Víťazstvo pravej viery (ortodoxie) nad ikonoboreckým bludom (polovica 9. storočia) sa liturgicky oslavuje v prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá podľa toho dostala aj svoje pomenovania: Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon.
Víťazstvo pravej viery (ortodoxie), ktoré oslavuje táto nedeľa, je víťazstvom učenia, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa ortodoxie sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.
V bohoslužobných textoch tejto nedele oslavuje Cirkev víťazstvo a úctu k svätým ikonám; tiež tých, ktorí sa zasadili za ich uctievanie a v radosti vedie aj nás k hlbokej úcte k ikonám.
Nedeľu ortodoxie ustanovil a nariadil každý rok opakovane sláviť snem v Konštantínopole v roku 842. Cieľom nariadenia bolo, aby každý rok sa slávnostne uctili obrazy Ježiša Krista, Bohorodičky a svätých. Stalo sa tak preto, lebo po viac ako storočnom ničení ikon a zákazu ich uctievania, boli do chrámov vrátené práve v prvú pôstnu nedeľu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila aj ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom.
Uctievanie svätých ikon
Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Cirkev veľkú úctu a v chrámoch ich vystavuje k verejnej úcte.
Svätý Atanáz Veľký vysvetľuje uctievanie ikon takto: „My sa verne klaniame ikonám, neuctievame ich však ako Boha, ale prostredníctvom nich vyjadrujeme lásku a náklonnosť k tej osobe, ktorá je na nej zobrazená. Často sa stáva, že keď sa ikona až natoľko poškodí, že zobrazenie na nej už nie je viditeľné, potom ju spaľujeme ako obyčajné drevo.“
Svätý Ján Damaský zasa vychádzal z chápania ikonoborectva ako kristologickej herézy. Ikonoborci sa odvolávali na Starý Zákon, kde je zakázané uctievanie iných božstiev. Pritom v úplnosti ignorovali vtelenie Syna Božieho. V nadväznosti na tieto skutočnosti svätý Ján Damaský napísal: „V minulosti (t.j. v Starom Zákone) beztelesný Boh, ktorý nemal vid, nikdy sa nezobrazoval. Teraz však, kedy sa Boh zjavil v tele a žil medzi ľuďmi, znázorňujeme viditeľného Boha … Ja som videl ľudský obraz Boha a spasená je moja duša. Vnímam obraz Boží tak, ako videl Jakub, lebo on očami umu videl nemateriálny predobraz budúceho a ja vnímam napomenutie o Videnom v tele.“
O čom bolo ikonoborectvo?
Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741).
Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár Lev III. uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. To bol začiatok boja proti uctievaniu ikon, navyše cisár nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola na bráne vchodu do jeho paláca.
V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.
Odsúdenie ikonoborectva
Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením cisárovnej a Apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey.
Snem riešil problematiku úcty svätých ikon, pričom jasne rozlíšil medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým.
Snem učí, je dovolené stvárňovať podobu životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy Ježiša Krista, Presvätej Bohorodičky, úctyhodných anjelov a všetkých svätých.
Taktiež zo záverov snemu vyplýva, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu.
Snem tiež učí, že úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Úcta preukázaná ikone je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k ikone, modlí sa k tomu, koho (v skutočnosti) ikona znázorňuje.
Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža, či ostatkov svätých.
Víťazstvo pravej viery
Na začiatku 9. storočia, za cisára Leva V. (813-820), nastalo nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvalo do roku 842.
V roku 842 teda cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo oslavuje Cirkev ako víťazstvo pravej viery, čo sa pripomína vždy v 1. pôstnu nedeľu.