Rok svätého Jozefa

Pápež František vyhlásil mimoriadny Rok sv. Jozefa pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna celej Cirkvi.

O vyhlásenie sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi sa postaral bl. pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870.

Mimoriadny Rok sv. Jozefa potrvá od 8. decembra 2020 do 8. decembra 2021.

Tento mimoriadny rok vyhlásil pápež apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom), v ktorom svätého Jozefa opisuje rôznymi charakteristikami: „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“.

Spolu so zverejnením apoštolského listu Patris corde vyšiel i príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorým sa na obdobie slávenia „Roka svätého Jozefa“ udeľuje „dar mimoriadnych odpustkov.“

Dekrét zároveň odporúča, aby sa slávili špeciálne sviatky, pobožnosti a modlitby k úcte svätého Jozefa.

So žiadnym svätcom (s výnimkou Panny Márie) sa pápežský Učiteľský úrad nezaoberal v minulosti v takej veľkej miere ako práve so Jozefom, píše František. Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 sv. Jozefa za „všeobecného patróna Cirkvi“, Lev XIII. (1878-1903) zdôraznil jeho vzťah k svetu práce kvôli jeho povolaniu tesára, a potom Pius XII. ho  v roku 1955 vyhlásil za „patróna robotníkov.“ Napokon v apoštolskom liste z roku 1989 Ján Pavol II. označil sv. Jozefa za „ochrancu Vykupiteľa“ (Redemptoris custos).

Sv. Jozef je dôležitým vzorom pre všetkých otcov. Pápež pripomína, že človek sa nestane otcom „tým, že privedie na svet dieťa, ale skôr tým, že sa oň zodpovedne stará“. Byť otcom znamená uvádzať a sprevádzať dieťa do reality života. Podľa pápeža sa to nestane tým, že syn alebo dcéra budú „držaní v zajatí, uväznení, ale tým, že sa im umožní, aby sa rozhodovali, uplatňovali svoju slobodu a odišli.

Koronakríza, ktorú prežívame a jej dôsledky ukazujú, že pre život človek nie sú dôležité celebrity z titulkov novín a televíznych programov, ale ľudia „ktorí každý deň prejavujú trpezlivosť a veľkú nádej a snažia sa nešíriť paniku, ale zmysel pre zodpovednosť“. Pápež píše o slovách „uznania a vďačnosti“ pre rodičov, starých rodičov, učiteľov, opatrovateľov, lekárov, predavačov v supermarketoch, upratovací personál, políciu, špeditérov, dobrovoľníkov, kňazov a rehoľníkov – pre „každého, kto ukazuje, že nikto sa nemôže zachrániť sám.

Ak si teda každý z nás uvedomí, že sa v ničom nemôže zachrániť sám, tento mimoriadny rok sv. Jozefa môže byť časom požehnania a Božej priazne pre každého jedného z nás!

Dar osobitných odpustkov pri príležitosti Roku svätého Jozefa

Na dokonalé dosiahnutie zamýšľaného cieľa v mimoriadnom roku istotne veľmi dobre poslúži dar odpustkov, ktorý prostredníctvom dekrétu udeľuje v Roku sv. Jozefa Apoštolská penitenciária.

1. Úplné odpustky sa udeľujú za obvyklých podmienok:

–  sviatostná spoveď,

–  sväté prijímanie,

–  modlitba na úmysel Svätého Otca,

–  zrieknutie sa akéhokoľvek hriechu.

2. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí budú aspoň 30 minút meditovať nad modlitbou Otče náš, alebo sa zúčastnia na aspoň jednodňovej duchovnej obnove, ktorá zahŕňa meditáciu o sv. Jozefovi.

3. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí podľa príkladu sv. Jozefa vykonajú skutok telesného alebo duchovného milosrdenstva.

4. Úplné odpustky sa udeľujú tým, čo sa v rodinách alebo spoločne ako snúbenci modlievajú svätý ruženec. Aby boli všetky kresťanské rodiny povzbudzované vytvárať rovnaké ovzdušie intímneho spoločenstva lásky a modlitby, aké prežívala Svätá rodina.

5. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí denne zveria svoju prácu pod ochranu sv. Jozefa, a každému veriacemu, ktorý bude v modlitbe prosiť o príhovor tohto robotníka z Nazareta, aby ten, kto hľadá prácu, našiel zamestnanie, a aby práca každého človeka bola dôstojnejšia.

6. Úplné odpustky sa udeľujú tým, Akatist k sv. Jozefovi (celý alebo aspoň nejakú časť) alebo nejakú inú modlitbu k sv. Jozefovi, modlitbu za prenasledovanú Cirkev ad intra a ad extra a za úľavu pre všetkých kresťanov, ktorí trpia akýmkoľvek prenasledovaním.

7. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktoré sa pomodlia akúkoľvek schválenú modlitbu alebo Akatist k sv. Jozefovi, v špeciálne stanovených d§och počas liturgického roka (toto sa ešte upresní.) 

8. V súčasnej dobe obmedzení kvôli koronakríze, sa dar úplných odpustkov zvlášť vzťahuje na starých, chorých, zomierajúcich a všetkých tých, čo z legitímnych dôvodov nemajú možnosť vychádzať z domova, ktorí sa v duchu zrieknu každého hriechu a s úmyslom splniť tri zvyčajné podmienky (sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel sv. Otca), len čo to bude možné, pomodlia sa doma alebo tam, kde sa pre prekážku zdržiavajú, pobožnosť ku cti sv. Jozefa, útechy chorých a patróna dobrej smrti, ponúknuc s dôverou Bohu svoje bolesti a strasti svojho života.

Modlitba odovzdania sa pod ochranu svätého Jozefa

Slávny patriarcha svätý Jozef, teba si Boh vyvolil za otca Svätej rodiny. Prijmi aj mňa pod svoju zvláštnu ochranu. Buď mojím otcom, ochrancom i radcom. Do tvojej ochrany zverujem svoj život, všetko na čom mi záleží ale zvlášť hodinu mojej smrti. Prijmi ma preto ako svoju dcéru a ochraňuj ma od všetkých nástrah zlého. Stoj pri mne v mojich ťažkostiach. Potešuj ma v smútku a zvlášť v mojej poslednej hodine pozemského života. Prihovor sa za mňa u nášho Vykupiteľa a preblahoslavenej Panny, aby som dosiahla všetky potrebné milosti pre časné i večné blaho. Utiekam sa pod tvoju ochranu a chcem kráčať po ceste k dokonalosti. Amen.“

Sv. Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi, pros Boha za nás!

Kresťan na sociálnych sieťach

V posledných dňoch a týždňoch veľmi často registrujem na sociálnych sieťach rozmach v šírení hoaxov i konšpirácií, vnímam veľmi pozorne, ale aj kriticky, diskusie na rozličných fórach a toto všetko ma viedlo k napísaniu niekoľkých postrehov k tejto situácii. Aj kvôli tomu, že za množstvom hoaxov, konšpirácií, či vulgárností na sociálnych sieťach sú často aj kresťania. Pomohol som si aj dostupnou literatúrou, ktorú som našiel na internete.

Istotne táto moja úvaha nebude obsahovať odpovede na všetky otázky súvisiace s problematikou aktivít kresťana na sociálnych sieťach. Mám však nádej, že sa tieto slová stanú podnetom a pomôckou tým, ktorí sa chcú  zamyslieť  na svojimi aktivitami na sociálnych sieťach, nad svojimi členstvami v rôznych „nezmyselných“ skupinách, nad obsahom zdieľaných informácií na vlastných profiloch, nad používaným slovníkom v rámci diskusií…

Hneď na úvod si skúsme uvedomiť niektoré zákonitosti, ktoré platia pre sociálne siete.

Sociálne siete sú druhom služby, ktorá umožňuje komunikáciu a zdieľanie rozličných informácií. Pre komunikáciu na sociálnych sieťach platí, že ľudia sú zaregistrovaní na rovnakej sociálnej sieti a v rámci komunikácie poskytujú o sebe rozličné informácie, vyjadrujú svoje názory, či zdieľajú rôzne správy.

Pre túto komunikáciu by malo platiť, že konkrétne profily na sociálnych sieťach patria konkrétnym (reálnym) osobám alebo firmám. Už v tomto bode sa naplno prejavuje riziko sociálnych sietí, keďže vďaka anonymite, ktorú internet poskytuje, sa vytvárajú rôzne falošné profily osôb alebo firiem. V dôsledku toho vzniká mnoho nepríjemných situácií počas komunikácií na sociálnych sieťach.

Veď si len všimnime koľko detí má profily napr. na Facebooku! Síce s falošným dátumom narodenia, ale pochvalou od najbližších, akí sú šikovní.

Ako je to v našich rodinách? Koľko falošných profilov je vytvorených? Koľko detí z našich rodín má už „oficiálny“ profil na sociálnych sieťach?

To, že človek nevystupuje pod vlastným menom, že je ako keby v anonymite, zbavuje ho to zodpovednosti a vedie ho k ľahostajnosti a nedôstojnej komunikácii, ktorá je často obohatená o vulgarizmy, urážky, osočovanie… A je aj dokázané, že ak sa niekto dlhšiu dobu takto správa na sociálnych sieťach, kopíruje správanie vo virtuálnom svete aj v reálnom živote. Možno aj kvôli tejto skutočnosti registrujeme v živote okolo nás priam rozkvet nezodpovednosti, ľahostajnosti, egoizmu, sebectva, pýchy, falošnosti, netolerancie a nepochopenia. Falošná identita buduje v človeku rozličné ilúzie a sebaklamy o sebe samom.

Keďže tieto slova adresujem predovšetkým kresťanom, je dôležité si všimnúť úlohu sociálnych sietí v ich životoch a čo je dôležité osvojiť si v súvislosti s aktivitami na sociálnych sieťach.     

Mnohí si povedia, že keďže Sväté písmo nehovorí nič o sociálnych sieťach, môžeme si na internete robiť, čo sa nám zapáči. Hneď prvý omyl. Aj keď som „online“, teda vo virtuálnom svete, aj vtedy som kresťan, pre ktorého by mali byť samozrejmosťou postoje lásky, pochopenia, empatie…

Z vlastných skúseností viem, že tak ako nám sociálne siete pomáhajú pri komunikácii s okolitým svetom, zároveň je na nich aj veľké nebezpečenstvo dezorientácie.

Kresťan by sa mal snažiť o to, aby sociálne siete slúžili k ohlasovaniu radostnej zvesti a spoločnému dobru. Z toho vyplýva, že zdieľané informácie musia byť vždy pravdivé, solidárne, vyjadrené láskavým, slušným a primeraným spôsobom, rešpektujúc  morálne zákony, legitímne práva a dôstojnosť človeka. (porov. KKC 2494)

Skúsme sa obzrieť každý za svojou činnosťou na sociálnych sieťach. Platia tieto charakteristiky aj pre naše aktivity na sociálnych sieťach? Ide nám naozaj o pravdu? Rešpektujeme morálku, či dôstojnosť človeka? Zodpovedá naše vyjadrovanie slovníku kresťana?

Všimnime si aj niektoré konkrétne nebezpečenstvá, s ktorými sa môžeme stretnúť pri aktivitách na sociálnych sieťach a ktorým sa je nutné vyhýbať.

Virtuálny svet nie je realita! Mnohí ľudia riešia svoje osobné, pracovné, či rodinné problémy s ľuďmi na sociálnych sieťach, pričom nie sú schopní otvoriť sa v realite tým potrebným ľuďom: manželovi (manželke), deťom, kolegom, súrodencom…  Virtuálny svet  láka, lebo je oproti realite navonok  bezproblémový, príjemnejší a tajomnejší, čiže lákavejší.

Mnohí mladí ľudia sa zvyknú porovnávať, kto z nich má väčší počet priateľov na sociálnej sieti. Vznikla akási súťaživosť vytvárať pred druhými ľuďmi dojem populárnych, obľúbených, vyhľadávaných, sebavedomých a úspešných ľudí. Na sociálnej sieti „tisíce“ priateľov, ale v reálnom svete žiadne kontakty, žiadna komunikácia.

Koľkí sme si kvalitu svojho života podmienili počtom lajkov pri svojich príspevkoch? Koľkí z nás, na základe ohlasov na sociálnych sieťach, žijeme vo falošnej ilúzii dokonalosti, úspešnosti, obľúbenosti, nenahraditeľnosti…?

Šírenie nepravdivých informácií (hoaxov) a rozličných konšpirácií je tiež veľmi častým zjavom v dnešnej dobe.   

Cieľom hoaxov je zakryť pravdu, prekryť fakty alebo vytvoriť situáciu, v ktorej sa všetky tvrdenia začnú stávať rovnako pravdepodobnými. Zámerom nie je nevyhnutne pretlačiť jeden pohľad na svet, skôr vytvoriť nedôveru k autoritám, spoločnosti, médiám a rôznym udalostiam vo všeobecnosti. Sú teda prostriedkom na ovplyvnenie verejnej mienky obyvateľov.

Ak chceme úspešne zvládnuť boj s falošnými informáciami na internete, je nevyhnutné vnímavo pracovať na sociálnych sieťach. Je priam nutné využívať kritické myslenie a neustále si zvyšovať schopnosť objektívne hodnotiť informácie.

V Katechizme katolíckej cirkvi pre mladých čítame: „Pri odovzdávaní informácií si treba pripomenúť Sokratovo „trojité sito“: Je to pravda? Je jej odovzdanie dobré? Je prospešné?“ (Youcat 457)

Aj z týchto slov vyplýva, že kresťan je pozvaný zaujať správny postoj aj k nepravdivým informáciám na sociálnych sieťach. Pasívny postoj odvolávajúci sa na to, že poslaním e-mailu nikomu neublížime, nie je cesta vedúca k úspešnému riešeniu daného problému. Čo je však možné využiť proti šíreniu neprávd a konšpirácií je tzv. princíp „pošli to ďalej“, na ktorom hoaxy fungujú. Niekedy by len stačilo poinformovať šíriteľa hoaxu o skutočnom charaktere hoaxu. A ten zasa môže informovať ďalších, a tí ďalší zasa ďalších…

Koľko hoaxov a konšpirácií je na našich profiloch? Koľko hoaxov sme zdieľali a poslali našim známym? Majme od dnes na pamäti Sokratove tri sitá a komunikácia na sociálnych sieťach bude hneď krajšia.

 Čo z toho všetkého vyplýva pre súčasného človeka, zvlášť kresťana?

Aktivity na sociálnych sieťach majú veľkú moc, ovplyvňujú nielen spôsob, ale dokonca aj obsah myslenia súčasného človeka. Sociálne siete oveľa intenzívnejšie vplývajú na správanie človeka, na spôsoby komunikácie, na získavanie rozličných vedomostí a poznatkov o svete, ľuďoch, viere; vplývajú na formovanie mravných postojov, na stanovenie mravných hodnôt a tiež ponúkajú rôzne vzory správania.

Je preto veľmi dôležitá regulácia správania na sociálnych sieťach, pretože ľahostajnosť a benevolencia môžu byť príčinou veľkého negatívneho vplyvu sociálnych sietí na život človeka. A trpí tým rodina, spoločnosť, Cirkev…

Dnešný človek nie je uzavretý pred možnosťou formovania sa v mediálnom svete, čo je veľmi potešujúce konštatovanie. Je to zároveň výzva pre Cirkev, spoločnosť a rozličné organizácie v nej, aby svojimi aktivitami formovali ľudí k správnemu využívaniu médií. Oboznámenie sa s princípmi fungovania médií po všetkých stránkach, môže byť pozitívnym faktorom v získaní nadhľadu nad médiami vo všeobecnosti. Naučiť sa kriticky uvažovať, aj nad jednoduchými prípadmi dezinformácií ako sú hoaxy, vedie k želanému výsledku naučiť sa kriticky zmýšľať o médiách všeobecne. Sociálne siete, ale aj médiá vo všeobecnosti, aj keď ovplyvňujú život človeka na každom kroku, nerobia však nič samy od seba, sú len nástrojom, prostriedkom, ktorý sa využíva tak, ako ho chcú využívať ľudia. Tieto prostriedky môžu dnes spôsobiť množstvo zla, ale rovnako aj veľmi veľa dobra. Preto záleží na postoji každého jedinca! Od každého jedného z nás závisí, či sociálne siete budú mať pozitívny vplyv na človeka, rodinu, Cirkev, či spoločnosť.

o. Miroslav

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 14)

Slovo pokoj a s ním súvisiace slová sa často opakujú v dejinách spásy. Ľudstvo po upadnutí do hriechu túži po pokoji. Čo vie obohatiť človeka a naplniť jeho vnútro i život, ak nie pokoj? Vidiac dnešný svet, ktorý je aj vďaka epidémii plný nepokoja, strachu, obáv, hnevu, zlosti, súdov, urážok, pokoj vo vnútri človeka je priam urgentný.

Počas sviatku Narodenia Ježiša Krista si Boh praje, aby sme my, ľudia pokoja a dobrej vôle, prijali jeho dar, ktorý ohlasujú anjeli: „Zvestujeme vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 10)

Keby sme sa pýtali, čo vianočnú noc robí tak krásnou, veľkou, je to práve dar pokoja, Ježiš – Knieža pokoja. Nečudujeme sa, že vianočné spevy, koledy majú tak podmanivú melódiu a často opakujúcu myšlienku „Dieťa“. Môže dieťa vedome a dobrovoľne urážať, vraždiť, nenávidieť, vyvolávať konflikty, napätia, hnev? Nie! Toto spôsobuje len hriech. K sviatkom Vianoc patrí čistá duša, ktorá je zdrojom pravých zážitkov a obohatením, ktorým nás obdarúva Boh.

Na bránu kláštora neskoro večer ktosi zaklopal. Ospalý vrátnik sa pýta pocestného človeka: „Čo hľadáš v našom kláštore?“ Odpoveď znela: „Hľadám pokoj.“ „Ako sa voláš?“ „Som Dante Aligieri,“ znela odpoveď pútnika. Bol to jeden z najväčších básnikov všetkých čias. Vyhnali ho z rodnej Florencie, túlal sa po svete a napísal Božskú komédiu, ktorá mu získala slávu a taktiež aj pokoj v duši, ktorý hľadal.

Patríme aj my medzi ľudí, ktorí úprimne hľadajú pokoj? Patríme aj my medzi tých, ktorým záleží na pokoji vo svojej duši a dušiach ľudí, s ktorými žijeme? Vytvárame v svojom okolí atmosféru pokoja? Nezatvárame dvere pred Bohom ako obyvatelia Betlehema, ktorí nemali miesta pre Ježiša?

Uvedomme si, že vo svojom srdci máme len toľko pokoja, koľko dávame miesta Kristovi vo svojom srdci. Tak ďaleko sme od pokoja, ako ďaleko sme od Boha.

Je správne, že túžime mať najprv pokoj vo svojom srdci, ak ho chceme dať iným. Nehľadajme ho vo svojom okolí, ale najprv u seba. Ak v nás nebude hnevu, nenávisti, neprajnosti, zloby, závisti, sebectva, lakomstva, tak nebude vojen, či rozličných konfliktov ani vo svete okolo nás. Ak nezabijeme Boha vo svojom srdci, nebude zabíjaný ani v bratoch a sestrách vo svete. Počas týchto sviatkov sa patrí prijať podmienky pre pokoj, ktoré prináša Dieťa v betlehemských jasliach:  lásku, pravdu, pokoru, spravodlivosť a slobodu.

Vďaka ti, Dieťa Ježiš, za dar pokoja v našich životoch.

Vyprosujem všetkým nám milostiplné prežitie sviatkov Narodenia nášho Pána, Ježiša Krista. Nedajme sa nikým a ničím oklamať, ale nedajme sa ani znechutiť všetkým tým, čo sa odohráva okolo nás. Spoločne sa usilujme o to, aby Kristov pokoj zavládol aj v našej farnosti a aby naše srdcia boli vždy plné lásky, pokoja, milosrdenstva a dobroty. Zároveň želám všetko dobré v novom roku 2021.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav

Vianočný list pre teba…

Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny.

Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv.

Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostná tabuľa bola plná delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba bola vskutku fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť? Bol som oslávenec, ale nebol som pozvaný. Keď prišiel deň D, prišiel som, ale nechali ma vonku, pred zabuchnutými dverami. A ja som tak veľmi chcel byť s nimi. Popravde, neprekvapilo ma to, pretože v posledných rokoch všetci predo mnou zatvárajú dvere. Nepozvaný, ale predsa som sa rozhodol potichučky vojsť. Postavil som sa nebadane do rohu miestnosti a sledoval som. Všetci jedli, pili, podaktorí aj opití, rozprávali oplzlé vtipy a nesmierne sa na všetkom bavili. A najviac vtedy, keď do miestnosti vstúpil veľký muž, oblečený v červenom a s dlhou bielou bradou. Vyzeral ako opitý, sadol si do kresla a všetky deti sa rozbehli k nemu, kričiac: „Santa Claus, Santa Claus!“, akoby táto oslava bola na jeho počesť!

O polnoci sa všetci začali objímať. Tak som roztvoril svoju náruč čakajúc koho by som objal. A vieš čo? Nikto ma neprišiel objať. Ľudia si začali rozdávať darčeky, otvárali ich plní očakávania. Keď už boli všetky otvorené, nesmelo som sa obzrel, či tam snáď nebude aspoň jeden aj pre mňa.

Veď ako by si sa cítil ty, keby na tvojich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem teba – oslávenca? Vtedy som pochopil, že som nechcený, nepozvaný a preto som rýchle odišiel.

Každý rok sa sviatok mojich narodenín zhoršuje. Ľudia pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu, ale na mňa akosi zabúdajú.

Bol by som rád, keby si mi tieto Vianoce dovolil vstúpiť do svojho života. Potešilo by ma, keby si uznal skutočnosť, že pred vyše dvetisíc rokmi som prišiel dobrovoľne na tento svet obetovať svoj život na kríži, aby som ťa zachránil. Dnes, jediné čo chcem je, aby si tomu veril celým svojím srdcom.

Rád sa s tebou o niečo podelím. Keďže ma mnohí nepozvali na svoje párty, budem mať svoju veľkú vlastnú grandióznu oslavu, akú si nikto nevie predstaviť.

Stále ešte prebiehajú prípravy. Dnes som poslal mnoho pozvánok a toto je jedna z nich aj pre teba. Chcem vedieť, či prídeš, aby som ti rezervoval miesto a napíšem tvoje meno zlatými písmenami do veľkej knihy pozvaných. Iba tí zapísaní budú pozvaní na veľkú oslavu. Tí, ktorí neodpovedia na pozvánku, zostanú vonku.

Budem na teba čakať na tohtoročnej oslave… Uvidíme sa, aspoň dúfam, čoskoro …  Milujem ťa!!!

Tvoj Ježiš

Filipovka – pôstne obdobie pred Teofániou v byzantskom obrade

Na veľké a slávne udalosti vykúpenia pripravuje Cirkev veriacich pôstom. Tak je tomu aj v prípade prípravy na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.     

Pôst pred Narodením Pána je nazývaný Filipovka, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa, a je charakterizovaný predovšetkým intenzívnejším prehĺbením duchovného života.

Filipovka ako pôstne obdobie začína 15. novembra.

Historický pohľad na vývoj pôstu a jednotlivé usmernenia

Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána – Filipovke – je v dekréte koncilu zo Zaragozy (380). Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu.

Na synode v Macon (v dnešnom Francúzsku) v roku 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok).

Zmienku o pôste pred Narodením Ježiša Krista nachádzame v Koptickom kalendári v 8. storočí. Ján Pôstnik, patriarcha Carihradu, ustanovuje pravidlo: „Patrí sa, aby sa veriaci zdržiavali od mäsa po dve Štyridsiatnice, t. j. v čase Filipovky a v čase pôstu Petra a Pavla“.

V 9. storočí sa celý Východ podriadil tejto disciplíne a prijal pôst pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista.

Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst

Usmernenia pre pôst boli omnoho zhovievavejšie ako usmernenia pre obdobie Veľkého pôstu pred Paschou. Iba pondelok, streda a piatok boli dni striktného pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja (v slovanských krajinách). V nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Laikom bolo sprvu dovolené jesť ryby aj počas iných dní, pokým neprevážil mníšsky rigorizmus.

Známy byzantský teológ 12. storočia Balsamon vyjadril názor, že by stačilo, keby sa laici postili iba týždeň pred Narodením.

V roku 1958 grécky teológ Christos M. Enislides privítal Balsamonov podnet a verí, že optimálne riešenie pre Cirkev by bolo zdržiavať sa mäsa a mliečnych produktov 33 dní. Posledných sedem dní pôstu by mal každý dodržiavať striktný pôst.

Simeon Solúnsky (15. st.) hovorí: „Štyridsaťdenný pôst pred Narodením Ježiša Krista je podobný Mojžišovmu pôstu na vrchu Sinaj. Po štyridsaťdennom pôste prijal tabule Božích prikázaní. Zachovajme aj my štyridsaťdenný pôst a prijmime živé Slovo Božie vtelené z Panny a prijmime aj jeho telo – pristúpme k svätému prijímaniu.

Filipovka a Advent

Skutočnosť, že Filipovka je ako pôst menej známa ako napr. Veľký pôst pred Paschou, vplýva na to, že mnohí naši veriaci ju stotožňujú s Adventom.  

Filipovka, ako čas pôstu a prípravy, sa v cirkvi prijala podľa vzoru starozákonných patriarchov, ktorí s veľkou vierou očakávali príchod Mesiáša.

V byzantskom obrade je Filipovky časom, kedy chce Cirkev utvrdiť srdcia veriacich vo viere príkladom ako starozákonných, tak aj novozákonných svätých, ktorých pamiatku slávi v tomto pôstnom období.

V latinskom obrade je obdobie tento pôstny nazvaný ako adventné obdobie. Toto obdobie sa začína prvými vešperami nedele, ktorá padne na deň 30. novembra alebo na najbližší deň tohto dátumu a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána. Táto adventná doba odstránila jeho pôstny charakter a prijala eschatologický charakter. Aj samotné liturgické texty povzbudzujú veriacich k očakávaniu druhého a slávneho príchodu Pána.

Teologický a liturgický pohľad na Filipovku

Aj napriek tomu, že je Filipovka starobylou praxou prípravy na Vtelenie a Bohozjavenie nášho Pána, nemá vyvinutú špeciálnu detailnú štruktúru.

Obdobie Filipovky nám má pomôcť lepšie pochopiť a vážiť si všetko z Božieho plánu spásy.

Keďže teologicky Narodenie Ježiša Krista a jeho verejné účinkovanie sú neodlučiteľne spojené, Filipovka nás má pripraviť na prijatie Ježiša Krista do sveta a na začiatok jeho verejného účinkovania.

Pôst Filipovky nás pripravuje aj na prijatie Kristovho verejného účinkovania, ohláseného pri Bohozjavení. Príchodom do Betlehema a Narodením Ježiša Krista (25. decembra) sa začíname pripravovať na Bohozjavenie. Neostávame stáť pri Narodení. Naša radosť z Božieho príchodu nás poháňa dopredu a vidíme Bohozjavenie. S Bohozjavením zakúšame začiatok Kristovho zjavenia, ktorý nám zjavil tajomstvo Boha. Najviac zo všetkého poukazuje Bohozjavenie na tajomstvo Trojice, tajomstvo dlho naznačované v Starom zákone.

Súčasné liturgické obdobie Filipovky je možné rozdeliť do troch prípravných fáz:

1. Vzdialená príprava (15.11. – 19.12.)

Toto obdobie je liturgicky vo vzťahu k Filipovke málo výrazné. Síce ho tvoria sviatky Uvedenia Bohorodičky do chrámu (21.11.), či Počatia Bohorodičky svätou Annou (08.12.) a aj liturgické spomienky niektorých starozákonných prorokov (Abdiáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Daniela a ďalších troch mládencov), avšak prvé konkrétne pozvanie k príprave sa objavuje až na sviatok sv. apoštola Andreja (30.11).

2. Blízka príprava (20.12. – 23.12.)

Blízka príprava je známa ako Predsviatok (Predprazdenstvo) Narodenia Ježiša Krista a je liturgicky omnoho výraznejšie. Liturgické texty na tieto sú vyjadrením túžby po Mesiášovi, radostným plesaním nad tým, že Boh sa stáva človekom a Boží obraz v človekovi, ktorý bol zatemnený hriechom, je opäť zreštaurovaný.

3. Bezprostredná príprava (24. 12)

V tento deň je prísny pôst a zároveň čas intenzívnej modlitby. Ide o aliturgický deň, kedy sa neslávi ani svätá liturgia, jedine žeby tento deň pripadol na sobotu alebo nedeľu. Liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou sa totiž viaže už k samotnému sviatku Narodenia. Špecifickou modlitbou sú Kráľovské hodinky s čítaním starozákonných proroctiev vzťahujúcich sa na Mesiáša.

Máme pred sebou pôstny čas Filipovky, kedy nás Cirkev nechce zaviazať nejakou pôstnou disciplínou, ale skôr pozvať k tomu, aby sme sa z lásky k Ježišovi Kristovi, ktorý prichádza na túto zem kvôli spáse každého jedného z nás, zriekli aspoň nejakých príjemných vecí či pokrmov, a skrze intenzívnejší duchovný život pripravili svoje srdcia ako jasle pre novonarodeného Božieho Syna.

Požehnaný čas Filipovky.

…dušičkové obdobie…

(čas modlitby a spomienky na našich zosnulých)

„Dušičkové obdobie“ je časom modlitby a spomienky na našich zosnulých, spájané aj s návštevou cintorína a zapálením sviečok.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

V modlitbe vyznania viery sa modlíme, že veríme vo vzkriesenie mŕtvych a v život budúceho veku. Náš Pán, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, nám výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Cirkev nás pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Takáto modlitba vtláča môjmu životu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Zapaľovanie sviečok je symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Zapaľujeme ich na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Aj keď sa mnohí búria, že nemôžu ísť v týchto dňoch na cintorín, odniesť kvety a zapáliť sviečky, najdôležitejšie v týchto dňoch sú naše modlitby za našich zosnulých!

Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba misu vody.“ Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh – Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých.    

Ako to bude s modlitbami za našich zosnulých v našej farnosti v tomto roku v čase obmedzených verejných bohoslužieb?

V pondelok (02.11. 2020) budú modlitby za zosnulých v našej farnosti nasledovne:

08:00 hod. Panychída s čítaniami hramôt v cirkevnoslovanskom jazyku

17:00 hod. Panychída s čítaniami hramôt v slovenskom jazyku

18:00 hod. Sv. liturgia obetovaná za našich zosnulých, panychída

Večernú svätú liturgiu budeme vysielať online v priamom prenose. Znovu pripomíname, že aj pri takomto sledovaní bohoslužieb je treba vhodne prispôsobiť domáce prostredie, odstrániť rušivé vplyvy a nielen sledovať bohoslužbu, ale aj sa modlitbou do nej aktívne zapojiť. Zapáľme počas svätej liturgie tiež sviečky v našich domácnostiach (pred domom, v oknách…), ktoré sa tak stanú nielen poslami spomienok na našich zosnulých, ale taktiež symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam našich drahých zosnulých.

Úplné odpustky pre duše verných zosnulých

Čo sú odpustky nachádzame v Katechizme katolíckej Cirkvi: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

V tomto roku, v nadväznosti na protiepidemiologické opatrenia, zákazy a obmedzenia, sú prispôsobené úkony a podmienky získania úplných odpustkov pre duše verných zosnulých.

Apoštolská penitenciária s osobitným poverením od Jeho Svätosti pápeža Františka, stanovila a rozhodla, že tohto roku, aby sa vyhlo zhromažďovaniu osôb tam, kde je to zakázané a aby sa zaistila bezpečnosť veriacich, platia nasledujúce podmienky získania úplných odpustkov:

  • možnosť získať úplné odpustky duše verných zosnulých veriacich je v tomto roku 2020 predĺžená na celý mesiac november;
  • úplné odpustky pre tých, ktorí navštívia cintorín a pomodlia sa za zosnulých (hoci len v duchu), ktoré norma stanovuje len pre dni od 1. do 8. novembra, môžu byť presunuté na ďalšie dni, až do konca tohto mesiaca, pričom tieto dni, ľubovoľne zvolené jednotlivými veriacimi, nemusia nasledovať za sebou;
  • úplné odpustky z 2. novembra, stanovené pri príležitosti Spomienky na všetkých verných zosnulých, ktoré môžu získať tí, čo nábožne navštívia chrám alebo kaplnku a pomodlia sa Otče náš a Verím v Boha, môžu byť presunuté nielen na predošlú alebo nasledujúcu nedeľu alebo na sviatok Všetkých svätých (1.11.), ale aj na iný deň v mesiaci november, podľa slobodného rozhodnutia jednotlivých veriacich;
  • počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu.

Osobitné podmienky pre starých a chorých

Starí, chorí a všetci, ktorí z vážnych dôvodov nemôžu vychádzať z domu, napríklad z dôvodu obmedzení nariadených kompetentnou autoritou v čase pandémie, aby sa zabránilo tomu, že mnohí veriaci sa zhromaždia na posvätných miestach, môžu získať úplné odpustky:

  • keď sa duchovne spoja so všetkými ostatnými veriacimi;
  • zrieknu sa akéhokoľvek hriechu s úmyslom splniť ako náhle to bude možné tri ďalšie zvyčajné podmienky (sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca);
  • pred ikonou (obrazom) Pána Ježiša a Preblahoslavenej Panny Mária sa pomodlia zbožne modlitby za zosnulých, napríklad modlitby časoslovu, posvätný ruženec, korunku Božieho milosrdenstva alebo iné modlitby za zosnulých, alebo sa zahĺbia do meditačného čítania jedného z evanjeliových úryvkov ponúkaných v liturgii za zosnulých, alebo vykonajú skutok milosrdenstva, obetujúc Bohu bolesti a útrapy vlastného života.

Pripomíname aj pozvanie Gréckokatolíckych biskupov Slovenska k spoločnej modlitbe Žaltáru a panychídy za zomrelých, každý deň v období od 1. do 8. novembra 2020, vždy večer o 20:00 hod. Veriaci, ktorí sa s nimi duchovne spoja, prostredníctvom TV Zemplín a TV Logos a iných sociálnych sietí môžu získať plnomocné odpustky pre svoji drahých zosnulých.

S dušičkovým obdobím sa už od roku 2003 spája aj tradičná kampaň Sviečka za nenarodené deti. Keďže sú obmedzené možnosti mobility a sviečky sú väčšinou v chrámoch, posunutý termín tejto aktivity v rámci našej farnosti vám oznámime neskôr.   

„Kto verí, nikdy nie je sám. Ani počas života, ani počas smrti.“

(pápež Benedikt XVI.)

Október – mesiac modlitby posvätného ruženca (charakteristika a jednotlivé úmysly modlitieb)

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

                                                                                                   (pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal:

Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a  robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

S ružencom vstupujeme v mesiaci október do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky.

V našom farskom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

01.10. Za našu farnosť
02.10. Za spoločenstvá vo farnosti, aby boli aktívnou súčasťou života v nej
03.10. Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
04.10. Za našu farnosť
05.10. Za deti, ktoré sa začínajú pripravovať na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie
06.10. Za dobrodincov našej farnosti
07.10. Za všetkých opustených ľudí, aby pocítili lásku v svojom živote
08.10. Za všetkých ľahostajných vo viere, aby nezabúdali na záväzky vyplývajúce z prijatého krstu
09.10. Za pápeža Františka ana jeho úmysly, aby bol príkladným pastierom Kristovho stáda
10.10. Za otca arcibiskupa metropolitu Jána a za všetkých biskupov, aby svojou otcovskou starostlivosťou boli ozajstnými nástupcami apoštolov v dnešnom svete
11.10. Za všetkých kňazov, aby pre zverený ľud boli príkladom života viery
12.10. Za bohoslovcov, aby vytrvali vo svojom predsavzatí úplne sa oddať Ježišovi Kristovi
13.10. Za obrátenie hriešnikov
14.10. Za vlažných vo viere, aby našli cestu k modlitbe, sviatostiam a Cirkvi
15.10. Za rehoľníkov a rehoľníčky, aby sebe vlastnou charizmou povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu
16.10. Za deti našej farnosti, aby si zachovali čisté a úprimné srdcia vo vzťahu k Bohu
17.10. Za všetkých rodičov, aby boli dobrým príkladom vo viere pre svoje deti
18.10. Za mladých farnosti, aby sa stávali ozajstným svetlom sveta a soľou zeme
19.10. Za našu farnosť
20.10. Za predstavených našej krajiny, aby svojimi rozhodnutiami napomáhali rozvoju spoločnosti a všetkých ľudí
21.10. Za rodiny našej farnosti, aby boli malými Cirkvami
22.10. Za všetkých misionárovaby bolo požehnávané ich misionárske dielo a aby Pán Boh vzbudzoval nové misionárske povolania v Cirkvi
23.10. Za chorých z našej farnosti, aby v trpezlivosti a viere znášali svoju chorobu a všetky ťažkosti
24.10. Za učiteľov a žiakov – aby učitelia formovali svojich žiakov predovšetkým zvnútra a pomáhali im rozvíjať život čností, charakteristický pre kresťana
25.10. Za všetky manželstvá farnosti a manželov, aby nikdy nezapreli manželský sľub a vedeli prežívať nielen radostné, ale aj ťažšie chvíle spoločne
26.10. Za našu farnosť
27.10. Za všetkých našich zosnutých v pravej viere, aby im Boh udelil korunu večnej slávy
28.10. Za posilnenie v boji proti samote, skleslosti a rezignácii pre starších a chorých a milosť spásy pre zomierajúcich
29.10. Za pokoj vo svete
30.10. Za duše v očistci
31.10. Za nenarodené deti, aby im bol Boh milostivý a my aby sme dokázali jasnejšie pozdvihnúť svoj hlas

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

  • modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
  • vzbudiť si úmysel získať odpustky,
  • počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
  • pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
  • pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

JEŽIŠOVA MODLITBA

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym

V živote Východných Cirkví, zvlášť byzantského obradu, existuje po stáročia osobitná modlitba – tzv. Modlitba srdca, Modlitba Ježišova. Tento druh modlitby, ktorý má svoje korene v tradícii gréckych Otcov ranného stredoveku, sa vyznačuje neustálym vzývaním mena Ježiš – odtiaľ aj jej názov Modlitba Ježišova.

Samotným cieľom a zmyslom tejto modlitby je neustále nosiť vo svojom srdci Ježiša a byť zapálený láskou k nemu v ustavičnej spomienke jeho Mena.

Celá formula modlitby, tak ako sa ustálila v posledných storočiach, znie následovne: 

„Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ 

Táto modlitba v svojej počiatočnej fáze je modlitbou ústnou, na spôsob ruženca, avšak slúži predovšetkým k pozdvihnutiu a upriameniu nášho ducha na spojenie s Pánom. K tomu slúžia aj niektoré vonkajšie pomôcky – zjednotenie modlitby s rytmom nášho dychu, s tlkotom nášho srdca, atď. – náš duch sa ich prostredníctvom uschopňuje k získaniu pokoja a rovnováhy.

Opakovanie formuly modlitby má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.

Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj ako strelnú počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie. Môžeme ju opakovať napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní.

Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, že som v spoločenstve s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14, 13-14; 16, 23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť moje srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.

Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť.

Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a všemohúcnosť.

Užitočnou pomôckou pri Ježišovej  modlitbe sú čotky (po starosloviensky vérvica, po grécky komboskinion). Mávajú 100 (prípadne 33) uzlíkov delených po 10 alebo 25. Na týchto miestach sa zvyknú robiť poklony alebo sa vloží Sláva Otcu: či krátka modlitba k Bohorodičke. Žiadny záväzný a presný predpis ako sa ju modliť však neexistuje, len rôzne odporúčania (tzv. pravidlá). Ježišova modlitba sa totiž považuje za určitú formu osobnej modlitby, preto každý môže používať formulu aj techniku modlitby, aká mu najlepšie vyhovuje.

K vnútornému spojeniu sa s Kristom nepotrebujeme žiadne špeciálne pomôcky. Kristus je v našom srdci, počuje náš hlas, prijíma nás, dáva nášmu bytiu harmóniu a vyrovnanosť. Jediné čo potrebujeme je naše srdce, srdce túžiace po jeho láske, vnímavé, pozorné a otvorené. Aby sa naše srdce naozaj stalo takým, využime aj Modlitbu Ježišovu, tento, v našej Východnej Cirkvi, stáročiami overený prostriedok duchovného rastu a zdokonaľovania.

Prečo zostávať na celej svätej liturgii a neodchádzať skôr?

Kresťanská bohoslužba je „vrcholom i prameňom“ života kresťana.  Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen (čl. 11) zdôrazňuje to, že východní kresťania s veľkou láskou slávia svoju bohoslužbu, ktorá má schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti.

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie, ktoré je asi väčšine veriacich najbližšie. Tu je si však potrebné uvedomiť, že aj keď  je pohnútkou k prinášaniu obeti bohoúcta (prejav a vzdanie Bohu najvyššej úcty a slávy), tak účelom liturgie nie je iba premeniť chlieb a víno, ale hlavne premeniť samotného človeka – jeho vnútro, srdce, myslenie, život – v duchu slov Ježiša Krista.

Mnohí svätú liturgiu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista –  svätým prijímaním. Avšak celistvý pohľad na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Nesprávny pohľad na svätú liturgiu má za následok aj to, že neskorší príchod na svätú liturgiu dnes akosi niektorí nevnímajú ako nejaký „prehrešok“ a berú to za niečo prirodzené, veď tá podstatná časť liturgie je aj tak až po kázni.

Taktiež je celkom bežným javom, že niektorí po svätom prijímaní už ani nesmerujú na miesto do lavice, ale zhromaždia sa v predsieni (babinci), kde buď čakajú do požehnania alebo poväčšine hneď po požehnaní Eucharistiou odchádzajú zo svätej liturgie. Vraj to tak robia už dlho, taký je zvyk…

Preto som sa rozhodol napísať aj tento článok, aby som poukázal na to, že skorším odchodom zo svätej liturgie sa jednak oberáme o množstvo milostí, taktiež preukazujeme nedostatok poznania svätej liturgie a nakoniec sa vyčleňujeme zo spoločenstva, do ktorého patríme.

Prečo je teda dobré zostať na svätej liturgii až do jej ukončenia? Všimnime si teologické, ale aj pastoračné dôvody.

1. Správne chápanie Eucharistie

Svätá liturgia (Eucharistia) to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: „Tak  dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k  vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby.  V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote“.

Prostredníctvom svätej liturgie nás teda Boh pozýva k prehĺbeniu vzťahu s ním a na prehĺbenie nášho vlastného duchovného života. Svätá liturgia je žriedlom darov a milostí, ktoré môžem prijímať a čerpať, ak sa však nepozerám na účasť na svätej liturgii ako na nutnú povinnosť, ktorú musím splniť.

2. Nebuďme uponáhľaní

Je na nezaplatenie prísť na svätú liturgiu o čosi skôr, aby sme sa nielen vydýchali (väčšina našich chrámov je na kopci), ale najmä sa vnútorne stíšili a takto sa pripravili na prežívanie toho najväčšieho tajomstva.

Len tak ľudsky si predstavme, že ideme k niekomu na návštevu. K niekomu, kto sa na nás tešil už celý týždeň. Prichystal občerstvenie, pozval aj ďalších spoločných priateľov… A my, už niekoľko minút po príchode, začneme pozerať na hodinky a vysvetľovať ako sa ponáhľame. O čom je taká návšteva? O čom je také priateľstvo?

Ježiš Kristus povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Keďže na každej svätej liturgii sa modlí spoločenstvo veriacich, je medzi nimi prítomný aj sám Ježiš. Táto prítomnosť je v momente premenenia chleba a vína priamo zosobnená prítomnosťou jeho tela, duše a Božstva v Eucharistii. A my to ani nevnímame, lebo myšlienkami sme už doma, v robote a ľutujeme sa, ako nič nestíhame…

Ak teda prichádzame neskoro a odchádzame skôr zo svätej liturgie je to rovnaké, akoby Ježiš Kristus na nás niekde čakal a my meškáme alebo od neho odídeme predčasne. O čom je taká návšteva chrámu? O čom je také priateľstvom s Ježišom Kristom?

3. Patrí sa poďakovať

Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.

Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžeme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali nám posväcovať každý deň nášho pozemského života.

Vidíme tiež, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

Teda čo sa patrí: poďakovať alebo utiecť?

4. Záverečné požehnanie

 Na konci svätej liturgie kňaz udeľuje požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia, k čomu je pozvaný každý jeden z nás.

Veľmi jasne aj o tejto skutočnosti píše Katechizmus katolíckej cirkvi, kde čítame, že „ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.“ (KKC 1128).

Keď je svätá liturgia žriedlom milosti a darov, tak prijatie milosti a darov z tohto žriedla závisí od dispozície každého jedného z nás. Ak ešte pred požehnaním odchádzame z chrámu, dispozícia je pravdepodobne nižšia ako keď konteplujeme Krista a pripravujeme sa na prijatie toho, čo má pre nás a naše dobro pripravené.

5. Farské oznamy a aspekt spoločenstva

Ak odchádzame z chrámu pred skončením svätej liturgie, opúšťame vlastné spoločenstvo v čase plného milostí.

Farnosť (platí to aj o filiálnej obci) je spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Ešte raz: majú záujem! Farské oznamy, ktoré kňaz pripravuje väčšinou aj celý týždeň, nie sú len akýmsi vyplnením určitého časového priestoru v liturgii, nie sú ani formalitou a nutnosťou. Farské oznamy sú v mnohých prípadoch konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou pre členov spoločenstva. Oznamujú sa mnohé dôležité veci, o ktorých by spoločenstvo ako celok malo vedieť.

Aj tu však možno povedať, že ochota urobiť niečo v rámci spoločenstva Cirkvi, či ochota zúčastniť sa nejakej aktivity v rámci spoločenstva, je len výrazom toho, aké majú mnohí cítenie so svojou Cirkvou, so svojím spoločenstvom. Aktivity vo farnosti nie sú totiž iba pre kňazov, kurátorov, mládežníkov…život v spoločenstve je záležitosť každého jedného jej člena a každý člen má podľa svojich schopností, síl a nadania prispievať k rozvoju svojho spoločenstva i samotnej Cirkvi.  

Na záver si na povzbudenie pripomeňme slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý v Orientale Lumen (čl. 6), poukazujúc na kresťanský Východ, napísal: „Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú ‚účastnými na božskej prirodzenosti‘.“