Tretia nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva „Krížupoklonnou“. Počas obradov sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu, zostáva tam celý týždeň a všetci uctievajú svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.
Liturgia tejto nedele však neopisuje kríž ako symbol utrpenia, trestu, či poníženia, no predstavuje ho ako symbol radosti, symbol víťazstva a triumfu, ktorý sa završuje v deň Vzkriesenia. Cirkevní otcovia v ňom vidia nanovo strom života, ten strom, ktorý bol v strede raja Eden, strom nesmrteľnosti; nazývajú ho – nepremožiteľná zbraň, víťazstvo kráľov, sláva kňazov, sláva mučeníkov, rajská brána, záchrana veriacich, okrasa spravodlivých.
Po Kristovom zmŕtvychvstaní, ktoré kresťania vyznávajú ako víťazstvo nad hriechom a smrťou, prvotné spoločenstvo Cirkvi od počiatku nezabúdalo, že tomuto víťazstvu predchádzala smrť Ježiša Krista, na kríži. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kristus skutočne trpel a zomrel. Pravda o Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej obsahom bola bolesť a smrť, zdôrazňuje pravdu o našom vykúpení. Obetou kríža sú zmazané hriechy a ním sa otvorilo spoločenstvo človeka s Bohom. Kríž je tak príčinou spásy kresťana a dôvodom jeho slávy.
Veriaci sa nachádzajú v polovici Veľkého pôstu. Na jednej strane fyzické a duchovné úsilie, ak je seriózne a trvalé, začína byť citeľné, jeho bremeno je ťažšie a únava evidentnejšia. Mnohí v tomto čase potrebujú pomoc a povzbudenie. Na druhej strane, znášajúc túto únavu, dosiahnuc až tento bod stúpania, začínajú mnohí vidieť koniec svojho putovania a paschálne lúče naberajú na svojej intenzite.
Ježiš Kristus pozýva v dnešnú nedeľu veľmi jasnými slovami: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34). Je teda zrejmé, že nemôžeme zobrať svoj kríž a nasledovať Krista, ak neprijmeme Jeho kríž, ktorý On prijal kvôli spáse ľudstva. Je to Jeho Kríž, ktorý spasí ľudstvo; je to Jeho Kríž, ktorý dáva nielen zmysel, ale aj silu ostatným.
Krížupoklonná nedeľa nám akoby v predstihu dávala odpovede na mnohé „Prečo?“, ktoré sa v mysliach mnohých ľudí vynárajú predovšetkým počas Veľkého piatku. Často totiž mnohí nedokážu prijať Kristovo ukrižovanie na Veľký piatok, presne ako ho nedokázali pochopiť apoštoli.
Cirkev sa počas dejín stále hlbšie a hlbšie ponárala do tajomstva kríža, ktorý jej Kristus odovzdal ako drahocenné dedičstvo. Kríž už nie je vnímaný ako drevom prekliatia a krutosti, ale stáva sa jagavým trónom Ježiša Kráľa, posvätným oltárom, na ktorom Najvyšší veľkňaz Kristus prináša obetu seba samého. Kríž sa stáva miestom stretnutia kresťana so svojím Spasiteľom.
Dnešná nedeľa je pre kresťana príležitosťou odpovedať na otázky typu: „Čo znamená pre mňa kríž?“ alebo „Kým je pre mňa ukrižovaný Kristus?“
Možno mnohým kríž priveľmi zovšednel, možno ho vidia až pričasto, alebo ho možno dosť často pociťujú. A nič…
Ale je tu ešte jedna otázka: „Čo ľudia urobili z Ježišovho kríža?“ Predajnú značku? Pekný prívesok na retiazke? Politický symbol? Talizman? A to všetko napriek tomu, že práve na kríži ľudstvo tak veľa dostalo. Ako však dostať kríž do ľudského srdca?
Predovšetkým nemožno zabudnúť, že kríž je zhrnutím celého evanjelia. To znamená, že sa ľudia nemôžu tváriť, že prijali evanjelium, ak odmietajú vziať na vedomie kríž. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)
Taktiež nemožno zabudnúť, že Ježiš Kristus neostal len pri nesení kríža. A to nesmie ani človek. Lebo inak sa kríž stane pre človeka reklamnou nálepkou typu „Aký som ja trpezlivý, obetavý“, „Ó, aký som silný, veď ja ten kríž stále nesiem!“ A pokora je v tej chvíli ďaleko od človeka! Čo teda robiť? Ako sa vyhnúť tomu hrdinskému sebaklamu, že mám na to, aby som si niesol svoj kríž? Vyriešil to apoštol Pavol. On totiž nezostal pod krížom, ale vystúpil naň. Zanechal nosenie kríža, lebo to samo o sebe nestačí. Veď každý človek nosí nejaký ten svoj kríž. Nejaké utrpenie, ťažkosti, zranenia, niečo bolestné, čo ho sprevádza. A robí to aj kresťan. Mal by to robiť vedome, tak ako to chce Ježiš – ako prejav jeho nasledovania. No kresťan musí ísť ďalej ako iní ľudia.
Sv. apoštol Pavol píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 19-20). Sv. apoštol Pavol teda ukázal, kam až má ísť kresťan. Nesmie zostať pod krížom, hľadieť naň akosi zdola, musí vystúpiť na kríž. Prijať ho ako vnútornú súčasť seba. Ako Božiu vôľu. Ako miesto pravej sebarealizácie. Vtedy každému človeku prestane byť jeho osobný kríž trpeným zlom a stane sa miestom pokoja, zmierenia, sebaprijatia a najmä miestom nového vzťahu so svojím Bohom.
Dnešná nedeľa pozýva kresťanov kráčať za Kristom aj vtedy, keď sa človeku postaví do cesty kríž. Nevyhnúť sa krížu, neutiecť pred ním, ale s Kristom a podľa Jeho príkladu ho zvládať – to je cesta, ktorá vedie k víťazstvu – v tomto i v budúcom svete.