Tretia nedeľa Veľkého pôstu – krížupoklonná

V polovici veľkopôstneho obdobia Cirkev uctieva svätý kríž a klania sa mu, aby oslávila plody utrpenia. Kríž je od nedele, počas celého týždňa, vystavený v chráme a všetci  uctievajú svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.

Ak sa zahľadíme na kríž, neuvidíme tu trpiaceho Krista, ale vzkrieseného a osláveného Spasiteľa. Svätý kríž, skrze Ježišovo vzkriesenie, stal sa nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.

Liturgia tejto nedele teda neopisuje kríž ako symbol utrpenia, trestu, či poníženia, no predstavuje ho ako symbol radosti, symbol víťazstva a triumfu, ktorý sa završuje v deň Vzkriesenia. Cirkevní otcovia v ňom vidia nanovo strom života, ten strom, ktorý bol v strede raja Eden, strom nesmrteľnosti; nazývajú ho – nepremožiteľná zbraň, víťazstvo kráľov, sláva kňazov, sláva mučeníkov, rajská brána, záchrana veriacich, okrasa spravodlivých.

Ústrednou piesňou tejto nedele je spev Tvojmu krížu klaniame sa Vládca a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme. Je to časť modlitby z veľkonočnej utierne Videli sme Kristovo vzkriesenie… Je to veľmi starodávna modlitba, lebo už v deviatom storočí tvorí súčasť ako veľkonočnej, tak aj nedeľnej utierne. Nachádza sa aj v najstarších bohoslužobných knihách.

Krížupoklonná nedeľa nás učí chápať význam Pánovho kríža, ako aj kríža v našom živote. Aj z bohoslužobných textov vyplýva, že nemôžem vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša Krista, ak neprijmem Jeho kríž, ktorý On prijal z lásky kvôli spáse človeka. Je to Jeho kríž, ktorý prináša spásu a nie ten náš. Práve Ježišov kríž dáva zmysel aj naším krížom.

Sme v polovici Veľkého pôstu a Cirkev nám tak špeciálne pred náš zrak predkladá Kristov kríž. Prečo táto úcta životodarnému krížu Ježiša Krista? Jednak preto, aby nám boli nanovo pripomenuté Kristove utrpenia, ale taktiež preto, aby sme boli posilnení a povzbudení do ďalších dní Veľkého pôstu.

„Kríž prináša pokoj do našich sŕdc.
Všetka naša bieda je však v tom, že ho nemáme radi.“

   (Jean Maria Vianney)