(liturgicko-pastorálne zamyslenie nad prežívaním bohoslužieb)
Chrám je posvätné miesto určené na bohoslužby. Vďaka chrámu a bohoslužbám v ňom, prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.
Vo vzťahu k chrámu má svoje miesto aj etiketa, ktorá nie je iba o správaní sa na oslavách alebo na formálnom stretnutí. Máme aj etiketu správania sa v chráme, ktorá je často zanedbávaná. A preto je potrebné z času na čas si túto etiketu pripomenúť, keďže mnohé pravidlá slušného správania sú ak nie dennodenne, tak minimálne každú nedeľu porušované.
Pokúsme sa všimnúť si niektoré pravidlá, ktoré by mali charakterizovať naše správanie v chráme a aj naše samotné prežívanie bohoslužieb.
1. Príprava do chrámu a eucharistický pôst
Podľa aktuálne záväznej platnej pôstnej disciplíny trvá eucharistický pôst (zdržanlivosť od jedla) najmenej jednu hodinu pred prijatím Eucharistie a zaväzuje od siedmeho roka veku dieťaťa. Výnimkami sú lieky, voda alebo v prípade, že je niekto chorý a potrebuje sa najesť skôr.
A čo malé deti? Treba si uvedomiť, že aj keď malé deti neviaže povinnosť zvláštnej prípravy na prijatie Eucharistie (teda ani eucharistický pôst), predsa treba, aby rodičia svoje deti k týmto veciam, primerane ich schopnostiam a veku, postupne viedli a navykali. Preto netreba chystať jedlo alebo sladkosti deťom pri príchode do chrámu. Bohoslužby v chráme nie sú formou detského pikniku. Preto sa nedáva deťom v chráme počas bohoslužieb jesť, výnimkou je mlieko pre dojčatá, či čistá voda na pitie v prípade potreby.
2. Vstupujeme do chrámu s nábožnou úctou
Už spôsob, ako vstupujeme do chrámu, môže iným čosi povedať o našej viere a úcte k Bohu. Do chrámu vždy vstupujme s nábožnou úctou. Muži majú na znak úcty v chráme v zásade nepokrytú hlavu (výnimkou sú mnísi, ktorí nosia kamilavku aj v chráme, a biskupi resp. kňazi s mitrou). Naopak, ženy tradične mávali na hlave šatky (čo sa v mnohých východných krajinách dodnes dodržiava), pretože svoju okrasu – vlasy – v chráme nie je vhodné ukazovať. Takto hovorí aj svätý apoštol Pavol (porov. 1 Kor 11, 4-15).
Na bohoslužby treba prichádzať včas a nájsť si miesto na dôstojné prežitie okamihov počas bohoslužieb. Nerušme ostatných neskorým príchodom do chrámu. Platí to zvlášť pre tých, ktorí majú tendenciu aj pri svojom neskorom príchode zaujímať popredné miesta v chráme.
Veľmi rozšíreným zlozvykom u mnohých je ani nevojsť do chrámu a celú bohoslužbu stráviť niekde v areáli chrámu. Čas trávený vonku sa vtedy veľmi často vypĺňa fajčením, debatovaním, či naháňaním sa detí… Obranným argumentom často je, že veď človek sa nachádza v tzv. platnej zóne vo vzdialenosti od chrámu. Naozaj platnej? Ak nás pozvú naši priatelia na svadbu, tak nevstupujeme medzi svadobných hostí, ale stojíme pred kultúrnym domom alebo reštauráciou v tzv. platnej zóne? Aj v tomto však existujú výnimky, zvlášť ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.
3. Poklona a prežehnanie sa pri vstupe do chrámu
Po vstúpení do chrámovej lode sa hlboko pokloníme a prežehnáme. Najprv sa pomaly prehneme v páse, pričom pravá ruka smeruje k zemi, ba často sa jej aj dotýka, potom sa pomaly vzpriamime a prežehnáme.
Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.
Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Prežehnanie tiež odháňa od človeka zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.
Hlboká poklona, spojená s prežehnaním, je znakom našej úcty voči Bohu, znakom našej pokory, že si uvedomujeme svoju hriešnosť a malosť. Dotyk rukou zeme vyjadruje poníženie sa pred Bohom a vedomie, že z prachu zeme sme boli vzatí. (porov. Gn 3, 19)
4. Zapaľovanie obetných sviec a uctievanie ikon
Starobylou kresťanskou tradíciou v našich chrámoch je zapaľovanie obetných sviec. Obetná sviečka symbolizuje našu modlitbu, ktorá horí a vznáša sa pred Bohom. Plameň vyjadruje teplo a plameň našej lásky k Bohu. Svetlo sviečky nás vedie k túžbe byť deťmi svetla, k túžbe zanechať temnotu zlých skutkov, myšlienok a túžob, aby z nášho života zmizol každý hriech a neprávosť. Je tiež symbolom Ježiša Krista: ,,Ja som svetlo sveta!“ (Jn 8,12)
Vkladanie sviece do svietnika má byť sprevádzané modlitbou vychádzajúcou zo srdca, pričom je možné spomenúť meno niekoho, za koho prinášame túto obetu (za živých, ale aj za zosnulých.) Svieca môže zhorieť celá, čo predstavuje náš život – aj my máme celý svoj život bezo zvyšku darovať Bohu.
Po zapálení obetných sviec pristupujeme k ikone, ktorá je v chráme na stolíku, hlboko sa pokloníme a prežehnáme a pobozkáme ikonu na znak našej lásky ku Kristovi (resp. inému svätému zobrazenému na ikone).
5. Oblečenie do chrámu
Do chrámu by sme sa mali obliekať primerane, bohoslužby v chráme nie sú módnou prehliadkou. A napr. vianočné alebo veľkonočné obrady nie sú súčasťou žiadneho týždňa módy. Oblečenie má vyzerať tak, aby svedčalo o našej viere a nie aby sme niekoho zvádzali, provokovali, či pohoršovali. Takisto nechodíme do chrámu, aby sme si všímali, kto ako vo farnosti vyzerá a čo má oblečené.
Keď sa pozrieme do kresťanskej minulosti, vyskytovali sa v požiadavkách isté rozdiely od jednej krajiny k druhej a dochádzalo k drobným rozdielom i v priebehu času. Je teda problém určovať niečo s presnosťou.
Čo sa týka ženského odevu do chrámu, tak rozhodne minisukňa do chrámu nepatrí. Najvhodnejšie je zvoliť radšej sukňu dlhšiu. Čím dlhšia, tým lepšie, aby boli nohy zahalené. Ideálne by bolo keby siahala aspoň približne do polovice lýtok. Čo sa týka hornej (vrchnej) časti odevu, tak nie je dôstojné prichádzať do chrámu s veľkými výstrihmi, odhalenými ramenami, odhalenými chrbtom, tričkom bez rukávov, či v priehľadných alebo obtiahnutých šatách.
Aj pre mužov platia určité pravidlá. Jednoznačne dlhé nohavice a nie „kraťasy“ (krátke nohavice). Je nedôstojné ísť do chrámu v kraťasoch. Čo sa týka hornej časti odevu (napr. košeľa, alebo tričko) – ideálna je klasická. Určite nie tričko bez rukávov, či tričko s odhaleným bruchom.
Veľmi častou otázkou je, či si môže dáma vziať do chrámu veľký až obrovský klobúk, cez ktorý veriaci sediaci za ňou často nič nevidia. Tu je treba zdôrazniť, že nielen v duchovnom, ale aj v našom kultúrnom kontexte by sa do chrámu nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už teda vidíme ženu s obrovským klobúkom, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu. A zasa aj dámy, ktoré majú tendenciu nosiť takéto klobúky by si mali uvedomiť, že každý zážitok, aj zážitok z bohoslužby v chráme je vtedy pozitívny, keď sa do jeho vnímania zapojí viac zmyslov – ak nielen počujeme, ale aj vidíme a pritom nás nič neruší (napr. aj silný zápach, parfum, alebo obrovský klobúk zasahujúci do nášho teritória).
6. Rešpektovanie účelovosti sakristie chrámu
Sakristia je podľa rozličných predpisov Cirkvi miestnosť, v ktorej sa uchováva posvätná výbava chrámu a v ktorej sa kňaz (kňazi) a miništranti pripravujú na slávenie liturgie.
V minulosti sakristia slúžila nielen na uchovávanie liturgických kníh, či rúch, ale v určitom období v sakristiách bola uchovávaná aj samotná Eucharistia. Z dejín cirkevných koncilov a synod vieme, že niektoré z nich sa konali vo veľkých sakristiách pri významných chrámoch (napr. Kartágo v roku 419).
V súčasnosti však možno vidieť, že v rozličných farnostiach sú v sakristii starší ľudia, prípadne tí, čo majú vážne zdravotné ťažkosti, tiež sa tam nachádzajú počas bohoslužieb aj rodiny s malými deťmi. To, či niekto môže zostať v sakristii počas bohoslužieb alebo nie, je výlučne na rozhodnutí miestneho kňaza, aj keď z praktického, bezpečnostného a hygienického hľadiska je vhodné, aby sakristia aj počas bohoslužby zostala výhradne k dispozícii kňazovi, miništrantom, či iným posluhujúcim v chráme.
7. Účasť malých detí počas bohoslužieb a miestnosti pre rodičov s deťmi
Mnohí rodičia nechávajú svoje deti počas bohoslužieb často vykrikovať, zabávať sa, behať po chráme… Treba si uvedomiť, že chrám nie je miesto na hranie, telocvičňa, detské ihrisko, či reštaurácia… a to sú skutočnosti, ktoré dieťa je potrebné učiť už od malička, primerane jeho veku a schopnostiam.
Ak sú deti hlučné, či nepokojné, zdržiavajme sa v zadnej časti chrámu. Rodičia s malými deťmi by mali sedieť na konci lavice, aby mohli dieťa vziať rýchlo mimo chrám a nerušili tým ostatných počas bohoslužieb. Nedovoľme deťom hrať sa s modlitebnými knižkami alebo materiálmi na čítanie. Počas bohoslužieb nie je vhodné s nimi vtipkovať, či zbytočne sa hrať.
V mnohých chrámoch je zriadená miestnosť pre rodičov s deťmi. Táto miestnosť má slúžiť predovšetkým na to, aby rodičia učili svoje deti vnímať a prežívať bohoslužby v chráme v duchu určitých pravidiel. Význam tejto miestnosti oproti sakristii je v tom, že dieťa aj svojimi zmyslami vníma, čo sa deje v chráme počas bohoslužieb. Takisto v tejto miestnosti majú rodičia lepšiu kontrolu nad správaním dieťaťa. Postupom času tento štýl prežívania svätej liturgie pomáha deťom lepšie porozumieť tomu, čo je na liturgii (či iných bohoslužbách) dôležité.
Tu treba spomenúť aj nerešpektovanie účelu tejto miestnosti zo strany niektorých veriacich, ktorí prichádzajú do tejto miestnosti a vyvolávajú (aj nahlas) pocit pohoršenia sa nad správaním detí! Veľakrát je však pohoršením práve správanie týchto veriacich, ktorí nerešpektujú skutočnosť, že jednak sedia v miestnosti pre rodičov s deťmi a taktiež, že deti prežívajú bohoslužby primerane svojmu veku.
8. Pristupovanie malých detí k Eucharistii v našich chrámoch
Podávanie Eucharistie nemluvňatám a malým deťom prešlo v posledných mesiacoch výraznou zmenou v našej Cirkvi. Aj tu platia určité pravidlá a príslušná etiketa.
Malé deti pristupujú k prijatiu Eucharistie iba v sprievode jedného z rodičov alebo vhodnej dospelej osoby, ktorá svojou prítomnosťou vydáva pred kňazom svedectvo, že dieťa môže prijať Eucharistiu. Nemluvňatá a malé deti rodičia privádzajú na prijímanie Eucharistie zvyčajne na rukách alebo ich vedú za ruku.
Pokiaľ dieťa nechce prijať sväté prijímanie (hádže sa, plače), netreba mu ho nasilu podávať.
9. Liturgické gestá používané počas bohoslužieb
Liturgické slávenie Cirkvi je vždy zložené zo slov a gest, ktoré vonkajším spôsobom naznačuje to, čo sa uskutočňuje v duchovnom rozmere. Teda v bohoslužobnom zhromaždení má všetko svoj význam. Kresťan však len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Boha, ak bude poznať jednotlivé symboly, úkony, postoje, gestá… Pri bohoslužbách sa stojí, ale aj kľačí, sedí, robí znamenie kríža, zdvíhajú a rozpínajú sa ruky…
Žiaľ, mnohí zastávajú mienku, že takéto vonkajšie prejavy našej viery sú zbytočné, zastarané alebo dokonca zvádzajú k formalizmu.
Ak sa však nenaučíme vyjadriť svoju úctu navonok, a to v prvom rade v chráme, ako budeme vedieť prejaviť svoju vieru medzi ľuďmi mimo chrámu? Ak budeme schopní svoju vieru prejaviť navonok v chráme,
Človek nie je len duša, ale aj telo a aj telo je povolané k vzkrieseniu a osláveniu, preto aj telo je nevyhnutné zapájať do modlitby poklonami, prežehnávaním, bozkaním ikon…
10. Správanie sa v chráme počas bohoslužieb – postrehy z praxe
Ak pri príchode do chrámu zbadám v chráme známeho, ktorý je v značnej vzdialenosti, stačí ho kontaktovať očami, pousmiať sa, či kývnuť hlavou. Priestor a čas na rozhovor s ním je po svätej liturgii vonku pred chrámom, nikdy nie v chráme.
Nikdy nežujte žuvačku v chráme, je to jednak veľmi nespoločenské a zároveň porušujete eucharistický pôst.
Nehryzte si nechty, je to prejav nervozity. Neklepte nohami, naznačuje to vnútorné napätie. Nehrajte sa s vlasmi, znamená to rozptyľovanie. Je nesprávne zamerať pozornosť na akúkoľvek inú osobu alebo objekt, keď by sme sa mali zamerať len na Boha.
Veľkým problémom v dnešnej dobe je používanie mobilného telefónu. Mobilný telefón by sa nikdy nemal používať počas bohoslužieb na komunikovanie, telefonovanie alebo posielanie SMS správ. Ak ho už máme so sebou, je treba prepnúť si ho do tichého režimu. Uvedomme si, že žiadny hovor nie je dôležitejší ako prežívanie modlitby v chráme, teda môj rozhovor s Bohom. Tomuto tvrdeniu učme už aj malé deti a neučme ich prežívať čas v chráme hraním hier na mobile.
Ďalším častým javom v dnešnej dobe je mať v chráme slnečné okuliare na očiach alebo na hlave ako čelenku. Nie je to prípustné, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Slnečné okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. Tvrdenie, že okuliare na vrchu hlavy sú ozdoba a módny doplnok, z pohľadu spoločenskej etikety neobstojí. No keď je človek chorý (má poškodený zrak, je po operácii oka…) môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti.
Mladí by mali ponúknuť svoje miesta tehotným, chorým alebo starším stojacim.
V chráme sedíme pokojne, nevykladáme si nohy na lavicu ani na sedadlo a ruky nemáme vo vreckách.
Častým javom je aj to, že niektorí ľudia prichádzajú do chrámu s veľkými taškami. Dbajme na to, aby sme tašky uložili na miesto, kde nebudú prekážať v prechádzaní.
Mokrý dáždnik odložím mimo lavice, aby nebolo mokré sedadlo alebo kľačadlo. Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúčam vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v chráme položíme či oprieme. Na lavici alebo na drevenej podlahe nemá mokrý dáždnik čo hľadať. Čo máme robiť, aby
V chráme sa v nijakom prípade nevyzúvam, ani keby mi bolo horúco alebo ma tlačili topánky. Častou obuvou v lete sú tzv. žabky, ktoré však ako obuv do chrámu nepatria, a teda nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.
Počas bohoslužieb nespíme, nečítame letáky a ani sa nemodlíme niečo iné počas obradov (napr. ruženec počas liturgie). Venujme pozornosť práve prebiehajúcej bohoslužbe.
Často sú v chráme v laviciach položené rôzne modlitebné knihy alebo predtlačené liturgické texty. Tie sa domov neberú! Ak máme o niečo záujem, treba sa pýtať kompetentných a zariadiť sa podľa ich inštrukcií. Ak berieme z chrámu aj nejaký časopis (určený na predaj), netreba zabudnúť za tento časopis zaplatiť do priloženej pokladničky.
Toto je iba niekoľko postrehov z našej farnosti, ktoré môžu všetkým nám pomôcť skvalitniť náš duchovný život a aj samotné prežívanie bohoslužieb v chráme.
Mnohí sme už boli na rozličných pútnických miestach a pred vstupom do jednotlivých chrámov sme videli inštrukcie a odporúčania (resp. už aj sprievodcovia vopred upozorňujú pútnikov) o vhodnom oblečení a správaní sa v chráme. Nikoho z nás vtedy ani len nenapadne polemizovať, či búriť sa voči týmto nariadeniam, či obmedzeniam. Všetci sa snažíme prispôsobiť. Keď tu funguje na veľkých pútnických miestach, prečo by to nemalo fungovať aj v našom chráme?
Humenné, leto 2019
o. Miroslav