Všetky nedele v roku

S pojmom Nedeľa – Deň Pána sa prvýkrát stretávame v knihe Zjavenia sv. Jána –  11,10. Čo znamená tento termín?

Deň Pána znamená deň Ježiša Krista. Vskutku sa názov vzťahuje na Boha – Syna a nie na Boha – Otca, ktorému sa pripisuje stvorenie sveta. Nedeľa je dňom Pána, lebo je dňom jeho vzkriesenia. A tento deň vzkriesenia je súčasne dňom, kedy sa Kristus zjavil uprostred učeníkov a kedy pil s nimi víno novej zmluvy. Keď sa Ježiš Kristus zjavil na ôsmy deň v apoštolskom zbore, stalo sa to preto, lebo práve očakávanie jeho príchodu ich zhromaždilo. Na základe týchto faktov môžeme teda zhrnúť teológiu nedele do nasledujúcich bodov:

  • Nedeľa: je to deň pamiatky na vzkriesenie Pána.
  • Nedeľa: je to deň očakávania nového príchodu Pána.
  • Nedeľa: je to deň bohoslužobného zhromaždenia kresťanov uskutočneného počúvaním Božieho slova a eucharistickým sprítomnením jeho obety.

Teológia nedele by sa dala zhrnúť aj takto: „deň vzkriesenia“ označuje väčšinou pamiatku; „ôsmy deň“ je dňom očakávania; „deň Pána“ označuje mystickú prítomnosť Pána v zhromaždení Cirkvi. Gregor Naziánsky konštatuje, že „ako pamiatka, očakávanie a prítomnosť, je naša nedeľa skutočne začiatok nového stvorenia, príchod nového nebeského života“.

Konštantínsky mier v roku 313 priniesol nedeli aj štátnu platnosť a nedeľa bola Konštantínom Veľkým vyhlásená za deň sviatočného pokoja. Teda už bezprostredne pred Nicejským koncilom v roku 325 bola nedeľa dňom liturgického zhromažďovania, na ktorom sa hlásalo Božie slovo a slávila sa Eucharistia. Súčasne bola nedeľa sviatkom, ukladajúcim zdržanlivosť od všedných prác.

Kresťan by sa nemal vyhýbať nedeľnému eucharistickému zhromaždeniu, pretože:

  • oddelil by sa od svojej hlavy a spoluúdov Cirkvi,
  • nesplnil by príkaz Pána: „Toto robte na moju pamiatku“,
  • neuplatnil by svoje všeobecné kňazstvo vrcholným spôsobom, ak by odmietol činne spoluobetovať na Eucharistii.

 

Kvetná nedeľa – Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema

Od prvých storočí slávi Východná Cirkev pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema v nedeľu pred Paschou.

Na základe niektorých svedectiev z 3.-4. storočia, zhromaždili sa kresťania popoludní na Kvetnú nedeľu na Olivovej hore na ďalšiu pobožnosť. Tá sa zakončila čítaním evanjelia o slávnostnom vstupe Ježiša do mesta. Utvoril sa sprievod z Olivovej hory do mesta. Biskup predstavoval Ježiša Krista (sám sedel na osliatku), veriaci mali v rukách palmové vetvičky, celok takto predstavoval triumfálny sprievod Ježiša Krista. Spoločne išli do Baziliky Božieho hrobu, kde sa modlili večiereň. V túto nedeľu sa svätia ratolesti (niekde sú to palmové listy alebo brezové prútiky).

Zvyk používať a svätiť tieto časti drevín sa vyvinul zo samotnej symboliky vchodu Ježiša Krista do Jeruzalema. Medzi 6. a 7. storočím prebrala Západná Cirkev Kvetnú nedeľu pod názvom Palmová nedeľa, počas ktorej sa tiež ujal zvyk svätiť ratolesti a konať sprievody na pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema.

 

Nedeľa Paschy

Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou.

Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

  1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti.
  2. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25. aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.
  3. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

 

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. Počas nej sa má prenášať pláščenica z hrobu na prestol. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

Utiereň vzkriesenia sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu… Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

Na liturgii sv. Jána Zlatoústeho sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium ako radostná zvesť má byť ohlasované všetkým národom. Začína sa začiatkom Jána – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je vzkriesenie – a vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

Charakteristickým obradom Veľkonočnej nedele je posvätenie veľkonočných pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú aj osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha) – inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa do neho aj žĺtka z vajec (hrudka alebo syrec). Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista-Baránka zabitého za celý svet.

Podvečer sa slávi večiereň Paschy – má inú štruktúru ako večierne bežne cez rok (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o vzkriesení. Na stichirách ideme opäť bozkať kríž, evanjelium a ikonu vzkriesenia, tak ako to bolo aj na utierni

 

Nedeľa Päťdesiatnice

Svätá Päťdesiatnica patrí medzi najväčšie sviatky liturgického roka. Je zároveň zavŕšením sviatku Paschy.

  1. Vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi (hl.1) hovorí: „Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na Zemi, bol na Turíce zoslaný Svätý Duch, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi… Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za Božie deti… Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom“.

Päťdesiatnica má svoje korene v Starom zákone. Židovský národ slávil tri významné sviatky: Veľkú noc, Päťdesiatnicu a Sviatok stánkov. Päťdesiatnica bola v Starom zákone sviatkom poďakovania za úrodu. Neskôr bola v tento deň aj spomienka na udelenie tabulí zákona Mojžišovi na hore Sinaj, ktoré dal Boh práve na päťdesiaty deň po východe z Egypta.

Hlavným motívom pre novozákonnú cirkev bolo to, že slávil sviatok zoslania Svätého Ducha v päťdesiaty deň po Pasche. Sviatok Päťdesiatnice bol pre prvotnú Cirkev takou veľkou, radostnou a vážnou udalosťou, že bol tento sviatok postavený na úroveň sviatkov Paschy a Narodenia Ježiša Krista. V treťom storočí je sviatok Päťdesiatnice už všeobecne známym sviatkom. Z bohoslužby tohto dňa prešla napr. do denných modlitieb modlitba Kráľu nebeský. Bohoslužobné texty tohto sviatku zostavil sv. Ján z Damasku i sv. Kozma Majumskij.

Pred svätou liturgiou sa spieva modlitba Kráľu nebeský, ktorú na kolenách pred oltárom prednáša kňaz a potom dvakrát veriaci ju opakujú. Na večierni je hneď niekoľko zvláštností. Veľká ekténia má osobitné prosby k danému sviatku. Na troch miestach večierne sa prednášajú tri modlitby na kolenách – po prokimene, po suhubej ekténii a po hymne Ráč nás Pane… Modlitby sú pravdepodobne dielom sv. Bazila Veľkého, ktorému sa pripisuje aj nariadenie, aby sa tieto modlitby prednášali na kolenách.

Pondelok po Svätej Päťdesiatnici sa nazýva Pondelok Svätého Ducha. V deň Päťdesiatnice je pripomenutie si samotnej udalosti Zoslania Svätého Ducha, pondelok je zasvätený osobitnej úcte Sv. Ducha ako tretej božskej osoby. V niektorých liturgických knihách je pondelok po Päťdesiatnici nazvaný aj sviatkom Najsvätejšej Trojice. Je to vplyv nariadení s záverov Zamojskej a Ľvovskej synody.

Liturgické obdobie slávenia sviatku Zoslania Svätého Ducha sa končí v sobotu po Svätej Päťdesiatnici.