Zádušné soboty

Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.

Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov; číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.

Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých aj 5x v roku, počas zádušných sobôt: pred Mäsopôstnou nedeľou, 3 soboty vo Veľkom pôste (2., 3. a 4. pôstna sobota) a sobota pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.

Zádušná sobota je deň v Cirkvi, kedy sú cirkevné bohoslužby venované modlitbe a spomienke za zomrelých.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (2 Mach 12, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3, 13-15).

Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých

V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Ďalej svätý Ján Zlatoústy hovoril o verných zosnulých aj tieto myšlienky: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Keď svätý Ambróz (4. st.) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37)

Apoštolské konštitúcie (4. st.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti …, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apoštolské konštitúcie, VIII, 41)

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37).

Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí. Zádušné soboty sa takto stávajú jedinečnými dňami modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli do večného života.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3)

Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje!

Prečo je sobota dňom modlitby za zomrelých?

Sobota bola na tento účel modlitby za zomrelých vybratá z niekoľkých dôvodov:

  1. Sobota v hebrejčine znamená odpočinok (sabat), keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“
  2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského rodu
  3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Aby zomrelí nezostali dlhší čas bez duchovnej pomoci modlitieb a z nich plynúcich milostí (v liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadna spomienka na zosnulých), boli sväté liturgie v soboty Veľkého pôstu venované osobitnej spomienke za zomrelých. V rámci Veľkého pôstu je to zároveň čas, aby si človek pripomenul svoju vlastnú smrť a tým urobil vlastné kajúcne skutky počas Veľkého pôstu zmysluplnejšími.
  4. Skrze modlitby za zosnulých vzniká príležitosť praktizovať dobré skutky v mene našich verných zosnulých a obnoviť našu lásku k nim.

Aj na základe týchto motívov sa sobota stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

Čítanie mien zosnulých – hramoty

Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. hramoty).

Ak počúvame počas hramôt množstvo mien, uvedomme si, že za každým týmto menom sa skrýva život jedného otca, mamy, brata, či tety a že spoločnou modlitbou za nich im môžeme preukázať našu skutočnú lásku voči ním.

Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Pamätajme preto na to už teraz a vysvetľujme deťom, aby sa nezabudli modliť za ich staré mamy či starých otcov, ktorých mali radi.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody.

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. Od štvrtého storočia sa diptychy používali v cirkvi na spomínanie živých i mŕtvych na božskej liturgii.

Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín vydané farárom.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“ (z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“.) Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik (zo staroslovienčiny pomjanuti, čo znamená „spomínať na“), a používal sa na bohoslužbách za zesnulých.

Zvyk oznamovania mien zosnulých počas liturgických služieb sa praktizuje už v prvých storočiach kresťanstva. Napr. svätý Epifán (4.-5. st.) píše: „Čo sa týka rituálu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie Svätých Tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4)

Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh – Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých

Osvojujme si prostredníctvom zádušných sobôt jednu zo základných právd kresťanskej viery, že život po smrti nekončí, ale pokračuje v inej forme na veky.

Pamätajme v modlitbách na našich zosnulých.

Blažený pokoj, večná im pamiatka!