Kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho

Ak je niečo charakteristické pre Veľký pôst v byzantskom obrade, tak jedným zo špecifických prvkov je určite Kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho, v ktorom sa najlepšie odráža náboženská psychológia pôstnych dní na Východe.

Tento Kánon sa modlí na samom začiatku Veľkého pôstu. Je rozdelený na štyri časti na Veľkom povečerí v prvých štyroch dňoch Veľkého pôstu.

Neskôr sa modlí tento kánon na utierni vo štvrtok piateho týždňa Veľkého pôstu.

Zo života sv. Andreja Krétskeho

O živote Andreja Krétskeho sa vie veľmi málo. Narodil sa r. 650 v Damasku veľmi zámožným rodičom. Do siedmeho roku života bol úplne nemý. Keď však po prvý raz prijal Eucharistiu, Boh mu zázračne otvoril ústa a on začal oslavovať svojho Spasiteľa. Už ako štrnásťročný vstúpil do kláštora sv. Sávu v Jeruzaleme. Svätosťou života upútal na seba pozornosť vtedajšieho predstaveného jeruzalemskej cirkvi Teodora, ktorého neskoršie ako arcidiakon zastupoval na VI. cirkevnom sneme v Carihrade /r. 680/. Hlbokým poznaním Sv. písma a teologickými vedomosťami zaujal otcov snemu a po čase bol pozvaný do Carihradu, kde bol pri chráme sv. Sofie ustanovený za patróna sirôt. Za cisára Justiniána II. r. 690 sa stal biskupom na Kréte v Gortine. Tu sa venoval písaniu bohoslužobných piesní. Keď Saracéni obliehali mesto Drumeos, Boh ho na jeho modlitby ochránil. Okolo r. 713 sa vydal na cestu do Carihradu. Cestou však ochorel a predpovedal, že Krétu už viac neuvidí. Zomrel r. 720 uprostred modlitieb na ostrove Eriso. V byzantskom obrade sa jeho pamiatka liturgicky slávi 4. júla.

Veľký kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho

Vrcholným dielom Andreja Krétskeho je spomínaný tzv. Megas kánon (Veľký kánon), zložený z deviatich piesní, ktoré rekapitulujú príbehy Starého a Nového zákona. K lepšiemu pochopeniu tohto kánona, jedného z vrcholných diel byzantskej hymnografie, je potrebné pozrieť sa na udalosti, prostredie a poznať podmienky, ktoré ovplyvnili autora a umožnili vznik tak veľkolepého diela. Sv. Andrej žil v dobe, keď Byzanciou otriasali ťažké krízy. Rozpadávala sa túžba po veľkom ortodoxnom impériu a aj spoločnosť bola nekonečne ďaleko od evanjeliového ideálu. Nešťastné udalosti tej doby, akými bol útok Peržanov, ktorí ulúpili v Jeruzaleme sv. Kríž, rozmach nových bludov, ikonoborecký prevrat, strata Itálie, Sýrie, Egypta a začiatok islamskej expanzie boli akoby príznakmi Božieho hnevu. To napĺňalo niektorých vnímavých Byzantíncov kajúcim cítením. Medzi nich patril aj krétsky arcibiskup, ktorý vyjadril tento cit vo svojom kánone. Pred počúvajúcim sa vynára dlhý rad obrazov zo Sv. písma, pričom sa každá epizóda stáva úpenlivou výzvou k pokániu.

Tento kánon si skutočne zaslúži pomenovanie Veľký a to nielen pre svoju rozsiahlosť (obsahuje až 250 tropárov), ale aj pre svoj hlboký morálno – asketický význam.

Bohoslužobné predpisy uvádzajú, že spev tohto kánona má byť pomalý a kajúci. Kajúcnosť tiež zdôrazňujú metánie (veľké poklony), pri ktorých sa kľaká a hlavou dotýka zeme. Po každom speve tropára sú predpísané tri také poklony, avšak v praxi sa po každom tropáre klania už len raz. Pre tieto poklony sa tiež zaužívalo pomenovanie tejto bohoslužby „Utiereň s poklonami…“ alebo jednoducho „Poklony“.

Celý kánon je komponovaný vo forme dialógu. Človek vedie vnútorný rozhovor so svojou dušou a so svojím Stvoriteľom. Tento rozhovor má charakter dôkladného spytovania svedomia a vyústi do úprimného vyznania sa Kristovi, akoby spovede z celého života.

Veľký význam a morálna sila kánonu je zakotvená v tom, že rozjímanie nad svojou hriešnosťou a padlým stavom nevedie dušu k zúfalstvu, beznádeji čí dokonca strate viery, ale cez ľútosť, plač a pokánie ju potešuje, povznáša a vlieva pevnú nádej poukázaním na spôsob záchrany – Božie milosrdenstvo a orodovanie Prečistej Bohorodičky.

Význam a cieľ Kajúceho kánona

Význam a ciel Veľkého kánona je v tom, že ukazuje hriech nie  akýmsi vymedzením a vypočítavaním, ale hlbokým nazeraním biblickej histórie, ktorá je skutočne históriou hriechu, pokánia a odpustenia. Toto nazeranie vedie do úplne inej duchovnosti. Pozýva človeka prijať nové chápanie ľudstva, jeho života, cieľov a duchovných motivácii. Kánon buduje v modliacom sa to duchovné precítenie pokoja, uprostred ktorého sa pokánie stáva znovu možným.

Je zaujímavé všimnúť si aj akýsi odkaz modlitby Kajúceho kánon. Kým na začiatku Veľkého pôstu bol Kánon akoby bránou vedúcou človeka k pokániu, teraz pred koncom Veľkého pôstu vyznieva ako „zhrnutie“ pokánia a jeho naplnenie. Kým na začiatku Veľkého pôstu človek ako keby bol iba pasívnym poslucháčom modlitby, teraz je už sám modliaci sa stotožnený so slovami, nárekom, nádejou a pokáním vyplývajúcim z modlitby Kajúceho kánona.