Rodina a mladosť
Sv. Ján Zlatoústy sa narodil v Antiochii medzi r. 340-350. Jeho rodičia boli pravdepodobne kresťania. Otec bol zrejme rímskeho pôvodu a bol vyšším vojenským dôstojníkom. Zomrel však krátko po narodení Jána.
Ján mal jednu staršiu sestru, zdá sa však, že aj tá zomrela ešte v detskom veku.
Matka Anthusa bola gréckeho pôvodu. Keď ovdovela, mala asi dvadsať rokov, no viac sa nevydala, všetky sily chcela venovať výchove syna. Matka vštepila synovi znamenitú ľudskú vnímavosť a hlbokú kresťanskú vieru. Chlapec bol veľmi bystrý, vynikal rozhodnosťou a jasnosťou úsudkov. Získal veľmi dobré vzdelanie v literatúre a rečníctve. Potom chcel pokračovať v právnických štúdiách. Pohľad na úskoky v súdnictve ho však znechutil. Na radu svojho priateľa Bazila sa radšej zahĺbil do čítania Sv. Písma.
Začiatok duchovného života
V roku 368 bol pokrstený, keďže v tých časoch bolo celkom bežné, že sa nechávali ľudia krstiť až ako dospelí. O to dôkladnejšie sa na krst pripravoval, aj s istou snahou o asketický spôsob kajúcnosti.
Cirkevnú formáciu prijal od biskupa Meletia, ktorý ho ustanovil za lektora. Táto skutočnosť znamenala akýsi oficiálny Jánov vstup do cirkevného diania.
V rokoch 367 – 372 navštevoval Asceterium, istý druh seminára v Antiochii, spolu so skupinou mladých, z ktorých niekoľkí sa neskôr pod vedením slávneho exegétu Diodora z Tarzu stali biskupmi. Diodor zasvätil Jána do historicko-literárnych exegéz, ktoré boli pre antiochijskú tradíciu charakteristické.
V roku 372, po smrti matky, sa Ján odobral medzi pustovníkov na hore Silpius, kde sa venoval čítaniu Svätého písma a rozjímaniu nad Božím slovom. Na tomto mieste, v spoločnosti mníchov a pustovníkov, mohol žiť jedine pre Boha. Takto žil šesť rokov. Veľa čítal Bibiu a písal.
Po šiestich rokoch sa vrátil do Antiochie, aby mohol byť apoštolsky činný. Dôvodom návratu bola choroba a keďže sa nedokázal o seba sám postarať, musel sa vrátiť do kresťanského spoločenstva v Antiochii. Mnohí v tom vidia Boží zásah, aby mohol Ján nasledovať svoje skutočné povolanie.
Nádherný vzťah k Božiemu slovu zušľachťovaný rokmi pustovníckeho života v Jánovi dozrel do neodolateľnej potreby ohlasovať evanjelium, dávať ostatným to, čo získal počas rokov rozjímania
Dušpastierska činnosť
V roku 386 bol vysvätený za kňaza. Ako miesto kazateľa mu určili Antiochiu. Tam pôsobil dvanásť rokov. Bolo to veľké mesto, malo asi stopäťdesiattisíc obyvateľov, z toho dve tretiny kresťanov. Bol veľmi horlivý. Prednášal homílie proti ariánom, vystupoval pri spomienkach na antiochijských mučeníkov a na iných hlavných liturgických sláveniach. Išlo o veľkolepú náuku viery v Krista aj vo svetle jeho svätých.
Nazvali ho Zlatoústym (grécky Chrysostomos), keďže veľmi brilantne a zapálene hovorieval o Božích pravdách.
V roku 397, po smrti konštantinopolského biskupa-patriarchu Nektaria, sa cisár Arkadius na radu Eutropia rozhodol dostať na uvoľnené miesto patriarchu sv. Jána Zlatoústeho. Sv, Ján sa snažil tejto úlohe v Cirkvi vyhnúť, preto sa menovanie uskutočnilo pod inou zámienkou. Podvoľoval sa tomu nerád a po formálnej voľbe synody prijal biskupské svätenie od alexandrijského patriarchu Teofila, ktorý by ich bol oveľa radšej udelil svojmu kandidátovi.
Na cisárskom dvore boli zvyknutí na ľahkú dohodu s patriarchom, ale Ján Zlatoústy mal pevné zásady, s ktorými sa pustil do reforiem.
Odpor voči sv. Jánovi Zlatoústemu
Ján aj ako patriarcha Carihradu žil veľmi prísnym životom. Evanjeliové rady začal najprv uplatňovať v patriarchálnom paláci, z ktorého odstránil nepatričný prepych. Drahý nábytok po svojom predchodcovi predal, peniaze rozdal chudobným, vyhýbal sa spoločnosti a zábavám, nikdy neusporadúval hostiny. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov – tak duchovnú, ako aj vzdelanostnú.
Uprednostňoval prostotu, jednoduchosť a skromnosť vyžadoval tiež od ostatného duchovenstva. Iba pri bohoslužbách malo všetko žiariť k väčšej Božej oslave.
Nechcel trpieť neporiadky v Cirkvi. Bol však veľmi horlivý aj voči veľmožom a ostatným. Napomínal aj cisárovnú Eudoxiu, ktorá bola pyšná, lakomá a utláčala ľud. Mnohí ťažko niesli zásadovosť patriarchu Jána, všetko využívali proti nemu.
V roku 403 biskupi, poplatní cisárovnej, sa zhromaždil, zosadili Jána z hodnosti carihradského patriarchu a požiadali cisára, aby Jána vypovedal do vyhnanstva. Ľud sa proti tomu búril, avšak slabý cisár sa nevedel postaviť proti cisárovnej a jej spoločnosti. Ján sa radšej sám vydal do rúk cisárovi, aby zabránil krviprelievaniu. Ľudia sa však zhromaždili a tiahli k cisárskemu palácu. Vtedy sa zľakla aj Eudoxia a Jána prepustili.
Vyhnanstvo a smrť sv. Jána Zlatoústeho
V roku 403 bol však Ján znovu dala uväznený a roku 404 je Ján odvádzaný do vyhnanstva do mesta Kukusus (dnes Göksum) v Arménsku. Bol to pustý kraj. Aj tu vo vyhnanstve sa snažil Ján byť prospešným kresťanom v Arménsku, Perzii i Sýrii. Zovšadiaľ prichádzali k Jánovi ľudia, aby mu prejavili svoju úctu a aby z jeho úst počuli výklad Božieho slova.
Keďže sa nepriatelia dopočuli o jeho požehnanom pôsobení v Arménsku, postarali o odsunutie Jána na územie až k východnému pobrežiu Čierneho mora, až k úpätí Kaukazu do Potiontu. Počas cesty mu nedopriali ani oddych, za každého počasia musel pochodovať.
13. septembra 407 prišli do malej osady. Tam si chcel Ján aspoň na chvíľu odpočinúť. Cítil, že sa blíži koniec. Odložil svoje šaty, obliekol sa iba do bieleho ako na svadbu. a rozdal všetko, čo ešte mal. Noc strávil pri hrobe mučeníka sv. Baziliska, ktorý tam bol pochovaný. Ten sa mu zjavil a povedal mu, že na druhý deň budú už spolu v nebeskej sláve. Skutočne, 14. septembra, sotva nastúpil na pochod, spadol na zem.
Odniesli ho do svätyne sv. Baziliska, kde svoj život aj dokončil, opakujúc svoj obľúbený vzdych: „Buď chvála Pánovi za všetko. Amen.“
Pochovali ho vedľa sv. Baziliska, no roku 438 jeho pozostatky preniesli do Carihradu. V roku 1204 boli prevezené do Ríma a dnes sú uložené v kaplnke kanonického chóru baziliky sv. Petra. Časť z nich 24. 8. 2004 pápež Ján Pavol II. daroval konštantinopolskému patriarchovi Bartolomejovi I.
Odkaz a úcta sv. Jána Zlatoústeho
Sv. Ján Zlatoústy zanechal po sebe najobsiahlejšie dielo zo všetkých východných gréckych otcov. Pripisuje sa mu 17 traktátov, viac ako 700 pôvodných homílií, komentárov k sv. Matúšovi a sv. Pavlovi a 242 spisov.
Pri písaní si sv. Ján Zlatoústy dal záležať, aby jeho spisy prispievali k celkovému rozvoju človeka v jeho fyzickej, intelektuálnej i náboženskej dimenzii. Pred smrťou napísal, že hodnota človeka spočíva v presnom poznaní pravej náuky a v čestnom živote. Tieto dve veci: poznanie pravdy a čestný život, kráčajú ruka v ruke, t.j. poznanie sa musí vnášať do života.
Medzi svätých bol podľa niektorých podaní zapísaný už pápežom Inocentom I. a liturgická úcta k nemu začala v roku 428.
V roku 1568 bol pápežom Piom V. vyhlásený za učiteľa Cirkvi a dostal titul doktor Eucharistie.
V roku 1908 bol pápežom Piom X vyhlásený za patróna kazateľov.