…dušičkové obdobie…

„Dušičkové obdobie“ je časom modlitby a spomienky na našich zosnulých, v spojení aj s návštevou cintorína, položením kvetov a zapálením sviečok.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (2 Mach 12, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3,13-15).

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Zapaľovanie sviečok na hroboch je symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Zapaľujeme ich na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Spomienka na všetkých verných zosnulých nech nie je iba nejakou ľudskou spomienkou, spojenou so zapaľovaním sviečok a kladením kvetov, ale nech je najmä časom modlitby za našich zosnulých, aby sme či už súkromnou alebo spoločnou modlitbou vyprosili pre nich dosiahnutie trvalého nebeského stavu.

„Spomienka na zosnulých, starostlivosť o hroby a modlitby príhovoru za duše zosnulých sú svedectvom o dôverujúcej nádeji, zakorenenej v istote, že smrť nie je posledným slovom o ľudskom údele, pretože človek je určený pre život bez hraníc, ktorý má svoj koreň a svoje naplnenie v Bohu.“

(pápež František)