Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup

Jozafát, vlastným menom Ján, sa narodil v roku 1580 v dnešnej západnej Ukrajine v ortodoxnej (pravoslávnej) rodine. Keď začal neskôr študovať vo Vilniuse, prichádzal do kontaktu so zjednotenými východnými kresťanmi, až sa nakoniec jedného dňa rozhodol pridať sa k zjednoteným.

V roku 1604 vstúpil do kláštora, do rádu svätého Bazila Veľkého a v roku 1607 prijal diakonskú vysviacku. V tom čase dostal od biskupa poverenie kázať v kláštornom chráme. Čoskoro sa okolo Jozafáta začali zhromažďovať mladí chlapci s cieľom pracovať na obnove kláštora. V roku 1609 prijal Jozafát kňazskú vysviacku. Vynikal veľkou znalosťou Svätého Písma a východných cirkevných otcov. Jeho kázanie bolo tak presvedčivé, že mu zjednotení dali prezývku „bič na rozkolníkov“ a pravoslávni zasa „dušechvat“. Už v tom čase povstávalo z radov nezjednotených množstvo ľudí proti aktivite Jozafáta.

Koncom roku 1623 sa Jozafát odobral do Vitebska. Rozkolníci sa snažili vyhľadávať šarvátky s učeníkmi Jozafáta, ktorým ale Jozafát zakázal púšťať sa do hádok. Rozkolníci si však najali nejakého potulného kňaza Eliáša, aby verejne nadával Jozafátovi a únii. Tohto Eliáša, po mnohých jeho nadávkach na Jozafáta, Jozafátovi učeníci chytili a zavreli (12.11. 1624). A toto si vlastne rozkolníci priali a hneď začali ostro a verejne útočiť na Jozafáta. Jozafát ale dal Eliáša prepustiť a ľud sa začal pomaly rozchádzať. V tom okamihu pribehli traja rozkolnícki kňazi a začali štvať davy proti Jozafátovi. Buriči vtrhli do arcibiskupského paláca a zranili niekoľkých služobníkov. Jozafát sa v tom čase modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa tu som! Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol „Bože môj“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Potom mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky. O päť dní na to zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď v nej začali hľadať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené v chráme a neskôr bolo prevezené do Polocka, kde bolo 18.1. 1625 pochované.

Boh čoskoro oslávil svojho mučeníka divmi. Ešte počas vystavenia jeho tela vo Vitebsku, naraz utíchli všetky vášne a aj vrahovia ľutovali svojho zločinu. Z rany na hlave tiekla mučeníkovi krv aj za ukrutného mrazu. Verný ctiteľ umučeného, Peter Dankovský, ktorý bol úplne slepý, sa dal priviesť k mŕtvole a keď sa dotkol Jozafátovho rúcha, vrátil sa mu zrak.

Mučeníkove ostatky boli neskôr prevezené z Polocka do Bialy, v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v Bazilike svätého Petra, pod oltárom svätého Bazila Veľkého.