Mnohí kresťania (mladí, či starí) si na začiatku Veľkého pôstu často povzdychnú: Zasa pôst! Zasa koniec zábavy! Zasa obmedzovanie v jedle, pití, cigaretách! Zasa obmedzenie pozerania televízie! Zasa obmedzenie času na počítači! Zasa viac modlenia! Zasa viac rozjímania o kríži…
Aj z týchto povzdychov je cítiť, že mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst. Prečo? Lebo pôst je pravý opak toho, čo nám každý deň a bez prestania ponúka reklama okolo nás! Veď si len všimnime, s kým alebo čím sme dennodenne pozývaní prežívať neopakovateľné, nezabudnuteľné, priam rozprávkové chvíle: Káva! Čokoláda! Mobil! Auto! Televízny program!
Mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst, avšak to len preto, lebo nechápu jeho skutočný význam v živote človeka.
Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.
História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu.
V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.
Židia chápali pôst, ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že to so svojou modlitbou myslia vážne, tiež ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť, prosia o odpustenie, pomoc a chcú sa týmto vrátiť k Bohu.
Aj Nový zákon často spomína pôst. Keď mal Ježiš začať svoje verejné pôsobenie, sám sa utiahol na púšť, kde sa 40 dní postil. Dokonca ho počas toho diabol pokúšal. V tom vidíme, že aj samotný Boží syn považoval za potrebné postiť sa. V očiach zákonníkov síce nedodržiaval niektoré zaužívané pôstne ustanovenia, ale len preto, aby zdôrazňoval podstatu pôstu namiesto rôznych povrchných úkonov. Argumentoval, že človek nebol stvorený pre pôst, ale pôst pre človeka: teda pôst ma človeku slúžiť, nie naopak!
Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia). Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa, a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach alebo v dobe núdze boli vyhlasované verejné pôstne dni.
Prvotná cirkev preberá židovské postoje, ale pôst praktizuje v iné dni a to v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postili päť dni v týždni a jedli len v sobotu a v nedeľu. Mimo to si ukladali obmedzenia aj vo výbere potravín: zriekali sa v tej dobe mäsa, vajec, syra a zdržovali sa vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ a voda, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie. Pri tom dávali prednosť surovej strave pred varenou. Varená zelenina mala už charakter sviatočného jedla.
Pôst prvotnej cirkvi je výrazom bdelosti a očakávania Pána. Pôstom kresťania vyznávajú, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha.
Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.
Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst.
Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je priam také staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré totiž dal Boh človeku, bolo prikázanie postiť sa. (porov. Gn 2, 17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie vyslovene pôstne, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo určitého stromu.
Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme vyhnaný z raja. Preto sa budeme postiť, aby sme znovu do raja vstúpili.“
Sv. Atanáz o pôste hovorí nasledovne: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.“
Pôst teda posväcuje telo a ono sa stáva priestupným pre Božieho Ducha.
Pôst nemá byť iba formálnym splnením príkazu Cirkvi, ale spontánnym hnutím srdca v duchu výzvy: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom a modlitbou!
Pre mnohých ľudí je dnes pôst skôr prežitkom. Všimnime si ale napr. zvyky našich predkov počas pôstnych dní.
Naši predkovia rozličným pôstom prispôsobil nielen jedálny lístok, ale aj život rodiny. Ľudia sa zdržiavali nielen bohatých jedál, ale aj alkoholu, či zábavy a snažili sa počas tohto obdobia preukazovať úctu Bohu, svoj život obrátiť na Boha aj vďaka dočasnému asketizmu.
Pôst nemal len duchovný, ale aj zdravotný význam. Zásoby jedla vydržali dlhšie, ľudia vystriedali rôzne potraviny a telo sa pripravilo na ďalšie sviatky, ktoré boli opäť spájané s množstvom jedla – Veľkú noc, Vianoce…
Pôstna tradícia bola často posilnená aj ľudovou vierou. Hovorilo sa, že pôst zabezpečí v budúcnosti lepší život a viac peňazí. Aj kvôli tomu sa v čase pôstu (hlavne prísneho pôstu na prvý deň pôstu) jedli šúľance alebo rezance, ako znak dlhých klasov na poli a tiež šošovica ako znak hojnosti.
Veľký pôst mal v mnohých ohľadoch medzi ľuďmi racionálny charakter. Sebazaprenie, duševné prípravy, modlitby, spoveď a sväté prijímanie spojené so striedmou pôstnou stravou stupňovali duševnú činnosť človeka a mali na ľudský organizmus blahodarný vplyv.
Výsledkom dobre prežitého a dobrovoľného pôstu má byť zmena zmýšľania a života. Obrátiť sa k Bohu cez službu lásky k blížnemu je jeho podstatou.
Skutočný pôst má mať konkrétny cieľ. Cieľom pôstu nie je iba samotná príprava na prežívanie blížiacej sa udalosti spásy, ale aj zmena zmýšľania – pokánie.
Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!
Samotný pôst a jeho prežívanie nie sú teda cieľom. Koľkí sa uspokoja s tým, ako všetko dodržali z pôstnej disciplíny, na koľkých pobožnostiach sa zúčastnili… Toto ale nie je samotný cieľ pôstu, toto sú iba prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca! Veľmi pekne to vyjadril pápež sv. Lev Veľký. „Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď‘ neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“
Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.
Počas Veľkého pôstu budeme rozjímať o kríži a utrpení Ježiša Krista. Pokúsme sa však spoznať aj svoj vlastný kríž, kde odovzdáme svoj starý život a prijmeme život podľa vzoru Ježiša Krista.
Nech je pre každého z nás obdobie Veľkého pôstu časom milosti, modlitby, posvätenia a predovšetkým obnovenia nášho vzťahu k Bohu a blížnym. Vykročme na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.
o. Miroslav