Nedele v roku

S pojmom Nedeľa (Deň Pána) sa prvýkrát stretávame v knihe Zjavenia sv. Jána: „V Pánov deň som bol vo vytržení a počul som za sebou hlas mohutný ako zvuk poľnice hovoriť…“  (Zj 1, 10)

Nedeľa ako Deň Pána mala už od apoštolských čias v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia“ (porov. 2 Kor 5,17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz „posledného dňa“ očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1, 11; 1 Sol 4, 13-17) a „urobí všetko nové“ (porov. Zj 21, 5).

Deň Pána teda v našom ponímaní znamená deň Ježiša Krista. Vskutku sa názov vzťahuje na Boha – Syna a nie na Boha – Otca, ktorému sa pripisuje stvorenie sveta.

Nedeľa je dňom Pána, lebo je dňom jeho vzkriesenia. A tento deň vzkriesenia je súčasne dňom, kedy sa Kristus zjavil uprostred učeníkov a kedy pil s nimi víno novej zmluvy. Keď sa Ježiš Kristus zjavil na ôsmy deň v apoštolskom zbore, stalo sa to preto, lebo práve očakávanie jeho príchodu ich zhromaždilo.

Na základe týchto faktov môžeme teda zhrnúť teológiu nedele do nasledujúcich bodov:

  • je to deň pamiatky na vzkriesenie Pána,
  • je to deň očakávania nového príchodu Pána,
  • je to deň bohoslužobného zhromaždenia kresťanov uskutočneného počúvaním Božieho slova a eucharistickým sprítomnením jeho obety.

Teológia nedele by sa dala zhrnúť aj takto: „deň vzkriesenia“ označuje väčšinou pamiatku; „ôsmy deň“ je dňom očakávania; „deň Pána“ označuje mystickú prítomnosť Pána v zhromaždení Cirkvi. Gregor Naziánsky konštatuje, že „ako pamiatka, očakávanie a prítomnosť, je naša nedeľa skutočne začiatok nového stvorenia, príchod nového nebeského života“. A zasa podľa Origena dokonalý kresťan „je vždy v Pánovom dni, vždy slávi nedeľu.“

Konštantínsky mier v roku 313 priniesol nedeli aj štátnu platnosť a nedeľa bola Konštantínom Veľkým vyhlásená za deň sviatočného pokoja. Teda už bezprostredne pred Nicejským koncilom v roku 325 bola nedeľa dňom liturgického zhromažďovania, na ktorom sa hlásalo Božie slovo a slávila sa Eucharistia. Súčasne bola nedeľa sviatkom, ukladajúcim zdržanlivosť od všedných prác.

Kresťan by sa nemal vyhýbať nedeľnému eucharistickému zhromaždeniu, pretože:

  • oddelil by sa od svojej hlavy a spoluúdov Cirkvi,
  • nesplnil by príkaz Pána: „Toto robte na moju pamiatku“,
  • neuplatnil by svoje všeobecné kňazstvo vrcholným spôsobom, ak by odmietol činne spoluobetovať na Eucharistii.

Pápež František v apoštolskom liste o nedeli Dies Domini napísal: „Je naozaj vrcholne dôležité, aby sa každý veriaci presvedčil, že nemožno prežívať svoju vieru v plnej účasti na živote kresťanského spoločenstva bez pravidelnej účasti na nedeľnom eucharistickom zhromaždení. Ak sa v Eucharistii realizuje tá plnosť kultu, ktorú ľudia dlhujú Bohu a ktorá nemá obdoby v nijakej inej náboženskej skúsenosti, s osobitnou účinnosťou sa to prejavuje práve v nedeľnom schádzaní sa celého spoločenstva poslušného hlasu Vzkrieseného, ktorý ju zvoláva, aby jej dal svetlo svojho slova a pokrm svojho tela ako trvalý sviatostný prameň vykúpenia. Milosť, ktorá vyviera z tohto prameňa, obnovuje ľudí, život i dejiny.“ (Dies Domini, 81)