Nedeľa o Tomášovi
(2. nedeľa po Pasche)
Druhá nedeľu po Pasche, ktorú dnes označujeme Nedeľou o Tomášovi, má aj niekoľko ďalších pomenovaní, ktoré naznačujú aj samotný odkaz nedele:
– Nedeľa Antipaschy (táto nedeľa bola pre prvých kresťanov zopakovaním sviatku Paschy),
– Biela nedeľa (pokrstení počas Veľkej soboty práve v túto nedeľu odkladali biele rúcho, ktoré dostali pri krste),
– Sprievodná nedeľa (bol zvyk v túto nedeľu konať sprievody na cintoríny a tam sa modliť za zosnulých),
– Nedeľa obnovy (Ježiš Kristus svojím príchodom obnovil v apoštoloch radosť zo svojho vzkriesenia).
V súčasnosti sa v našom obrade spája s apoštolom Tomášom a s udalosťou po vzkriesení Ježiša Krista (Jn 20, 24-29). Kristus sa zjavil učeníkom, ktorí boli spolu zhromaždení zo strachu pred Židmi, avšak nebol Tomáš s nimi. Keď potom prišiel k učeníkom, ktorí videli Kristov príchod, neveril im, ako jediný z dvanástich, že ho videli vzkrieseného, a už vôbec nie, že Pán vstal z mŕtvych. Boh, ktorý chce dobro pre každého a stará sa, aby v budúcnosti viacerí uverili počkal osem dní, aby pohnutý svojou láskou všetkým neveriacim zvestoval vieru vo vzkriesenie. Znova prišiel cez zatvorené dvere ako predtým, keď tam bol už aj Tomáš, vošiel, pristúpil k nemu a dovolil mu overiť jeho podmienky. Skúmanie Tomáša končí zvolaním: „Pán môj a Boh môj.“
Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou, Jeho pozostatky sa oddávna nachádzali v Edesse, kde požívali veľkú úctu. Tomáš je patrónom architektov.
Od roku 2000 je zároveň 2. nedeľa po Pasche aj nedeľou Božieho milosrdenstva, na základe vyhlásenia pápeža Jána Pavla II. Výber tejto nedele a výslovné Ježišovo želanie, aby kňazi v ten deň kázali o Božom milosrdenstve, zvlášť o tom, ktoré nám Boh udeľuje skrze Krista, poukazuje na to, že Ježiš vidí úzky vzťah medzi veľkonočným tajomstvom nášho vykúpenia a týmto sviatkom, ktorý je určený na to, aby sme v ten deň rozjímali o tajomstve vykúpenia ako o najvyššom prejave Božieho milosrdenstva k nám.
Nedeľa Božieho Milosrdenstva má byť nielen dňom všeobecného uctievania Boha v tomto tajomstve, ale aj dňom neobyčajne účinného útočišťa pre všetkých ľudí, ale zvlášť pre hriešnikov; útočišťa neporovnateľne účinnejšieho než ostatné spôsoby úcty k Božiemu milosrdenstvu.
Nedeľa o myronosičkách
(3. nedeľa po Pasche)
Tretia nedeľa po Pasche je spomienkou na sväté ženy myronosičky. Evanjelium tejto nedele pripomína, že k viere sú potrebné aj skutky, tak ako ich prejavili nositeľky myrhy.
Ženy myronosičky sú prvými a neklamnými svedkami zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Myronosičkami boli nazvané kvôli tomu, že nasledujúci deň po Pasche sa ponáhľali, aby podľa židovského zvyku Pánovo telo pomazali myrom, aloou a myrhou a obvinúc do plachiet nechali uložiť do hrobu. Pretože mali takú horlivú lásku ku Kristovi, kúpili drahocenné myro a prišli v noci. Spoločne a zo strachu pred Židmi prišli nadránom, ako to bolo zvykom, aby ho oplakávali a pomazali. Keď prišli k hrobu, videli rôzne úkazy, dvoch bieloskvúcich sa anjelov vo vnútri hrobu a na kameni sedieť druhého a po tom všetkom videli Krista a poklonili sa mu. Magdaléna si myslela, že je to záhradník a preto sa ho pýtala. Bolo viacero myronosičiek, ale spomíname si len na tie, o ktorých píšu evanjelisti, ostatné vynechávame.
Prečo spomíname tieto ženy? V čom spočíva ich výnimočnosť?
V obyčajnosti. Obyčajné ženy, ktoré mali odvahu urobiť to, čo im kázala povinnosť. Nebáli sa ako apoštoli, ktorí sa skrývali pred okolitým svetom za dobre uzamknutými dverami. Ženy si totiž boli vedomé, že telo Ježiša Krista nebolo pripravené na pohreb. Iba ho narýchlo zavinuli do plátna a uložili do blízkeho hrobu. Zákon si vyžadoval dôkladne umyť telo, zmyť z neho nielen špinu ale aj každý krvavý fľak. Nehovoriac o balzamovaní, oblečení do pohrebného rúcha, modlitbe a čítaní Písma.
Ženy mali odvahu splniť si povinnosť. A presne toto ich robí výnimočnými a vzácnymi. Zmysel pre povinnosť je zdrojom stretnutia so Vzkrieseným. Vo chvíli, keď vykročili, aby s odvahou splnili svoju povinnosť, v tej chvíli boli na správnej ceste k veľkému, život meniacemu prekvapeniu – stretnutiu s tým, ktorého zabili, ale ktorý vstal z mŕtvych.
Ktoré myronosičky dnes oslavujeme?
Prvá medzi všetkými je Mária Magdaléna, z ktorej Kristus vyhnal sedem zlých duchov. Vidiac vzkrieseného Krista si myslela, že je to záhradník a preto sa ho pýta na Kristovo telo. Po Kristovom nanebovstúpení prišla Mária Magdaléna do Ríma, kde obvinila Piláta a veľkňazov že predali Ježiša smrti a novým slovom cisárovi Tibériovi zvestovala Krista Spasiteľa. Potom zomrela v Efeze a bola pochovaná Jánom Teológom a Levom IV. Múdrym prenesená do Konštantínopolu.
Druhou myronosičkou je Salome, treťou je Jana, žena Chúzu, ktorý bol správca a staviteľ v Herodesovom dome. Štvrtou a piatou myronosičkou sú Mária a Marta, Lazárove sestry. Šiestou je Mária Kleopasova a siedmou je Zuzana a mnohé iné, ako píše evanjelista Lukáš, ktoré vypomáhali Kristovi a jeho učeníkom, zo svojich prostriedkov.
Tieto ženy – myronosičky zvestovali Kristovo vzkriesenie a zanechali nám mnohé dôkazy, aby sme verili a pravdivo sa utvrdzovali o Kristovom vzkriesení.
Aký je odkaz myronosičiek pre dnešný svet?
Ženy myronosičky mali odvahu splniť si povinnosť.
Máme aj my odvahu plniť si svoje povinnosti? Zvlášť naše kresťanské povinnosti? Vo vzťahu k Bohu, Cirkvi a blížnym? Čo povinnosti v rodine? Povinnosti v zamestnaní?
Myronosičky prispeli k dobru každého človeka práve svojím postojom, postojom zodpovedného plnenia si svojich povinností, v ktorom ukázali cestu k stretnutiu so vzkrieseným Ježišom Kristom. V tom sú významné osobnosti aj pre nás!
Nedeľa o porazenom
(4. nedeľa po Pasche)
V evanjeliu dnešnej nedele vzkriesený Ježiš Kristus ponúka človeku duchovné uzdravenie a tiež precitnutie zo sna hriechu.
Pripomeňme si niektoré skutočnosti z evanjeliovej udalosti (Jn 5, 1-15), ktorá sa udiala pri rybníku Betsata, kde ležalo veľa chorých. Jedným z nich bol aj ochrnutý, ktorý mal oproti iným obrovskú nevýhodu, keďže pri zvírení vody v rybníku (kedy mohol byť niekto uzdravený), on sám nijako nemohol zostúpiť do tejto zvírenej vody.
Pozoruhodné na evanjeliovom príbehu je, že evanjelista považuje Ježiša Krista za lekára našich duší a tiel. V evanjeliu vnímame, že Boh sám prichádza na pomoc človeku.
Je to zároveň pozvanie pre nás, aby sme sa dali do reči s Ježišom Kristom, ak sa nachádzame v ťažkostiach, či problémoch. Dajme sa do reči bez špekulovania, váhania, či obáv.
To „vstaň a choď“ je veľmi podobné tomu neuveriteľnému Kristovmu vzkrieseniu, s ktorým nik (dokonca ani apoštoli), nepočítali. Pravdepodobne ani ochrnutý nepočítal s tým, že jeho zdravie mu prinesie Ježiš Kristus. O to väčšie prekvapenie (ale aj radosť) prežil, keď vstal zo svojho lôžka.
Aj my máme účasť na tejto radosti, a to v našom krste, keď nás ten istý Spasiteľ obmyl od hriechu a uzdravil nás skrze svoju milosť. Týmto spôsobom nás jeho životodarná smrť a slávne vzkriesenie vyslobodzuje z paralyzujúcich účinkov hriechu a robí z nás nové stvorenie na Boží obraz a podobu.
Ježiš Kristus sa ukazuje ako mocný Boh, ktorý dokáže vyriešiť aj tie najťažšie situácie v živote človeka.
Žime svoj život s Kristom, čerpajme z Neho silu a odvahu, predovšetkým v prostredí Cirkvi. On nás, mnohokrát porazených a padnutých, bude vždy stavať späť na vlastné nohy.
Nedeľa o Samaritánke
(5. nedeľa po Pasche)
Ježiš Kristus sa rozhodol opustiť Júdsko, lebo sa dozvedel, že sa farizeji znepokojili nad skutočnosťou, že on a jeho učeníci získali a pokrstili v Júdsku viac učeníkov ako Ján Krstiteľ.
Cesta z Júdska do Galiley (kam Ježiš smeroval) cez Samáriu (Jn 4, 4) bola najkratšou cestou, ktorej sa však mnohí Židia vyhýbali, keďže Samaritáni boli voči Izraelitom nepriateľskí.
Ježišova cesta cez Samáriu a stretnutie so Samaritánkou nebolo náhodné, ale malo veľmi jasné miesto v Božom pláne. Pretože pred Bohom má všetko svoj zmysel, význam a hodnotu.
Celý biblický text od evanjelistu Jána (Jn 4, 5-42) môžeme rozdeliť na sedem častí:
1. Verše 5-6: predstavujú nám Ježiša, ako si unavený sadá k studni.
2. Verše 7-15: opisujú nám prvý dialóg Ježiša so Samaritánkou, ktorý sa týka „vody, prúdiacej do večného života“.
3. Verše 16-19: v nich Ježiš odhaľuje súkromný život Samaritánky a ktoré vrcholia jej vyznaním: „Pane, vidím, že si prorok“.
4. Verše 20-26: témou rozhovoru sa stáva pravé uctievanie Otca a na konci tohto rozhovoru Ježiš sám seba označuje za Mesiáša.
5. Verše 27-30: Ježišov rozhovor so Samaritánkou prerušuje príchod učeníkov, čo sa stáva aj dôvodom, že Samaritánka odchádza do svojho mesta a rozpráva o svojej skúsenosti s Ježišom.
6. Verše 31-38: táto časť približuje rozhovor Ježiša so svojimi učeníkmi, v ktorom Ježiš vysvetľuje, že jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu.
7. Verše 39-42: opisuje sa tu, ako vďaka svedectvu Samaritánky mnohí zo Samárie uverili v Ježiša. Táto Samaritánka, ktorá dostala od Krista meno Fotínia, bola ovenčená vencom mučeníctva pri cisárovi Nerovi.
Rozhovor Ježiša Krista so Samaritánkou pri studni je pre nás skvelým príkladom ako si počínať pri evanjelizácií. Mnohí z nás totiž túžime svedčiť o Ježišovi Kristovi, ale sme plní strachu a obáv. Všimnime si evanjelizáciu u Ježiša Krista.
Ježiš už tým, že nadviazal rozhovor so ženou, porušil vtedajšiu spoločenskú etiketu, ktorá bránila takémuto rozhovoru so ženou a navyše Samaritánkou. Preto jeho prosba o vodu, musela vyzerať ako veľký kompliment, ako prejav úcty. Aj samotnú Samaritánku toto gesto udivilo.
Samaritánka je rovnako prekvapená, že Ježiš neodsúdil jej hriešny spôsob života, aj keď mal k tomu perfektnú príležitosť.
Práve v tomto neraz robíme chybu. Nemáme dostatočnú úctu k druhému a príliš sa ponáhľame s odsúdením určitého skutku alebo postoja. Ježiš Kristus toto neurobil. Otvoril si tak cestu k jej srdcu a o pár minút neskôr do neho mohol vložiť radostnú zvesť o „živej vode.“
Naučiť sa vyhýbať súdu, pohŕdaniu tým druhým, je veľmi dôležitým krokom pre úspešnú evanjelizáciu.
Nedeľa slepom
(6. nedeľa po Pasche)
V šiestu nedeľu po Pasche oslavujeme zázrak nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vykonal na slepom od narodenia skrze vodu.
V evanjeliu (Jn 9, 1-38) je opísané zaujímavé stretnutie. Ježiš stretáva slepého od narodenia, uzdravuje ho a vracia mu nielen telesný, ale aj duchovný zrak. Po uzdravení totiž slepý uvidel nielen slnko, prírodu, svojich rodičov, ale uvidel aj Boha. „Verím, Pane...“ odpovedal na uzdravenie, „a klaňal sa mu“ (Jn 9, 38).
Táto udalosť z evanjelia prezrádza, ako môže človek pomôcť Bohu, aby uzdravil jeho vnútorný zrak.
Ježiš posiela slepého, aby sa vykúpal v rybníku Siloe a slepec „slepo“ poslúchol. Názov Siloe pritom znamená „Poslaný“. Slepý človek sa vykúpal a ozdravel.
Čo dnešný človek? Síce sa nemôže vykúpať v rybníku Siloe, ale môže sa „vykúpať“ v slovách Poslaného. Každé úprimné stretnutie človeka s Božím slovom, každý „kúpeľ“ v Božom slove, uzdravuje človeka a vracia mu duchovný zrak.
Veľmi zaujímavá je aj situácia po uzdravení. Ježiš sa totiž po tom, ako poslal slepca k rybníku, vzdialil od neho. A slepec nevie odpovedať na otázku, kde je ten čo ho uzdravil Tento postoj naznačuje, že Ježiš ponecháva uzdravenému človekovi slobodu a čaká, že ho aj on začne hľadať. Ježiš urobil prvý krok, druhý krok je vyzvaný urobiť uzdravený slepec. A ten druhý krok spočíval vo svedectve. V odvahe svedčiť o Ňom nielen pred najbližšími, ale aj pred tými, ktorí majú moc. Najdôležitejšie však bolo to, že sám slepec spoznal v Ježišovi Pána svojho života.
Z tohto vyplýva, že je dôležité každé svedectvo o Kristovi, nakoľko očisťuje duchovný zrak človeka, ktorý následne môže jasnejšie spoznať v Ježišovi Kristovi Pána svojho života.
Toto sú zároveň pozvania dnešnej nedele: každodenný „kúpeľ“ v Božom slove a svedectvá o Bohu, to všetko sú zastávky na ceste uzdravenia duchovného zraku každého človeka. Mať uzdravený vnútorný zrak znamená, podľa vzoru slepca z dnešného evanjelia, žasnúť nad tým, čo všetko Boh koná v životoch ľudí. A On koná v každom čase nádherné veci.
Nedeľa otcov 1. Nicejského snemu
(7. nedeľa po Pasche)
Na siedmu nedeľu po Pasche, nedeľu po Nanebovstúpení Pána, slávi Východná Cirkev Nedeľu otcov prvého ekumenického snemu, teda prvého nicejského. Ide o spomienku na 318 koncilových otcov, ktorí sa zišli r. 325 v Nicei na žiadosť cisára, sv. Konštantína Veľkého, aby odsúdili herézu arianizmu ako aj iné učenia, ktoré napádali jednotu Cirkvi.
V tom čase totiž istý kňaz Árius šíril vieroučný blud: že Ježiš Kristus je len dokonalý človek, a nie Boží syn. Bludné učenie sa začalo šíriť po celom kresťanskom Východe. V Cirkvi bolo veľké napätie. Bolo veľa pohoršenia. Aj po smrti Ária sa jeho učenie šírilo ďalej.
A tak r. 325 sa v meste Nicea schádzajú biskupi celej Cirkvi, vec skúmajú a prehlásia: Ježiš Kristus je Boží syn v ľudskom tele, je pravý Boh a pravý človek, je jednou osobou s dvoma prirodzenosťami. Tak bola zjednaná náprava vo veci Áriovho bludu a bolo definované pravoverné učenie.
A tento snem (koncil), ktorý bol prvý v dejinách Cirkvi, si pripomína východná Cirkev práve v 7. Nedeľu po Pasche. A je to zároveň nedeľa jednoty Cirkvi. Počúvame totiž v evanjeliu nedele ako Ježiš v svojej veľkňazskej modlitbe prosí o jednotu Cirkvi. Je to zároveň pozvanie pre každého veriaceho, aby odpovedal na otázku, ako sa pričiňuje o jednotu Cirkvi? V svojej farnosti? V svojich spoločenstvách, kde sa nachádza? V svojej rodine? Nejednota je totiž veľkým ohrozením pre Cirkev a pre veriacich aj v dnešnej dobe.