Sviatok Zvestovanie našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne pripomína udalosť, kedy bol archanjel Gabriel poslaný k Bohorodičke, aby jej zvestoval, že sa má stať matkou Mesiáša (Lk 1, 26-38). Tento sviatok patrí k dvanástim veľkým sviatkom liturgického roka.
Sviatok Zvestovania našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne, je jedným z mála sviatkov, ktoré v byzantskej tradícii nachádzame vo Veľkom pôste.
Sviatok Zvestovania sa začal vo Východnej cirkvi sláviť koncom 4. storočia alebo začiatkom 5. storočia. Byzantský cisár Maurikios (582 – 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. Presnejšie svedectvá o sviatku pochádzajú z Konštantínopolu okolo roku 530 a aj sv. Roman Sladkopevec mu venoval v 6. storočí jeden kondak. K vývoju sviatku prispeli protiariánske homílie, ktoré zdôrazňujú popri Kristovej ľudskej aj jeho božskú prirodzenosť, ktorá je večne jestvujúca v Bohu, a sýrska homiletika, ktorá dôrazne podčiarkuje paralelu medzi Evou a Máriou. V Ríme tento sviatok zaviedol pápež Sergej I. (687-701), ktorý bol sýrskeho pôvodu; jeho prvé liturgické slávenie sa konalo v bazilike Santa Maria Maggiore a bolo spojené s procesiou.
V začiatkoch sa tento sviatok považoval za Pánov sviatok (Hospodsky), ako na Východe, tak aj na Západe. Svedčia o tom názvy sviatku: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy, atď. V 7. storočí sa ustálil dnešný názov sviatku: Zvestovanie Presvätej Bohorodičke a sviatok bol zaradený medzi sviatky Bohorodičky.
Od počiatku sa sviatok slávil 25. marca, vždy vo veľkopôstnom období, teda v období, ktoré inak vylučuje akékoľvek slávnosti. V roku 692 však Štvrtý konštantínopolský koncil prikázal sláviť tento sviatok so všetkou slávnostnosťou, a preto sa v byzantských cirkvách vyvinula celá sústava liturgických rubrík, ktoré sa snažia skombinovať sviatok Zvestovania s veľkopôstnymi bohoslužbami a s bohoslužbami Veľkého týždňa. Sviatok Zvestovania má predsviatok 24. marca a posviatok 26. marca, kedy sa slávi spomienka na archanjela Gabriela. Veľmi často totiž veľké sviatky v byzantskej tradícii majú v nasledujúci deň po sviatku oslavu osobnosti, ktorou si Boh poslúžil, aby uskutočnil svoje tajomstvo spásy.
Sviatok má ako svoju nosnú tému zvestovanie vtelenia Božieho Slova a radosť, ktorá z toho pramení. V mnohých tropároch sa opakuje ako refrén výzva: „Raduj sa“, jedná sa o radosť, ktorá nemá v sebe nič povrchné, veď sa rodí z vedomia spásy, ktorá sa nám dáva v Kristovi, vo sviatku, ktorý sa snaží zatiahnuť celé stvorenie do chvály a kontemplácie sláveného tajomstva. Na radosti Zvestovania má teda účasť nebo, zem a celé stvorenie. Archanjel hovorí s Presvätou Bohorodičkou s najväčšou úctou a má pre ňu, ako Božiu matku, slová najvyššej pochvaly a obdivu.
Tropáre sú utkané predovšetkým zo starozákonných biblických citátov, proroctiev, ktoré ohlasujú Krista a ktoré patristická tradícia čítala vždy podľa kristologického kľúča. Tento kristologický dôraz je už vo všetkých tituloch daných Márii, spojených s tajomstvom vtelenia Božieho Slova a božského materstva Márie: „Raduj sa, zem neposiata; raduj sa, ker nespáliteľný; raduj sa, hlbina nepreniknuteľná; raduj sa, most, ktorý prevádza do neba a vyvýšený rebrík, ktorý videl Jakub; raduj sa, božská archa manny; raduj sa, oslobodenie z kliatby; raduj sa, návrat Adama z vyhnanstva: Pán s tebou.“