(vianočný príbeh pre potešenie duše)
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Volalo sa Zasnežené kráľovstvo, pretože sneh sa tam netopil ani v lete, domy a ulice boli večne pokryté jemnou bielou perinou a poletujúce snehové vločky dotvárali čarovnú atmosféru každého dňa. V tom kráľovstve vládol veľmi lakomý kráľ. V jeho honosnom paláci nechýbalo nič. Mal veci, o ktorých sa druhým ani nesnívalo, jedol len najvyberanejšie jedlá a mal toľko služobníctva, že nemusel vôbec nič robiť.
Raz pred vianočnými sviatkami dostal nápad. Zavolal si svojho hlásnika a povedal mu: „Choď do dediny a povedz ľuďom, že kto mi na Vianoce prinesie taký dar, ktorý ešte nikdy neuzreli moje oči, dostane plný mešec
peňazí.“
Či sa to hlásnikovi páčilo, či nie, musel zísť dole medzi ľudí a tlmočiť im kráľovu vôľu. Ľudia zostali prekvapení a dlho si v dedine šuškali o kráľovom nezvyčajnom želaní. No nikoho z nich nenapadlo, čo by mu mohol priniesť. Veď v jeho majestátnom sídle nič nechýba. Dozvedeli sa o tom aj za hranicami Zasneženého kráľovstva. Sľubovaný mešec peňazí bol pre chudobných vidinou vianočných sviatkov s bohato vyzdobeným stromčekom, dobrým jedlom a teplom v kozube. A tak rozmýšľali, s akým darom pôjdu do paláca.
Keď už boli Vianoce predo dvermi, kráľovi sluhovia vyzdobili obrovskú jedličku, na ktorej žiarili také ozdoby, že si ľudia šli na nej oči vyočiť. Každý prišiel so svojím darom pre kráľa a položil ho pod stromček. Bola nimi
zaprataná takmer celá miestnosť.
Keď nastal Štedrý deň, kráľ začal dary po jednom rozbaľovať. Zavolal si na pomoc niekoľkých svojich sluhov, pretože práce bolo až-až. Smútok a sklamanie sa mu zračili v tvári zakaždým, keď rozbalil novú škatuľu. „Všetko už mám. Nič z toho nepotrebujem. Nikto mi nepriniesol nič také, čo by som ešte nemal,“ sťažoval sa svojim sluhom.
Vtom jeden z nich pred neho položil obrovskú škatuľu, ktorú niekto nechal pri dverách paláca. Bola vskutku krásna a sľubovala niečo jedinečné. S radosťou sa pustil kráľ do rozbaľovania. Aké však bolo jeho sklamanie, keď
v škatuli nenašiel vôbec nič. Bola prázdna. Len obal jej dával lesk a krásu. Vzbĺkol v ňom hnev a rozkričal sa na svojich sluhov: „Kto si dovolil priniesť prázdnu škatuľu? Okamžite choďte do dediny a priveďte ho sem!“
A tak sa sluhovia rozpŕchli a vydali sa hľadať toho odvážlivca. Brodili sa hlbokým snehom, vietor im fúkal do tvárí a snehové vločky vytvárali hrubú vrstvu na ich kabátoch. Ani im to dlho netrvalo a už aj viedli do paláca
malého chlapca.
Postavili ho pred kráľa, ktorý hneď spustil: „Ty drzáň jeden, ako si sa opovážil priniesť mi prázdnu škatuľu? Vysvetlíš mi to?“
„Áno, vaša výsosť.“
„Tak hovor,“ nahnevane ho vyzval kráľ.
„Tá škatuľa je presne taká ako vy. Veľká, ale prázdna. Len obal ju robil krásnou. Len bohatý, lesklý a honosný obal budil dojem, že v sebe ukrýva niečo jedinečné. No v skutočnosti je na nič.“
„Ako sa opovažuješ…,“ kričal kráľ, až sa palác otriasal v základoch. „Uvedomuješ si vôbec, kto som ja?“
„Áno, pane, vy ste kráľ. Panovník nášho Zasneženého kráľovstva,“ odvetil chlapec pokojne.
„Prečo si teda dovoľuješ prirovnávať ma k nejakej prázdnej škatuli? Práve si povedal, že som kráľ. Môj palác je plný vecí, ktoré si ty nikdy nevidel. Mám všetko. Ako sa odvažuješ tvrdiť o mne také nezmysly?“
„Vaše komnaty sú síce plné, ale vy ste prázdny, vaša výsosť. Máte všetko, no v skutočnosti to vôbec nepotrebujete a neviete sa z toho naozaj tešiť. Vaše bohatstvo vás nedokáže naplniť. Vnútri ste prázdny. Túto škatuľu
najprv musíte niečím naplniť, aby mala zmysel. Dovtedy je vám na nič. A tak je to aj s vami, vaše veličenstvo. Musíte sa niečím naplniť,“ dokončil chlapec.
„Ja že som prázdny?“ opýtal sa kráľ už pokojnejšie.
Možno by sa malého chlapca opýtal ešte niečo, ale vtom mu zlomilo hlas. Stál pri obloku a pozeral sa von. Z očí mu vyšla slza pri pohľade na zasnežené stráne a výskajúce deti, ktoré síce nemali nič, ale dokázali sa radovať z maličkostí každého dňa. Srdce mu začalo akosi mäknúť, keď videl v dedine
vysvietené chudobné domy, v ktorých ľudia ozdobovali jednoduché vianočné stromčeky a tešili sa na sviatky. Ich domy boli malé, no plné lásky, kým v jeho obrovskom honosnom sídle panovali prázdnota a ničota. Uvedomil si, že chlapec má pravdu.
„Ale čo teraz? Čo mám robiť?“ opýtal sa už úplne pokojne.
„Jednu vec by som vám vedel poradiť, pane,“ začal chlapec. „Vezmite tú škatuľu, naplňte ju darmi, ktoré ste dostali, choďte do dediny a rozdajte ich chudobným.“
Kráľ neváhal. Naplnil škatuľu všetkým možným i nemožným, čo mal v paláci. Sluhom prikázal zapriahnuť sane a spolu s malým chlapcom sa vydali medzi ľudí. Klopal na každé dvere a rozdával jedlo, hračky, ba dokonca zlato z kráľovskej pokladnice. Akí prekvapení zostali ľudia, keď videli svojho kráľa, ktorému v očiach zrazu hrali iskierky lásky. Akú radosť mali v srdciach, keď mali čo položiť na štedrovečerný stôl, keď si ich deti mohli pod stromčekom nájsť čo i len malú hračku.
A tak pochopil kráľ zo Zasneženého kráľovstva, že nie to, čo má, ale to, čo rozdá, ho môže naplniť a urobiť šťastným.
„Prajem vám krásne Vianoce, vaše veličenstvo,“ povedal chlapec, keď sane zastavili pred jeho malým domčekom.
„Aj tebe, môj malý záchranca,“ odpovedal kráľ a objal ho. Podal mu mešec peňazí.
„Patrí ti, pretože dnes si mi zachránil srdce.“
Odvtedy už Zasnežené kráľovstvo nemalo viac lakomého kráľa, ale kráľa s veľkým srdcom, ktorý múdro vládol v krajine, kde už nebolo viac chudobných.