Svätí slávni a všechválni apoštoli Peter a Pavol

V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla  vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva. Všetci apoštoli, okrem apoštola Pavla, boli „svedkami“ pozemského života Ježiša Krista.

O živote a činnosti sv. Petra a Pavla. sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v spisoch cirkevných Otcov a apologétov).

Sv. Peter (pôvodné meno Šimon zmenil po Ježišovom pozvaní za „rybára ľudí“ na Peter – Skala) bol vždy v blízkosti Ježiša Krista počas jeho pozemského účinkovania. Je svedkom jeho premenenia na hore Tábor, v mene všetkých apoštolov vyznáva jeho božstvo, so svätým Jánom pripravuje veľkonočnú večeru a Pán za seba i za neho zaplatil chrámovú daň.

Napriek sľubu vernosti Ježišovi ho trikrát zapiera, ale svoj čin oľutuje. Ježiš Kristus mu zveruje vedenie svojej Cirkvi. Po nanebovstúpení Ježiša Krista a zoslaní Svätého Ducha sa ujíma svojho poslania ako hlava apoštolského zboru a prvého kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme. Sv. Peter nebojácne a horlivo obhajuje Ježiša Krista a Jeho učenie pred židovskými a rímskymi panovníkmi.  

Traduje sa aj jeho zázračné vyslobodenie z väzenia, za čias Herodesa Agripu (porov. Sk 12, 1-11). Neskôr odchádza do Antiochie a po jeruzalemskom apoštolskom sneme odchádza do Ríma. Zomrel mučeníckou smrťou v Ríme v čase prenasledovania kresťanov za cisára Nerona, keď bol ukrižovaný dole hlavou na kríži.

Sv. Pavol (pôvodné meno Šavol) nepatril k dvanástim vyvoleným a povolaným apoštolom. Za svoju horlivosť a obetavosť dostal titul apoštol. Jediný z apoštolov mal vysoké vzdelanie a bol rímskym občanom.

Bol horlivý prenasledovateľ kresťanov a zúčastnil sa na umučení svätého archidiakona Štefana a neskôr sa stal popredným iniciátorom prenasledovania kresťanov. Počas razie proti kresťanom pred bránami Damašku ho v zjavení oslovil sám Kristus. Šavol padá z koňa – aj v duchovnom zmysle. Po troch dňoch slepoty a pôstu vidí svet novým, nielen fyzickým zrakom. Po tomto zásahu sa Šavol úplne odovzdáva do Božej vôle, kde si zmení aj meno, keď zo Šavla sa stáva Pavol, z horlivého farizeja sa stáva skromný sluha. Tri roky prežil v Damasku, odkiaľ sa začína jeho misijná činnosť.

Prenasledovaný Židmi uteká do Jeruzalema, kde ho apoštol Barnabáš zoznamuje s ostatnými apoštolmi. Nové prenasledovanie ho podnietilo ísť do Sýrie a Antiochie, odkiaľ ide na prvú misijnú cestu. Vykonal veľké misijné cesty a jeho obetavosť nepoznala hranice. Založil veľké množstvo kresťanských obcí.

Jeho činnosť nebola iba o hlásaní, ale napísal aj 14 listov jednotlivým cirkevným obciam i osobám, v ktorých jasne vykladal Kristovu náuku. Cirkev ich uznala za inšpirované a tvoria súčasť Nového zákona. Za svoju vieru v Krista umrel v Ríme, kde bol sťatý mečom.

Cirkev oslavuje sviatok týchto dvoch veľkých apoštolov spoločne. Prvý dôveryhodný záznam o tom, že sa v Ríme slávil ich sviatok dňa 29. júna, je zachovaný z tretieho storočia v Depositio martyrum. Avšak nie je presne známe, prečo bol určený práve tento deň. Niektorí hovoria, že ide o deň ich umučenia, podľa iných sa jedná o deň, keď boli ich pozostatky prenesené do katakomb na Via Appia.

Napriek tomu, že Cirkev oslavuje týchto dvoch apoštolov spoločne, takisto sú veľmi často zobrazovaní spolu, v bratskej láske, ich životné príbehy sú diametrálne odlišné.

Môžeme si všimnúť niekoľko odlišností v ich životoch: apoštol Peter bol obyčajným rybárom zo skromných pomerov, zatiaľ čo apoštol Pavol bol rímskym občanom s vysokým spoločenským postavením. Peter bol bez vzdelania, Pavol zasa so vzdelaním na akademickej úrovni. Peter pôsobil v každodennej manuálnej práci medzi svojou rodinou a blízkymi, Pavol naopak zastával vysoký úrad, ktorý mal vplyv na širokú verejnosť. Peter miloval ľudí a bál sa Boha, naopak Pavol triedil ľudí podľa rôznej príslušnosti a nesprával sa k nim rovnako a „kresťanského“ Boha z celej duše nenávidel, ako aj jeho stúpencov. Peter miloval Krista, a aj keď zlyhal a zriekol sa ho, dostal druhú šancu a patrične ju využil. Pavol Krista nenávidel a nechával ľudí pre jeho meno väzniť a zabíjať ich, no i on dostal druhú šancu, na ceste do Damasku, a využil ju. Peter privádzal ľudí skrze svoju prirodzenú duchovnú autoritu odvádzajúcu od Krista, Pavol zasa využíval na privádzanie ľudí k Bohu hlavne svoju nesmiernu múdrosť nadobudnutú skrze vzdelanie, avšak sprevádzanú Božou prozreteľnosťou.

Mali títo apoštoli aj niečo rovnaké? Zhoda medzi týmito apoštolmi je badateľná v nájdení tej správnej cesty, cesty k samotnému Bohu. Boh, láska k Bohu, láska k ľuďom sa stáva spojivom, ktoré sa neskôr stáva tak cestou, ako aj cieľom ich pozemského života. Obaja apoštoli sa snažili vysvetliť ľuďom, aj keď každý svojím spôsobom, že jedine spojenie sa, zjednotenie sa človeka s Bohom skrze nezištnú lásku, skutočnú modlitbu a hlavne prebývanie v jednote skrze svätú Eucharistiu má pre človeka zmysel, pokiaľ chce zostať v Božej priazni, ktorá má a bude pokračovať v prebývaní v Jeho blízkosti tak po telesnej smrti, ako aj po naplnení vekov.

Úcta svätých apoštolov vzhľadom na ich veľký význam v Cirkvi sa vlastne začala od okamihu ich smrti. Ich hroby boli kresťanom dôverne známe a tešili sa veľkej úcte. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že v 4. storočí je ich úcta rozšírená tak na Východe, ako aj na Západe. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4. storočí slávnostne preniesli do baziliky, ktorú dal na mieste Petrovho umučenia postaviť cisár Konštantín.