlavná vedúca Stanka. 

Súčasťou večerného programu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne, ukazovačky a večerná modlitba.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-nedela-21-7-2024/

Pondelok (23.07. 2024)

Deň sme začali rannou rozcvičkou a spoločnou modlitbou. Po raňajkách nasledovala katechéza na tému Modlitba a chvála!

Nasledovala práca v skupinkách na tému chvála: deti sa učili pochváliť jeden druhého a tiež vlastnými slovami chváliť Boha.

Po obede deti plnili určené úlohy (35 otázok) a tiež si súťažili v netradičných športových disciplínach.

Večerný program vytvorili deti, kedy jednotlivé oddiely bavili ostatné deti v tábore. Nechýbala ani scénka animátorov o chvále v modlitbe.

V noci bola nočná hra, kde boli deti vystavené tme a rôznym nepríjemným zvukom pri vyslobodzovaní uneseného animátora. Na konci hry strach a obavy boli vymenené za radosť a úsmev zo zážitkov. 

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-pondelok-22-7-2024/

Utorok (23.07. 2024)

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách mali deti v skupinkách aktivity, ktoré súviseli s dennou témou: Prosba!

Po obede boli deti rozdelené do skupín a vytvorili workshopy: varenia, hudby, maľovania a tzv. Army. Bola to veľmi zaujímavá aktivita, ktorá priniesla aj konkrétne  ovocie: chutný dezert, zaujímavé tričká na pamiatku, či skladanie vlastnej pesničky.

Večer sme mali opekačku, po ktorej nasledovali rôzne súťaže medzi skupinami.

Večer bol zakončený návštevou „Stánku stretnutia“, kde prichádzal každý sám a v tichu krátkej modlitby mohol precítiť Božiu lásku.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu: 
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-utorok-23-7-2024/

Streda (24.07. 2024)

Po rannej rozcvičke, modlitbe a raňajkách bola katechéza na tému Vďačnosť, čo bola aj ústredná téma celého dňa.

Nasledovala práca v skupinkách. Pred obedom sme sa všetci pomodlili Ďakovný moleben.

Po obede sa uskutočnili vodné aktivity (vodný futbal, malý bazénik, vodná šmýkalka, olievačka…), ktoré skončili tým, že každý odišiel na izbu síce zmočený, ale spokojný.

Večerný program sa niesol v duchu bilancovania a vyhodnocovania jednotlivých aktivít a súťaží. Deň sme zakončili diskotékou.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-streda-24-7-2024/

Štvrtok (25.07. 2024)

Po rozcvičke, rannej modlitbe a raňajkách sme sa ešte stretli na posledných aktivitách v rámci skupiniek.

Pred obedom nasledovalo ešte balenie a upratanie izieb.

Po spoločnom obede sme sa všetci rozišli do svojich domovov.

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-stvrtok-25-7-2024/

(zamyslenie na začiatku prázdnin a dovoleniek)

Skončilo sa obdobie skúšania, opráv známok na konci školského roka a mnohí sa dočkali aj posledného dňa v škole. Pre mnohých nastáva čas lúčenia a zároveň čas očakávania nových zvítaní počas prázdnin. Tešia sa deti, ale aj rodičia…

Mnohí si však začínajú klásť otázky, ako prežiť čas prázdnin a dovoleniek, ktorý je pred nami. Tieto otázky netrápia iba deti, ale aj ich rodičov.

Skúsme si hneď na začiatku určiť priority prežívania prázdnin, či dovolenky. Prežitie dovolenky a aj prázdnin by totiž malo byť zmysluplné (ako to často zvykne hovorievať pápež František) a rodinné.

Prichádza čas, kedy sa rodičia nebudú môcť spoľahnúť na školu, družinu, či CVČ ohľadom starostlivosti a výchovy ich detí. Sú nútení sami rozmýšľať a pripraviť zaujímavý a oslovujúci program pre svoje ratolesti. Je tu čas, kedy sa v rámci svojich rodín musia realizovať rodičia. Je to veľmi náročné a nie vždy ideálne!

Keď sa totiž na začiatku školského roku pýtame detí ako prežili prázdniny, mnohé odpovedajú, že nudne a stereotypne a že sú už aj radi zasa v škole. Rodičia, nedajte ani najmenšiu príležitosť k takýmto odpovediam vašich detí.

Rodina je od nepamäti najbližším a najvplyvnejším prostredím, ktoré od prvých okamihov života jednotlivca i neskôr počas jeho vývoja utvára a formuje jeho osobnosť a správanie.

Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v živote človeka pochádza z toho, že ľudia strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt a chýbajú im pevné normy správania. Či nie teraz je priestor na to, aby sa v našich rodinách rodičia spolu so svojimi deťmi zamýšľali nad povolaním človeka v tomto svete a ozrejmili si základné pravdy, ktoré sa vzťahujú na človeka, vieru a Boha? Či nie teraz je čas na utužovanie rodinných vzťahov?

Ak sa rozhodneme prežiť nastávajúce dni rodinne, tak je tu pozvanie aj k zmysluplnosti prežitia. Istotne sa mnohí tešia na voľno, oddych, relax, more, tábor… A isto mnohí oprávnene i zaslúžene. Ale nezabúdajme pri plánovaní aktivít na Toho, ktorý dáva zmysel nášmu životu? Na Boha!

Ako často počuť vetu: „Na dovolenke nechcem byť nikým a ničím vyrušovaný!“? Paradoxom je, že čím má človek viac voľna, tým menej sa venuje Bohu. Voľný čas sa mení na prežívanie nových zážitkov, inokedy aj na nebezpečné dobrodružstvá, keď sa človek cíti od domova, svojich blízkych i Boha ďalej ako zvyčajne.

Dovolenkovať, či prázdninovať znamená  zdržať sa zvyčajnej činnosti, aby sme sa mohli sústrediť na niečo iné. To sústredenie v živote kresťana by malo byť zamerané na uvedomenie si existencie Boha. To však neznamená, že počas dovolenky nie je dovolená žiadna zábava, oddych, či relax. Dovolenku a prázdniny však treba chápať ako dar, ako krátky čas, ktorý nesmieme nechať jednoducho uplynúť, ale ktorý máme oceniť v jeho plnej hodnote.

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Znie to čudne, pretože neregistrujeme ponuky žiadnej cestovnej kancelárie na dovolenku s Bohom, ale je to možné skrze rozhodnutie srdca. Každodenný kontakt v modlitbe a láske voči blížnemu, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sú ovocím našej spoločnosti s Bohom.

Cirkev nám vychádza v ústrety s konkrétnymi ponukami rozličných aktivít na archieparchiálnej alebo farskej úrovni (púte, tábor, Deň farnosti, výlety…) Registrujeme tieto ponuky? Uvažujem o nich?

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemnú dovolenku a prázdniny, s Bohom a v rodine!

 o. Miroslav

 

PS: Prijmite aj také dovolenkové Desatoro duchovného života, ktoré nám môže dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.
2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.
3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.
4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.
5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.
6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.
7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.
8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.
9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.
10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťanská bohoslužba je „vrcholom i prameňom“ života kresťana.  Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen (čl. 11) zdôrazňuje to, že východní kresťania s veľkou láskou slávia svoju bohoslužbu, ktorá má schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti.

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie, ktoré je asi väčšine veriacich najbližšie. Tu je si však potrebné uvedomiť, že aj keď  je pohnútkou k prinášaniu obeti bohoúcta (prejav a vzdanie Bohu najvyššej úcty a slávy), tak účelom liturgie nie je iba premeniť chlieb a víno, ale hlavne premeniť samotného človeka – jeho vnútro, srdce, myslenie, život – v duchu slov Ježiša Krista.

Mnohí svätú liturgiu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista –  svätým prijímaním. Avšak celistvý pohľad na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Nesprávny pohľad na svätú liturgiu má za následok aj to, že neskorší príchod na svätú liturgiu dnes akosi niektorí nevnímajú ako nejaký „prehrešok“ a berú to za niečo prirodzené, veď tá podstatná časť liturgie je aj tak až po kázni.

Taktiež je celkom bežným javom, že niektorí po svätom prijímaní už ani nesmerujú na miesto do lavice, ale zhromaždia sa v predsieni (babinci), kde buď čakajú do požehnania alebo poväčšine hneď po požehnaní Eucharistiou odchádzajú zo svätej liturgie. Vraj to tak robia už dlho, taký je zvyk…

Preto som sa rozhodol napísať aj tento článok, aby som poukázal na to, že skorším odchodom zo svätej liturgie sa jednak oberáme o množstvo milostí, taktiež preukazujeme nedostatok poznania svätej liturgie a nakoniec sa vyčleňujeme zo spoločenstva, do ktorého patríme.

Prečo je teda dobré zostať na svätej liturgii až do jej ukončenia? Všimnime si teologické, ale aj pastoračné dôvody.

1. Správne chápanie Eucharistie

Svätá liturgia (Eucharistia) to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: „Tak  dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k  vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby.  V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote“.

Prostredníctvom svätej liturgie nás teda Boh pozýva k prehĺbeniu vzťahu s ním a na prehĺbenie nášho vlastného duchovného života. Svätá liturgia je žriedlom darov a milostí, ktoré môžem prijímať a čerpať, ak sa však nepozerám na účasť na svätej liturgii ako na nutnú povinnosť, ktorú musím splniť.

2. Nebuďme uponáhľaní

Je na nezaplatenie prísť na svätú liturgiu o čosi skôr, aby sme sa nielen vydýchali (väčšina našich chrámov je na kopci), ale najmä sa vnútorne stíšili a takto sa pripravili na prežívanie toho najväčšieho tajomstva.

Len tak ľudsky si predstavme, že ideme k niekomu na návštevu. K niekomu, kto sa na nás tešil už celý týždeň. Prichystal občerstvenie, pozval aj ďalších spoločných priateľov… A my, už niekoľko minút po príchode, začneme pozerať na hodinky a vysvetľovať ako sa ponáhľame. O čom je taká návšteva? O čom je také priateľstvo?

Ježiš Kristus povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Keďže na každej svätej liturgii sa modlí spoločenstvo veriacich, je medzi nimi prítomný aj sám Ježiš. Táto prítomnosť je v momente premenenia chleba a vína priamo zosobnená prítomnosťou jeho tela, duše a Božstva v Eucharistii. A my to ani nevnímame, lebo myšlienkami sme už doma, v robote a ľutujeme sa, ako nič nestíhame…

Ak teda prichádzame neskoro a odchádzame skôr zo svätej liturgie je to rovnaké, akoby Ježiš Kristus na nás niekde čakal a my meškáme alebo od neho odídeme predčasne. O čom je taká návšteva chrámu? O čom je také priateľstvom s Ježišom Kristom?

3. Patrí sa poďakovať

Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.

Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžeme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali nám posväcovať každý deň nášho pozemského života.

Vidíme tiež, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

Teda čo sa patrí: poďakovať alebo utiecť?

4. Záverečné požehnanie

 Na konci svätej liturgie kňaz udeľuje požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia, k čomu je pozvaný každý jeden z nás.

Veľmi jasne aj o tejto skutočnosti píše Katechizmus katolíckej cirkvi, kde čítame, že „ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.“ (KKC 1128).

Keď je svätá liturgia žriedlom milosti a darov, tak prijatie milosti a darov z tohto žriedla závisí od dispozície každého jedného z nás. Ak ešte pred požehnaním odchádzame z chrámu, dispozícia je pravdepodobne nižšia ako keď konteplujeme Krista a pripravujeme sa na prijatie toho, čo má pre nás a naše dobro pripravené.

5. Farské oznamy a aspekt spoločenstva

Ak odchádzame z chrámu pred skončením svätej liturgie, opúšťame vlastné spoločenstvo v čase plného milostí.

Farnosť (platí to aj o filiálnej obci) je spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Ešte raz: majú záujem! Farské oznamy, ktoré kňaz pripravuje väčšinou aj celý týždeň, nie sú len akýmsi vyplnením určitého časového priestoru v liturgii, nie sú ani formalitou a nutnosťou. Farské oznamy sú v mnohých prípadoch konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou pre členov spoločenstva. Oznamujú sa mnohé dôležité veci, o ktorých by spoločenstvo ako celok malo vedieť.

Aj tu však možno povedať, že ochota urobiť niečo v rámci spoločenstva Cirkvi, či ochota zúčastniť sa nejakej aktivity v rámci spoločenstva, je len výrazom toho, aké majú mnohí cítenie so svojou Cirkvou, so svojím spoločenstvom. Aktivity vo farnosti nie sú totiž iba pre kňazov, kurátorov, mládežníkov…život v spoločenstve je záležitosť každého jedného jej člena a každý člen má podľa svojich schopností, síl a nadania prispievať k rozvoju svojho spoločenstva i samotnej Cirkvi.  

Na záver si na povzbudenie pripomeňme slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý v Orientale Lumen (čl. 6), poukazujúc na kresťanský Východ, napísal: „Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú ‚účastnými na božskej prirodzenosti‘.“

Svätá spoveď sa mnohým ľuďom mimo cirkvi zdá byť čímsi neracionálnym a magickým, ale pre niektorých aj priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Ako totiž môže nejaká „čarovná formulka“ očistiť človeka od zlyhaní a dokonca urobiť z neho lepšieho človeka?

Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú dnes psychológovia bez práce.

Pre dnešnú dobu platí, že aj niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Nie sú v stave pochopiť akúsi sviatostnú praktiku, ktorú vnímajú ako autentickú a bez úprimnej ľútosti, praktiku, ktorá pre nich znamená skôr muky než vyslobodenie.

Mnohých z nás, ktorí k svätej spovedi pristupujeme pravidelne, z času na čas napadajú niektoré otázky v súvislosti so svätou spoveďou a úprimne hľadáme odpovede. Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať? Hriech, ktorý som spáchal je ťažký? Musím sa obviniť zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal? Ako riešiť problém škrupulantstva? Mám pevné rozhodnutie viac nehrešiť?

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Najsvätejšiu Eucharistiu.

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov. V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich.

Predpisy cirkevného práva potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú stanovené v cirkevnom práve.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?“

Ako sa teda spovedať dobre a s radosťou?

 

1.  Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením.

Nemal by som venovať najväčšiu pozornosť svojim hriechom a sebe, ale Ježišovi Kristovi. Najdôležitejší je vo sviatosti zmierenia Ježiš. Nie ja, ani kňaz, ktorý mi sprostredkúva sviatosť, ale Ježiš Kristus. Nie je to stretnutie s vlastnou hriešnosťou, ale s milosrdným Otcom. Spoveď nie je čistiareň, ani informačná agentúra či psychologická poradňa, je to stretnutie s Pánom, ktorému poviem o tom, s čím si sám neviem rady – o hriechu.

2. Modliť sa za spovedníka a dobrú spoveď. 

Potrebujem odpustenie skrze Cirkev. Ježiš to tak zariadil a je to tak najlepšie. Aj keď sa mi často chodí po tento vzácny Ježišov dar ťažko. A stáva sa, že práve kvôli spovedníkovi. Nevadí, potrebujem sa modliť sa za neho, aj za seba.

3. Pripravovať sa na spoveď s Pánom.

Skutočné spytovanie svedomia zahŕňa v sebe dva aspekty? Nie je to len o tom, v čom sme zlyhali, čo sme urobili zlé alebo čo sme neurobili, čo sme zanedbali… Ale aj uvedomenie si toho dobrého v nás. Je to pohľad na seba v Božej pravde. Pozitívne aj negatívne. Áno, do spovednice sa nechodíme pochváliť, ale je dobré uvedomiť si tieto veci pri spytovaní svedomia.

4. Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie.

Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať.

5. Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh.

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

6. Hriechy nie sú nepríjemné pocity.

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

7. Spoznávať cez spoveď Božiu lásku  

Predmetom spovede nie je spoznať do akej miery som zlý, ale zakúsiť, aký dobrý je Boh. Keď sa spovedám, ospevujem nekonečné Božie milosrdenstvo. Božia láska je silnejšia ako hriech človeka.

8. Je žiadúce a prospešné mať stáleho spovedníka.

Predovšetkým mať spovedníka, ktorému dôverujem. Potom sa jednak oveľa ľahšie spovedá, ale zároveň sa spovední stáva aj duchovným sprievodcom človeka.

9.  Pravidelná spoveď buduje Vašu modlitbu a živí Vašu dušu!

Pravidelnosť je dôležitá – či raz, dvakrát, štyrikrát za mesiac, dva mesiace, ako ja potrebujem. Nemal by som uvažovať v štýle: „Aj by som šiel na spoveď, ale bol som pred dvomi týždňami a chodím po troch, tak musím počkať.“

Môžem prísť vždy, keď viem, že ju potrebujem. Prístup k zdroju milosrdenstva mám neustále.

Pravidelná spoveď buduje aj moju trpezlivosť a vytrvalosť. Spoveď je sviatosť uzdravenia. Avšak uzdravenie zranení, či už fyzických alebo duchovných, môže trvať nejaký čas.

10. Kňaz a lekár sa podobajú

Lekárovi sa zverím s väčšími či menšími detailmi, čo mi spôsobuje bolesť, aby vedel, ako ma najlepšie liečiť. Nesmiem zabudnúť, že lekár videl už veľa pacientov s podobnými príznakmi. Mám mu dôverovať, počúvať jeho rady a budem sa mať lepšie.

11. Rutina, rutina, rutina… No a čo!

Ako často sa spovedám z toho istého? A už si aj poviem, že to nemá zmysel! Ale… či sa neumývam pravidelne z rovnakej špiny? Či nejem často rovnaké jedlo? Či sa nestretávam pravidelne s rovnakými priateľmi? Nenechám sa odradiť takýmito myšlienkami. Veď isto by nebolo lepšie zakaždým „baviť“ spovedníka novými a novými hriechmi!

12. Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď

Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdilosť skrývajú za zbytočnými frázami. Hovorte jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznajte Vaše hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby ste zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

13. Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

14. Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

15. Vnímať slová rozhrešenia celým svojím srdcom

Slová rozhrešenia sú nádherné! Všimol som si ich už niekedy? Ak nie, pri najbližšej svätej spovedi tak musím učiniť. Sú to totiž slová nádherné a plné významu.

16. Nie je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané hriechy!

Aj napriek tomu, že ma naďalej ťažia niektoré hriechy z minulosti, nie je dobré ich stále opakovať pri spovediach. Pokiaľ bol hriech v minulosti úprimne vyznaný, je raz a navždy odpustený a nie je potrebné sa k nemu vracať. Takéto zmýšľanie človeka v mojom ponímaní umenšuje Božiu všemohúcnosť.

Pokiaľ mám aj naďalej ťažobu, ktorá vychádza z môjho predošlého hriešneho života, môže mi pomôcť duchovné vedenie. Totiž tu už nejde o problém vychádzajúci z hriechu, ktorý už bol v spovedi vyznaný a Bohom odpustený, ale o emocionálne následky z predošlého hriešneho konania.

17. Generálna sv. spoveď

Generálna svätá spoveď sa odporúča tým, ktorí majú voľajakú pochybnosť o predchádzajúcich spovediach, či sa dobre vyspovedali.

Odporúča sa tiež pri vážnych životných rozhodnutiach, či stavoch – napr. pred sobášom, pred kňazskou vysviackou, pred zlatou svadbou, pri vážnej chorobe a pod.

Nie je dobré vykonať generálnu spoveď, pokiaľ sa človek neporadí so svojím spovedníkom a pokiaľ ho nemá, tak s hociktorým duchovným otcom. Je to kvôli tomu, aby z takejto praktiky nevznikli duchovné škody, napr. škrupulozita.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu?

Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.

 

„Vyznanie zlých skutkov je začiatok dobrých skutkov.“
(sv. Augustín)