Sv. Mikuláš (z gréckeho slova Nikolaos – víťaz nad národmi) je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.
Životopisné údaje
Zo života sv. Mikuláša je málo konkrétnych údajov a aj tie známe sú okrášlené množstvom legiend.
Jeho rodičia boli dobrí kresťania, otec Eufemius bol mužom bohatým, ale mimoriadne zbožným a milosrdným a matka Anna bola sestra Mikuláša, bývalého myrského arcibiskupa. Dieťaťu sa veľmi potešili, pretože už dlho žili v manželstve a nemohli mať deti. Že ich napokon Pán Boh požehnal, bolo pre nich veľkým šťastím a radosťou.
Už od mladosti bolo v ňom vidieť niečo zvláštneho. Je to aj pochopiteľné, veď žil medzi pohanskými chlapcami, od ktorých sa líšil úprimnou zbožnosťou a skromnosťou. Úsmevom si podmaňoval mladé duše, vyhľadal ich a privádzal na cestu zbožnosti a čistého života. To isté robil aj ako dospelý. Práve z tohto dôvodu dostal titul miláčika a ochrancu detí
Rodičia sa postarali o jeho dobrú výchovu a vzdelanie a bol na túto cestu pripravený aj cnostným životom. S radosťou čítaval Sväté písmo a iné náboženské knihy. Duchovný stav považoval za nevýslovné vyznamenanie.
Keď ukázal potrebné vedomosti a znalosti, biskup v Patare (jeho vlastný strýko biskup Mikuláš) ho vysvätil na kňaza. Sv. Mikuláš ako kňaz dbal na cnosti, ktoré človeka skutočne skrášľujú a najviac približujú k Bohu. Veľa sa modlil a postil, s obľubou čítal Sv. Písmo a rozjímal nad ním. Traduje sa, že hovoril málo, bol skromný a tichý slovom, žil akoby anjel v ľudskom tele.
Keď jeho strýko postavil kláštor, sv. Mikuláša určil za jeho predstaveného. V tomto úrade žil zbožne a svojím svätým životom bol veľkým príkladom pre ostatných.
Po smrti rodičov Mikuláš potajomky rozdával svoj majetok chudobným. Pomáhal všade, kde bola potrebná pomoc. Pomáhal veľmi nezištne a nechcel, aby sa o tom hovorilo.
Aby ušiel pred ľudskou slávou, odišiel sv. Mikuláš do Svätej zeme, aby sa tam poklonil a modlil na svätých miestach. Keď sa poklonil svätým miestam v Jeruzaleme, chcel odísť do púšte a viesť tam život v samote a rozjímaní. Avšak poučený Božím hlasom sa vrátil do svojho rodného mesta.
Neskôr odchádza do mestečka Myry (v súčasnosti je to mesto Izmir v Turecku), kde si ho zvolili za svojho biskupa.
Aj ako biskup žil asketickým životom a na biskupskom stolci sa stal vzorom ozajstnej lásky k Bohu i blížnym.
Takisto aj svojej štedrosti zostal verný aj ako arcibiskup. Podporoval núdznych a zastával sa nevinne prenasledovaných. Pre všetkých bol otcom a ochrancom, nikoho neprepúšťal bez rady a útechy
Za Diokleciánovho prenasledovania, keďže horlivo vystupoval proti modlárstvu, bol uväznený a neskôr ho poslali do vyhnanstva. Po skončení prenasledovania kresťanov sa vrátil do svojho biskupského sídla
Bol účastníkom I. Nicejského koncilu v roku 325, na ktorom bránil učenie o Kristovom božstve v spore s Áriánmi.
Traduje sa, že na tomto koncile sa tak rozčúlil, že udrel Ária po tvári. Za tento čin bol hneď zbavený cirkevnej hodnosti biskupmi na koncile. Hneď po tomto akte však mali biskupi videnie, kde videli Mikuláša, ktorý mal po svojej pravici Ježiša Krista s evanjeliom a po ľavici Bohorodičku s omoforom. Po tomto videní vrátili Mikulášovi jeho funkciu. Preto vidíme na ikonách, ako z jednej strany sám Spasiteľ s evanjeliom a z druhej prečistá Panna s omoforom v rukách sa vznášajú nad sv. Mikulášom.
Svätý Mikuláš zomrel niekedy medzi rokmi 345-352, dňa 6. decembra, a bol pochovaný v Myrách.
Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že v postave sv. Mikuláša muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.
Skutky sv. Mikuláša
Sv. Mikuláš zasvätil celý svoj život skutkom telesného a duchovného milosrdenstva. Práve táto charakteristická črta jeho života, množstvo skutkov (pomoc boháčovi, ktorý schudobnel a chcel zo svojich dcér urobiť neviestky; zachránil tesne pred smrťou troch nevinných mužov) a veľké zázraky (utíšenie búrky na mori; vzkriesenie námorníka, ktorý spadol z vrchu sťažňa; zjavenie sa vo sne talianskemu kupcovi s pšenicou, aby otočil loď k Myrám, kde bo veľký hlad; zjavenie sa vo sne cisárovi a sudcovi, pri nespravodlivom zajatí vojvodcov; utíšenie búrky na mori a záchrana pútnikov z Egypta) sa stali príčinou rýchleho a všeobecného šírenia jeho úcty.
Zvesť o sv. Mikulášovi sa šírila široko-ďaleko a ľudia z ďalekých krajov prichádzali k nemu kvôli uzdraveniu a všetci ho považovali za silného pomocníka v každej potrebe.
Táto úcta sa významne zväčšuje najmä od vybudovania chrámu na počesť sv. Mikuláša v Carihrade v 6. storočí.
Úcta sv. Mikuláša
Mnohé bohoslužobné knihy v 9. storočí už uvádzajú Mikuláša ako svätca. Z Byzancie sa jeho úcta rozšírila do celého sveta. Veľkú úlohu pri rozširovaní úcty svätého Mikuláša zohrali aj slovanskí apoštoli svätí Cyril a Metod.
Veľmi dôležitou udalosťou pri šírení úcty sv. Mikuláša bolo prenesenie jeho ostatkov (9. mája 1087) do Bari v Taliansku. Talianski kupci pokladali Mikuláša za veľkého patróna námorníkov a moreplavcov. Po mohamedánskej invázii v Myry (od roku 1034) sa kupci rozhodli telesné ostatky sv. Mikuláša uchrániť pred zneuctením a preto ich preniesli do Bari. Tam boli (9. mája 1087) uložené v chráme sv. Jána Krstiteľa a neskoršie boli prenesené do novovybudovaného chrámu, zasvätenému práve sv. Mikulášovi. Mesto Bari sa tak stalo centrom úcty sv. Mikuláša.
Pápež Urban II. v roku 1089 ustanovil sviatok prenesenia ostatkov sv. Mikuláša.
Okrem 6. decembra a 9. mája je v byzantskom obrade aj každý štvrtok zasvätený sv. Mikulášovi.
Legendy zo života sv. Mikuláša
Sv. Mikuláš, arcibiskup Lykijskej Myry, je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.
Život sv. Mikuláša je okrášlený množstvom legiend. Napriek mnohým legendám z jeho života je nutné konštatovať, že sv. Mikuláš bol v svojej dobe výnimočnou osobnosťou, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.
Predstavme si niektoré najznámejšie legendy zo života sv. Mikuláša.
Legenda o zvolení za arcibiskupa
K tomuto zvoleniu sa traduje legenda. Krátko predtým ako prišiel sv. Mikuláš do mestečka Myry, zomrel arcibiskup tohto mesta a biskupi celého kraja sa zišli v Myrách, aby vybrali nového arcibiskupa. Keď sa akosi dlho nevedeli zhodnúť na vybratí niekoho spomedzi seba, spolu s veriacimi sa obrátili na Boha. Prosili Ho, aby im ukázal spôsob k vybratiu toho, ktorý by bol jeho najvernejším sluhom. Pán Boh vypočul ich prosbu a svoju vôľu vyjavil jednému starému zbožnému biskupovi, prikazujúc mu, aby sa v noci postavil k chrámovým dverám a za arcibiskupa vyhlásili toho, kto príde ráno prvý na raňajšie bohoslužby a bude sa volať Mikuláš.
Sv. Mikuláš, ktorý bol vtedy v meste, podľa svojho zvyku ešte pred svitaním išiel do chrámu, kde ho pri dverách zadržal biskup a pýtal sa ho na meno. Mikuláš, keďže nevedel o čo ide, neodpovedal. Biskup sa ho opýtal druhýkrát a až vtedy prezradil svoje meno. Naradostený biskup predstavil sv. Mikuláša snemu biskupov a tí ho prosili, aby splnil Božiu vôľu a zaujal arcibiskupský stolec.
Sv. Mikuláš sa vo svojej skromnosti dlho zdráhal a vyhováral na svoju nehodnosť, nakoniec súhlasil s tým, že prijme takú veľkú hodnosť, ale iba preto, že taká bola Božia vôľa.
Tak sa sv. Mikuláš stal arcibiskupom v meste Myry.
Legenda o troch dcérach
Legenda o troch dcérach – pannách je najznámejšou a najrozšírenejšou legendou o sv. Mikulášovi. Práve táto legenda z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete.
Jeden občan z Patarymal tri dcéry. Keďže z rozličných príčin prišiel o všetky svoje peniaze a celý svoj majetok, jednak nemal z čoho živiť seba a svoje dcéry, ale zároveň jeho dcéry nemali veno a preto im nemohol nájsť ženíchov. A to bola vtedy veľká hanba. Rozhodol sa, že z nich urobí neviestky.
Sv. Mikuláš sa o tom dozvedel, a aby otca i deti zachránil pred hriechom a večnou záhubou, cez rozbité okno podhodil tomu človeku toľko peňazí, koľko bolo potrebné, aby mal z čoho žiť a za čo vydať jednu svoju dcéru. Keď ten človek našiel peniaze, veľmi sa zadivil, a keď videl, že milosrdný Boh ho neopúšťa, začal horko plakať a úprimne sa kajať zo svojich nečistých úmyslov. Potom za krátky čas s touto pomocou vydal jednu svoju dcéru.
Sv. Mikuláš, potešený týmto jeho konaním mu znova podhodil toľko peňazí, ako predtým. A keď sa vydala aj druhá dcéra, sv. Mikuláš pamätal aj na tretiu. No otec teraz nespal, ale modlil sa za svojho neznámeho dobrodincu, preto hneď, keď počul, že ktosi oknom hodil peniaze, rýchlo vybehol z domu, dobehol sv. Mikuláša, padol k jeho nohám a srdečne mu ďakoval, že ochránil jeho i jeho deti od krajnej núdze a hriechu. Nakoniec sa ten muž spýtal sv. Mikuláša, čím by sa mu mohol odvďačiť za jeho dobrotu. Sv. Mikuláš mu odpovedal: „Najlepšou vďačnosťou pre mňa bude tvoje hlboké mlčanie o tomto všetkom a dobrý úžitok z môjho daru.“
No ten človek preniknutý veľkou vďačnosťou sa nemohol zdržať, aby nerozhlásil, čo pre neho a pre jeho deti urobil sv. Mikuláš. Tak celé mesto bolo plné mena sv. Mikuláša, a kade išiel, a kde sa pristavil, všade musel počúvať, ako ho ľudia za to chválili a velebili.
Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša, ktorý sa rozhodol opustiť Patar, aby unikol pred svetskou slávou a rozhodol sa odísť niekde do púšte, aby ľudia na neho zabudli.
Záchranca plaviacich sa na rozbúrenom mori
Raz po mori plávala loď, na ktorej sa nachádzalo veľa ľudí. Nejaký čas plávali šťastne, no jedného dňa sa strhla búrka a loď sa začala potápať. Námorníci, ktorí tak veľa počuli o Mýrlicijskom arcibiskupovi Mikulášovi, ho vzývali, aby sa ich zastal u Pána Boha a zachránil ich od nemilosrdnej smrti.
Ešte ani úplne neukončili prosby, keď uzreli človeka idúceho po mori, ktorý prišiel až ku nim a hovoril: „Ja som ten, ktorého ste volali na pomoc. Dúfajte len v Boha, ktorý ma poslal k vám.“ Potom prikázal búrke, aby sa utíšila, a keď všetko utíchlo, on sám sa stal neviditeľným.
Ľudia z lode, potešení svojou záchranou, odišli do mesta Myry, kde v chráme spoznali sv. Mikuláša, padli mu k nohám a ďakovali mu za svoju zázračnú záchranu. No sv. Mikuláš všetko pripisoval Bohu a zachránených nabádal k pokániu a náprave života. Tak ich zachránil nielen, čo sa týka tela, no aj čo sa týka duše.
Záchrana nespravodlivo odsúdených pred smrťou
Táto legenda obsahuje dva rôzne zázraky, no obidva sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených.
V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý vyniesol podplatený prefekt provincie nad tromi nevinnými. Odsúdení už boli na popravisku a v momente, keď kat dvíhal meč k prvej rane, zjavil sa svätý Mikuláš, vyrval mu z ruky meč a odišiel k prestavenému mesta, aby odznova začal súd s tými troma ľuďmi. Predstavený to urobil, presvedčil sa o ich nevine a odsúdených prepustil na slobodu.
Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Keď títo traja vojvodcovia sedeli vo väznici, už nemali žiadnu nádej, iba v jedinom Bohu, ku ktorému sa vrúcne modlili. Spomenuli si aj na sv. Mikuláša, o ktorom vedeli ako zachránil troch nevinných pred smrťou. Začali sa k nemu modliť, aby orodoval za nich u Boha.
V noc pred popravou sa zjavil sv. Mikuláš vo sne cisárovi a prinútil ho, aby nevinných prepustil. Prestrašený cisár hneď ráno prepustil tých troch veľmožov z temnice a vrátil im všetky predchádzajúce hodnosti, a keď mu za to so slzami v očiach ďakovali, cisár im na to povedal: „Nie mne ďakujte, ale poďakujte veľkému Kristovmu služobníkovi Mikulášovi, lebo to on vám všetko dal.“
Na základe tejto legendy sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.
Legenda o lodiach vezúcich pšenicu
V čase veľkého hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš sa zjavil lodníkom a poprosil ich, aby dali časť nákladu hladujúcim. Spočiatku sa zdráhali, pretože náklad mali presne odvážený, niesli zaň zodpovednosť a báli sa prípadného trestu. Napokon im však časť predsa len dali.
Keď sa doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba a obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcim, vystalo ešte na ďalšie dva roky a aj na zasiatie.
Pomocník chudobných a chorých
Svätý Mikuláš sa často večer po zotmení prechádzal ulicami a pozoroval ľudí za oknami. Keď videl chudobnú ubiedenú rodinu s deťmi, ktorým nevedeli dať rodičia nič na večeru, do obloka im vložil jedlo, hračky i niekoľko mincí. Nik nevedel, kto je tým dobrodincom, pretože Mikuláš chcel zostať v anonymite.
Únos emirovho sluhu
Svätý Mikuláš je často označovaný aj ako ochranca detí.
Arabskí piráti z Kréty uniesli mladého Basilia do otroctva. Rok dolieval víno hlavnému emirovi. Jeho matka, zronená žiaľom, nedokázala ani len sláviť sviatok svätého Mikuláša s ostatnými ľuďmi, pretože to bol pre ňu deň, keď stratila syna. Zostala sama doma. Svätý Mikuláš sa vtedy zjavil Basiliovi a uniesol ho zo zajatia.
Legenda hovorí, že sa mu zjavil v slabom opare a hneď ho premiestnil do domu rodičov. Ohromený chlapec ešte aj doma stále držal v rukách zlatý emirov kalich.
Legenda o vzkriesení študentov
S touto legendou sa spája Mikuláš ako patrón školákov a študentov. Jednej noci chceli traja putujúci študenti prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že by mohli mať pri sebe nejaký majetok, a tak ich zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný – svätý Mikuláš – a požiadal o nocľah. Zakrátko na to zločincov odhalili a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.
Záchrana mnícha Mikuláša na mori
Zbožný starec Simeon poslal svojho žiaka Mikuláša s akousi vecou do mesta Kataval, kde sa bolo možné dostať iba po mori.
Cestou sa strhla veľká búrka. Meno sv. Mikuláša zaznievalo z úst všetkých ľudí, , ktorí sa vtedy nachádzali na lodi uprostred hromov búrky a ryku vetra, a keď od strachu všetci popadali, mních Mikuláš iba sám stál a modlil sa.
Keď sa modlil, z prednej časti lode uzrel, ako sv. otec Mikuláš v bielom rúchu išiel po vode, ako po zemi, prišiel na loď a povedal mu: „Neboj sa, brat, ale choď a splň svoju vec, lebo od tejto chvíle budem s tebou a pri tebe, a to kvôli tomu, že si s vierou vzýval moju pomoc. Pokoj s tebou a požehnanie.“
Po týchto slovách sa stal neviditeľným. Búrka utíchla a loď za hodinu priplávala k brehu, ku ktorému sa zvyčajným spôsobom mohla dostať sotva za dva týždne.
Záchrana kňaza Christofora pred smrťou
Kňaz Christofor, ktorý si ctil sv. Mikuláša, každý rok chodieval do mestečka Myry, aby sa tom poklonil jeho čestným ostatkom.
Keď tam jedného roku išiel opäť, cestou ho prepadli Arabi a predali do otroctva. Tu ho všelijakým spôsobom nútili, aby sa zriekol Kristovej viery. Keď ho k tomu nemohli pohnúť, rozhodli sa mu sťať hlavu.
Prišla tá strašná chvíľa a kat s mečom stál pri ňom. Christofor so slzami vzýval na pomoc sv. Mikuláša. A hľa, len čo sa kat zahnal mečom, tak sv. Mikuláš (viditeľný pre Christofora a neviditeľný pre kata) vyrval katovi meč a hodil ho na zem. Kat zdvihol meč zo zeme a opäť sa ním zahnal a meč opäť na zemi. Zahnal sa aj tretíkrát, no aj teraz zbytočne. „Čo to má znamenať?, spýtal sa nakoniec Christofora, Ten mu odkryl tajomstvo a s ďalšími kresťanskými otrokmi dostal slobodu.