Premenenie Pána

Sviatok Premenenia Pána, ktorý slávime 6. augusta, je jedným z dvanástich veľkých sviatkov byzantského kalendára  a pripomína premenenie Ježiša Krista na hore Tábor (Mt 17, 1-13; Mk 9, 2-8; Lk 8, 28-36). Tu ukázal svojím učeníkom, pred svojím utrpením, svoju slávu. Tento sviatok je považovaný v Cirkvi za dôkaz, že Ježiš Kristus je skutočne Otcov odblesk.

Začiatok slávenia tohto sviatku siaha do 4. storočia, kedy svätá Helena dala vybudovať na hore Tábor chrám zasvätený sviatku Premenenia Pána. V 6. storočí sa už tento sviatok slávil v celej východnej cirkvi. Zo začiatku sa sviatok slávil vo februári, kedy už zvyčajne na tento čas pripadol pôst. Aby sa zachoval slávnostný charakter sviatku, preložil sa na 6. augusta, teda na 40. deň pred sviatkom Povýšenia svätého Kríža.

Sviatok má jeden deň predsviatku, ktorý sa slávi 5. augusta, a obdobie posviatku, ktoré sa uzatvára 13. augusta. Tropáre predsviatku sa opakovane začínajú výzvou „príďte“, čím chcú vtiahnuť všetkých veriacich do slávenia, ktoré sa pripravuje: „Príďte, zjednoťme sa s Kristom“; „Príďte, vystúpme na vrch“; „Príďte, pripravme sa“.

Bohoslužobné texty sviatku, od večierne po utiereň, obsahujú hymnografické texty sv. Kozmu Majumského a sv. Jána Damaského. Mnohé tropáre spájajú Premenenie Pána s jeho utrpením, v nadväznosti na evanjeliové rozprávanie: v obidvoch úryvkoch ide o výstup, či už na vrch pri premenení, alebo na kríž pri umučení. Adorácia a prostrácia učeníkov pred premeneným Kristom sú adoráciou a prostráciou Cirkvi pred ukrižovaným Kristom: „Pred tvojím ukrižovaním, Pane, hora sa podobala nebu. Oblak ju zahalil ako tieň, keď si sa premenil a Otec ti vydal svedectvo. Bol tam Peter, Jakub a Ján, lebo oni mali byť svedkami aj tvojej zrady. Videnie tvojich zázrakov ich malo posilniť, aby sa nezľakli, až uzrú tvoje utrpenie. Aj nám dovoľ, aby sme sa mu v pokoji poklonili, pre tvoje veľké milosrdenstvo.“ Učeníci v prostrácii pri nohách Premeneného sú učeníkmi, veriacimi, ktorí sú v prostrácii pri nohách Ukrižovaného na Veľký piatok, a sú aj Máriou z Magdaly, ktorá je v prostrácii pri nohách Vzkrieseného.

Slávne Premenenie Krista na vrchu Tábor je tiež predobrazom jeho Vzkriesenia, v ktorom sa oslávený Kristus odhaľuje anjelom a ľuďom: „Aby si predzobrazil svoje vzkriesenie, zobral si troch svojich učeníkov, Petra, Jakuba a Jána, a vystúpil si na Tábor. Keď si sa tam, Spasiteľ, premenil, vrch Tábor sa pokryl svetlom. Tvoji učeníci, Slovo, sa vrhli na zem, lebo nemohli zniesť pohľad na podobu, akú nikdy nevideli. Anjeli Ti slúžili s bázňou a chvením, nebesá sa vyľakali, zem sa zatriasla, lebo uzreli na zemi Pána slávy.“

Tropár približuje tri momenty zo Svätého písma: zjavenie Boha Mojžišovi v ohnivom kre; Premenenie Pána a jeho Vzkriesenie. Pri všetkých troch zjaveniach sú prítomní svedkovia v prostrácii pred slávou toho, ktorý sa zjavuje v žiare svetla.

Dlhý tropár večierne určený na slávenie bdenia rozvíja veľkolepo vyznanie kresťanskej viery: Premenenie je vnímané ako zjavenie presvätej Trojice: „Kristus, svetlo od vekov žiariace ešte pred slnkom, žil na zemi v tele a ešte pred krížom božsky dovŕšil všetko, čo patrilo k hroznému plánu spásy, dnes na vrchu Tábor tajomne ukazuje obraz Trojice.“

Premenenie je tiež zjavením záchrany človeka, ktorú vykonal Kristus: „Keď totiž vzal so sebou nabok troch vyvolených učeníkov, Petra, Jakuba a Jána, skryl nakrátko prijaté telo a premenil sa pred nimi, zjavujúc dôstojnosť prapôvodnej krásy, aj keď nie v jej plnom jase: zjavil ju, aby im dal plnú istotu, ale nie úplne, aby ich ušetril, aby pre videnie nestratili život; zjavenie krásy sa prispôsobilo možnostiam ich telesných očí.

Premenenie Krista sa cez svedectvo Mojžiša a Eliáša stáva aj vyznaním viery v plné božstvo Krista a jeho božského synovstva: „Takisto vzal Kristus aj Mojžiša a Eliáša, ako svedkov svojho božstva, aby dosvedčili, že on je skutočným vyžarovaním podstaty Otca, ktorý vládne nad živými a mŕtvymi… a cez oblak zaznel zhora hlas Otca, ktorý potvrdil ich svedectvo hovoriac: toto je ten, ktorého som zrodil z lona pred rannou zorou, bez premeny, môj milovaný Syn.

Premenenie ako trojičné zjavenie napokon ohlasuje život Cirkvi v oživujúcich sviatostiach: „…môj milovaný Syn; ten, ktorého som poslal zachrániť tých, ktorí sa krstia v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a s vierou vyznávajú, že je nedeliteľná jedna moc Božstva; jeho počúvajte!

Premenenie Pána ako úplné zjavenie spásy človeka nachádzame aj v jednom z tropárov večierne, v ktorom – vychádzajúc z kristologickej lektúry 88. žalmu – byzantský obrad ospevuje celé spásne dielo Krista: „Boží praotec Dávid predvídal v Duchu tvoj príchod medzi ľudí v tele, Jednorodený Synu, už zďaleka zvolával stvorenie k sviatku, keď prorocky volal: Tábor a Hermon sa v tvojom mene radujú. Keď si totiž vystúpil na tento vrch, Spasiteľ, spolu so svojimi učeníkmi a premenil si sa, znova si nechal zažiariť Adamovu prirodzenosť, ktorá sa na istý čas zatemnila, a premenil si ju do slávy a žiary tvojho božstva…“