JEŽIŠOVA MODLITBA

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym

V živote Východných Cirkví, zvlášť byzantského obradu, existuje po stáročia osobitná modlitba – tzv. Modlitba srdca, Modlitba Ježišova. Tento druh modlitby, ktorý má svoje korene v tradícii gréckych Otcov ranného stredoveku, sa vyznačuje neustálym vzývaním mena Ježiš – odtiaľ aj jej názov Modlitba Ježišova.

Samotným cieľom a zmyslom tejto modlitby je neustále nosiť vo svojom srdci Ježiša a byť zapálený láskou k nemu v ustavičnej spomienke jeho Mena.

Celá formula modlitby, tak ako sa ustálila v posledných storočiach, znie následovne: 

„Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ 

Táto modlitba v svojej počiatočnej fáze je modlitbou ústnou, na spôsob ruženca, avšak slúži predovšetkým k pozdvihnutiu a upriameniu nášho ducha na spojenie s Pánom. K tomu slúžia aj niektoré vonkajšie pomôcky – zjednotenie modlitby s rytmom nášho dychu, s tlkotom nášho srdca, atď. – náš duch sa ich prostredníctvom uschopňuje k získaniu pokoja a rovnováhy.

Opakovanie formuly modlitby má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.

Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj ako strelnú počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie. Môžeme ju opakovať napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní.

Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, že som v spoločenstve s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14, 13-14; 16, 23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť moje srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.

Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť.

Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a všemohúcnosť.

Užitočnou pomôckou pri Ježišovej  modlitbe sú čotky (po starosloviensky vérvica, po grécky komboskinion). Mávajú 100 (prípadne 33) uzlíkov delených po 10 alebo 25. Na týchto miestach sa zvyknú robiť poklony alebo sa vloží Sláva Otcu: či krátka modlitba k Bohorodičke. Žiadny záväzný a presný predpis ako sa ju modliť však neexistuje, len rôzne odporúčania (tzv. pravidlá). Ježišova modlitba sa totiž považuje za určitú formu osobnej modlitby, preto každý môže používať formulu aj techniku modlitby, aká mu najlepšie vyhovuje.

K vnútornému spojeniu sa s Kristom nepotrebujeme žiadne špeciálne pomôcky. Kristus je v našom srdci, počuje náš hlas, prijíma nás, dáva nášmu bytiu harmóniu a vyrovnanosť. Jediné čo potrebujeme je naše srdce, srdce túžiace po jeho láske, vnímavé, pozorné a otvorené. Aby sa naše srdce naozaj stalo takým, využime aj Modlitbu Ježišovu, tento, v našej Východnej Cirkvi, stáročiami overený prostriedok duchovného rastu a zdokonaľovania.

Prečo zostávať na celej svätej liturgii a neodchádzať skôr?

Kresťanská bohoslužba je „vrcholom i prameňom“ života kresťana.  Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen (čl. 11) zdôrazňuje to, že východní kresťania s veľkou láskou slávia svoju bohoslužbu, ktorá má schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti.

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie, ktoré je asi väčšine veriacich najbližšie. Tu je si však potrebné uvedomiť, že aj keď  je pohnútkou k prinášaniu obeti bohoúcta (prejav a vzdanie Bohu najvyššej úcty a slávy), tak účelom liturgie nie je iba premeniť chlieb a víno, ale hlavne premeniť samotného človeka – jeho vnútro, srdce, myslenie, život – v duchu slov Ježiša Krista.

Mnohí svätú liturgiu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista –  svätým prijímaním. Avšak celistvý pohľad na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Nesprávny pohľad na svätú liturgiu má za následok aj to, že neskorší príchod na svätú liturgiu dnes akosi niektorí nevnímajú ako nejaký „prehrešok“ a berú to za niečo prirodzené, veď tá podstatná časť liturgie je aj tak až po kázni.

Taktiež je celkom bežným javom, že niektorí po svätom prijímaní už ani nesmerujú na miesto do lavice, ale zhromaždia sa v predsieni (babinci), kde buď čakajú do požehnania alebo poväčšine hneď po požehnaní Eucharistiou odchádzajú zo svätej liturgie. Vraj to tak robia už dlho, taký je zvyk…

Preto som sa rozhodol napísať aj tento článok, aby som poukázal na to, že skorším odchodom zo svätej liturgie sa jednak oberáme o množstvo milostí, taktiež preukazujeme nedostatok poznania svätej liturgie a nakoniec sa vyčleňujeme zo spoločenstva, do ktorého patríme.

Prečo je teda dobré zostať na svätej liturgii až do jej ukončenia? Všimnime si teologické, ale aj pastoračné dôvody.

1. Správne chápanie Eucharistie

Svätá liturgia (Eucharistia) to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: „Tak  dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k  vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby.  V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote“.

Prostredníctvom svätej liturgie nás teda Boh pozýva k prehĺbeniu vzťahu s ním a na prehĺbenie nášho vlastného duchovného života. Svätá liturgia je žriedlom darov a milostí, ktoré môžem prijímať a čerpať, ak sa však nepozerám na účasť na svätej liturgii ako na nutnú povinnosť, ktorú musím splniť.

2. Nebuďme uponáhľaní

Je na nezaplatenie prísť na svätú liturgiu o čosi skôr, aby sme sa nielen vydýchali (väčšina našich chrámov je na kopci), ale najmä sa vnútorne stíšili a takto sa pripravili na prežívanie toho najväčšieho tajomstva.

Len tak ľudsky si predstavme, že ideme k niekomu na návštevu. K niekomu, kto sa na nás tešil už celý týždeň. Prichystal občerstvenie, pozval aj ďalších spoločných priateľov… A my, už niekoľko minút po príchode, začneme pozerať na hodinky a vysvetľovať ako sa ponáhľame. O čom je taká návšteva? O čom je také priateľstvo?

Ježiš Kristus povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Keďže na každej svätej liturgii sa modlí spoločenstvo veriacich, je medzi nimi prítomný aj sám Ježiš. Táto prítomnosť je v momente premenenia chleba a vína priamo zosobnená prítomnosťou jeho tela, duše a Božstva v Eucharistii. A my to ani nevnímame, lebo myšlienkami sme už doma, v robote a ľutujeme sa, ako nič nestíhame…

Ak teda prichádzame neskoro a odchádzame skôr zo svätej liturgie je to rovnaké, akoby Ježiš Kristus na nás niekde čakal a my meškáme alebo od neho odídeme predčasne. O čom je taká návšteva chrámu? O čom je také priateľstvom s Ježišom Kristom?

3. Patrí sa poďakovať

Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.

Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžeme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali nám posväcovať každý deň nášho pozemského života.

Vidíme tiež, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

Teda čo sa patrí: poďakovať alebo utiecť?

4. Záverečné požehnanie

 Na konci svätej liturgie kňaz udeľuje požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia, k čomu je pozvaný každý jeden z nás.

Veľmi jasne aj o tejto skutočnosti píše Katechizmus katolíckej cirkvi, kde čítame, že „ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.“ (KKC 1128).

Keď je svätá liturgia žriedlom milosti a darov, tak prijatie milosti a darov z tohto žriedla závisí od dispozície každého jedného z nás. Ak ešte pred požehnaním odchádzame z chrámu, dispozícia je pravdepodobne nižšia ako keď konteplujeme Krista a pripravujeme sa na prijatie toho, čo má pre nás a naše dobro pripravené.

5. Farské oznamy a aspekt spoločenstva

Ak odchádzame z chrámu pred skončením svätej liturgie, opúšťame vlastné spoločenstvo v čase plného milostí.

Farnosť (platí to aj o filiálnej obci) je spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Ešte raz: majú záujem! Farské oznamy, ktoré kňaz pripravuje väčšinou aj celý týždeň, nie sú len akýmsi vyplnením určitého časového priestoru v liturgii, nie sú ani formalitou a nutnosťou. Farské oznamy sú v mnohých prípadoch konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou pre členov spoločenstva. Oznamujú sa mnohé dôležité veci, o ktorých by spoločenstvo ako celok malo vedieť.

Aj tu však možno povedať, že ochota urobiť niečo v rámci spoločenstva Cirkvi, či ochota zúčastniť sa nejakej aktivity v rámci spoločenstva, je len výrazom toho, aké majú mnohí cítenie so svojou Cirkvou, so svojím spoločenstvom. Aktivity vo farnosti nie sú totiž iba pre kňazov, kurátorov, mládežníkov…život v spoločenstve je záležitosť každého jedného jej člena a každý člen má podľa svojich schopností, síl a nadania prispievať k rozvoju svojho spoločenstva i samotnej Cirkvi.  

Na záver si na povzbudenie pripomeňme slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý v Orientale Lumen (čl. 6), poukazujúc na kresťanský Východ, napísal: „Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú ‚účastnými na božskej prirodzenosti‘.“

USMERNENIA OHĽADOM LITURGICKÉHO ŽIVOTA V NAŠEJ FARNOSTI PRI OBNOVENÍ VEREJNÝCH BOHOSLUŽIEB (od 06.05. 2020)

Na základe rozhodnutia vlády SR, na základe Verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR a hlavného hygienika SR, a s prijatím tohto rozhodnutia zo strany KBS, sú od 06.05. 2020 obnovené verejné bohoslužby.

V súvislosti s touto vzniknutou situáciou ponúkame veriacim našej farnosti niekoľko usmernení, platných od 06.05. 2020:

1. Verejné slúženie s obmedzeniami. Od 7. mája 2020 prechádzame na slúženie sv. liturgií ráno a večer, časy však budú prispôsobené súčasným obmedzeniam. Aktualizovaný liturgický program si nájdete na internete alebo na výveskách pri chráme.  

2. Dišpenz od povinnej účasti na bohoslužbách. Aj naďalej však trvá stav, že až do úplného odvolania opatrení, ktoré limitujú liturgické zhromaždenia, zostáva v platnosti dišpenz od povinnej účasti na bohoslužbách v nedele a sviatky, teda neúčasť na sv. liturgii nezaväzuje nikoho pod ťažkým hriechom. Stále však platí aj výzva, aby ľudia z rizikových skupín zvážili svoju účasť na bohoslužbách.

3. Eucharistická adorácia. Aj naďalej bude v pracovných dňoch (pondelok – piatok) na prestole vystavená Eucharistia, od 09:30 hod. do 17:30 hod., kedy bude požehnanie Najsvätejšou Eucharistiou. V sobotu a nedeľu bude Eucharistia vystavená od 12:30 – 17:30 hod., s požehnaním Najsvätejšou Eucharistiou o 17:30 hod. Na modlitbu a adoráciu budete môcť využiť predsieň chrámu.

4. Liturgie cez internet, TV a rozhlas. Stále pozývame k sledovaniu prenosov bohoslužieb cez TV Logos, TV Lux, TV Zemplín, Rádio Lumen. V našej farnosti budeme aj naďalej pokračovať vo vysielaní priamych prenosov z nedeľných, či sviatočných liturgií v našom chráme. O podrobnostiach vás budeme vždy včas informovať.

5. Pravidlá pre konanie sv. liturgií v chráme. Pre vstup do areálu a do chrámu dodržujte tieto usmernenia:

  • vstup do areálu povinne s rúškom,
  • vstup do chrámu je bez vekového limitu,
  • zákaz vstupu ľuďom s príznakmi respiračných ochorení, teploty alebo ak majú nariadenú karanténu,
  • aplikujte dezinfekciu rúk pri vstupe do chrámu,
  • rešpektujte vyhradené miesta na sedenie v chráme (miesta na státie v našom chráme nie sú, počet miest na sedenie je 60),
  • dvojmetrové odstupy je potrebné dodržiavať aj vo vonkajších priestoroch pri chráme (okrem členov spoločnej domácnosti),
  • rešpektujte pokynyusmernenia poverených a zodpovedných osôb,
  • špeciálna liturgia pre seniorov v nedeľu bude o 09:00 hod.,                   
  • vstup do lode chrámu sa otvorí 15 minút pred začiatkom sv. liturgie,
  • pred sv. liturgiou a ani po nej nebudú sprievodné úkony, pobožnosti a obrady (posvätný ruženec, molebeny, večierne…),
  • úcta ikon a kríža má byť v tomto čase iba náznaková, bez uctievania bozkom alebo dotykom,
  • nenechávať v laviciach knižky, obrázky, ružence…
  • sv. prijímanie sa podáva spôsobom na ruku (bližšie informácie počas liturgie)

6. Vysluhovanie sviatosti zmierenia. Aj naďalej platí, keďže účasť na liturgiách je dobrovoľná, možnosť vykonať úkon ľútosti a aj napriek tomu, že k individuálnej spovedi pristúpim až pri najbližšej možnosti, týmto úkonom ľútosti sa mi dostáva odpustenie hriechov. Spovedať dočasne budeme vonku pri chráme, vo vyhradených časoch (nie cez sv. liturgie, nie v nedele  – aby sme zabránili zhlukovaniu osôb). Presnejšie informácie a časy spovedania budú ešte vyhlásené.  

Všetkých povzbudzujeme k veľkej trpezlivosti, obetavosti a ohľaduplnosti. Je iba na nás, aby sme tieto pravidlá uviedli do života a aby priniesli požehnanie do nášho spoločenstva. Istotne to nebude bez ťažkostí, ale máme nádej, že pri rešpektovaní pokynov a usmernení, aj toto bude čas požehnania a milosti pre našu farnosť.

Požehnaný čas!

o. Miroslav IĽKO, o. Pavol DANCÁK, o. Pavol FEČKANIN  

Mesiac máj – mesiac Panny Márie

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487) Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Mária je tiež stvorená, ako každý jeden z nás, aj keď bola uchránená od dedičného hriechu. Cirkev pozná mariánske pútnické miesta, mariánske sviatky, piesne i modlitby nie preto, aby nimi zatienila miesto, ktoré patrí Bohu, ale aby ľuďom vo viere pomohla

Začíname mesiac máj, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku. Túto úctu Bohorodičke môžeme prejaviť aj v týchto časoch epidémie a karantény, kedy sme doma a obrady v chrámoch sú neverejné. Veď modlitba Akatistu, Molebenu k Bohorodičke, posvätného ruženca, či iné modlitby sa dajú praktizovať aj doma, v rodinnom kruhu.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom. 

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

Historický začiatok tejto úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od Dionisiho, ktoré bolo  vytlačené vo Verone v roku 1725.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maiov ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí.

Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Prečo verím, že Kristus vstal zmŕtvych

(uvažovanie nad skutočnosťou prázdneho hrobu)

Mnohí ľudia si ešte aj dnes myslia, že príbeh o Kristovom vzkriesení je len jedna z mnohých legiend, podobne ako napr. grécka mytológia. Kristovo zmŕtvychvstanie však nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti. Je to udalosť, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov pri Kristovom hrobe, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je totiž božské, prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy, Lásky a Dobra.

Veriaci človek si dobre uvedomuje, kresťanská viera nie je len súbor nejakých mravoučných pravidiel a etických princípov, ale stojí aj na historických skutočnostiach. Pokiaľ Ježiš nebol ukrižovaný za naše hriechy a nevstal z mŕtvych, kresťanská viera je úplne zbytočná a prázdna, lebo nemôže dať to, čo Ježiš sľuboval svojim nasledovníkom – odpustenie hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život.

Svätý apoštol Pavol to vyjadril nasledovne: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. (1 Kor 15, 14).

Všimnime si niektoré historické okolnosti, ktoré vplývajú na to, že veríme v skutočné vzkriesenie Ježiša Krista.

  1. Ježiš Kristus sám pripravoval ľud na svoje vzkriesenie

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať veľmi priamo a jasne: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8,31)

Niektoré Kristove predpovede vzkriesenia sú aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených Kristových učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (porov. Jn 2, 19, Mk 14, 58, Mt 26, 61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ a o troch dňoch v lone zeme (Mt 12, 39-40) Pozoruhodné je aj svedectvo Kristových žalobcov, ktorí tvrdili Pilátovi:: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.”“ (Mt 27, 63).

  1. Hrob bol na Veľkú noc prázdny

V Lukášovom evanjeliu čítame: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu (ženy) a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.“ (Lk 24, 1-3) Hrob je prázdny, mŕtve telo Ježiša Krista sa nedalo nájsť. Ako je to možné? Existujú štyri možné vysvetlenia:

a) Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

b) Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila ako prvá. Je však pravdepodobná? Dokázali ustráchaní apoštoli premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh, klam, podvod?

c) Ježiš nebol v hrobe mŕtvy, ale v čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Čo to znamená? Že keď sa Kristus prebral, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Toto sa dokonca ani Ježišovi nepriatelia nepokúšali tvrdiť. A nakoniec, kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži.

d) Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. Je to jedna z najkrajších skutočností našej viery.

 

  1. V jednom okamihu sa z ustráchaných a beznádejných učeníkov stávajú odvážni svedkovia Kristovho vzkriesenia

Tí istí učeníci, ktorí sa rozpŕchli, ktorí zradili Krista, sa po jeho vzkriesení stávajú odvážnymi, horlivými a presvedčivými svedkami pravdy o Kristovom vzkriesení. Oni sami túto zmenu vysvetľovali tým, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (porov. Sk 2, 32). Mnohí odporcovia tohto argumentu tvrdia, že táto premena u apoštolov bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli fyzicky veľmi zdatní a taktiež to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (porov. Mk 9, 32; Lk 24,11; Jn 20, 8-9.25).

  1. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristus sa zjavil nie iba jemu

Apoštol Pavol píše Korinťanom, že nielen on videl vzkrieseného Krista, ale aj ďalších 500 bratov: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. (1 Kor, 15, 6) Keď apoštol píše tieto slová, mnohí z týchto svedkov boli ešte nažive. Je to veľmi dôležitý fakt, keďže Korinťania boli ako národ k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo, by apoštol veľmi riskoval s takýmto verejným prehlásením, ak by to nebola pravda.  

  1. Prvotná Cirkev svojou existenciou a životom svedčila o Kristovom vzkriesení

Prvotná Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a aj Mesiášom (porov. Sk 2, 36). Toto svedectvo Cirkvi bolo pevne zakorenené vo víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila a šíri po celom svete. 

  1. Obrátenie sv. apoštola Pavla

Samotné obrátenie apoštola Pavla a jeho svedectvo nasvedčujú pravde  vzkriesenia.  V liste Galaťanom píše: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“ (Gal 1, 11-12) Ďalej tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde videl vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru a učeníkov, no neskôr, na úžas a prekvapenie všetkých, riskuje svoj život pre evanjelium (porov. Sk 9, 20-25). Túto zmenu v svojom živote vysvetľuje nasledovne: „Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“  Ja som sa spýtal: „Kto si, Pane?“ A Pán povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.  Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím.“  (Sk 26, 14-16)

Ako to bude so spoveďou pred Veľkou nocou?

Ako to bude so spoveďou pred Veľkou nocou?
(niekoľko myšlienok pre našich veriacich)

Budú spovedať? Ako to bude pred Veľkou nocou? Kde sa vlastne vyspovedáme? A budú svätiť jedlo? A kedy?

Keď sa zamyslíme nad týmito slovami, ktoré veľmi často zaznievajú v týchto dňoch, je nutné podotknúť, že veľakrát sa jedná iba o obal a nie o vnútro! Lebo tradícia, lebo vždy sme tak robili…

Možno aj táto pandémia nám má ukázať pravý zmysel všetkého, čo sa odohráva počas bohoslužieb. Bohoslužobný život Cirkvi totiž nie je víziou nejakej minulosti, ale vždy je to spojený s eschatologickým významom. Rímsky biskup Pius XII. v encyklike Mediator Dei (163) z toku 1947 píše takto: „Liturgický rok, ktorý zbožnosť v Cirkvi živí a doprevádza, nie je chladnou spomienkou na nejaký minulý vek. Liturgický rok je sám Ježiš Kristus, ktorý večne žije vo svojej Cirkvi. Tu On pokračuje v tom pochode lásky a milosrdenstva, ktoré začal vo svojom pozemskom živote“.

Aj z týchto slov vyplýva, že jednotlivé slávnosti a sviatky by nemali zostať pre veriacich iba obyčajnou spomienkou na nejakú historickú udalosť, ktorá sa niekedy v minulosti stala a je nenávratnou minulosťou. Udalosti, ktoré sa pripomínajú v priebehu liturgického roka je potrebné vždy nanovo prežívať predovšetkým v srdci. Veď Ježiš Kristus, okolo ktorého je sústredená každá jedna bohoslužba, nie je osobou mŕtvou, ale večne živou a stále účinkujúcou.

Ako to ovplyvňuje vysluhovanie sviatosti zmierenia? Skúsme si aj tu všimnúť určité charakteristiky tejto sviatosti. Nie iba obal: chcem ísť na spoveď, lebo sa blíži Veľká noc a stále som chodil…lebo bude prvý piatok a vždy som chodil… Naozaj vždy? Predstavte si, že by bol teraz v týchto dňoch niekto z vás chorý na ťažký zápal pľúc, či chrípku. Išli by ste sa postaviť do radu na spoveď? Koľkí z vás by si spoveď nechali na čas po vyliečení sa? A koľkí z vás by ste si ľútosť nad hriechmi vzbudili doma, na lôžku?

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

Čo z toho vyplýva pre dnešnú dobu, pre čas epidémie?

1. Rešpektovanie nariadení

Ako farár, ktorý má zodpovednosť pred Bohom, ale aj štátom, budem spolu s ostatnými kňazmi farnosti rešpektovať  nariadenia na ochranu pred nákazou koronavírusu zo strany štátu.

Pripomeňme si len niektoré:

  • obmedzeniu pohybu na verejnosti,
  • dôchodcovia by mali vychádzať z domu, či bytu len v nevyhnutých prípadoch,
  • zákaz organizovať spoločenské a hromadné zhromaždenia.

Kvôli týmto nariadeniam i obmedzeniam a kvôli špecifickosti našej farnosti spovedať nebudeme. Samozrejme existujú výnimočné a naliehavé prípady, ktorým bude vyhovené.

Tento náš postoj vychádza aj z praktických a pastoračných aspektov. Predstavte si, že by sme vyhlásili v našej farnosti spoveď, hoci len pre malé skupinky. Len na ilustráciu: pred sviatkami Narodenia Pána sme vyspovedali v našom chráme cca 1000 veriacich. Ako vás bude možné rozdeliť? Podľa abecedy alebo podľa ulíc? Ako vás budeme spovedať s odstupom 1-1,5 metra? Koľko ľudí by sa v jednom okamihu nachádzalo na priestranstve pred chrámom? Čo s dezinfekciou?

Nebudem odpovedať, odpovede hľadajte každý sám a skúste sa vžiť do našej situácie. A neporovnávajte nás ani s inými farnosťami, naša farnosť patrí totiž medzi najväčšie v Prešovskej archieparchii. 

2. Aké možnosti má veriaci, že sa nebude spovedať?

Na vzniknutú situáciu zareagoval pápež František, ktorý v mnohých príhovoroch povzbudzuje veriacich v týchto ťažkých časoch epidémie.

a) Každý veriaci nech si vzbudí dokonalú ľútosť

Pápež hovorí: „Ak nenájdeš kňaza, aby si sa vyspovedal, hovor k Bohu, tvojmu Otcovi a povedz mu pravdu: „Pane, vyviedol som toto, toto a toto… Prepáč mi!“ a pros o odpustenie s celým srdcom, so skutkom ľútosti a sľúb mu: „Neskôr sa vyspovedám, no teraz mi odpusť“. A v tej chvíli sa vraciaš do Božej milosti.“

Tieto slová pápeža, ktoré povedal 20. marca 2020 pri rannej homílii v Dome sv. Marty, doplníme hneď Katechizmom Katolíckej cirkvi:

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ (KKC 1451) A ďalej: „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ (KKC 1452)

Čas epidémie je presne o tomto. Vykonať úkon ľútosti a aj napriek tomu, že k individuálnej spovedi pristúpim až pri najbližšej možnosti, týmto úkonom ľútosti sa mi dostáva odpustenie. Toto učenie Cirkvi bolo potvrdené už  Tridentským koncilom, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“ (Doctrina de sacramento Paenitentiae, 4. kap.).

b) Možnosť získania plnomocných odpustkov

Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca 2020 vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získať plnomocné odpustky ľuďom nakazeným koronavírusom, ale aj tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia.

Bezprostredne ohrozené skupiny ľudí môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Verím, OtčenášRaduj sa, Bohorodička v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na koronavírus.

Ostatní veriaci si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: Eucharistická adorácia, čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu, či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe.

Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť zmierenia, sväté prijímanie a pomazania chorých, V tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša, či kríž.

3. Ako ďalej?

Istotne sa mnohým natíska otázka: A kedy sa potom budeme môcť riadne vyspovedať? Na otázky typu Kedy? v súčasnej dobe nikto z ľudí nevie s istotou odpovedať.

Ja osobne mám však nádej, že pred ďalším veľkým sviatkom, ktorý nasleduje po Pasche – buď Nanebovstúpenie Pána alebo Nedeľa Päťdesiatnice – už budeme môcť verejne, bez dnes platných prísnych obmedzení, zákazov, či nariadení vysluhovať sviatosti všetkým vám.

V tejto chvíli vás však prosím o trpezlivosť, zhovievavosť a predovšetkým o úprimnú modlitbu za nás všetkých.

S láskou a úctou

                    o. Miroslav

PS: O ďalších inštrukciách ohľadom samotných slávení obradov Paschy napíšem neskôr.         

USMERNENIA OHĽADOM LITURGICKÉHO ŽIVOTA V NAŠEJ FARNOSTI V NADVÄZNOSTI NA ZRUŠENIE VEREJNÝCH BOHOSLUŽIEB

Ako ste to už istotne všetci zaregistrovali, podľa rozhodnutia predsedu vlády SR, na základe Verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorou sa oznamuje vydanie rozhodnutia o nariadení opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosného ochorenia, a s prijatím tohto rozhodnutia zo strany KBS (10. 03. 2020) sú verejné bohoslužby zrušené v čase od 10. 03.2020 do 23. 03. 2020.

V súvislosti s touto vzniknutou situáciou ponúkame veriacim našej farnosti niekoľko usmernení, platných od 12,03. 2020:

1. Slúženie za zatvorenými dverami. Pôvodný liturgický poriadok v našom chráme bude zachovaný. Budú slávené neverejné bohoslužby, t.j. bez účasti ľudu, za zatvorenými dverami chrámu. Začiatky bohoslužieb budú podľa uvedeného aktualizovaného poriadku bohoslužieb, ktorý si môžete pozrieť na webovej stránke farnosti www.grkathe.sk, resp. na výveskách v areáli chrámu. Úmysly svätých liturgií budeme slúžiť podľa pôvodného rozpisu. Ak by mal niekto výhrady, nech kontaktuje kňazov, budeme po skončení zákazu hľadať vhodný termín.

2. Liturgie cez internet, TV a rozhlas. Pozývame veriacich, aby ste sa k bohoslužbám pridali osobnou modlitbou v rodinách, či iných spoločenstvách alebo sledovaním prenosov bohoslužieb cez TV Logos, TV Lux, TV Zemplín, Rádio Lumen. Pripravujeme tiež priamy prenos z nedeľných liturgií v našom chráme. O podrobnostiach vás budeme včas informovať. Treba si uvedomiť, že táto neúčasť na sv. liturgii nezaväzuje nikoho pod ťažkým hriechom.

3. Eucharistická adorácia. V pracovných dňoch (pondelok – piatok) bude od 07:30 hod. do 17:30 na prestole vystavená Eucharistia.  Pozývame všetkých k modlitbe v tomto čase a zvlášť o 17:30 hod., kedy bude požehnanie Najsvätejšou Eucharistiou nad celým svetom s prosbou o zastavenie vírusovej epidémie a o požehnanie do našich životov. V sobotu a nedeľu bude Eucharistia vystavená od 12:30 – 15:30 hod., s požehnaním Najsvätejšou Eucharistiou o 15:30 hod.

4. Úloha rodiny. Rodina ako domáca cirkev nech sa počas týchto dní stretáva pri spoločnej modlitbe: napr. svätého ruženca, utierne, večierne, či hodiniek. Je to vhodný čas na čítanie a rozjímanie Božieho Slova. Takéto prejavy duchovného života slúžia  spoločenstvu domácej cirkvi (otec, mama, deti) k prijatiu Ježiša Krista formou duchovného prijímania. Liturgické texty k modlitbám si môžete nájsť na webstránke  www.casoslov.sk alebo v mobilnej aplikácii www.casoslov.sk  Pastoračnú pomôcku k rozjímaniu Božieho slova si môžete nájsť na stránke farnosti: www://grkathe.sk/zivot-farnosti/liturgia-slova-v-rodinach/. Takisto ponúkame modlitbu duchovného svätého prijímania.

Počas Krížupoklonnej nedele (15.03. 2020) odporúčame, aby pri spoločnej modlitbe si rodina uctila Kristov kríž, vystavila ho doma na dôstojné miesto a zapálila sviečku. Ak sa zahľadíme na kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu, istotne tam nebudeme vidieť trpiaceho Krista, ale vzkrieseného a osláveného Spasiteľa.

5. Miesto modlitby. Farský chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky bude presúkromnú (individuálnu) modlitbu a adoráciu otvorený nasledovne: od pondelka do piatku v čase od 08:00 – 17:00 hod., v sobotu a v nedeľu od 12:30 – 15:30 hod. Na modlitbu a adoráciu budete môcť využiť predsieň chrámu.

 6. Farské oznamy. Pozývame vás k tomu, aby ste s väčšou pozornosťou sledovali  aktualizované farské oznamy, ktoré budú na výveskách, resp. na internetovej stránke farnosti.

Nech nás vzniknutá situácia neoberá o pokoj a tiež o duchovnú radosť z prežívania pôstneho obdobia. Mnohí si totiž nanovo potrebujeme uvedomiť pravdu, že sme odkázaní na nášho Majstra, ktorý pre nás a naše hriechy zomrel na kríži.

Požehnaný čas.                                   o. Miroslav IĽKO, o. Pavol DANCÁK, o. Pavol FEČKANIN  

Stanovisko KBS k zákazu verejného slávenia bohoslužieb

Predseda vlády SR Peter Pellegrini dnes Konferencii biskupov Slovenska telefonicky oznámil rozhodnutie, že s platnosťou od 10. 3. do 23. 3. 2020 sa nesmú na území Slovenska sláviť verejné bohoslužby. Tento zákaz biskupi prijali s veľkou bolesťou, žiadajú však všetkých kňazov a veriacich, aby ho uposlúchli. Podrobnejšie informácie, ktoré sa týkajú ďalších liturgických úkonov a slávení KBS poskytne po porade s úradom verejného zdravotníctva v najbližšom čase. 

V tejto chvíli prosíme kňazov, aby veriacich o nariadení s pokojom informovali a verejné bohoslužby do 23. marca odvolali. Tam, kde je to možné, kostoly nech zostanú pre súkromnú modlitbu otvorené. Zároveň povzbudzujeme veriacich k sledovaniu televíznych a rozhlasových prenosov bohoslužieb, ktoré sa budú konať neverejným spôsobom. Kňazi nech pokračujú v poskytovaní duchovnej starostlivosti o veriacich takými spôsobmi, ktoré neprotirečia vydanému nariadeniu. 

Všetkých pozývame k modlitbám. Nestrácajme nádej, neprepadajme obavám, a s dôverou sa v našich rodinách obracajme na našu Nebeskú Matku: „Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska, prosíme ťa o tvoju pomoc a ochranu. Vypros uzdravenie chorým, ochraňuj zdravotníkov, ktorí sa o nich starajú a odvráť šíreniechoroby. Oroduj za nás, ktorí sa k tebe s dôverou utiekame!“

Prosme Pána, aby tento pre nás veľmi bolestný zákaz mohol byť včasne odvolaný.