Celá bohoslužba Veľkého Piatku je zasvätená vzácnej spomienke na Spasiteľove strasti a jeho smrti na kríži. Cirkev odkrýva pred očami veriacich plnú knihu spasiteľných strastí Pánových, začínajúc od krvavého potu v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie na Golgote. Prenesúc nás mysľou cez mnohé storočia, sv. Cirkev akoby priviedla veriacich k samej podnožke Kristovho kríža a robí veriacich úctivými pozorovateľmi všetkých Spasiteľových mučení.
Tak ako slávenie Božskej liturgie je obrazom Golgotskej obety alebo spomienky na krížovú smrť Ježiša Krista, tak v samotný deň spomienky tohto celosvetového diela, neslávi sa Božská liturgia, ani Liturgia vopred posvätených darov, na znak hlbokého súcitu veriacich v deň.
V noci na Veľký piatok sa predpisuje aj utiereň s čítaniami evanjelií o Kristových strastiach, ľudovo nazývaná „Strasti“. Táto bohoslužba sa má sláviť v druhej hodine noci, čiže podľa nášho počítania času vo štvrtok o ôsmej hodine večer. Na tejto utierni sa číta dvanásť evanjeliových čítaní o umučení Ježiša Krista. Medzi jednotlivými evanjeliami sú sedálne piesne. Evanjelia sú zoradené podľa udalostí Ježišových strastí.
Ráno sa konajú Cárske časy – Hodinky umučenia, ktoré obsahujú žalmy, parameje, čítania z apoštola a evanjelia, tropáre a stichiry zaoberajúce sa smrťou Ježiša Krista na kríži. Cárske časy (Kráľovské hodinky) boli vo Východnom obrade veľmi populárne, o čom svedčila aj veľká účasť veriacich na týchto modlitbách. Keďže sa zo zásady na tomto modlení zúčastňoval aj cisár, odtiaľ dostali aj názov cárske časy. V súčasnosti sa skôr používa termín Hodinky umučenia, lebo lepšie vyjadruje náboženský charakter a náplň týchto hodiniek, ktoré sa viažu k vykúpeniu ľudstva a k účasti svetských predstaviteľov na obradoch.
Popoludní sa koná Veľká večiereň s uložením plaščenice do hrobu. Táto večerná bohoslužba na Veľký piatok má niekoľko zvláštnosti: číta sa tu apoštol a evanjelium o Kristovom odsúdení, umučení, smrti a pohrebe. Počas spevu poslednej stichiry Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom…, sa otvárajú cárske dvere a kňaz s diakonom okiadzajú oltár. Počas tropára Ctihodný Jozef…, kňaz okiadza plaščenicu, berie ju na hlavu a obchádza s ňou raz chrám. Po uložení plaščenice do symbolického hrobu sa kňaz modlí predpísanú modlitbu Veľkého piatku a nasleduje prepustenie.
Ježišova smrť na kríži
Ježiš Kristus zomrie na kríži, pretože sa naozaj stotožnil s človekom a vzal na seba tragédiu života človeka. Kristova smrť je najvyšším zjavením jeho súcitu a jeho lásky k človeku. Kristova smrť je spásnou smrťou, pretože ničí samotný prameň smrti: zlo. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, bola v nej zmenená samotná prirodzenosť smrti. Z trestu sa stane úžasným aktom lásky a odpustenia, koncom odcudzenia a samoty. Odsúdenie je premenené na odpustenie.
V dnešný deň platí veľmi prísny pôst a aj pôst od Eucharistie. Tak ako Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od Otca a najhlbšie poníženie, tak sme aj my v tento deň odlúčení od prijímania Ježišovho tela a krvi.
Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu
Neoddeliteľnou súčasťou obradov Veľkého piatku je plaščenica. Je to ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.
Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…“
Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista pri uložení do hrobu, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.
Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.
Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.
Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. Storočí, kedy sa objavuje obrad nesenia plaščenice s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.
Plaščenica teda nebola pôvodne zavedená do obradov počas večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty nejakým osobitným predpisom, ale udomácnila sa v bohoslužbách na základe praxe Cirkvi. Počas 17.-18. storočia však už celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.
Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo. Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.