Začíname nový cirkevný rok

Začíname nový cirkevný rok

Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína Cirkev na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť.

Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Je to z toho dôvodu, že v niektorých veciach sa zhoduje liturgický kalendár s občianskym (svetským) kalendárom, v niečom sa zasa odlišujú.

Liturgický rok začína 1. septembra a začiatok liturgického roku nazývame aj začiatkom indiktu. Indikt je z latinského slova „indictio“ a znamená ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. V začiatkoch sa tento termín používal iba pre finančný rok. V tomto období totiž bolo nariadené, na základe výnosu cisára, uskutočňovať súpis a ohodnotenie pozemkov. Toto sčítanie prebiehalo každých päť, resp. pätnásť rokov. Postupne sa však termín indikt začal používať aj na označenie rozličných dátumov spoločenského života.

Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali 1.september za začiatok liturgického roku a tak to ostalo vo východnej Cirkvi do dnešných čias. Boli totiž mnohé iné názory na trvanie liturgického roku. V 2.storočí napr. začínal liturgický rok 1.marca; v stredoveku boli snahy presunúť začiatok indiktu na 25.marec.

V latinskom obrade začína liturgický rok prvou adventnou nedeľou, t.j. štvrtou nedeľou pred sviatkom Narodenia Pána a končí nedeľou Krista Kráľa.

Biskupi byzantského obradu, ktorí sa zúčastnili II. Vatikánskeho koncilu, z príležitosti jeho zakončenia vydali okružný list (1965), v ktorom sú aj nasledujúce myšlienky: „Liturgický rok našej Cirkvi je bohatý. Po poriadku nás vedie počas celého roku a stavia pred oči svojich veriacich život, utrpenie, smrť i vzkriesenie nášho Božského Spasiteľa, velebí Božie materstvo – materstvo Prečistej Panny Márie a jej mocnú ochranu, stavia nám pred duchovný zrak skutky svätých mužov a žien, ktorí svojimi hrdinskými skutkami v nasledovaní Ježiša Krista oslávili Boha v celom ľudskom pokolení. Čas pôstu a zdržovania sa hlučných zábav majú napomôcť veriacim stať sa pánmi nad svojimi náklonnosťami a tak sa pripraviť na stretnutie s Kristom v Najsvätejšej Eucharistii v pozemskom živote a aj v deň jeho druhého príchodu na konci sveta“.

Aj z týchto slov jasne vyplýva, že byzantský liturgický rok je veľkou duchovnou knihou, ktorá nás učí ako máme Boha milovať, slúžiť mu, oslavovať ho a tak spasiť svoju dušu.

Jednotlivé slávnosti a sviatky liturgického roku by nemali zostať pre veriacich iba obyčajnou spomienkou na historickú udalosť, ktorá sa niekedy v minulosti stala a je nenávratnou minulosťou. Udalosti liturgického roku je potrebné vždy nanovo prežívať v srdci. Veď Ježiš Kristus, okolo ktorého je sústredený celý liturgický život, nie je osobou mŕtvou, ale večne živou a stále účinkujúcou. Liturgický rok je dielo živého Ježiša Krista, jeho práce, náuky a opakovania tajomstiev jeho života v srdciach veriacich.

Rímsky biskup Pius XII. V encyklike Mediator Dei (1947) hovorí o  liturgickom roku nasledovne: „Liturgický rok nie je chladnou spomienkou na nejaký minulý vek. Liturgický rok je sám Ježiš Kristus, ktorý večne žije vo svojej Cirkvi. Tu On pokračuje v tom pochode lásky a milosrdenstva, ktoré započal vo svojom pozemskom živote“.

Požehnaný čas v novom cirkevnom roku!