Svätí, slávni a všechválni najvyšší apoštoli Peter a Pavol sú svätci, na ktorých stojí základ cirkvi a ohlasovanie evanjelia všetkým národom. Obidvaja apoštoli mali výnimočné postavenie v aspoštolskom zbore a prvotnej Cirkvi.
V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva. Všetci apoštoli, okrem apoštola Pavla, boli „svedkami“ pozemského života Ježiša Krista.
O živote a činnosti sv. Petra a Pavla. sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v spisoch cirkevných Otcov a apologétov).
Sv. Peter (pôvodné meno Šimon zmenil po Ježišovom pozvaní za „rybára ľudí“ na Peter – Skala) sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách. Podľa týchto opisov si môžeme dosť presne poskladať jeho život, ale aj povahu. Zdá sa, že mal sangvinický temperament.
Sv. Peter bol vždy v blízkosti Ježiša Krista počas jeho pozemského účinkovania. Je svedkom zázračného rybolovu, premenenia Ježiša na hore Tábor, v mene všetkých apoštolov vyznáva jeho božstvo, tiež je svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry so svätým Jánom pripravuje veľkonočnú večeru a Pán za seba i za neho zaplatil chrámovú daň.
V Getsemanskej záhrade sa sv. Peter, keď Ježiša zatkli, postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Svoj čin však oľutuje.
Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy.
Ježiš Kristus mu po svojom vzkriesení zveruje vedenie svojej Cirkvi.
Po nanebovstúpení Ježiša Krista a zoslaní Svätého Ducha sa ujíma svojho poslania ako hlava apoštolského zboru a prvého kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme. Podobne on vedie voľbu hlavy apoštola namiesto Judáša.
Sv. Peter pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Traduje sa aj jeho zázračné vyslobodenie z väzenia, za čias Herodesa Agripu (porov. Sk 12, 1-11).
Neskôr pôsobí aj v Antiochii, Korinte a po jeruzalemskom apoštolskom sneme odchádza do Ríma.
Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi v roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka a kohút.
Sv. Pavol (pôvodné meno Šavol) nepatril k dvanástim vyvoleným a povolaným apoštolom. Za svoju horlivosť a obetavosť dostal titul apoštol. Jediný z apoštolov mal vysoké vzdelanie a bol rímskym občanom.
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny Žid – sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar.
V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli.
Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom
Potom si dokonca vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Šavol padá z koňa – aj v duchovnom zmysle. Po troch dňoch slepoty a pôstu vidí svet novým, nielen fyzickým zrakom. Po tomto zásahu sa Šavol úplne odovzdáva do Božej vôle, kde si zmení aj meno, keď zo Šavla sa stáva Pavol, z horlivého farizeja sa stáva skromný sluha. Tri roky prežil v Damasku, odkiaľ sa začína jeho misijná činnosť.
Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby – Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad.
Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi.
Tak sa z veľkého prenasledovateľa stal hlásateľ Kristovho učenia.
Vykonal veľké misijné cesty a jeho obetavosť nepoznala hranice. Založil veľké množstvo kresťanských obcí. Napísal 14 listov jednotlivým cirkevným obciam i osobám, v ktorých jasne vykladal Kristovu náuku. Cirkev ich uznala za inšpirované a tvoria súčasť Nového zákona.
Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33). V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma.
Za svoju vieru v Krista umrel v Ríme, kde bol sťatý mečom v ten istý deň ako sv. Peter – 29. júna 67. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.
Sv. Pavol sa zvykne nazývať „apoštolom národov“, pretože je najväčším misionárom všetkých čias a jeho listy sa čítajú ako Božie slovo na celom svete.
Úcta svätých apoštolov vzhľadom na ich veľký význam v Cirkvi sa vlastne začala od okamihu ich smrti. Ich hroby a ostatky boli kresťanom dôverne známe, tešili sa veľkej úcte hneď sa stali predmetom osobitnej úcty. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4. storočí slávnostne preniesli do baziliky, ktorú dal na mieste Petrovho umučenia postaviť cisár Konštantín.
Spočiatku nebol tento sviatok slávený naraz, sú svedectvá o slávení 28. decembra, či 22. februára. Postupne sa však ustálil deň 29. jún. Prvý dôveryhodný záznam o tom, že sa v Ríme slávil ich sviatok dňa 29. júna, je zachovaný z tretieho storočia v Depositio martyrum. Avšak nie je presne známe, prečo bol určený práve tento deň. Niektorí hovoria, že ide o deň ich umučenia, podľa iných sa jedná o deň, keď boli ich pozostatky prenesené do katakomb na Via Appia.
Napriek tomu, že Cirkev oslavuje týchto dvoch apoštolov spoločne, takisto sú veľmi často zobrazovaní spolu, v bratskej láske, ich životné príbehy sú diametrálne odlišné.
Môžeme si všimnúť niekoľko odlišností v ich životoch: apoštol Peter bol obyčajným rybárom zo skromných pomerov, zatiaľ čo apoštol Pavol bol rímskym občanom s vysokým spoločenským postavením. Peter bol bez vzdelania, Pavol zasa so vzdelaním na akademickej úrovni. Peter pôsobil v každodennej manuálnej práci medzi svojou rodinou a blízkymi, Pavol naopak zastával vysoký úrad, ktorý mal vplyv na širokú verejnosť. Peter miloval ľudí a bál sa Boha, naopak Pavol triedil ľudí podľa rôznej príslušnosti a nesprával sa k nim rovnako a „kresťanského“ Boha z celej duše nenávidel, ako aj jeho stúpencov. Peter miloval Krista, a aj keď zlyhal a zriekol sa ho, dostal druhú šancu a patrične ju využil. Pavol Krista nenávidel a nechával ľudí pre jeho meno väzniť a zabíjať ich, no i on dostal druhú šancu, na ceste do Damasku, a využil ju. Peter privádzal ľudí skrze svoju prirodzenú duchovnú autoritu odvádzajúcu od Krista, Pavol zasa využíval na privádzanie ľudí k Bohu hlavne svoju nesmiernu múdrosť nadobudnutú skrze vzdelanie, avšak sprevádzanú Božou prozreteľnosťou.
Mali títo apoštoli aj niečo rovnaké? Zhoda medzi týmito apoštolmi je badateľná v nájdení tej správnej cesty, cesty k samotnému Bohu. Boh, láska k Bohu, láska k ľuďom sa stáva spojivom, ktoré sa neskôr stáva tak cestou, ako aj cieľom ich pozemského života. Obaja apoštoli sa snažili vysvetliť ľuďom, aj keď každý svojím spôsobom, že jedine spojenie sa, zjednotenie sa človeka s Bohom skrze nezištnú lásku, skutočnú modlitbu a hlavne prebývanie v jednote skrze svätú Eucharistiu má pre človeka zmysel, pokiaľ chce zostať v Božej priazni, ktorá má a bude pokračovať v prebývaní v Jeho blízkosti tak po telesnej smrti, ako aj po naplnení vekov.