Už niekoľko týždňov pred samotným začiatkom Veľkého pôstu Cirkev oznamuje jeho príchod a pozýva nás do obdobia predpôstnej prípravy. Skôr než začne samotný Veľký pôst, Cirkev oboznamuje svojich veriacich s jeho významom.
Príprava na Veľký pôst zahŕňa päť na seba nadväzujúcich nedieľ, pričom každá z nich sa prostredníctvom čítania konkrétnych textov Evanjelia venuje určitému základnému aspektu pokánia.
Takáto prax predpôstneho obdobia je na Východe starobylá. Už veľkí kazatelia a znalci duchovného života 4. storočia, akými boli sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Cyril Alexandrijský a iní nám zanechali svoje kázne a slová, v ktorých poukazujú na pôst, ktorý očakávame, nie prežívame.
Cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Sv. písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť na pravú modlitbu, kajúcnosť a hlbokú ľútosť nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam. Aby prijal námahy pôstu počas Štyridsiatnice, nasledujúc tak svojho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil v jordánskej púšti.
Nedeľa o Zachejovi
Nedeľa o Zachejovi dostala svoje pomenovanie podľa state z Evanjelia (Lk 19, 1-10) a príbeh hlavnej postavy Zacheja je ústrednou myšlienkou nedele.
Zachej z dnešného príbehu bol colníkom, nenávidený ľuďmi, keďže nevyberal poplatky podľa spravodlivosti, ale kvôli svojej chamtivosti okrádal svojich súkmeňovcov, aby sa zapáčil Rimanom. Možno povedať, že Zachej patril do skupiny akýchsi verejných hriešnikov.
A tento Zachej, a spolu s ním celé Jericho, zažije šok. Ježiš, ktorý prechádzal cez ich mesto, sa zastaví pod figovníkom na ktorom bol Zachej a oznámi mu, že chce byť v jeho dome!
Šok! Niečo neskutočné! Niečo nepredstaviteľné! Do domu verejného hriešnika sa pozýva Boží Syn! Pre mnohých je to pohoršenie, pre ďalších nepochopiteľné. Ale pre väčšinu asi najväčší šok nastáva neskôr.
Na príklade Zacheja totiž vidíme, že každý, koho zasiahne Božia milosť a on ju prijme, nech je akokoľvek hriešny, môže dosiahnuť obrátenie a spásu. Zachej, zasiahnutý Božou milosťou, uznal si svoju chybu, prehodnotil doterajší život a rozhodol sa vykonať nápravu!
Nedeľa o mýtnikovi a farizejovi
Nedeľa mýtnika a farizejadostala svoje pomenovanie podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na sv. liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele (Lk 18, 10 – 14).
Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. Buď človek prijme mýtnikovu pokoru, a bijúc sa do pŕs bude volať: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ alebo uprednostní správanie farizeja, ktorý si namýšľa, aký je fantastický v porovnaní s ostatnými: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia…“
Čo Pán kritizoval na farizejovi? Predovšetkým jeho pyšnú sebadôveru, spokojnosť so sebou samým, popretie vlastnej slabosti a hriešnosti, iba vonkajšie plnenie predpisov, ktoré ho utvrdzovali v presvedčení, že s Bohom je vyrovnaný.
Čo Ježiš chváli na mýtnikovi? On vnútorne prežíval svoju úbohosť a hriešnosť, a čo je dôležité, ľutoval to a zostal otvorený Božej vôli.
Príprava na veľkopôstne obdobie teda obsahuje hľadanie a modlitbu o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia.
Nedeľa o márnotratnom synovi
Týždeň pred Nedeľou o márnotratnom synovi sa nazýva – Sedmica vsejadnaja – alebo tzv. voľný týždeň (voľnica).
Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa.
Cirkev nám pripomína, že spasení budeme nie pre svoje pôsty a skutky (ako si to mylne myslel farizej), ale vďaka Božej nekonečnej láske k hriešnemu človeku.
Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.
Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32).
Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.
Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa: Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k tebe volám: – Zhrešil som pred tebou, štedrý otče, prijmi ma späť kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov.“
Boh je štedrý Otec! On je ten, ktorý neustále čaká a pozerá, kedy jeho márnotratný syn či dcéra vráti sa do otcovského domu.
Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: „Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť – Zaspievajte nám nejaké piesne sionské! – akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine ? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti…“
Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, preto svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie – ako návrat k Bohu.
Mäsopôstna nedeľa
V sobotu pred touto nedeľou na ktorej si pripomíname posledný súd, Cirkev sa modlí za zosnulých, aby aj oni spoločne stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou.
Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.
Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:
- Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.
- Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.
- Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci
Mäsopôtna nedeľa má aj prívlastok Nedeľa o Kristovom súde:
- Prvé pomenovanie samotnej nedele vychádza z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná – opúšťame mäso)
- Druhé pochádza od čítania sv. Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.
V dnešnú nedeľu sa koná spomienka na druhý Kristov príchod, ktorú Cirkev ustanovila po predošlých dvoch podobenstvách preto, aby snáď niekto povzbudený z podobenstiev prechádzajúcich dvoch nedieľ o Božej dobrote k človeku nezačal pristupovať k duchovnému životu ľahostajne. Nestačí sa totiž spoliehať iba na Božiu dobrotivosť, či milosrdenstvo, ale aj hľadieť na to, že Boh je ako sudca spravodlivý a odplatí každému predovšetkým podľa jeho skutkov.
Syropôstna nedeľa
V tento deň stojí veriaci na prahu začiatku vlastného pôstneho obdobia.
Ešte v sobotu pred syropôstnou nedeľou si Cirkev pripomína svätých, rehoľníkov, pustovníkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí sa posväcovali pôstom. Pri bohoslužbách sa čítajú ich mená (cca 192).
Veľký pôst je oslobodením zo zotročenia hriechom, z väzenia tohoto sveta. A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu (Mt 6, 14 – 21) uvádza podmienky tohto oslobodenia. Prvou podmienkou je pôst a druhou odpustenie.
Syropôstna nedeľa sa nazýva aj nedeľou „O vyhnaní z Raja“. Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Človek sa na jeho začiatku naozaj podobá Adamovi, ktorý sa zbavil hriechom požehnaného života. Ale Veľký pôst, mu chce tento požehnaný život prinavrátiť. Toto štyridsaťdňové obdobie vyvrcholí slávením Paschy, teda oslavou víťazstva Ježiša Krista nad smrťou. Ježiš po svojej smrti zostúpil do podsvetia a – ako to zobrazujú ikony – podáva Adamovi svoju ruku, aby ho vytiahol zo smrti a priviedol ho späť do raja.
Ježiš Kristus zároveň odsudzuje pokrytectvo a formalizmus. Poukazuje na to, čo je v Zákone dôležitejšie: spravodlivosť, milosrdenstvo, odpustenie a vernosť. Pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca.
Keď Ježiš rozpráva svojim vlastným učeníkom o modlitbe, pôste a almužne (základných vonkajších prejavoch pôstnej disciplíny) upozorňuje ich, že ide o prostriedky a nie cieľ v sebe samom.