Sviatok Premenenia Pána (celý názov Sväté Premenenie nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista), ktorý slávime 6. augusta, je jedným z dvanástich veľkých sviatkov byzantského kalendára a pripomína nám premenenie Ježiša Krista na hore Tábor. Tu ukázal svojím učeníkom, pred svojím utrpením, svoju slávu.
Tento sviatok je považovaný v Cirkvi za dôkaz, že Ježiš Kristus je skutočne Otcov odblesk.
Ježiš vyviedol na vrch do samoty Petra, Jakuba i Jána a tam sa pred nimi premenil. Ježišova tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté, teda spravidla ani každý človek. Za dôsledok priameho kontaktu s Bohom sa pokladala smrť.
Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“ u apoštolov ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov. Dan 7, 28; 10, 7), ale pokoj a radosť vyjadrené aj samotným zvolaním: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4).
Keďže Premenenie Pána je v Novom zákone opísané až trikrát (Mt 17, 1-13; Mk 9, 2-8; Lk 8, 28-36), môžeme usudzovať, že v prvotnej Cirkvi bolo považované za veľmi dôležitú skutočnosť. Začiatok slávenia tohto sviatku siaha do 4. storočia, kedy svätá Helena dala vybudovať na hore Tábor chrám zasvätený sviatku Premenenia Pána. V 6. storočí sa už tento sviatok slávil v celej východnej cirkvi.
Zo začiatku sa sviatok slávil vo februári, kedy už zvyčajne na tento čas pripadol pôst. Aby sa zachoval slávnostný charakter sviatku, preložil sa na 6. august, teda na 40. deň pred sviatkom Povýšenia svätého Kríža.
Bohoslužobné texty sviatku spájajú Premenenie Pána s jeho utrpením, v nadväznosti na evanjeliové rozprávanie: v obidvoch úryvkoch ide o výstup, či už na vrch pri premenení, alebo na kríž pri umučení. Padnutie učeníkov na tvár pred premeneným Kristom (porov. Mt 17, 6) je aj liturgickým postojom Cirkvi pred ukrižovaným Kristom. Učeníci v prostrácii pri nohách Premeneného sú učeníkmi, veriacimi, ktorí sú v prostrácii pri nohách Ukrižovaného na Veľký piatok.
Slávne Premenenie Krista na vrchu Tábor je tiež predobrazom jeho Vzkriesenia, v ktorom sa oslávený Ježiš Kristus odhaľuje anjelom a ľuďom.
Tropár sviatku približuje tri momenty zo Svätého písma: zjavenie Boha Mojžišovi v ohnivom kre; Premenenie Pána a Kristovo Vzkriesenie. Pri všetkých troch zjaveniach sú prítomní svedkovia v prostrácii pred slávou Toho, ktorý sa zjavuje v žiare svetla.
Sviatok Premenenia Pána ako jeden z veľkých sviatkov má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva. Stichiry a kánony sviatku zostavili sv. Ján Damascénsky a Kozma Majumský.