Sv. Bazil (meno Bazil má grécky pôvod a znamená „Kráľovský“), kvôli svojím osobitým cnostiam a pre veľké zásluhy o dobro cirkvi, bol nazvaný aj Veľký.
Neúprosný bojovník za mier vo vnútri cirkvi, vynikajúci teológ, otec východného mníšskeho života, obdivuhodný kazateľ… To je len zlomok zo všetkých jeho prívlastkov, ktoré dostal počas svojho života i po svojej smrti. Jednoznačne patrí k najväčším postavám cirkevných dejín.
Rodina sv. Bazila ako jedinečný zjav v Cirkvi
Sv. Bazil Veľký sa narodil okolo roku 329 v Cézarey Kapadóckej, v početnej a významnej kresťanskej rodine. Otec Bazil bol právnik a učiteľ rečníctva, matka Emélia sa starala o domácnosť a výchovu desiatich deti. Traja synovia – Bazil, Gregor, Peter – sa stali biskupmi. Sv. Bazil najviac preslávil celú rodinu, sv. Makrína ju Božím riadením najviac ovplyvnila.
Sv. Bazil, sotva prišiel na svet, ťažko ochorel a lekári mu už nedávali žiadnu nádej. No on sa uzdravil a jeho uzdravenie všetci pripisovali vrúcnym modlitbám, ktoré jeho rodičia za neho vysielali k Bohu.
Po štúdiách v Konštantínopole a Aténach predal väčšiu časť svojho majetku, rozdal to chudobným. Odišiel do Egypta, kde strávil čas štúdiom Svätého Písma, následne prešiel Svätú zem a prišiel do Atén, kde sa s mnohými učencami sporil o viere a privádzal ich k pravému Bohu a ukazoval im cestu spásy.
Sv. Bazil bol pokrstený biskupom z Jeruzaleme v rieke Jordán. V Jeruzaleme prežil jeden rok, a potom odišiel do Antiochie, kde ho tamojší biskup za diakona.
Neskôr sa sv. Bazil vrátil do Cézarey, kde bol po určitom čase vysvätený na kňaza a bol učiteľom mníchov. Po smrti arcibiskupa v Cézarey chceli niektorí menovať za arcibiskupa práve Bazila. Bazil, keďže netúžil po poctách, sa skryl, a tak dlho sa neukazoval, kým nebol za arcibiskupa menovaný Eusébius.
Keďže nový arcibiskup začal pozerať na Bazila závistlivo, pre jeho popularitu medzi ľudom, Bazil z Cézarey odišiel do Pontu, kde sa usadil na brehu rieky Iris, v dome svojej babky Makríny.
Založenie kláštora
Neďaleko babkinho domu založila matka sv. Bazila a jeho sestra Makrína ženský kláštor, v ktorom bola predstavenou jeho sestra.
Sv. Bazil založil na druhom brehu rieky druhý kláštor – mužský, ktorý niekoľko rokov sám viedol, a potom ho odovzdal dozoru svojho brata, sv. Petra, Sebastského biskupa. Zvesť o tomto kláštore a osobitne o svätosti jeho predstaveného, Bazila, sa rozniesla na všetky strany a ponáhľalo sa tu množstvo mužov a mládencov z Pontu a Kapadócie. Počet mníchov sa každý deň zväčšoval. Pre ich vzdelávanie zostavil Bazil svoje poučné spisy. Menovite zostavil svoje veľké i malé pravidlá, ktoré odvtedy až doteraz zachovávajú vo všetkých kláštoroch východnej cirkvi.
Za sv. Bazilom prichádza aj sv. Gregor a obaja priatelia žili spoločne prísny život: jedli len chlieb a byliny. Uspokojili sa s tvrdou posteľou. Zvlášť Bazil viedol taký odriekavý život, že podľa Gregorovho svedectva sa podobal mŕtvole. Obaja skladali nábožné piesne a písali spisy. K ním sa pripojili aj iní pustovníci a všetci slúžili Bohu modlitbami a čítaním Svätého písma.
Návrat sv. Bazila do Cézarey
V časoch ariánskych bludov, Eusébius poprosil Bazila, aby sa vrátil a pomohol mu v boji s bludármi. Bazil, keď videl takú potrebu cirkvi, opustil samotu a vrátil sa do Cézarey, kde sa veľmi namáhal a slovami i listami očisťoval pravú vieru od herézy. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi, ktoré už samo o sebe robilo ariánstvo bezmocným.
Po smrti Eusébia bol Bazil, napriek svojej vôli, vysvätený a menovaný za arcibiskupa.
Aj v tomto období veľa písal, vyvíjal charitatívnu a sociálnu činnosť, zanechal „Pravidlá“ pre rehoľníkov. Zriadil veľký ústav kresťanského milosrdenstva pre chudobných, chorých, postihnutých malomocenstvom, pocestných a pre siroty. V ústave boli aj školy a dielne, takisto byty pre kňazov, lekárov, ošetrovateľov.
Sv. Bazilovi sa pripisuje anafora božskej liturgie, ktorá bola počas prvého tisícročia najčastejšie slávenou eucharistickou bohoslužbou v Byzancii. Pre svoju dĺžku musela neskôr ustúpiť božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho.
Starostlivosť sv. Bazila o modlitbový život mníšskych bratstiev a neskôr aj kapadócko-cézarejskej cirkvi vysvetľuje jeho angažovanosť v liturgickom hnutí.
Apoštolská činnosť sv. Bazila
Sv. Bazil vykonával apoštolské cesty po svojej eparchii, utvrdzoval kňazov i veriacich v pravej viere a usmerňoval ich k bohabojnému životu. Založil mnoho kláštorov. Bol výborným kazateľom.
Sv. Bazil napísal mnoho spisov: Päť kníh o božstve Ježiša Krista, Homílie, Asketické reči, 366 listov a mnoho iných. Bazilove spisy vynikajú hlbokou učenosťou, jasnosťou myšlienok a lahodným slohom. Podľa nich možno posúdiť povahu vtedajšej doby.
Keď cisár Valens naklonený ariánom počul, že Bazil povzbudil mnoho ariánov, aby sa kajúcne vrátili do Cirkvi, rozhneval sa a poslal veliteľa cisárskej stráže Modesta k Bazilovi, aby mu oznámil, že bude z mesta Cezárea vyhnaný, ak sa sám nepridá k ariánom. Bazil sa nenechal zastrašiť, ba naopak po výrečnom a presvedčivom dialógu s Modestom poslal cisár sv. Bazilovi mnoho darov pre jeho chudobných.
Na vianočné sviatky zavítal zo zvedavosti sám cisár do Cézarey, aby pozoroval Bazila uprostred veriacich. Bol prekvapený vrúcnou nábožnosťou Božieho ľudu, počúvajúc velebné spevy a hľadiac na Bazila, ktorý s vážnou dôstojnosťou slávil svätú liturgiu.
Namáhavá práca, prísny asketický spôsob života a chatrné zdravie, ktoré mal už od malička, prispeli k tomu, že jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval.
Sv. Bazil zomrel 1. januára 379 a jeho posledné slová boli: „Do tvojich rúk Pane, porúčam svojho ducha!“
Telo sv. Bazila bolo prenesené do Flandier. Jeho hlava sa nachádza v kláštore sv. Atanáza na Atose a jeho ruka je uchovaná v Benátkach.
Pápež Benedikt XVI. o sv. Bazilovi povedal tieto slová: „Sv. Bazil bol mužom, ktorý žil s pohľadom skutočne upretým na Krista, bol mužom lásky k blížnemu. Bazil, plný nádeje a radosti z viery, nám ukazuje, ako sa stať skutočnými kresťanmi.“