Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.
Liturgia vopred posvätených darov vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou na začiatku 6. storočia v sýrskej Antiochii a niekedy v priebehu šiesteho storočia bola liturgia vopred posvätených darov prenesená z Antiochie do Konštantínopola, kde prešla ďalším liturgickým vývojom a dostala svoju definitívnu podobu.
Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7. storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: „V čase Sergeja, konštantinopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 – Moja modlitba… – teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: ˂ Z daru Krista tvojho ˃, ľud začal spievať hymnus: ˂ Teraz sily nebeské…˃ “
Najstarší text liturgie vopred posvätených darov, ako sa dnes slávi v byzantskom obrade, sa nachádza v často spomínanom Codex Barberini z 8. storočia. Jeho autor sa neuvádza.
Až neskoršie rukopisy z 11. – 12. storočia pripisujú autorstvo rôznym Otcom, ako napríklad sv. Bazilovi († 379), sv. Epifánovi († 403), sv. Gregorovi Veľkému – Dvojeslovovi († 604), sv. Germánovi († 732), alebo dokonca niektorému z apoštolov. Všetky tieto svedectvá však nemajú historický základ alebo pochádzajú z apokryfných zdrojov.
Preto ich dnes liturgisti všetky odmietajú a jednomyseľne sa zhodujú, že pôvodný autor Liturgie vopred posvätených darov zostáva neznámy.
Najstarší opis liturgie vopred posvätených darov patrí svätému Teodorovi Studitovi († 826), ktorý napísal krátky spis s názvom „Vysvetlenie božskej liturgie vopred posvätených darov“ (porov. PG, 99, 1687 – 1690). Obrad, ako ho opisuje sv. Teodor vo svojom diele, je veľmi podobný tomu, ktorý sa používa v súčasnosti.
História Liturgie vopred posvätených darov
V prvotnej Cirkvi pristupovali veriaci kresťania k prijatiu Eucharistie pri každej liturgii, čo je vždy cieľom liturgického zhromaždenia, hoci v dnešnej dobe je skôr tendencia pristupovať k Eucharistii zriedkavo či až príležitostne. Starokresťanským zvykom bolo eucharistické slávenie v nedeľu skoro ráno na úsvite, teda v deň a chvíľu Kristovho vzkriesenia.
Keďže eucharistické slávenia sa spočiatku nekonali cez každý deň týždňa a kresťania mali túžbu prijímať Krista čo najčastejšie, prechovávali premenenú Eucharistiu z nedeľnej liturgie. O tejto praxi prvotnej Cirkvi svedčia napríklad Tertulián či sv. Cyprián. Svätý Bazil Veľký vo svojich dielach naopak spomína pustovníkov z egyptskej púšte, ktorí u seba prechovávali Eucharistiu kvôli tomu, že medzi sebou často nemali kňazov.
Na základe tohto sa, hlavne v kláštoroch, vykryštalizoval zvláštny obrad modlitby: všetci mnísi sa modlievali spolu pred prijímaním a potom spoločne ďakovali Bohu, ktorý ich urobil hodnými zúčastniť sa prijímania Eucharistie. Toto sa konalo buď po večerných modlitbách alebo po 9. hodinke. Časom toto pravidlo modlitby nadobudlo formu krátkej bohoslužby, tak trochu podobnej liturgii. V istej miere sa tento obrad stal akýmsi vzorom Liturgie vopred posvätených darov.
Vzhľadom na to, že starobylá prax Cirkvi zakazovala sláviť Eucharistiu počas Svätej štyridsiatnice, s výnimkou sobôt a nedieľ, nakoľko jej paschálny charakter by bol nezlučiteľný s pôstnymi dňami, určenými pokániu, ponúkla jestvujúca prax prijímania mimo liturgie veriacim možnosť prijímať Eucharistiu častejšie než len v soboty a nedele.
V 3. a 4. storočí mali veriaci počas Veľkého pôstu vo zvyku prijímať Eucharistiu okrem soboty a nedele v stredu a v piatok večer. V časoch prvotnej Cirkvi boli streda a piatok spojené s prísnou pôstnou disciplínou, ktorá znamenala úplnú zdržanlivosť od jedla až do západu slnka, preto prijatie svätých darov bolo korunou a zavŕšením pôstneho dňa. Z tohto dôvodu sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na Východe sa aj dnes praktizuje viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie.
Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. večierňou s rozdávaním vopred premenenej Eucharistie.
Trúchlivý, smútočný a tajomný charakter bohoslužby, ako aj veľké poklony vyjadrujúce fakt, že človek musí do modlitby zapojiť okrem ducha i telo, vytvárajú počas Liturgie vopred posvätených darov priestor na precítenie vlastnej hriešnosti a tým najlepším spôsobom pripravujú človeka na Sviatok sviatkov – Kristovu Paschu.
Liturgia vopred posvätených darov sa slúži v stredu a piatok Veľkého pôstu.
Rozdelenie Liturgie vopred posvätených darov
- katechetická časť: čítania a ich výklad katechumenom,
- obrad svetla: zažatie sviece na zhromaždení zvolaním:„Svetlo Kristovo osvecuje všetkých„,
- responzóriový spev 140. žalmu – Moja modlitba,
- prijímanie veriacich.
Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Súčasťou tejto časti je recitovanie žalmov 18. katizmy (Ž 119 – 133), rozdelené na tri časti, tzv. antifóny, oddelené Malými ekténiami. Dlhé čítanie žalmov má veriacich upokojiť a pomôcť im viac sa sústrediť na bohoslužbu
Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami (aj za katechumenov), poklonami Eucharistii, prenesením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijímania a záverečnými modlitbami, v ktorých veriaci ďakujú Pánovi za milosť prijatia Eucharistie.
Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého.
Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia. Pripraviť človeka na stretnutie s Kristom, ktorý síce prijíma kríž, nesie ho na Golgotu, ale zároveň pozýva človeka k prechodu zo smrti do života, z otroctva k slobode, od smútku k radosti.
Katechetický charakter Liturgie vopred posvätených darov
Samotný Veľký pôst má totiž okrem kajúceho aj katechetický charakter, ktorý spočíva v tom, že Veľký pôst obsahuje katechetické prvky, ktoré sa zachovali ešte z obdobia, keď existoval práve katechumenát. Veľký pôst vtedy predstavoval posledné obdobie prípravy katechumenov, ohlásených – teda tých, ktorým je ohlasovaná katechéza na prijatie iniciačných sviatostí.
V Liturgii vopred posvätených darov na katechetický charakter Velkého pôstu poukazujú viaceré prvky:
- starozákonné čítania, zvlášť z knihy Genezis,
- ekténia za tých, ktorí sú „vyvolení a pripravujú sa na krst“ (berie sa od polovice Veľkého pôstu)
Čítanie a vysvetľovanie Starého zákona bolo súčasťou prípravy katechumenov. Starý zákon je totiž prípravou na ohlásenie a prijatie Ježiša Krista a na druhej strane práve vo svetle Ježiša Krista je možné porozumieť naplno aj Starému zákonu. Táto skutočnosť je v Liturgii vopred posvätených darov vyjadrená tým, že po prvom starozákonnom čítaní kňaz žehná ľud so sviecou a kadidelnicou pričom spieva: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“ Vidíme tu súvis s krstom, ktorý sa nazýva aj prosvičšénije (osvietenie). Krst totiž umožňuje hľadieť na všetko a rozumieť všetkému „vo svetle Krista“.
Toto zvolanie sa však netýka len katechumenov, pretože „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“. Všetkých, teda aj tých, ktorí sú už pokrstení, no potrebujú skrze pokánie a obrátenie nanovo vpustiť do svojho života „Kristovo svetlo“. Toto Kristovo svetlo má vyhnať zo srdca kresťana všetky postoje, ktoré sú prejavom života pohana.
Peknú paralelu môžeme vidieť v zvolaní „Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme„, ktoré sa nachádza pred vyznaním viery a jeho pôvodným významom bola výzva pre tých, ktorí strážili dvere chrámu (tzv. ostiári), aby nevpustili do zhromaždenia kresťanov sláviacich Eucharistiu nijakého pohana, ktorý by narušil kresťanskú bohoslužbu. V neskoršom ponímaní sa toto zvolanie obracia k samotným veriacim, aby strážili dvere svojich sŕdc, kde sa už usídlila láska, aby tam neprenikol nijaký nepriateľ lásky.
Táto istá skutočnosť rezonuje aj pri hymne „Moja modlitba„, kedy jeden z veršov znie: „Pane, k mojim ústam postav stráž a zamkni dvere mojich perí.“ (Ž 140, 3)
Krst okrem toho, že prinášal Kristovo svetlo, aj zjednocoval ľudí s Cirkvou, ktorá je tajomným Kristovým telom. Preto na viacerých miestach v modlitbách za katechumenov sa nachádzajú prosby v zmysle, aby katechumeni boli pripojení k svätej, všeobecnej a apoštolskej Církvi, tiež boli pripočítaní aj k duchovnému ovčincu a aby boli dôstojným údmi Ježiša Krista. Aj v tomto prípade sa tieto modlitby netýkajú iba katechumenov, ale všetkých.
V každom kresťanovi sa môžu skrývať postoje, ktoré istým spôsobom narúšajú jeho jednotu s Cirkvou ako so spoločenstvom hriešnikov, ktorí kráčajú po ceste spásy v Kristovi. Práve prijímanie Eucharistie vytvára túto hlbokú jednotu s Kristom a Cirkvou, ktorá je jeho tajomným Telom. Naznačuje to aj formula, ktorú kňaz vyslovuje pri rozdávaní sv. prijímania. Je tam príznačné spojenie – pričaščájetsja rab bóžij (raba bóžija…). Slovo „pričaščájetsja“ sa síce do slovenčiny prekladá slovesom „podáva sa“, ale doslovne to však znamená: „sláva sa účastným“, „stáva sa časťou“. Teda kresťan, ktorý pristupuje k Eucharistii, sa vlastne prijatím eucharistického Krista stáva nanovo časťou, „údom“ presvätého a prečistého tela Ježiša Krista, ktorým je vlastne Cirkev. Liturgia vopred posvätených darov teda pozýva každého kresťana, nielen katechumena, aby sa nanovo nechal prežiariť Kristovým svetlom a aby sa v Kristovi nanovo zjednotil s jeho tajomným Telom, ktorým je Cirkev.
Schéma Liturgie vopred posvätených darov
- Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo…Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas katizmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovoriac. Pri okiadzaní zakrytých darov hovorí modlitbu Pane Ježišu Kriste…
- Po prvom čítaní je požehnanie s trojitou sviečkou i kadidlom a zatvárajú sa cárske dvere.
- Spev Moja modlitba s veršami okolo oltára.
- Jednotlivé ekténie, modlitby veriacich a prenesenie darov na oltár (3 veľké poklony).
- Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozduchom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka. Pri vkladaní do čaše nič nehovorí.
Liturgia vopred posvätených darov zdôrazňuje dva prvky: prípravu katechumenov na krst a pokánie veriacich.
Počas tejto liturgie sa spoločenstvo modlí za katechumenov a poučuje ich. V druhej polovici Veľkého pôstu pridáva prosby za „tých bratov, čo sú vyvolení a pripravujú sa na svätý krst“. Sú to katechumeni, ktorí budú pokrstení pri slávení Paschy v danom roku. Prvá časť liturgie, večiereň so starozákonnými čítaniami, má výrazne didaktický charakter. Čítania z kníh Genezis a Exodus predstavujú katechumenom, ako aj pokrsteným, Božiu prozreteľnosť a starostlivosť o svoj vyvolený ľud. Kniha Prísloví zasa ponúka učenie Božej múdrosti pre každodenný život. Prostredníctvom týchto čítaní Starého zákona a modlitieb liturgie sa katechumeni pripravujú na osvietenie v krste. Symbolom tejto prípravy a prijatia svetla Božieho Slova je požehnanie sviecou a kadidlom, sprevádzané slovami: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“ Je to znamenie Krista, ktorý víťazí nad temnotou, symbol prichádzajúceho svetla Paschy a krstu katechumenov do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.
Kajúcny charakter liturgie vopred posvätených darov sa prejavuje v speve verša „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“ (citované podľa slovenského prekladu), ktorý vrcholí veľkými poklonami. Kľačíme aj počas slávnostného prenášania Darov zo žertveníka na oltár – Darov, ktoré už sú skutočným Kristovým telom a krvou.
Kajúcny a pôstny charakter tejto liturgie vyjadruje očakávanie paschálnej plnosti. Pristupovanie k svätému prijímaniu duchovne posilňuje veriacich, ktorí kráčajú cestou pokánia a pôstu.