Jozafát, vlastným menom Ján, sa narodil v roku 1580 v dnešnej západnej Ukrajine v ortodoxnej (pravoslávnej) rodine. Keď začal neskôr študovať vo Vilniuse (za obchodníka), prichádzal do kontaktu so zjednotenými východnými kresťanmi, až sa nakoniec jedného dňa rozhodol pridať sa k zjednoteným (kresťania grécko-slovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža). Aj z toho vidieť, že mladého Jána skôr priťahoval duchovný život ako život obchodníka.
V roku 1604 vstúpil do kláštora, do rádu svätého Bazila Veľkého a ako rehoľné meno si zvolil Jozafát (z hebrejčiny, znamenajúce „Boh súdi“). V kláštore sa okrem modlitby venoval aj štúdiu Svätého písma a bohoslužobných kníh. Okrem toho písal aj na rozličné témy: o rehoľníctve, o katolicizme Ruska, o celibáte, katechizme…
V roku 1607 prijal diakonskú vysviacku. V tom čase dostal od biskupa poverenie kázať v kláštornom chráme. Čoskoro sa okolo Jozafáta začali zhromažďovať mladí chlapci s cieľom pracovať na obnove kláštora.
V roku 1609 prijal Jozafát kňazskú vysviacku. S veľkou horlivosťou sa dal do dušpastierskej činnosti. Neúnavne kázal a vyzýval k rozširovaniu zjednotenia pravoslávnych s Katolíckou cirkvou.
Vynikal veľkou znalosťou Svätého Písma a východných cirkevných otcov. Jeho kázanie bolo tak presvedčivé, že mu zjednotení dali prezývku „bič na rozkolníkov“ a pravoslávni zasa „dušechvat“. Veľa pravoslávnych veriacich našlo cestu do Katolíckej cirkvi, čo bolo aj začiatkom aktivít ľudí z radov nezjednotených proti dušpastierskej činnosti Jozafáta.
Nikomu neodmietol pomoc. Pod jeho vedením bol tiež opravený starý kláštor a taktiež takmer celý Vilnius sa stal katolíckym.
Bol zvolený za predstaveného baziliánskeho kláštora v meste Byten (dnešné Bielorusko) a následne za archimandritu vo Vilniuse.
Neskôr bol ustanovený za biskupa – koadjutora (biskup s právom nástupníctva) v Polocku (dnešné Bielorusko) a v roku 1618 bol ustanovený za arcibiskupa.
Ako arcibiskup zaviedol prísny poriadok. Od ľudí v svojej blízkosti vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Náboženský život sa pod vedením Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal, čo sa nepáčilo jeho nepriateľom.
Koncom roku 1623 sa Jozafát odobral do Vitebska (dnešné Bielorusko), kde panovala asi najväčšia nenávisť voči Jozafátovi. Rozkolníci sa snažili vyhľadávať šarvátky s učeníkmi Jozafáta, ktorým ale Jozafát zakázal púšťať sa do hádok.
Rozkolníci si však najali nejakého potulného kňaza Eliáša, aby verejne nadával Jozafátovi a únii. Tohto Eliáša, po mnohých jeho nadávkach na Jozafáta, Jozafátovi učeníci chytili a zavreli (12.11. 1624). A toto si vlastne rozkolníci priali a hneď začali ostro a verejne útočiť na Jozafáta. Jozafát ale dal Eliáša prepustiť a ľud sa začal pomaly rozchádzať. V tom okamihu pribehli traja rozkolnícki kňazi a začali štvať davy proti Jozafátovi.
Buriči vtrhli do arcibiskupského paláca a zranili niekoľkých služobníkov. Jozafát sa v tom čase modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa tu som!“
Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol „Bože môj“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Potom mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky Dviny.
O päť dní na to zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď v nej začali hľadať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené v chráme a neskôr bolo prevezené do Polocka, kde bolo pochované (18.01. 1625).
Boh čoskoro oslávil svojho mučeníka divmi. Ešte počas vystavenia jeho tela vo Vitebsku, naraz utíchli všetky vášne, mnohí z vrahov ľutovali svoj zločin a nakoniec sa aj zmierili s Katolíckou cirkvou.
Na hrobe Jozafáta sa stalo množstvo zázrakov. Z rany na hlave tiekla mučeníkovi krv aj za ukrutného mrazu. Verný ctiteľ umučeného, Peter Dankovský, ktorý bol úplne slepý, sa dal priviesť k mŕtvole a keď sa dotkol Jozafátovho rúcha, vrátil sa mu zrak.
Mučeníkove ostatky boli neskôr prevezené z Polocka do Bialy, v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v Bazilike svätého Petra, pod oltárom svätého Bazila Veľkého.
Pápež Urban VIII. V roku 1643 vyhlásil Jozafáta za blahoslaveného a v roku 1867 pápež Pius IX. za svätého.
Pápež František o sv. Jozafátovi povedal: „Najlepší spôsob, ako osláviť svätého Jozafáta, je láska medzi nami, láska a služba jednote Cirkvi.“