Svätá spoveď sa mnohým ľuďom mimo cirkvi zdá byť čímsi neracionálnym a magickým, ale pre niektorých aj priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Ako totiž môže nejaká „čarovná formulka“ očistiť človeka od zlyhaní a dokonca urobiť z neho lepšieho človeka?
Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú dnes psychológovia bez práce.
Pre dnešnú dobu platí, že aj niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Nie sú v stave pochopiť akúsi sviatostnú praktiku, ktorú vnímajú ako autentickú a bez úprimnej ľútosti, praktiku, ktorá pre nich znamená skôr muky než vyslobodenie.
Mnohých z nás, ktorí k svätej spovedi pristupujeme pravidelne, z času na čas napadajú niektoré otázky v súvislosti so svätou spoveďou a úprimne hľadáme odpovede. Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať? Hriech, ktorý som spáchal je ťažký? Musím sa obviniť zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal? Ako riešiť problém škrupulantstva? Mám pevné rozhodnutie viac nehrešiť?
Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Najsvätejšiu Eucharistiu.
Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.
V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať) – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov. V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.
Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich.
Predpisy cirkevného práva potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú stanovené v cirkevnom práve.
Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.
Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“
A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?“
Ako sa teda spovedať dobre a s radosťou?
-
Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.
Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením.
Nemal by som venovať najväčšiu pozornosť svojim hriechom a sebe, ale Ježišovi Kristovi. Najdôležitejší je vo sviatosti zmierenia Ježiš. Nie ja, ani kňaz, ktorý mi sprostredkúva sviatosť, ale Ježiš Kristus. Nie je to stretnutie s vlastnou hriešnosťou, ale s milosrdným Otcom. Spoveď nie je čistiareň, ani informačná agentúra či psychologická poradňa, je to stretnutie s Pánom, ktorému poviem o tom, s čím si sám neviem rady – o hriechu.
-
Modliť sa za spovedníka a dobrú spoveď.
Potrebujem odpustenie skrze Cirkev. Ježiš to tak zariadil a je to tak najlepšie. Aj keď sa mi často chodí po tento vzácny Ježišov dar ťažko. A stáva sa, že práve kvôli spovedníkovi. Nevadí, potrebujem sa modliť sa za neho, aj za seba.
-
Pripravovať sa na spoveď s Pánom.
Skutočné spytovanie svedomia zahŕňa v sebe dva aspekty? Nie je to len o tom, v čom sme zlyhali, čo sme urobili zlé alebo čo sme neurobili, čo sme zanedbali… Ale aj uvedomenie si toho dobrého v nás. Je to pohľad na seba v Božej pravde. Pozitívne aj negatívne. Áno, do spovednice sa nechodíme pochváliť, ale je dobré uvedomiť si tieto veci pri spytovaní svedomia.
-
Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie.
Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať.
-
Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh.
Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.
-
Hriechy nie sú nepríjemné pocity.
Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.
-
Spoznávať cez spoveď Božiu lásku
Predmetom spovede nie je spoznať do akej miery som zlý, ale zakúsiť, aký dobrý je Boh. Keď sa spovedám, ospevujem nekonečné Božie milosrdenstvo. Božia láska je silnejšia ako hriech človeka.
-
Je žiadúce a prospešné mať stáleho spovedníka.
Predovšetkým mať spovedníka, ktorému dôverujem. Potom sa jednak oveľa ľahšie spovedá, ale zároveň sa spovední stáva aj duchovným sprievodcom človeka.
-
Pravidelná spoveď buduje Vašu modlitbu a živí Vašu dušu!
Pravidelnosť je dôležitá – či raz, dvakrát, štyrikrát za mesiac, dva mesiace, ako ja potrebujem. Nemal by som uvažovať v štýle: „Aj by som šiel na spoveď, ale bol som pred dvomi týždňami a chodím po troch, tak musím počkať.“
Môžem prísť vždy, keď viem, že ju potrebujem. Prístup k zdroju milosrdenstva mám neustále.
Pravidelná spoveď buduje aj moju trpezlivosť a vytrvalosť. Spoveď je sviatosť uzdravenia. Avšak uzdravenie zranení, či už fyzických alebo duchovných, môže trvať nejaký čas.
-
Kňaz a lekár sa podobajú
Lekárovi sa zverím s väčšími či menšími detailmi, čo mi spôsobuje bolesť, aby vedel, ako ma najlepšie liečiť. Nesmiem zabudnúť, že lekár videl už veľa pacientov s podobnými príznakmi. Mám mu dôverovať, počúvať jeho rady a budem sa mať lepšie.
-
Rutina, rutina, rutina… No a čo!
Ako často sa spovedám z toho istého? A už si aj poviem, že to nemá zmysel! Ale… či sa neumývam pravidelne z rovnakej špiny? Či nejem často rovnaké jedlo? Či sa nestretávam pravidelne s rovnakými priateľmi? Nenechám sa odradiť takýmito myšlienkami. Veď isto by nebolo lepšie zakaždým „baviť“ spovedníka novými a novými hriechmi!
-
Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď
Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdilosť skrývajú za zbytočnými frázami. Hovorte jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznajte Vaše hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby ste zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.
-
Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní
Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.
-
Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať.
Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.
-
Vnímať slová rozhrešenia celým svojím srdcom
Slová rozhrešenia sú nádherné! Všimol som si ich už niekedy? Ak nie, pri najbližšej svätej spovedi tak musím učiniť. Sú to totiž slová nádherné a plné významu.
-
Nie je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané hriechy!
Aj napriek tomu, že ma naďalej ťažia niektoré hriechy z minulosti, nie je dobré ich stále opakovať pri spovediach. Pokiaľ bol hriech v minulosti úprimne vyznaný, je raz a navždy odpustený a nie je potrebné sa k nemu vracať. Takéto zmýšľanie človeka v mojom ponímaní umenšuje Božiu všemohúcnosť.
Pokiaľ mám aj naďalej ťažobu, ktorá vychádza z môjho predošlého hriešneho života, môže mi pomôcť duchovné vedenie. Totiž tu už nejde o problém vychádzajúci z hriechu, ktorý už bol v spovedi vyznaný a Bohom odpustený, ale o emocionálne následky z predošlého hriešneho konania.
-
Generálna sv. spoveď
Generálna svätá spoveď sa odporúča tým, ktorí majú voľajakú pochybnosť o predchádzajúcich spovediach, či sa dobre vyspovedali.
Odporúča sa tiež pri vážnych životných rozhodnutiach, či stavoch – napr. pred sobášom, pred kňazskou vysviackou, pred zlatou svadbou, pri vážnej chorobe a pod.
Nie je dobré vykonať generálnu spoveď, pokiaľ sa človek neporadí so svojím spovedníkom a pokiaľ ho nemá, tak s hociktorým duchovným otcom. Je to kvôli tomu, aby z takejto praktiky nevznikli duchovné škody, napr. škrupulozita.
Na záver
Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.
Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu?
Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.