Zosnutie Presvätej Bohorodičky je najväčší mariánsky sviatok, ktorého obsahom nie je nijaká udalosť zachytená vo Svätom Písme, ale opiera sa o cirkevnú tradíciu.
Pamiatku smrti Bohorodičky nazývame zosnutím, pretože jej telo nepodľahlo po smrti rozkladu, ale bolo vzaté do neba. V slove zosnutie sa v prípade Bohorodičky jedná o spojenie spánku s blaženosťou, pokojom a radosťou.
O smrti Bohorodičky nie sú zaznačené žiadne údaje, dokonca aj roky sa rozchádzajú. Jedni hovoria, že Mária žila ešte 13 rokov po Nanebovstúpení Ježiša Krista, iní hovoria, že žila ešte 24 rokov.
Podľa tradície, keď Bohorodičku pochovali, na tretí deň prichádza Tomáš a chce vidieť jej hrob. Keď ho otvorili, našli iba plachtu, do ktorej bolo zavinuté telo Panny Márie. Aj táto situácia bolo dôvodom k tomu, že sa ľudia zamýšľali nad týmto tajomstvom a pripisovali mu veľkú dôležitosť.
Liturgická úcta Presvätej Bohorodičky sa síce začína od snemu v Efeze v roku 431, ktorý ju vyhlásil za Bohorodičku, ale už v 4. storočí sa cirkevní spisovatelia začínajú zmieňovať o posledných chvíľach života Presvätej Bohorodičky.
Cirkev si celé stáročia všímala smrť ženy, ktorá bola matkou Ježiša, ktorá dala život nášmu Spasiteľovi a Pánovi, ktorá sa mu úplne – až po svoje státie pod krížom – odovzdala. Cirkev sa pohružovala a prenikala do tejto smrti. A pri tomto všímaní nezbadala, nenašla a nespozorovala strach, hrôzu, ale vyžarujúcu, skutočne veľkonočnú radosť.
Koncom 7. storočia obracajú cirkevní spisovatelia svoju pozornosť nielen na zosnutie, ale aj na jej vstup do neba s telom i dušou.
U Jána z Damasku jasne dominuje viera v nanebovzatie s telom aj s dušou, čo potvrdzuje v jednej zo svojich homílii: „Patrilo sa, aby tá, ktorá zachovala panenstvo pri narodení Ježiša Krista, zachovala si telo neporušené v smrti…prebývala v nebeských priestoroch…hľadela na Syna, ako sedí s Otcom.“
Zosnutie Bohorodičky patrí k najstarším mariánskym sviatkom.
V počiatočnom období sa zdôrazňovala hodnosť Božieho materstva Bohorodičky.
V 6. storočí dostáva dnešný názov Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny.
V prvých storočiach nie všetky miestne cirkvi Východu slávili tento sviatok súčasne. Sú svedectvá o slávení 6. januára, 9. augusta. Postupom času sa ustálil sviatok na deň 15. august.
Postupom času sa v Cirkvi čoraz viac ozývali hlasy vyhlásiť všeobecnú vieru Cirkvi v nanebovzatie Panny Márie za záväzný vieroučný článok, dogmu.
Po vyžiadaní mienok všetkých biskupov katolíckej Cirkvi, rímsky biskup Pius XII. svojou apoštolskou konštitúciou Milosrdný Boh zo dňa 1.novembra 1950 slávnostne vyhlásil: „…je Bohom zjavená pravda, že Panna Mária po ukončení pozemskej púte, bola vzatá s telom aj s dušou do nebeskej slávy.“
Týmto vyhlásením Cirkev učí, že Boh osobitným spôsobom vyplnil svoje prisľúbenia na Panne Márii a pre jej plnosť nadprirodzenej svätosti ju hneď po skončení pozemskej púte vzal k sebe do neba.
Veľké množstvo chrámov v našej archieparchii zasvätených tomuto sviatku (náš farský nevynímajúc) je výrazom veľkej vďaky Bohu za skutočnosť, že dal ľuďom v svojej Matke dobrú, milujúcu a stále sa za nás modliacu Ochrankyňu.