Štvrtou pôstnou nedeľou už prežívame druhú polovicu Veľkého pôstu. Veľmi dôležité je všimnúť si slová z Evanjelia tejto nedele: „Syn človeka je vydaný ľuďom do rúk a zabijú Ho, ale keď Ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 9, 31)
Dôraz a zameranie bohoslužobných textov sa presúva z nášho pokánia a z nášho úsilia na veci, ktoré uskutočnil Ježiš Kristus pre nás a pre naše spásu.
Počas tejto nedele si Cirkev pripomína aj pamiatku sv. Jána Klimaka, ktorý je vzorom askézy.
Ako 16-ročný si vybral za otca a učiteľa starca Martýria, ktorý žil v Sinajskom kláštore. Po štvorročnom spolužití tento starec vykonal nad ním obrad „postriženia“ do mníšskeho stavu. Mladý mních Ján sa tak podvolil tomuto starcovi, že sa úplne zriekol vlastnej vôle. Jeho dokonalá poslušnosť mu bola veľkou školou, lebo pred ostatnými mníchmi sa choval pokorne a nikomu nedal pocítiť, žeby bol v niečom prednejší od nich. Takto prežil so starcom Martýriom 19 rokov.
Po smrti starca si svätý Ján vybral tiché miesto, ktoré sa nazývalo Tola, kde prežil 40 rokov. Každú sobotu prichádzal do kláštora, aby načúval rečiam múdrych starcov, a aby sa mohol v nedeľu zúčastniť svätej liturgie a svätého prijímania. Stávalo sa, že aj jemu udelili slovo, ktorým veľakrát očaril, ale hlavne poučoval ostatných bratov.
Pre jeho múdrosť a svätosť k jeho jaskyni hojne prichádzali veriaci pre radu a povzbudenie. Jeho žehnanie uzdravovalo chorých, posilňovalo slabých, utešovalo zarmútených, naprávalo pomýlených a presviedčalo istejšie ako nejaké vedecké argumenty.
Svätý Ján sa dal nahovoriť a prijal igumenstvo (stal sa predstaveným kláštora) a takto bol pre svojich podriadených mníchov otcom i učiteľom nielen podľa slov, ale zvlášť ich poúčal príkladným životom a Boh mu dal konať zázraky. Post igumena zastával iba štyri roky a znovu sa vrátil do predošlej samoty, kde sa cítil najšťastnejší.
Svätý Ján mal aj pomenovanie „Listvičník“, ktoré sa odvodzuje od knihy „Listvica“ (Rebrík), po grécky Klimax. Sv. Ján v tejto knihe, akejsi príručke duchovného života, predstavil 30 stupňov duchovného napredovania od nedokonalosti k dokonalosti. Stupne duchovného rastu prirovnáva k schodom na rebríku, ktoré stúpajú hore k nebu. Rebrík má vyviesť k nebeskej bráne tých, ktorí sa rozhodnú pre rehoľný život. Na vrchu rebríku je Ježiš Kristus, prichádzajúci z nebies.
Obraz rebríka vedúceho do neba, je prevzatý z videnia, ktoré mal starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (porov. Gn 28, 10 – 17).
Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať. Toto číslo bolo vybrané predovšetkým preto, že podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti, ale aj kvôli tomu, že Ježiš Kristus strávil v tichu Nazareta tridsať rokov.
Na začiatku je radikálne rozhodnutie zrieknuť sa sveta a všetkých vonkajších a vnútorných väzieb, ktoré človeka k nemu pútajú (1-3). Potom je nutné vybudovať základné predpoklady pre nový život: poslušnosť, úprimné pokánie, pamätanie na smrť a skrúšenosť srdca (4-7). Taktiež treba začať pracovať na odstraňovaní prekážok, ktorými sú hnev, nestriedmosť v rozličných oblastiach života, lakomstvo, necitlivosť, pýcha (8-23). Táto prax privedie mnícha postupne k životu v jednoduchosti, v pokore a vo svetle, ktoré je potrebné pre rozlišovanie myšlienok, vášní a cností (24-26). Vytúženým zavŕšením výstupu je život v sústredení a pokoji, modlitba, oslobodenie od vášní a láska, čím sa dosahuje dokonalá jednota s Bohom (27-30).