Život farnosti

Veľký pôst, ktorý začíname prežívať, nám pomáha lepšie chápať trpiaceho Ježiša Krista, prebúdza v nás tiež zmysel pre obetu, spája nás s Bohom, ktorý je prameňom všetkého života.

Je to zároveň príprava na Paschu. Ježiš Kristus nás totiž svojím utrpením a slávnym vzkriesením vykúpil a otvoril nám cestu k novému životu. A práve Pascha znamená nový život v Bohu.

Modlitba Cirkvi je vždy biblická,t. j. vyjadrená jazykom, obrazmi, či symbolmi Svätého Písma a práve na biblický rozmer bohoslužieb počas Veľkého pôstu sa kladie zvýšený dôraz.

Vo Svätom Písme môžeme nájsť množstvo nádherných, výnimočných a jedinečných vzorov správania sa k Bohu a blížnym a s tým súvisiacich myšlienok, ktoré aj nás chcú poučiť o správnom vzťahu k Bohu a blížnym.

Všimnime si niekoľko myšlienok o Svätom Písme:

,,Biblia je list od Boha.“  (sv. Gregor Veľký)

,,Biblia nehovorí o ničom inom, ako o láske Boha k nám.“ (sv. Augustín)

„Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista.“ (sv. Hieroným)

„Čítať Sväté písmo znamená ísť sa poradiť s Ježišom Kristom.“ (sv. František z Asissi)

„Čítanie Božieho Písma posilňuje um, očisťuje svedomie, potláča nečisté vášne, vysádza cnosti, pozdvihuje rozum, oslobodzuje dušu pred zotročením tela a jej snaženia sú  ľahké… Nič  nám nemôže dať  väčšie uspokojenie ako  čisté svedomie. Svedomie sa očisťuje  častým počúvaním Svätého Písma.“ (sv. Ján Zlatoústy)

Sväté Písmo (Biblia) je teda listom od Boha, plným lásky, ktorý Boh adresuje každému jednému z nás.  Je to slovo Boha pre môj život. Treba dovoliť, aby sa más Božie Slovo skutočne dotklo, aby sa stretlo s mojim životom v celej jeho šírke minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Prostredníctvom Božieho slova teda vstupujeme do živého vzťahu s Bohom.

Ponúkneme vám v priebehu Veľkého pôstu rozmanité myšlienky zo Starého a Nového zákona, aby sme prostredníctvom nich lepšie spoznávali Boha práve skrze Sväté Písmo.  

Sv. Ján Zlatoústy upozorňuje na potrebu čítať Božie Slovo počas pôstnych dní: „Ak nenamáhame svoj um teraz, keď je pôst a rozum je pozorný a duch pripravený bdieť, kedy to potom chceme robiť?“

Sv. Augustín zdôrazňuje: „Božie Slovo (…) nech živí vaše srdce počas pôstu tela. Tak sa váš vnútorný človek posilní a občerství svojím pokrmom a bude môcť podporovať telo v odriekaní.“

Nájdime si preto čas na nielen na prečítanie konkrétnej myšlienky zo Svätého Písma, či na rozjímanie nad ňou, ale taktiež aj na samotné uvedenie Božieho slova do našich životov.

o. Miroslav

PS: Ak nemáte zriadený účet na sociálnej sieti Facebook, nemusíte mať obavy. Na domovskej stránke farnosti je dole odkaz s názvom My na facebooku. Keď na neho kliknete, automaticky vás presmeruje na stránku našej farnosti na sociálnej sieti Facebook a budete môcť tak sledovať myšlienky z Biblie (ale aj iné aktivity) počas celého Veľkého pôstu.  

(uvažovanie o pokore pomocou návodu sv. J. M. Vianneyho)

„Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ (Thomas Feverel Merton)

Veľmi často počúvame v duchovnom živote, zvlášť v pôstnom období,  pozvania k pokore. Prečo vlastne sa tak intenzívne opakuje toto pozvanie v našich životoch?

Pokora často vyvoláva v človeku obrazy slabosti, podriadenosti a strachu, čo je veľmi mylná predstava. Pravá pokora je v skutočnosti prejav sily, odvahy, sebavedomia, radosti a aj spokojnosti.

Čo je teda pokora? Pokora, ako protiklad pýchy, je čnosť, ktorá charakterizuje človeka podľa toho, ako vníma a prijíma seba a aký postoj zaujíma k svetu, životu, Bohu a blížnym.

Aj z týchto slov je isté, že pre rozvoj pokory je veľmi nevyhnutné spoznávanie seba samého, vnímanie pôsobenia Boha v svojom živote, ako aj poznanie vlastnej nedokonalosti a hriešnosti. Tento postoj pokory prebúdza ducha pokánia a pokánie privoláva Božiu milosť.

Sv. Ignác z Loyoly povedal: „Je celkom isté, že sa Boh k nám zachová veľmi štedro, ak v nás nájde veľkodušnú a hlbokú pokoru.“

 Jedným z najväčších odborníkov na tému pokora verzus pýcha je známy farár z Arsu, sv. Ján Mária Vianney, ktorý dlhé hodiny počas svojej kňazskej služby strávil v spovedelnici. Práve pastoračné skúsenosti tohto kňaza sú veľkým obohatením aj pre súčasného človeka. Veľmi poučné sú jeho rady do duchovného života, keďže veľmi dobre  poznal silu a útoky diabla.

Uvažujme spoločne v intenciách jeho rád ohľadom pokory, ktorá je základnou čnosťou v boji proti pýche, ktorá je matkou každého hriechu. A zvládnuť boj s hriechom, znamená obstáť v boji s diablom.

Samotné myšlienky návodu sv. J. M. Vianneyho (naznačené hnedou farbou), ktoré som našiel na internete, sú doplnené komentárom a citátmi zo Svätého Písma.

 1. Nechváliť sa na verejnosti svojimi dobrými skutkami a úspechom, nerozprávať o svojich prednostiach, ale ani o omyloch. Neopakovať to, čo iní hovoria o nás.

Pokora potvrdzuje rozhodnutie človeka, ktorý si uvedomuje, že je nástrojom v Božích rukách.

Pokorný človek sa teda chráni všetkého a neupozorňuje na nič, čo by naň obracalo pozornosť ľudí.

Človek si uvedomuje svoju závislosť na Bohu, čo však nezmenšuje hodnotu človeka, ale vedie ju k plnej zrelosti a uschopňuje človeka realizovať dobro.

„Toto hovorí Pán: Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou, boháč nech sa nechváli svojím bohatstvom.“ (Jer 9, 23)

„Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.“ (Gal 5, 26)

2. Ukrývať svoje dobré skutky, almužny, modlitby, pokánie, dobrodenia preukázané blížnemu, ako aj neviditeľné milosti, ktoré udeľuje sám Boh.

Pokorný človek je ochotný pomáhať druhým, či načúvať druhým bez nejakých predsudkov.

Pokorný človek nečaká na ľudskú priazeň, potlesk, či pochvalu od ľudí, nakoľko takýto postoj by bol hľadaním seba, a nie Boha.  

„Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 17-18)

„A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt, 6, 4)

3. Netešiť sa z pochvál a iba samému Bohu pripisovať skutok, kvôli ktorému nás ľudia chvália. Dobre je prejsť v rozhovore na inú tému, aby sme prerušili pochvaly.

Pokorný človek si uvedomuje, že všetky dobré úmysly, skutky, ktoré urobil a získal, celý jeho život nie je jeho dielo, či dielo jeho šikovnosti, ale sú to všetko dary od Boha, ktorý miluje človeka. Pokorný človek nič nepripočítava sebe, ale všetko pripisuje Bohu.

Človek má iba takú cenu, akú má pred Pánom Bohom, svojím Stvoriteľom.

„Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden.“ (Ž 96, 4)

„Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna.“ (1 Kor 15, 10)

„Lebo veľká je moc Božia, pokorní mu vzdávajú chválu.“ (Sir 3, 21)

4. Nehovoriť o sebe ani zle, ani dobre. Sú ľudia, ktorí často hovoria o sebe zle preto, aby ich chválili. To je falošná pokora. Nehovorte o sebe nič a buďte presvedčení, že sami ste úbohí a že vás iba Boh z ľútosti drží na svete.

Pokorný človek sa nepovažuje za lepšieho ako ostatní a pyšný človek si myslí, že je najlepší na svete.

Pokorný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pokorný a pyšný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pyšný.

Pravá pokora teda vyžaduje od človeka poznanie a úprimnosť k samému sebe. Človek, ktorý je pokorný, pozná svoje vlohy, zručnosti, ale aj problémy, nedostatky, pády, či poklesky.

Predstieranie dobrého zmýšľania je nebezpečenstvom pre každú zbožnosť, nakoľko vonkajší čin nezodpovedá vnútornému postoju.

Takisto veľkým nebezpečenstvom je u niektorých predstieranie pokory, len aby sa človeku dostalo ešte väčšej chvály a ocenenia. Kde sa do konania človeka vkradne sebectvo, samoľúbosť, egoizmus, pýcha pod pláštikom zbožnosti, úprimnosti, jedná sa o falošnú pokoru, či pokrytectvo.

Pokora teda nie je nič iné ako skutočná láska a pravda v praxi. Ak chce pokora ísť za hranicu pravdy, či ozajstnej lásky, je falošná.

„Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.” (Lk 17,10)

„Odložte teda všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie.“ (1 Pt 2, 1)

„Odstráň od seba falošné ústa a úskočné pery nech sú ďaleko od teba.“ (Prísl 4, 24)

5. Nikdy sa nehádať so seberovnými. Treba ustúpiť, ak to dovoľuje svedomie. Nech sa nám nezdá, že je pravda vždy na našej strane. Len človek plný pýchy chce, aby bolo vždy podľa neho.

Pokorný človek, keďže má na pamäti svoje slabosti a poklesky, snaží sa pochopiť i slabosti, či nedokonalosti svojich blížnych a ich chyby i poklesky prikrýva plášťom kresťanskej lásky.

Pre pokorného človeka je charakteristické to, že má ochotu uvedomiť si svoj vlastný podiel viny na konflikte a hľadá príležitosť k zmiereniu. Počas hádok, či konfliktov je pripravený počúvať druhú stranu a dať jej priestor, aby sa  vyjadrila.

Mnohí majú tendenciu unavovať v častom odpúšťaní, ale pokorný človek má pred očami Ježišovo slovo o neustálom odpúšťaní: nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. (porov. Mt 18, 22)

 „Nevaď sa pre nič za nič s človekom, ak ti nič zlého nespravil.“ (Prísl 3, 30)

„Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch.“ (Rim 14, 1)

„Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26)

6. Nebyť smutný a nežialiť, ak nás hania. To by svedčilo o nedostatku pokory. Podľa vzoru svätého kráľa Dávida (žalm 7,5), treba ďakovať Bohu, keď sa nám ľudia odplácajú zlom za dobro.

Pokorný človek si nikdy nepripisuje úspech, ani sa nedá znepokojiť neúspechom, ale všetko v živote odovzdáva Bohu.

Pokorný človek, ktorý má túžbu žiť svoj život podľa evanjelia (evanjelium znamená radostnú zvesť), sa vyznačuje vnútornou radosťou a optimizmom, čo sú zároveň základné piliere kresťanského života. Radosť je vyjadrením viery v Boha a v jeho prisľúbenia, pričom táto radosť je výsledkom vlastných skúseností života s Bohom.

Radosť u pokorného človeka je to konkrétne žitá viera, ktorá vychádza jednak z Božieho Slova, ale aj z presvedčenia o Božej prozreteľnosti.

Teda situácie v živote, kedy nás hania, ničia a vyvoláva to v nás pocit smútku, žiaľu, nervozity, nie sú dôvodom na útek pred týmito situáciami. Pokorný človek si v týchto prípadoch zachováva pokojného ducha, oblečie si trpezlivosť, vytrvalosť a dôveru v Božiu pomoc.

Smútok nie je postojom kresťana a aj keď v živote človeka je množstvo nepríjemných situácií a okamihov, pokorný človek ich prostredníctvom modlitby prekonáva a ide stále vpred.

„Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.“ (1 Pt 3, 9)

„Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým!“ (1 Sol 5, 15)

7. Podľa vzoru Krista, ktorý bol naplnený výsmechom, ako aj podľa vzoru apoštolov, ktorí sa tešili, že mohli trpieť z lásky k Spasiteľovi, treba ochotne znášať prenasledovania a urážky, lebo to bude naším šťastím a nádejou v hodine smrti.

Utrpenie a kríž sú veľmi častou ponukou Boha pre kresťanov. A kresťania túto ponuku prijímajú z lásky k Bohu, presne podľa vzoru apoštolov a prvotných kresťanov.

Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu.

Pokorný človek si v modlitbách vyprosuje silu, ktorá mu chýba a ktorú potrebuje, aby mohol zvládať všetky prenasledovania, urážky a protivenstvá.

Veľkým vzorom je pokornému človeku Ježiš Kristus, aj keď jeho postoje boli mnohým na smiech, ale aj apoštoli, ktorí sa tešili, že mohli trpieť z lásky k svojmu Spasiteľovi, lebo to ich napĺňalo šťastím a hlavne nádejou v hodine smrti.

Pohľad na Kristov kríž, ale aj na všetko čo ukrižovaniu predchádzalo, povzbudzuje pokorného človeka statočne niesť svoje kríže a zvládať všetky prenasledovania. Žiaden učeník Ježiša Krista nebol a nebude uchránený od prenasledovania, či kríža.

„Mnohí ma prenasledujú a sužujú, no ja sa neodkláňam od tvojich prikázaní.“ (Ž 119, 157)

„Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12, 10)

8. Nerobiť sa nevinným a neospravedlňovať sa, ak sme sa dopustili činu hodného odsúdenia.

Pokorný človek si dokáže priznať, že sa mýli a že spravil chybu. Pyšný človek si to priznať nedokáže a myslí si, že tí druhí sú na vine a on za nič nemôže.

Pokorný človek, ktorý si vie priznať vinu, nemá tendenciu ukazovať sa istým spôsobom, ktorý je  skutočnosti iný. Čiže zmýšľanie nie je odlišné od vonkajšieho vystupovania.

Človek potrebuje žiť v pravde pred Bohom a pred ľuďmi. A toto je zároveň návod na žitú pokoru.  

Pápež František povedal: „Kresťan, ktorý si nevie priznať hriech, nie je dobrým kresťanom.“

„Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame; a očisti si srdce od každej neprávosti!“ (Sir 38, 10)

„Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia.“ (Flp 2, 14-15)

9. Túžiť po nepríjemných veciach a skromne sa obliekať.

Pokorný človek sa vyhýba všetkému nápadnému v reči, v oblečení i v modlitbe. Nevystavuje svoje prednosti. Ani jeden apoštol nebol viac nejako vyzdvihnutý samým Kristom.

Tak ako sa pokorný človek nevystatuje svojimi prednosťami, tak sa zároveň ani nezarmucuje, ak jeho prednosti nie sú dosť oceňované od iných, alebo dokonca sú zaznávané alebo znižované.

Pokorný človek vždy hovorí to, čo si myslí a cíti, lebo miluje pravdu a chce, aby sa jeho slová a skutky zhodovali s jeho myšlienkami.

„Synu, v pokore konaj svoje práce, a milovať ťa budú viac ako najslávnejších ľudí.“ (Sir 3, 19)

„Nikdy sa nevychvaľuj svojím odevom, ani sa nevypínaj, ak sa ti dostane cti: lebo jedine skutky Najvyššieho sú obdivuhodné, jeho diela sú slávne, skryté a neviditeľné.“ (Sir 11, 4)

Toto je návod na pokoru od svätého kňaza z Arsu, ktorého prezývali aj „mučeníkom spovedelnice”, keďže spovedal denne aj 15 hodín. Videl na vlastnom živote, ako diablovi vadí, keď sa ľudia spovedajú, pretože vždy, keď mal k nemu prísť veľký hriešnik, diabol na neho útočil obrovskou silou a násilím. Sv. Ján Mária Vianney zachránil pre nebo veľa duší.

Aj z naznačených myšlienok sa môžeme pýtať, kde je hranica medzi pokorou a pýchou? Kedy spoznáme, že môj život sa vyznačuje pokorou? Túto hranicu musí každý hľadať vo svojom vnútri, v svojom srdci, ktoré je ukazovateľom ako človek prijíma seba a svojich blížnych. Preto je veľmi dôležité potláčať v sebe to, čo by nás viedlo k pýche a to hneď v zárodku, lebo keď už je neskoro, väčšinou si nepriznáme, že sme pyšní.

Ponuka, skrze jeho návod na pokoru, je daná aj pre nás. Ako zareagujeme, to už záleží iba na každom jednom z nás!

 „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 29)

                                                                                                                                                                               o. Miroslav

Pápež František vyhlásil mimoriadny Rok sv. Jozefa pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna celej Cirkvi.

O vyhlásenie sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi sa postaral bl. pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870.

Mimoriadny Rok sv. Jozefa potrvá od 8. decembra 2020 do 8. decembra 2021.

Tento mimoriadny rok vyhlásil pápež apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom), v ktorom svätého Jozefa opisuje rôznymi charakteristikami: „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“.

Spolu so zverejnením apoštolského listu Patris corde vyšiel i príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorým sa na obdobie slávenia „Roka svätého Jozefa“ udeľuje „dar mimoriadnych odpustkov.“

Dekrét zároveň odporúča, aby sa slávili špeciálne sviatky, pobožnosti a modlitby k úcte svätého Jozefa.

So žiadnym svätcom (s výnimkou Panny Márie) sa pápežský Učiteľský úrad nezaoberal v minulosti v takej veľkej miere ako práve so Jozefom, píše František. Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 sv. Jozefa za „všeobecného patróna Cirkvi“, Lev XIII. (1878-1903) zdôraznil jeho vzťah k svetu práce kvôli jeho povolaniu tesára, a potom Pius XII. ho  v roku 1955 vyhlásil za „patróna robotníkov.“ Napokon v apoštolskom liste z roku 1989 Ján Pavol II. označil sv. Jozefa za „ochrancu Vykupiteľa“ (Redemptoris custos).

Sv. Jozef je dôležitým vzorom pre všetkých otcov. Pápež pripomína, že človek sa nestane otcom „tým, že privedie na svet dieťa, ale skôr tým, že sa oň zodpovedne stará“. Byť otcom znamená uvádzať a sprevádzať dieťa do reality života. Podľa pápeža sa to nestane tým, že syn alebo dcéra budú „držaní v zajatí, uväznení, ale tým, že sa im umožní, aby sa rozhodovali, uplatňovali svoju slobodu a odišli.“

Koronakríza, ktorú prežívame a jej dôsledky ukazujú, že pre život človek nie sú dôležité celebrity z titulkov novín a televíznych programov, ale ľudia „ktorí každý deň prejavujú trpezlivosť a veľkú nádej a snažia sa nešíriť paniku, ale zmysel pre zodpovednosť“. Pápež píše o slovách „uznania a vďačnosti“ pre rodičov, starých rodičov, učiteľov, opatrovateľov, lekárov, predavačov v supermarketoch, upratovací personál, políciu, špeditérov, dobrovoľníkov, kňazov a rehoľníkov – pre „každého, kto ukazuje, že nikto sa nemôže zachrániť sám.“

Ak si teda každý z nás uvedomí, že sa v ničom nemôže zachrániť sám, tento mimoriadny rok sv. Jozefa môže byť časom požehnania a Božej priazne pre každého jedného z nás!

Dar osobitných odpustkov pri príležitosti Roku svätého Jozefa

Na dokonalé dosiahnutie zamýšľaného cieľa v mimoriadnom roku istotne veľmi dobre poslúži dar odpustkov, ktorý prostredníctvom dekrétu udeľuje v Roku sv. Jozefa Apoštolská penitenciária.

1. Úplné odpustky sa udeľujú za obvyklých podmienok:

–  sviatostná spoveď,

–  sväté prijímanie,

–  modlitba na úmysel Svätého Otca,

–  zrieknutie sa akéhokoľvek hriechu.

2. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí budú aspoň 30 minút meditovať nad modlitbou Otče náš, alebo sa zúčastnia na aspoň jednodňovej duchovnej obnove, ktorá zahŕňa meditáciu o sv. Jozefovi.

3. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí podľa príkladu sv. Jozefa vykonajú skutok telesného alebo duchovného milosrdenstva.

4. Úplné odpustky sa udeľujú tým, čo sa v rodinách alebo spoločne ako snúbenci modlievajú svätý ruženec. Aby boli všetky kresťanské rodiny povzbudzované vytvárať rovnaké ovzdušie intímneho spoločenstva lásky a modlitby, aké prežívala Svätá rodina.

5. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí denne zveria svoju prácu pod ochranu sv. Jozefa, a každému veriacemu, ktorý bude v modlitbe prosiť o príhovor tohto robotníka z Nazareta, aby ten, kto hľadá prácu, našiel zamestnanie, a aby práca každého človeka bola dôstojnejšia.

6. Úplné odpustky sa udeľujú tým, Akatist k sv. Jozefovi (celý alebo aspoň nejakú časť) alebo nejakú inú modlitbu k sv. Jozefovi, modlitbu za prenasledovanú Cirkev ad intra a ad extra a za úľavu pre všetkých kresťanov, ktorí trpia akýmkoľvek prenasledovaním.

7. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktoré sa pomodlia akúkoľvek schválenú modlitbu alebo Akatist k sv. Jozefovi, v špeciálne stanovených d§och počas liturgického roka (toto sa ešte upresní.) 

8. V súčasnej dobe obmedzení kvôli koronakríze, sa dar úplných odpustkov zvlášť vzťahuje na starých, chorých, zomierajúcich a všetkých tých, čo z legitímnych dôvodov nemajú možnosť vychádzať z domova, ktorí sa v duchu zrieknu každého hriechu a s úmyslom splniť tri zvyčajné podmienky (sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel sv. Otca), len čo to bude možné, pomodlia sa doma alebo tam, kde sa pre prekážku zdržiavajú, pobožnosť ku cti sv. Jozefa, útechy chorých a patróna dobrej smrti, ponúknuc s dôverou Bohu svoje bolesti a strasti svojho života.

Modlitba odovzdania sa pod ochranu svätého Jozefa

„Slávny patriarcha svätý Jozef, teba si Boh vyvolil za otca Svätej rodiny. Prijmi aj mňa pod svoju zvláštnu ochranu. Buď mojím otcom, ochrancom i radcom. Do tvojej ochrany zverujem svoj život, všetko na čom mi záleží ale zvlášť hodinu mojej smrti. Prijmi ma preto ako svoju dcéru a ochraňuj ma od všetkých nástrah zlého. Stoj pri mne v mojich ťažkostiach. Potešuj ma v smútku a zvlášť v mojej poslednej hodine pozemského života. Prihovor sa za mňa u nášho Vykupiteľa a preblahoslavenej Panny, aby som dosiahla všetky potrebné milosti pre časné i večné blaho. Utiekam sa pod tvoju ochranu a chcem kráčať po ceste k dokonalosti. Amen.“

Sv. Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi, pros Boha za nás!

V posledných dňoch a týždňoch veľmi často registrujem na sociálnych sieťach rozmach v šírení hoaxov i konšpirácií, vnímam veľmi pozorne, ale aj kriticky, diskusie na rozličných fórach a toto všetko ma viedlo k napísaniu niekoľkých postrehov k tejto situácii. Aj kvôli tomu, že za množstvom hoaxov, konšpirácií, či vulgárností na sociálnych sieťach sú často aj kresťania. Pomohol som si aj dostupnou literatúrou, ktorú som našiel na internete.

Istotne táto moja úvaha nebude obsahovať odpovede na všetky otázky súvisiace s problematikou aktivít kresťana na sociálnych sieťach. Mám však nádej, že sa tieto slová stanú podnetom a pomôckou tým, ktorí sa chcú  zamyslieť  na svojimi aktivitami na sociálnych sieťach, nad svojimi členstvami v rôznych „nezmyselných“ skupinách, nad obsahom zdieľaných informácií na vlastných profiloch, nad používaným slovníkom v rámci diskusií…

Hneď na úvod si skúsme uvedomiť niektoré zákonitosti, ktoré platia pre sociálne siete.

Sociálne siete sú druhom služby, ktorá umožňuje komunikáciu a zdieľanie rozličných informácií. Pre komunikáciu na sociálnych sieťach platí, že ľudia sú zaregistrovaní na rovnakej sociálnej sieti a v rámci komunikácie poskytujú o sebe rozličné informácie, vyjadrujú svoje názory, či zdieľajú rôzne správy.

Pre túto komunikáciu by malo platiť, že konkrétne profily na sociálnych sieťach patria konkrétnym (reálnym) osobám alebo firmám. Už v tomto bode sa naplno prejavuje riziko sociálnych sietí, keďže vďaka anonymite, ktorú internet poskytuje, sa vytvárajú rôzne falošné profily osôb alebo firiem. V dôsledku toho vzniká mnoho nepríjemných situácií počas komunikácií na sociálnych sieťach.

Veď si len všimnime koľko detí má profily napr. na Facebooku! Síce s falošným dátumom narodenia, ale pochvalou od najbližších, akí sú šikovní.

Ako je to v našich rodinách? Koľko falošných profilov je vytvorených? Koľko detí z našich rodín má už „oficiálny“ profil na sociálnych sieťach?

To, že človek nevystupuje pod vlastným menom, že je ako keby v anonymite, zbavuje ho to zodpovednosti a vedie ho k ľahostajnosti a nedôstojnej komunikácii, ktorá je často obohatená o vulgarizmy, urážky, osočovanie… A je aj dokázané, že ak sa niekto dlhšiu dobu takto správa na sociálnych sieťach, kopíruje správanie vo virtuálnom svete aj v reálnom živote. Možno aj kvôli tejto skutočnosti registrujeme v živote okolo nás priam rozkvet nezodpovednosti, ľahostajnosti, egoizmu, sebectva, pýchy, falošnosti, netolerancie a nepochopenia. Falošná identita buduje v človeku rozličné ilúzie a sebaklamy o sebe samom.

Keďže tieto slova adresujem predovšetkým kresťanom, je dôležité si všimnúť úlohu sociálnych sietí v ich životoch a čo je dôležité osvojiť si v súvislosti s aktivitami na sociálnych sieťach.     

Mnohí si povedia, že keďže Sväté písmo nehovorí nič o sociálnych sieťach, môžeme si na internete robiť, čo sa nám zapáči. Hneď prvý omyl. Aj keď som „online“, teda vo virtuálnom svete, aj vtedy som kresťan, pre ktorého by mali byť samozrejmosťou postoje lásky, pochopenia, empatie…

Z vlastných skúseností viem, že tak ako nám sociálne siete pomáhajú pri komunikácii s okolitým svetom, zároveň je na nich aj veľké nebezpečenstvo dezorientácie.

Kresťan by sa mal snažiť o to, aby sociálne siete slúžili k ohlasovaniu radostnej zvesti a spoločnému dobru. Z toho vyplýva, že zdieľané informácie musia byť vždy pravdivé, solidárne, vyjadrené láskavým, slušným a primeraným spôsobom, rešpektujúc  morálne zákony, legitímne práva a dôstojnosť človeka. (porov. KKC 2494)

Skúsme sa obzrieť každý za svojou činnosťou na sociálnych sieťach. Platia tieto charakteristiky aj pre naše aktivity na sociálnych sieťach? Ide nám naozaj o pravdu? Rešpektujeme morálku, či dôstojnosť človeka? Zodpovedá naše vyjadrovanie slovníku kresťana?

Všimnime si aj niektoré konkrétne nebezpečenstvá, s ktorými sa môžeme stretnúť pri aktivitách na sociálnych sieťach a ktorým sa je nutné vyhýbať.

Virtuálny svet nie je realita! Mnohí ľudia riešia svoje osobné, pracovné, či rodinné problémy s ľuďmi na sociálnych sieťach, pričom nie sú schopní otvoriť sa v realite tým potrebným ľuďom: manželovi (manželke), deťom, kolegom, súrodencom…  Virtuálny svet  láka, lebo je oproti realite navonok  bezproblémový, príjemnejší a tajomnejší, čiže lákavejší.

Mnohí mladí ľudia sa zvyknú porovnávať, kto z nich má väčší počet priateľov na sociálnej sieti. Vznikla akási súťaživosť vytvárať pred druhými ľuďmi dojem populárnych, obľúbených, vyhľadávaných, sebavedomých a úspešných ľudí. Na sociálnej sieti „tisíce“ priateľov, ale v reálnom svete žiadne kontakty, žiadna komunikácia.

Koľkí sme si kvalitu svojho života podmienili počtom lajkov pri svojich príspevkoch? Koľkí z nás, na základe ohlasov na sociálnych sieťach, žijeme vo falošnej ilúzii dokonalosti, úspešnosti, obľúbenosti, nenahraditeľnosti…?

Šírenie nepravdivých informácií (hoaxov) a rozličných konšpirácií je tiež veľmi častým zjavom v dnešnej dobe.   

Cieľom hoaxov je zakryť pravdu, prekryť fakty alebo vytvoriť situáciu, v ktorej sa všetky tvrdenia začnú stávať rovnako pravdepodobnými. Zámerom nie je nevyhnutne pretlačiť jeden pohľad na svet, skôr vytvoriť nedôveru k autoritám, spoločnosti, médiám a rôznym udalostiam vo všeobecnosti. Sú teda prostriedkom na ovplyvnenie verejnej mienky obyvateľov.

Ak chceme úspešne zvládnuť boj s falošnými informáciami na internete, je nevyhnutné vnímavo pracovať na sociálnych sieťach. Je priam nutné využívať kritické myslenie a neustále si zvyšovať schopnosť objektívne hodnotiť informácie.

V Katechizme katolíckej cirkvi pre mladých čítame: „Pri odovzdávaní informácií si treba pripomenúť Sokratovo „trojité sito“: Je to pravda? Je jej odovzdanie dobré? Je prospešné?“ (Youcat 457)

Aj z týchto slov vyplýva, že kresťan je pozvaný zaujať správny postoj aj k nepravdivým informáciám na sociálnych sieťach. Pasívny postoj odvolávajúci sa na to, že poslaním e-mailu nikomu neublížime, nie je cesta vedúca k úspešnému riešeniu daného problému. Čo je však možné využiť proti šíreniu neprávd a konšpirácií je tzv. princíp „pošli to ďalej“, na ktorom hoaxy fungujú. Niekedy by len stačilo poinformovať šíriteľa hoaxu o skutočnom charaktere hoaxu. A ten zasa môže informovať ďalších, a tí ďalší zasa ďalších…

Koľko hoaxov a konšpirácií je na našich profiloch? Koľko hoaxov sme zdieľali a poslali našim známym? Majme od dnes na pamäti Sokratove tri sitá a komunikácia na sociálnych sieťach bude hneď krajšia.

 Čo z toho všetkého vyplýva pre súčasného človeka, zvlášť kresťana?

Aktivity na sociálnych sieťach majú veľkú moc, ovplyvňujú nielen spôsob, ale dokonca aj obsah myslenia súčasného človeka. Sociálne siete oveľa intenzívnejšie vplývajú na správanie človeka, na spôsoby komunikácie, na získavanie rozličných vedomostí a poznatkov o svete, ľuďoch, viere; vplývajú na formovanie mravných postojov, na stanovenie mravných hodnôt a tiež ponúkajú rôzne vzory správania.

Je preto veľmi dôležitá regulácia správania na sociálnych sieťach, pretože ľahostajnosť a benevolencia môžu byť príčinou veľkého negatívneho vplyvu sociálnych sietí na život človeka. A trpí tým rodina, spoločnosť, Cirkev…

Dnešný človek nie je uzavretý pred možnosťou formovania sa v mediálnom svete, čo je veľmi potešujúce konštatovanie. Je to zároveň výzva pre Cirkev, spoločnosť a rozličné organizácie v nej, aby svojimi aktivitami formovali ľudí k správnemu využívaniu médií. Oboznámenie sa s princípmi fungovania médií po všetkých stránkach, môže byť pozitívnym faktorom v získaní nadhľadu nad médiami vo všeobecnosti. Naučiť sa kriticky uvažovať, aj nad jednoduchými prípadmi dezinformácií ako sú hoaxy, vedie k želanému výsledku naučiť sa kriticky zmýšľať o médiách všeobecne. Sociálne siete, ale aj médiá vo všeobecnosti, aj keď ovplyvňujú život človeka na každom kroku, nerobia však nič samy od seba, sú len nástrojom, prostriedkom, ktorý sa využíva tak, ako ho chcú využívať ľudia. Tieto prostriedky môžu dnes spôsobiť množstvo zla, ale rovnako aj veľmi veľa dobra. Preto záleží na postoji každého jedinca! Od každého jedného z nás závisí, či sociálne siete budú mať pozitívny vplyv na človeka, rodinu, Cirkev, či spoločnosť.

o. Miroslav

Slovo pokoj a s ním súvisiace slová sa často opakujú v dejinách spásy. Ľudstvo po upadnutí do hriechu túži po pokoji. Čo vie obohatiť človeka a naplniť jeho vnútro i život, ak nie pokoj? Vidiac dnešný svet, ktorý je aj vďaka epidémii plný nepokoja, strachu, obáv, hnevu, zlosti, súdov, urážok, pokoj vo vnútri človeka je priam urgentný.

Počas sviatku Narodenia Ježiša Krista si Boh praje, aby sme my, ľudia pokoja a dobrej vôle, prijali jeho dar, ktorý ohlasujú anjeli: „Zvestujeme vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 10)

Keby sme sa pýtali, čo vianočnú noc robí tak krásnou, veľkou, je to práve dar pokoja, Ježiš – Knieža pokoja. Nečudujeme sa, že vianočné spevy, koledy majú tak podmanivú melódiu a často opakujúcu myšlienku „Dieťa“. Môže dieťa vedome a dobrovoľne urážať, vraždiť, nenávidieť, vyvolávať konflikty, napätia, hnev? Nie! Toto spôsobuje len hriech. K sviatkom Vianoc patrí čistá duša, ktorá je zdrojom pravých zážitkov a obohatením, ktorým nás obdarúva Boh.

Na bránu kláštora neskoro večer ktosi zaklopal. Ospalý vrátnik sa pýta pocestného človeka: „Čo hľadáš v našom kláštore?“ Odpoveď znela: „Hľadám pokoj.“ „Ako sa voláš?“ „Som Dante Aligieri,“ znela odpoveď pútnika. Bol to jeden z najväčších básnikov všetkých čias. Vyhnali ho z rodnej Florencie, túlal sa po svete a napísal Božskú komédiu, ktorá mu získala slávu a taktiež aj pokoj v duši, ktorý hľadal.

Patríme aj my medzi ľudí, ktorí úprimne hľadajú pokoj? Patríme aj my medzi tých, ktorým záleží na pokoji vo svojej duši a dušiach ľudí, s ktorými žijeme? Vytvárame v svojom okolí atmosféru pokoja? Nezatvárame dvere pred Bohom ako obyvatelia Betlehema, ktorí nemali miesta pre Ježiša?

Uvedomme si, že vo svojom srdci máme len toľko pokoja, koľko dávame miesta Kristovi vo svojom srdci. Tak ďaleko sme od pokoja, ako ďaleko sme od Boha.

Je správne, že túžime mať najprv pokoj vo svojom srdci, ak ho chceme dať iným. Nehľadajme ho vo svojom okolí, ale najprv u seba. Ak v nás nebude hnevu, nenávisti, neprajnosti, zloby, závisti, sebectva, lakomstva, tak nebude vojen, či rozličných konfliktov ani vo svete okolo nás. Ak nezabijeme Boha vo svojom srdci, nebude zabíjaný ani v bratoch a sestrách vo svete. Počas týchto sviatkov sa patrí prijať podmienky pre pokoj, ktoré prináša Dieťa v betlehemských jasliach:  lásku, pravdu, pokoru, spravodlivosť a slobodu.

Vďaka ti, Dieťa Ježiš, za dar pokoja v našich životoch.

Vyprosujem všetkým nám milostiplné prežitie sviatkov Narodenia nášho Pána, Ježiša Krista. Nedajme sa nikým a ničím oklamať, ale nedajme sa ani znechutiť všetkým tým, čo sa odohráva okolo nás. Spoločne sa usilujme o to, aby Kristov pokoj zavládol aj v našej farnosti a aby naše srdcia boli vždy plné lásky, pokoja, milosrdenstva a dobroty. Zároveň želám všetko dobré v novom roku 2021.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav

Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny.

Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv.

Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostná tabuľa bola plná delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba bola vskutku fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť? Bol som oslávenec, ale nebol som pozvaný. Keď prišiel deň D, prišiel som, ale nechali ma vonku, pred zabuchnutými dverami. A ja som tak veľmi chcel byť s nimi. Popravde, neprekvapilo ma to, pretože v posledných rokoch všetci predo mnou zatvárajú dvere. Nepozvaný, ale predsa som sa rozhodol potichučky vojsť. Postavil som sa nebadane do rohu miestnosti a sledoval som. Všetci jedli, pili, podaktorí aj opití, rozprávali oplzlé vtipy a nesmierne sa na všetkom bavili. A najviac vtedy, keď do miestnosti vstúpil veľký muž, oblečený v červenom a s dlhou bielou bradou. Vyzeral ako opitý, sadol si do kresla a všetky deti sa rozbehli k nemu, kričiac: „Santa Claus, Santa Claus!“, akoby táto oslava bola na jeho počesť!

O polnoci sa všetci začali objímať. Tak som roztvoril svoju náruč čakajúc koho by som objal. A vieš čo? Nikto ma neprišiel objať. Ľudia si začali rozdávať darčeky, otvárali ich plní očakávania. Keď už boli všetky otvorené, nesmelo som sa obzrel, či tam snáď nebude aspoň jeden aj pre mňa.

Veď ako by si sa cítil ty, keby na tvojich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem teba – oslávenca? Vtedy som pochopil, že som nechcený, nepozvaný a preto som rýchle odišiel.

Každý rok sa sviatok mojich narodenín zhoršuje. Ľudia pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu, ale na mňa akosi zabúdajú.

Bol by som rád, keby si mi tieto Vianoce dovolil vstúpiť do svojho života. Potešilo by ma, keby si uznal skutočnosť, že pred vyše dvetisíc rokmi som prišiel dobrovoľne na tento svet obetovať svoj život na kríži, aby som ťa zachránil. Dnes, jediné čo chcem je, aby si tomu veril celým svojím srdcom.

Rád sa s tebou o niečo podelím. Keďže ma mnohí nepozvali na svoje párty, budem mať svoju veľkú vlastnú grandióznu oslavu, akú si nikto nevie predstaviť.

Stále ešte prebiehajú prípravy. Dnes som poslal mnoho pozvánok a toto je jedna z nich aj pre teba. Chcem vedieť, či prídeš, aby som ti rezervoval miesto a napíšem tvoje meno zlatými písmenami do veľkej knihy pozvaných. Iba tí zapísaní budú pozvaní na veľkú oslavu. Tí, ktorí neodpovedia na pozvánku, zostanú vonku.

Budem na teba čakať na tohtoročnej oslave… Uvidíme sa, aspoň dúfam, čoskoro …  Milujem ťa!!!

Tvoj Ježiš

Na veľké a slávne udalosti vykúpenia pripravuje Cirkev veriacich pôstom. Tak je tomu aj v prípade prípravy na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.     

Pôst pred Narodením Pána je nazývaný Filipovka, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa, a je charakterizovaný predovšetkým intenzívnejším prehĺbením duchovného života.

Filipovka ako pôstne obdobie začína 15. novembra.

Historický pohľad na vývoj pôstu a jednotlivé usmernenia

Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána – Filipovke – je v dekréte koncilu zo Zaragozy (380). Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu.

Na synode v Macon (v dnešnom Francúzsku) v roku 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok).

Zmienku o pôste pred Narodením Ježiša Krista nachádzame v Koptickom kalendári v 8. storočí. Ján Pôstnik, patriarcha Carihradu, ustanovuje pravidlo: „Patrí sa, aby sa veriaci zdržiavali od mäsa po dve Štyridsiatnice, t. j. v čase Filipovky a v čase pôstu Petra a Pavla“.

V 9. storočí sa celý Východ podriadil tejto disciplíne a prijal pôst pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista.

Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst

Usmernenia pre pôst boli omnoho zhovievavejšie ako usmernenia pre obdobie Veľkého pôstu pred Paschou. Iba pondelok, streda a piatok boli dni striktného pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja (v slovanských krajinách). V nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Laikom bolo sprvu dovolené jesť ryby aj počas iných dní, pokým neprevážil mníšsky rigorizmus.

Známy byzantský teológ 12. storočia Balsamon vyjadril názor, že by stačilo, keby sa laici postili iba týždeň pred Narodením.

V roku 1958 grécky teológ Christos M. Enislides privítal Balsamonov podnet a verí, že optimálne riešenie pre Cirkev by bolo zdržiavať sa mäsa a mliečnych produktov 33 dní. Posledných sedem dní pôstu by mal každý dodržiavať striktný pôst.

Simeon Solúnsky (15. st.) hovorí: „Štyridsaťdenný pôst pred Narodením Ježiša Krista je podobný Mojžišovmu pôstu na vrchu Sinaj. Po štyridsaťdennom pôste prijal tabule Božích prikázaní. Zachovajme aj my štyridsaťdenný pôst a prijmime živé Slovo Božie vtelené z Panny a prijmime aj jeho telo – pristúpme k svätému prijímaniu.“

Filipovka a Advent

Skutočnosť, že Filipovka je ako pôst menej známa ako napr. Veľký pôst pred Paschou, vplýva na to, že mnohí naši veriaci ju stotožňujú s Adventom.  

Filipovka, ako čas pôstu a prípravy, sa v cirkvi prijala podľa vzoru starozákonných patriarchov, ktorí s veľkou vierou očakávali príchod Mesiáša.

V byzantskom obrade je Filipovky časom, kedy chce Cirkev utvrdiť srdcia veriacich vo viere príkladom ako starozákonných, tak aj novozákonných svätých, ktorých pamiatku slávi v tomto pôstnom období.

V latinskom obrade je obdobie tento pôstny nazvaný ako adventné obdobie. Toto obdobie sa začína prvými vešperami nedele, ktorá padne na deň 30. novembra alebo na najbližší deň tohto dátumu a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána. Táto adventná doba odstránila jeho pôstny charakter a prijala eschatologický charakter. Aj samotné liturgické texty povzbudzujú veriacich k očakávaniu druhého a slávneho príchodu Pána.

Teologický a liturgický pohľad na Filipovku

Aj napriek tomu, že je Filipovka starobylou praxou prípravy na Vtelenie a Bohozjavenie nášho Pána, nemá vyvinutú špeciálnu detailnú štruktúru.

Obdobie Filipovky nám má pomôcť lepšie pochopiť a vážiť si všetko z Božieho plánu spásy.

Keďže teologicky Narodenie Ježiša Krista a jeho verejné účinkovanie sú neodlučiteľne spojené, Filipovka nás má pripraviť na prijatie Ježiša Krista do sveta a na začiatok jeho verejného účinkovania.

Pôst Filipovky nás pripravuje aj na prijatie Kristovho verejného účinkovania, ohláseného pri Bohozjavení. Príchodom do Betlehema a Narodením Ježiša Krista (25. decembra) sa začíname pripravovať na Bohozjavenie. Neostávame stáť pri Narodení. Naša radosť z Božieho príchodu nás poháňa dopredu a vidíme Bohozjavenie. S Bohozjavením zakúšame začiatok Kristovho zjavenia, ktorý nám zjavil tajomstvo Boha. Najviac zo všetkého poukazuje Bohozjavenie na tajomstvo Trojice, tajomstvo dlho naznačované v Starom zákone.

Súčasné liturgické obdobie Filipovky je možné rozdeliť do troch prípravných fáz:

1. Vzdialená príprava (15.11. – 19.12.)

Toto obdobie je liturgicky vo vzťahu k Filipovke málo výrazné. Síce ho tvoria sviatky Uvedenia Bohorodičky do chrámu (21.11.), či Počatia Bohorodičky svätou Annou (08.12.) a aj liturgické spomienky niektorých starozákonných prorokov (Abdiáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Daniela a ďalších troch mládencov), avšak prvé konkrétne pozvanie k príprave sa objavuje až na sviatok sv. apoštola Andreja (30.11).

2. Blízka príprava (20.12. – 23.12.)

Blízka príprava je známa ako Predsviatok (Predprazdenstvo) Narodenia Ježiša Krista a je liturgicky omnoho výraznejšie. Liturgické texty na tieto sú vyjadrením túžby po Mesiášovi, radostným plesaním nad tým, že Boh sa stáva človekom a Boží obraz v človekovi, ktorý bol zatemnený hriechom, je opäť zreštaurovaný.

3. Bezprostredná príprava (24. 12)

V tento deň je prísny pôst a zároveň čas intenzívnej modlitby. Ide o aliturgický deň, kedy sa neslávi ani svätá liturgia, jedine žeby tento deň pripadol na sobotu alebo nedeľu. Liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou sa totiž viaže už k samotnému sviatku Narodenia. Špecifickou modlitbou sú Kráľovské hodinky s čítaním starozákonných proroctiev vzťahujúcich sa na Mesiáša.

Máme pred sebou pôstny čas Filipovky, kedy nás Cirkev nechce zaviazať nejakou pôstnou disciplínou, ale skôr pozvať k tomu, aby sme sa z lásky k Ježišovi Kristovi, ktorý prichádza na túto zem kvôli spáse každého jedného z nás, zriekli aspoň nejakých príjemných vecí či pokrmov, a skrze intenzívnejší duchovný život pripravili svoje srdcia ako jasle pre novonarodeného Božieho Syna.

Požehnaný čas Filipovky.

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

                                                                                                   (pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal:

„Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a  robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

S ružencom vstupujeme v mesiaci október do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky.

V našom farskom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

01.10.	Za našu farnosť
02.10.	Za spoločenstvá vo farnosti, aby boli aktívnou súčasťou života v nej
03.10.	Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
04.10.	Za našu farnosť
05.10.	Za deti, ktoré sa začínajú pripravovať na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie
06.10.	Za dobrodincov našej farnosti
07.10.	Za všetkých opustených ľudí, aby pocítili lásku v svojom živote
08.10.	Za všetkých ľahostajných vo viere, aby nezabúdali na záväzky vyplývajúce z prijatého krstu
09.10.	Za pápeža Františka ana jeho úmysly, aby bol príkladným pastierom Kristovho stáda
10.10.	Za otca arcibiskupa metropolitu Jána a za všetkých biskupov, aby svojou otcovskou starostlivosťou boli ozajstnými nástupcami apoštolov v dnešnom svete
11.10.	Za všetkých kňazov, aby pre zverený ľud boli príkladom života viery
12.10.	Za bohoslovcov, aby vytrvali vo svojom predsavzatí úplne sa oddať Ježišovi Kristovi
13.10.	Za obrátenie hriešnikov
14.10.	Za vlažných vo viere, aby našli cestu k modlitbe, sviatostiam a Cirkvi
15.10.	Za rehoľníkov a rehoľníčky, aby sebe vlastnou charizmou povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu
16.10.	Za deti našej farnosti, aby si zachovali čisté a úprimné srdcia vo vzťahu k Bohu
17.10.	Za všetkých rodičov, aby boli dobrým príkladom vo viere pre svoje deti
18.10.	Za mladých farnosti, aby sa stávali ozajstným svetlom sveta a soľou zeme
19.10.	Za našu farnosť
20.10.	Za predstavených našej krajiny, aby svojimi rozhodnutiami napomáhali rozvoju spoločnosti a všetkých ľudí
21.10.	Za rodiny našej farnosti, aby boli malými Cirkvami
22.10.	Za všetkých misionárov – aby bolo požehnávané ich misionárske dielo a aby Pán Boh vzbudzoval nové misionárske povolania v Cirkvi
23.10.	Za chorých z našej farnosti, aby v trpezlivosti a viere znášali svoju chorobu a všetky ťažkosti
24.10.	Za učiteľov a žiakov – aby učitelia formovali svojich žiakov predovšetkým zvnútra a pomáhali im rozvíjať život čností, charakteristický pre kresťana
25.10.	Za všetky manželstvá farnosti a manželov, aby nikdy nezapreli manželský sľub a vedeli prežívať nielen radostné, ale aj ťažšie chvíle spoločne
26.10.	Za našu farnosť
27.10.	Za všetkých našich zosnutých v pravej viere, aby im Boh udelil korunu večnej slávy
28.10.	Za posilnenie v boji proti samote, skleslosti a rezignácii pre starších a chorých a milosť spásy pre zomierajúcich
29.10.	Za pokoj vo svete
30.10.	Za duše v očistci
31.10.	Za nenarodené deti, aby im bol Boh milostivý a my aby sme dokázali jasnejšie pozdvihnúť svoj hlas

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym

V živote Východných Cirkví, zvlášť byzantského obradu, existuje po stáročia osobitná modlitba – tzv. Modlitba srdca, Modlitba Ježišova. Tento druh modlitby, ktorý má svoje korene v tradícii gréckych Otcov ranného stredoveku, sa vyznačuje neustálym vzývaním mena Ježiš – odtiaľ aj jej názov Modlitba Ježišova.

Samotným cieľom a zmyslom tejto modlitby je neustále nosiť vo svojom srdci Ježiša a byť zapálený láskou k nemu v ustavičnej spomienke jeho Mena.

Celá formula modlitby, tak ako sa ustálila v posledných storočiach, znie následovne: 

„Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ 

Táto modlitba v svojej počiatočnej fáze je modlitbou ústnou, na spôsob ruženca, avšak slúži predovšetkým k pozdvihnutiu a upriameniu nášho ducha na spojenie s Pánom. K tomu slúžia aj niektoré vonkajšie pomôcky – zjednotenie modlitby s rytmom nášho dychu, s tlkotom nášho srdca, atď. – náš duch sa ich prostredníctvom uschopňuje k získaniu pokoja a rovnováhy.

Opakovanie formuly modlitby má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.

Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj ako strelnú počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie. Môžeme ju opakovať napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní.

Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, že som v spoločenstve s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14, 13-14; 16, 23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť moje srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.

Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť.

Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a všemohúcnosť.

Užitočnou pomôckou pri Ježišovej  modlitbe sú čotky (po starosloviensky vérvica, po grécky komboskinion). Mávajú 100 (prípadne 33) uzlíkov delených po 10 alebo 25. Na týchto miestach sa zvyknú robiť poklony alebo sa vloží Sláva Otcu: či krátka modlitba k Bohorodičke. Žiadny záväzný a presný predpis ako sa ju modliť však neexistuje, len rôzne odporúčania (tzv. pravidlá). Ježišova modlitba sa totiž považuje za určitú formu osobnej modlitby, preto každý môže používať formulu aj techniku modlitby, aká mu najlepšie vyhovuje.

K vnútornému spojeniu sa s Kristom nepotrebujeme žiadne špeciálne pomôcky. Kristus je v našom srdci, počuje náš hlas, prijíma nás, dáva nášmu bytiu harmóniu a vyrovnanosť. Jediné čo potrebujeme je naše srdce, srdce túžiace po jeho láske, vnímavé, pozorné a otvorené. Aby sa naše srdce naozaj stalo takým, využime aj Modlitbu Ježišovu, tento, v našej Východnej Cirkvi, stáročiami overený prostriedok duchovného rastu a zdokonaľovania.