Zosnutie presvätej Bohorodičky

Pamiatku smrti Bohorodičky nazývame zosnutím, pretože jej telo nepodľahlo po smrti rozkladu, ale bolo vzaté do neba. O jej smrti nie sú zaznačené žiadne údaje.

Liturgická úcta Presvätej Bohorodičky sa začína od snemu v Efeze v roku 431, ktorý ju vyhlásil za Bohorodičku. Ale už v 4.storočí sa cirkevní spisovatelia začínajú zmieňovať o posledných chvíľach života Presvätej Bohorodičky.

Koncom 7.storočia obracajú cirkevní spisovatelia svoju pozornosť nielen na zosnutie, ale aj na jej vstup do neba s telom i dušou. U Jána z Damasku jasne dominuje viera v nanebovzatie s telom aj s dušou, čo potvrdzuje v jednej zo svojich homílii: „Patrilo sa, aby tá, ktorá zachovala panenstvo pri narodení Ježiša Krista, zachovala si telo neporušené v smrti…prebývala v nebeských priestoroch…hľadela na Syna, ako sedí s Otcom“.

Zosnutie Bohorodičky patrí k najstarším mariánskym sviatkom. V počiatočnom období sa zdôrazňovala hodnosť Božieho materstva Bohorodičky. V 6.storočí dostáva dnešný názov Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. V prvých storočiach nie všetky miestne cirkvi Východu slávili tento sviatok súčasne. Sú svedectvá o slávení 6. januára, 9. augusta. Postupom času sa ustálil sviatok na deň 15. august.

V Západnej cirkvi, ktorá tento sviatok začala sláviť neskôr – v 7.storočí – sa čoraz viac ozývali hlasy vyhlásiť všeobecnú vieru Cirkvi v nanebovzatie Panny Márie za záväzný vieroučný článok, dogmu. Po vyžiadaní mienok všetkých biskupov katolíckej Cirkvi, rímsky biskup Pius XII. svojou apoštolskou konštitúciou Milosrdný Boh zo dňa 1.11. 1950 slávnostne vyhlásil: „…je Bohom zjavená pravda, že Panna Mária po ukončení pozemskej púte, bola vzatá s telom aj s dušou do nebeskej slávy“.

V byzantskom obrade je so sviatkom Zosnutia Presvätej Bohorodičky spojená spomienka na uloženie jej rúcha (2.júl) a uloženie pásu (31. august).