Obraz Božieho milosrdenstva

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Božie milosrdenstvo

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

Symboly v čase Paschy

Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším.

Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.

Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly v súvislosti so sviatkom Veľkej noci.

Svetlo ako symbol božstva

Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8, 12).

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Paschy je plaščenica.

Plaščenica je ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Kríž ako znak kresťanstva

Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. sa objavuje kríž v katakombách, aj keď nie je vylúčené, že kresťania v súkromnom živote i v časoch prenasledovania používali a maľovali kríž i ukrižovanie.

Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života. Odstránil sa trest smrti na kríži, kríže boli postavené ku chrámom, na cintorínoch, na verejných cestách, začali sa raziť mince so znakom kríža.

Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktoré osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

 Otvorenie dverí chrámu ako symbol víťazstva

Otvorenie dverí chrámu počas Utierne Vzkriesenia nádherne symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

Otvorenie dverí na ikonostase ako symbol otvorenie raja

Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého (strastného) týždňa, ktorý sa slávil pred Veľkou nocou.

Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa.

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve  Kristovým vzkriesením.

Požehnanie pokrmov je symbolom hostiny lásky

Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Tieto pokrmy boli na Veľkú noc požehnávané na ich prvé domáce použitie.

Požehnanie týchto pokrmov zároveň pripomína, že spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole v chráme, má pokračovať aj doma v rodinnom spoločenstve, prostredníctvom týchto požehnaných pokrmov.

Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si omnoho viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Presne v duchu slov žalmistu: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ (Ž 145, 15-16)

Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Práve požehnanie veľkonočných jedál a ich požívanie v rámci rodiny je vyjadrením vďaky Bohu za to, že sa stará o človeka.

 Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo. Z textov Svätého Písma môžeme vidieť, že hostina je symbolom priazne, ktorú preukazuje hostiteľ pozvaným, teda Boh nám ľuďom.

Ak požehnávame veľkonočné pokrmy, ktoré odnášame z chrámu do našich príbytkov, robíme to tiež z dôvodu, aby sme dávali najavo, že Ježiš, ktorý nás v chráme nasýtil sviatostným chlebom, sa stáva nielen hosťom v našom príbytku, ale je hostiteľom, ktorý sa o nás stará a tým nám preukazuje svoju lásku.

Státie v chráme je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista

Otcovia Prvého ekumenického nicejského snemu (rok 325), na ktorom okrem iného zavrhli blud arianizmu, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). V poslednom z nich (vo vzťahu k liturgickým postojom) sa stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice (v období od nedele Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha) sa v chráme nesmie kľačať.

Človek svojím státím počas bohoslužieb vyjadruje vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti sním bezprostredne späté.

Stáť pri modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie. Zároveň je tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Státie tiež vyjadruje radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7, 9; 15, 2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha.

Kľačanie, ktoré je ako liturgický postoj prejavom pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti, by nebolo v dostatočnom súlade s teológiou Paschy. Podľa sv. Bazila Veľkého si je človek modliaci na kolenách vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Keď si všimneme liturgické texty, k Pondelku Svätého Ducha sa slávi večiereň, ktorej súčasťou sú osobité modlitby prednášané na kolenách. V tomto prípade sa jedná o oficiálny začiatok obdobia, počas ktorého je opätovne dovolené kľačanie.

Pascha ako symbol zápasu života so smrťou

Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

Preto je veľmi nutné, zvlášť v živote kresťanov, nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Všimnime si život okolo nás, kde sa už niekoľko týždňov na nás z výkladov obchodov usmievajú rôzne zvieratká, ako baranček, zajac, či kuriatka a tematika jarných kvetov je tiež veľmi populárna. Sú to však symboly, ktoré sú univerzálne, väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája ich väčšinou s nástupom jari, nie so sviatkom Paschy. Ale napr. taký baranček je pre nás kresťanov symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom týchto dní. Najviac asi narcis a tulipán,  ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody..

Aj keď teda okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody, každý rok sa na jar odohráva aj zápas života so smrťou. Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa totiž odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len akýmsi sviatkom a oslavou jari, ale je každoročnou oslavou obety Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.

Veľká noc je o viere v živého, vzkrieseného Krista. Nechajme sa ňou osloviť. Dajme Ježišovi Kristovi svoju vieru a lásku. Zamilujme si ho napriek všetkému, čo nám v tom bráni. Nebojme sa svojich nedostatkov. Ak máme v srdci vieru a lásku, On nás prijme a urobí z nás ľudí, ku ktorým prišla spása.

Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, nádejou, bázňou a úžasným pokojom.

o. Miroslav

Prečo verím, že Kristus vstal zmŕtvych

(uvažovanie nad skutočnosťou prázdneho hrobu)

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“

  (1 Kor 15, 14-17)

Mnohí ľudia si ešte aj dnes myslia, že príbeh o Kristovom vzkriesení je len jedna z mnohých legiend, podobne ako napr. grécka mytológia. Kristovo zmŕtvychvstanie však nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti. Je to udalosť, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov pri Kristovom hrobe, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je totiž božské, prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy, Lásky a Dobra.

Veriaci človek si dobre uvedomuje, kresťanská viera nie je len súbor nejakých mravoučných pravidiel a etických princípov, ale stojí aj na historických skutočnostiach. Pokiaľ Ježiš nebol ukrižovaný za naše hriechy a nevstal z mŕtvych, kresťanská viera je úplne zbytočná a prázdna, lebo nemôže dať to, čo Ježiš sľuboval svojim nasledovníkom – odpustenie hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život.

Svätý apoštol Pavol to vyjadril veľmi jasne: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 14).

Všimnime si niektoré historické okolnosti, ktoré vplývajú na to, že veríme v skutočné vzkriesenie Ježiša Krista.

1. Ježiš Kristus sám pripravoval ľud na svoje vzkriesenie

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať veľmi priamo a jasne: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31)

Niektoré Kristove predpovede vzkriesenia sú aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených Kristových učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (porov. Jn 2, 19, Mk 14, 58, Mt 26, 61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ a o troch dňoch v lone zeme (Mt 12, 39-40) Pozoruhodné je aj svedectvo Kristových žalobcov, ktorí tvrdili Pilátovi:: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.”“ (Mt 27, 63).

2. Hrob bol na Veľkú noc prázdny

V Lukášovom evanjeliu čítame: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu (ženy) a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.“ (Lk 24, 1-3)

Prázdny hrob sám o sebe nie je priamym dôkazom Kristovho vzkriesenia, ale je dosť podstatným znamením. Hrob je prázdny a mŕtve telo Ježiša Krista sa nedalo nájsť. Ako je to možné? Existujú štyri možné vysvetlenia:

a) Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

b) Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila ako prvá. Je však pravdepodobná? Dokázali ustráchaní apoštoli premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh, klam, podvod?

c) Ježiš nebol v hrobe mŕtvy, ale v čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Čo to znamená? Že keď sa Kristus prebral, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Toto sa dokonca ani Ježišovi nepriatelia nepokúšali tvrdiť. A nakoniec, kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži. Ďalším argumentom popretia tohto argumentu, je aj skutočnosť, že mŕtve telo Kristovo spočinulo po zložení z kríža v náručí Matky. Či by si Panna Mária, Matka,  naozaj nevšimla, že jej Syn žije, že je iba v bezvedomí? 

d) Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. K hrobu totiž prišli apoštoli Peter a Ján, videli, že plachta, ktorou bol prikrytý a šatka, ktorú mal na hlave, sú poskladané a každá na inom mieste. Toto je argument, že Ježišovo mŕtve telo nebolo ukradnuté, a taktiež neprítomnosť jeho tela nemohla byť ľudským dielom, ale dielom Božím. Je to jedna z najkrajších skutočností našej viery.


3. V jednom okamihu sa z ustráchaných a beznádejných učeníkov stávajú odvážni svedkovia Kristovho vzkriesenia

Tí istí učeníci, ktorí sa rozpŕchli, ktorí zradili Krista, sa po jeho vzkriesení stávajú odvážnymi, horlivými a presvedčivými svedkami pravdy o Kristovom vzkriesení. Oni sami túto zmenu vysvetľovali tým, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (porov. Sk 2, 32).

Aj samotným apoštolom trvalo určitý čas, pokiaľ dokázali prijať pravdu o vzkriesení Krista (napr. taký apoštol Tomáš). Preto neobstojí domnienka, že zmŕtvychvstanie je iba výplod viery apoštolov. Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy, necháva sa nimi dotýkať a jedáva s nimi, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, nakoľko ešte nesie stopy jeho mučenia. Zároveň však má aj nové vlastnosti osláveného telo, napr. už sa nenachádza v čase a priestore, preto môže vojsť aj cez zatvorené dvere. Nie je to ako vzkriesenie Lazára, či Jairovej dcéry. Títo ľudia museli znovu umrieť, ale Kristus už nie.

Mnohí odporcovia tohto argumentu tiež tvrdia, že táto premena u apoštolov bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli fyzicky veľmi zdatní a taktiež to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (porov. Mk 9, 32; Lk 24,11; Jn 20, 8-9.25).

4. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristus sa zjavil nie iba jemu

Apoštol Pavol píše Korinťanom, že nielen on videl vzkrieseného Krista, ale aj ďalších 500 bratov: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli.“ (1 Kor, 15, 6)

Keď apoštol píše tieto slová, mnohí z týchto svedkov boli ešte nažive. Je to veľmi dôležitý fakt, keďže Korinťania boli ako národ k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo, by apoštol veľmi riskoval s takýmto verejným prehlásením, ak by to nebola pravda.

5. Prvotná Cirkev svojou existenciou a životom svedčila o Kristovom vzkriesení

Celý život Cirkvi postavil Ježiš Kristus na svedkoch jeho zmŕtvychvstania. Prvotná Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a aj Mesiášom (porov. Sk 2, 36). Toto svedectvo, ktoré sa podávalo z pokolenia na pokolenie, je úžasným svedectvom viery. Svedkovia v mnohých prípadoch obetovali aj svoj život za túto ohlasovanú pravdu. Cenili si ju viac ako časnosť. V prípade voľby medzi pozemským životom a životom v spoločenstve so zmŕtvychvstalým Kristom si radšej volili tú druhú možnosť. Táto voľba sa stala zároveň aj ukazovateľom cesty do večnosti pre budúce generácie.

Toto svedectvo Cirkvi bolo pevne zakorenené vo víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila a šíri po celom svete.

6. Obrátenie sv. apoštola Pavla

Samotné obrátenie apoštola Pavla a jeho svedectvo nasvedčujú pravde  vzkriesenia.  V liste Galaťanom píše: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“ (Gal 1, 11-12)

Ďalej tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde videl vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru a učeníkov, no neskôr, na úžas a prekvapenie všetkých, riskuje svoj život pre evanjelium (porov. Sk 9, 20-25).

Túto zmenu v svojom živote vysvetľuje nasledovne: „Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“  Ja som sa spýtal: „Kto si, Pane?“ A Pán povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.  Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím.“  (Sk 26, 14-16)

Ježišovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo robil a učil. Je splnením prisľúbení Starého zákona, všetky proroctvá, ktorými Boh dával vyvolenému národu nádej, v jeho živote, utrpení, smrti ale aj zmŕtvychvstaní sa naplnili. Je to najväčší zázrak všetkých dôb a potvrdzuje pravdu o jeho Božstve. Je zavŕšením vtelenia Božieho Syna a jeho poslania.

Ježiš Kristus hovoril svojím učeníkom, že vstane zmŕtvych. A tento prísľub aj naozaj uskutočnil. Kristus totiž vždy urobil všetko, čo povedal. Hovoril tiež, že aj my vstaneme zmŕtvych a že nám pripravuje miesto v nebi. Aj na základe Jeho vzkriesenia môžeme mať istotu, že Kristus je zdrojom a zárukou nášho budúceho vzkriesenia. Samozrejme, ak veríme Jeho slovu.

Kristovo zmŕtvychvstanie je základným predmetom a pravdou katolíckej viery Cirkvi.

Na záver slová pápeža Benedikta XVI., ktorý povedal: „Udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je srdcom kresťanstva, stredobodom našej viery, je to mocný pohon našej istoty, silný vietor, ktorý odoženie akýkoľvek strach a neistotu, akúkoľvek pochybnosť a ľudskú vypočítavosť.“

Spracoval: o. Miroslav

Umenie dobre sa spovedať

Svätá spoveď sa mnohým ľuďom mimo cirkvi zdá byť čímsi neracionálnym a magickým, ale pre niektorých aj priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Ako totiž môže nejaká „čarovná formulka“ očistiť človeka od zlyhaní a dokonca urobiť z neho lepšieho človeka?

Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú dnes psychológovia bez práce.

Pre dnešnú dobu platí, že aj niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Nie sú v stave pochopiť akúsi sviatostnú praktiku, ktorú vnímajú ako autentickú a bez úprimnej ľútosti, praktiku, ktorá pre nich znamená skôr muky než vyslobodenie.

Mnohých z nás, ktorí k svätej spovedi pristupujeme pravidelne, z času na čas napadajú niektoré otázky v súvislosti so svätou spoveďou a úprimne hľadáme odpovede. Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať? Hriech, ktorý som spáchal je ťažký? Musím sa obviniť zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal? Ako riešiť problém škrupulantstva? Mám pevné rozhodnutie viac nehrešiť?

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Najsvätejšiu Eucharistiu.

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov. V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich.

Predpisy cirkevného práva potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú stanovené v cirkevnom práve.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?

Ako sa teda spovedať dobre a s radosťou?

 

  1.  Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením.

Nemal by som venovať najväčšiu pozornosť svojim hriechom a sebe, ale Ježišovi Kristovi. Najdôležitejší je vo sviatosti zmierenia Ježiš. Nie ja, ani kňaz, ktorý mi sprostredkúva sviatosť, ale Ježiš Kristus. Nie je to stretnutie s vlastnou hriešnosťou, ale s milosrdným Otcom. Spoveď nie je čistiareň, ani informačná agentúra či psychologická poradňa, je to stretnutie s Pánom, ktorému poviem o tom, s čím si sám neviem rady – o hriechu.

  1. Modliť sa za spovedníka a dobrú spoveď. 

Potrebujem odpustenie skrze Cirkev. Ježiš to tak zariadil a je to tak najlepšie. Aj keď sa mi často chodí po tento vzácny Ježišov dar ťažko. A stáva sa, že práve kvôli spovedníkovi. Nevadí, potrebujem sa modliť sa za neho, aj za seba.

  1. Pripravovať sa na spoveď s Pánom.

Skutočné spytovanie svedomia zahŕňa v sebe dva aspekty? Nie je to len o tom, v čom sme zlyhali, čo sme urobili zlé alebo čo sme neurobili, čo sme zanedbali… Ale aj uvedomenie si toho dobrého v nás. Je to pohľad na seba v Božej pravde. Pozitívne aj negatívne. Áno, do spovednice sa nechodíme pochváliť, ale je dobré uvedomiť si tieto veci pri spytovaní svedomia.

  1. Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie.

Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať.

  1. Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh.

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

  1. Hriechy nie sú nepríjemné pocity.

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

  1. Spoznávať cez spoveď Božiu lásku  

Predmetom spovede nie je spoznať do akej miery som zlý, ale zakúsiť, aký dobrý je Boh. Keď sa spovedám, ospevujem nekonečné Božie milosrdenstvo. Božia láska je silnejšia ako hriech človeka.

  1. Je žiadúce a prospešné mať stáleho spovedníka.

Predovšetkým mať spovedníka, ktorému dôverujem. Potom sa jednak oveľa ľahšie spovedá, ale zároveň sa spovední stáva aj duchovným sprievodcom človeka.

  1.  Pravidelná spoveď buduje Vašu modlitbu a živí Vašu dušu!

Pravidelnosť je dôležitá – či raz, dvakrát, štyrikrát za mesiac, dva mesiace, ako ja potrebujem. Nemal by som uvažovať v štýle: „Aj by som šiel na spoveď, ale bol som pred dvomi týždňami a chodím po troch, tak musím počkať.“

Môžem prísť vždy, keď viem, že ju potrebujem. Prístup k zdroju milosrdenstva mám neustále.

Pravidelná spoveď buduje aj moju trpezlivosť a vytrvalosť. Spoveď je sviatosť uzdravenia. Avšak uzdravenie zranení, či už fyzických alebo duchovných, môže trvať nejaký čas.

  1. Kňaz a lekár sa podobajú

Lekárovi sa zverím s väčšími či menšími detailmi, čo mi spôsobuje bolesť, aby vedel, ako ma najlepšie liečiť. Nesmiem zabudnúť, že lekár videl už veľa pacientov s podobnými príznakmi. Mám mu dôverovať, počúvať jeho rady a budem sa mať lepšie.

  1. Rutina, rutina, rutina… No a čo!

Ako často sa spovedám z toho istého? A už si aj poviem, že to nemá zmysel! Ale… či sa neumývam pravidelne z rovnakej špiny? Či nejem často rovnaké jedlo? Či sa nestretávam pravidelne s rovnakými priateľmi? Nenechám sa odradiť takýmito myšlienkami. Veď isto by nebolo lepšie zakaždým „baviť“ spovedníka novými a novými hriechmi!

  1. Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď

Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdilosť skrývajú za zbytočnými frázami. Hovorte jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznajte Vaše hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby ste zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

  1. Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

  1. Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

  1. Vnímať slová rozhrešenia celým svojím srdcom

Slová rozhrešenia sú nádherné! Všimol som si ich už niekedy? Ak nie, pri najbližšej svätej spovedi tak musím učiniť. Sú to totiž slová nádherné a plné významu.

  1. Nie je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané hriechy!

Aj napriek tomu, že ma naďalej ťažia niektoré hriechy z minulosti, nie je dobré ich stále opakovať pri spovediach. Pokiaľ bol hriech v minulosti úprimne vyznaný, je raz a navždy odpustený a nie je potrebné sa k nemu vracať. Takéto zmýšľanie človeka v mojom ponímaní umenšuje Božiu všemohúcnosť.

Pokiaľ mám aj naďalej ťažobu, ktorá vychádza z môjho predošlého hriešneho života, môže mi pomôcť duchovné vedenie. Totiž tu už nejde o problém vychádzajúci z hriechu, ktorý už bol v spovedi vyznaný a Bohom odpustený, ale o emocionálne následky z predošlého hriešneho konania.

  1. Generálna sv. spoveď

Generálna svätá spoveď sa odporúča tým, ktorí majú voľajakú pochybnosť o predchádzajúcich spovediach, či sa dobre vyspovedali.

Odporúča sa tiež pri vážnych životných rozhodnutiach, či stavoch – napr. pred sobášom, pred kňazskou vysviackou, pred zlatou svadbou, pri vážnej chorobe a pod.

Nie je dobré vykonať generálnu spoveď, pokiaľ sa človek neporadí so svojím spovedníkom a pokiaľ ho nemá, tak s hociktorým duchovným otcom. Je to kvôli tomu, aby z takejto praktiky nevznikli duchovné škody, napr. škrupulozita.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu?

Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.

 

„Vyznanie zlých skutkov je začiatok dobrých skutkov.“
(sv. Augustín)

Spoveď ako duchovné vyslobodenie a uzdravenie

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto.

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov.

V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Ježišom Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?

Dôležitosť prípravy na sviatosť zmierenia

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Potrebujeme  nájsť v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do svojho vnútra a priznať si vlastné zlyhania.

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov.

Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou

Ono, ak už som si nenašiel čas doma, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v „modliacich knižkách“, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Uvedomenie si vlastnej hriešnosti

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých, skôr je problém vidieť svoje vlastné hriechy.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Vnímať ich na sebe však vyžaduje veľkú odvahu. Mnohí totiž nie zriedka zvyknú stroho konštatovať „Nikoho som nezabila, nič som neukradla, nemám sa z čoho spovedať, ale keď už idú tie Vianoce, tak som tu… no ale viete ten môj manžel… a deti… a suseda, čo býva oproti…“

Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh

Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať?

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie.  Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

Hriechy nie sú nepríjemné pocity

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

Boh nepotrebuje od nás v spovednici žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdlivosť skrývajú za zbytočnými frázami. Treba hovoriť jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznávať svoje hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby sme zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemáme špekulovať nad tým, čo a ako povedať. V spovedi vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

Každá spoveď je pozvaním k zmene v živote.  Táto zmena v našom živote sa však môže začať iba vtedy, keď si uvedomíme, že v ňom niečo nie je v poriadku. Aby sme mohli spoznať svoje hriechy, je potrebné prosiť Boha o milosť poznania hriechov. To priamo súvisí s úrovňou nášho vzťahu s ním. Človek malej viery má málo hriechov, teda myslí si, že má málo hriechov. Čím bližšie sme k Bohu, tým viac si uvedomujeme svoje hriechy. Tí najväčší svätci vždy sami seba považovali za najväčších hriešnikov.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

Ľutujem… a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás. Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď. Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu. Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „ľutujem“, alebo „Pane odpusť“ je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako naučená riekanka.

Veľký pozor dajme na také „ľútosti“, v ktorých kajúcnik „sľubuje, že viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Kedy sa spovedať?

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme

Cirkev odporúča „aspoň raz do roka sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu“. Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Na základe svojho vlastného života však viem, že rozhodne nestačí. Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás vykúka vždy, keď sa niekam zatúlame. A som presvedčený, že sa nevysloviteľne teší, keď sa vrátime k nemu a môže nás znova objať svojím milosrdenstvom.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu? Uvedomme si, že Boha neunavuje nám odpúšťať, len ľudí unavuje prosiť o odpustenie!

Skutočná spoveď ale prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie a uzdravenie celého človeka.

„Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti.
Za veľké nešťastie panujúce vo svete  je zodpovedný
v prvom rade hriech.“

(Raniero Cantalamessa)

Na prahu Veľkého pôstu…

Mnohí kresťania (mladí, či starí) si na začiatku Veľkého pôstu často povzdychnú: Zasa pôst! Zasa koniec zábavy! Zasa obmedzovanie v jedle, pití, cigaretách! Zasa obmedzenie pozerania televízie! Zasa obmedzenie času na počítači! Zasa viac modlenia! Zasa viac rozjímania o kríži…

Aj z týchto povzdychov je cítiť, že mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst. Prečo? Lebo pôst je pravý opak toho, čo nám každý deň a bez prestania ponúka reklama okolo nás! Veď si len všimnime, s kým alebo čím sme dennodenne pozývaní prežívať neopakovateľné, nezabudnuteľné, priam rozprávkové chvíle: Káva! Čokoláda! Mobil! Auto! Televízny program!

Mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst, avšak to len preto, lebo nechápu jeho skutočný význam v živote človeka.

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Židia chápali pôst, ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že to so svojou modlitbou myslia vážne, tiež ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť, prosia o odpustenie, pomoc a chcú sa týmto vrátiť k Bohu.

Aj Nový zákon často spomína pôst. Keď mal Ježiš začať svoje verejné pôsobenie, sám sa utiahol na púšť, kde sa 40 dní postil. Dokonca ho počas toho diabol pokúšal. V tom vidíme, že aj samotný Boží syn považoval za potrebné postiť sa. V očiach zákonníkov síce nedodržiaval niektoré zaužívané pôstne ustanovenia, ale len preto, aby zdôrazňoval podstatu pôstu namiesto rôznych povrchných úkonov. Argumentoval, že človek nebol stvorený pre pôst, ale pôst pre človeka: teda pôst ma človeku slúžiť, nie naopak!

Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia). Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa, a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach alebo v dobe núdze boli vyhlasované verejné pôstne dni.

Prvotná cirkev preberá židovské postoje, ale pôst praktizuje v iné dni a to v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postili päť dni v týždni a jedli len v sobotu a v nedeľu. Mimo to si ukladali obmedzenia aj vo výbere potravín: zriekali sa v tej dobe mäsa, vajec, syra a zdržovali sa vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ a voda, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie. Pri tom dávali prednosť surovej strave pred varenou. Varená zelenina mala už charakter sviatočného jedla.

Pôst prvotnej cirkvi je výrazom bdelosti a očakávania Pána. Pôstom kresťania vyznávajú, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.

Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst.

Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je priam také staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré totiž dal Boh človeku, bolo prikázanie postiť sa. (porov. Gn 2, 17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie vyslovene pôstne, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo určitého stromu.

Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme vyhnaný z raja. Preto sa budeme postiť, aby sme znovu do raja vstúpili.“

Sv. Atanáz o pôste hovorí nasledovne: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.“

Pôst teda posväcuje telo a ono sa stáva priestupným pre Božieho Ducha.

Pôst nemá byť iba formálnym splnením príkazu Cirkvi, ale spontánnym hnutím srdca v duchu výzvy: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom a modlitbou!

Naši predkovia rozličným pôstom prispôsobil nielen jedálny lístok, ale aj život rodiny. Ľudia sa zdržiavali nielen bohatých jedál, ale aj alkoholu, či zábavy a snažili sa počas tohto obdobia preukazovať úctu Bohu, svoj život obrátiť na Boha aj vďaka dočasnému asketizmu.

Pôst nemal len duchovný, ale aj zdravotný význam. Zásoby jedla vydržali dlhšie, ľudia vystriedali rôzne potraviny a telo sa pripravilo na ďalšie sviatky, ktoré boli opäť spájané s množstvom jedla – Veľkú noc, Vianoce…

Pôstna tradícia bola často posilnená aj ľudovou vierou. Hovorilo sa, že pôst zabezpečí v budúcnosti lepší život a viac peňazí. Aj kvôli tomu sa v čase pôstu (hlavne prísneho pôstu na prvý deň pôstu) jedli šúľance alebo rezance, ako znak dlhých klasov na poli a tiež šošovica ako znak hojnosti.

Veľký pôst mal v mnohých ohľadoch medzi ľuďmi racionálny charakter. Sebazaprenie, duševné prípravy, modlitby, spoveď a sväté prijímanie spojené so striedmou pôstnou stravou stupňovali duševnú činnosť človeka a mali na ľudský organizmus blahodarný vplyv.

Výsledkom dobre prežitého a dobrovoľného pôstu má byť zmena zmýšľania a života. Obrátiť sa k Bohu cez službu lásky k blížnemu je jeho podstatou.

Skutočný pôst má mať konkrétny cieľ. Cieľom pôstu nie je iba samotná príprava na prežívanie blížiacej sa udalosti spásy, ale aj zmena zmýšľania – pokánie.

Samotný pôst a jeho prežívanie nie sú teda cieľom. Koľkí sa uspokoja s tým, ako všetko dodržali z pôstnej disciplíny, na koľkých pobožnostiach sa zúčastnili… Toto ale nie je samotný cieľ pôstu, toto sú iba  prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca! Veľmi pekne to vyjadril pápež sv. Lev Veľký. „Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď‘ neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď  nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

Počas Veľkého pôstu budeme rozjímať o kríži a utrpení Ježiša Krista. Pokúsme sa však spoznať aj svoj vlastný kríž, kde odovzdáme svoj starý život a prijmeme život podľa vzoru Ježiša Krista.

Nech je pre každého z nás obdobie Veľkého pôstu časom milosti, modlitby, posvätenia a predovšetkým obnovenia nášho vzťahu k Bohu a blížnym. Vykročme na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.                        

o. Miroslav

Čoho sa vzdať vo Veľkom pôste?

Veľký pôst je predovšetkým milostivým časom pokánia! Tento pôstny čas sa stáva príležitosťou urobiť si poriadok vo svojom vnútri, vo vzťahu k svojmu okoliu, svojim blízkym…

Pôstom sa zriekame mnohých dovolených a príjemných vecí. Aj keď nám to nerobí problém, nikdy nie je samotným cieľom pôstu. Vzdávanie sa niečoho je len prostriedkom, ktorý ma privádza k cieľu. A cieľom pôstu je obrátenie srdca! Zmena srdca a  jeho obrátenie k Bohu  je ozajstným cieľom Veľkého pôstu.

Za všetko vzdávaj vďaky. Šomranie a sťažovanie nepatrí do výbavy kresťana. Pokús sa svoj život naplniť jednoduchými vecami: pozdrav, úsmev, vypočutie toho druhého…

Ako často dnes chýba milota, porozumenie, empatia v rozhovoroch ľudí. Všetci dobre vieme, že oplatí sa byť milý, chápajúci, vnímavý. Snaž sa v pôste odovzdávať láskavé slová okolo seba. Nech je Veľký pôst aj časom vzdania sa zbytočných slov a časom ticha, kedy bude zaznievať Boží hlas.

Dennodenne máš niekoľko dôvodov na hnev, či zlosť. Na všetkých a na všetko. Uč sa však umeniu milovať, odpúšťať, byť trpezlivejší a naplň svoj život postojmi zmierenia.

Každému jednému z nás by pomohol pôst od hádok a škriepok. Boh si od nás žiada pôst milosrdného človeka, pretože pôst bez milosrdenstva neosoží tomu, kto sa postí.

Koľko obáv a strachu z budúcnosti! Namiesto úprimnej dôvery Bohu. Strach a obavy ťa pripravujú o mnoho síl a často sa jedná o veci, s ktorými sám nič nezmôžeš.

Koľko smútku a zatrpknutosti je v našich životoch! A toto má za následok množstvo pesimizmu, ľahostajnosti, či nechuti k životu. Pokús sa naplniť svoje srdce radosťou, nádejou a optimizmom.

Ako často si vieš dopriať pohodu? Taký priestor na ničnerobenie! Využi však čas pôstu na hlbšiu modlitbu, na rozjímanie Božieho slova alebo na čítanie nejakej duchovnej literatúry.

Pokús sa darovať niekomu tvoj čas, ktorý je pre teba taký vzácny. Namiesto sledovania televízie, či hry na počítači venuj svoj čas svojej rodine, deťom alebo navštív niekoho osamelého, či chorého v tvojej blízkosti. Zvlášť v dnešnej dobe to mnohí potrebujú.

Vždy nakupujeme množstvo vecí, aby sme si vylepšili alebo skrášlili život. Skús však v týchto dňoch nakupovať iba to, čo je nutné pre bežný život. Skús si možno všimnúť niekoho v tvojom okolí, čo žije na hranici núdze a poteš ho nejakou drobnosťou. Naplň čas Veľkého pôstu súcitom s druhými.

Koľko súdov každý deň je v našom živote. Súdime ľudí podľa ich vzhľadu, podľa ich rečí, podľa ich majetku, podľa ich správania… Pričom veľmi často tieto súdy vznikajú podľa štandardov tohto sveta a nie vždy sú pravdivé a objektívne.

V mnohých prípadoch cítiš aj krivdy v živote, tie však odovzdaj nášmu Bohu. Pokús sa hľadať aj dobro v živote našich blízkych.

Ako sa správne postiť ?

Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

  • v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
  • v stredy počas Štyridsiatnice,
  • sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

  • v deň pred Narodením,
  • v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

  • v prvý deň Štyridsiatnice,
  • v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

  • zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

  1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
  2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
  3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
  4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
  5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
  6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
  7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
  8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
  9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
  10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
  11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.