Prvá nedeľa Veľkého pôstu

Víťazstvo pravej viery (ortodoxie) nad ikonoboreckým bludom (polovica 9. storočia) sa liturgicky oslavuje v prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá podľa toho dostala aj svoje pomenovania: Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon.

Víťazstvo pravej viery (ortodoxie), ktoré oslavuje táto nedeľa, je víťazstvom  učenia,  ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa ortodoxie sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.

V bohoslužobných textoch tejto nedele oslavuje Cirkev víťazstvo a úctu k svätým ikonám; tiež tých, ktorí sa zasadili za ich uctievanie a v radosti vedie aj nás k hlbokej úcte k ikonám.

Nedeľu ortodoxie ustanovil a nariadil každý rok opakovane sláviť snem v Konštantinopole v roku 842. Cieľom nariadenia bolo, aby každý rok sa slávnostne uctili obrazy Ježiša Krista, Bohorodičky a svätých. Stalo sa tak preto, lebo po viac ako storočnom ničení ikon a zákazu ich uctievania, boli do chrámov vrátené práve v prvú pôstnu nedeľu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila aj ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom. 

O čom vlastne bolo ikonoborectvo?

Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Cirkev veľkú úctu a v chrámoch ich vystavuje k verejnej úcte.

Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741). Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. To bol začiatok boja proti uctievaniu ikon, navyše cisár nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola na bráne vchodu do jeho paláca. V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.

Odsúdenie ikonoborectva

Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením cisárovnej a Apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey.

Snem riešil problematiku úcty svätých ikon, pričom jasne rozlíšil medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža, či ostatkov svätých.

Víťazstvo pravej viery

Na začiatku 9. storočia, za cisára Leva V. (813-820), nastalo nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvalo do roku 842. V tomto roku cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo oslavuje Cirkev ako víťazstvo pravej viery, čo sa pripomína vždy v 1. pôstnu nedeľu.