03.10. 2018 – 09.10. 2018
(ako sme putovali do večného mesta)
Streda, 03.10. 2018 – Štvrtok, 04.10. 2018
V stredu o 16.00 sme partia ľudí z našej farnosti nastúpili do autobusu a vydali sa na púť do Ríma. Táto naša púť bola súčasťou ďakovnej púte Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku pri príležitosti 200. výročia vzniku Prešovskej eparchie, 50. výročia obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi a 10. výročia jej povýšenia na metropoliu.
Vo štvrtok ráno, skoro po 1100 kilometroch, sme mali na našej púti prvú spoznávaciu prestávku. Zastavili sme sa v starobylom univerzitnom meste v severnom Taliansku v Padove. Od polovice 13. stor. sa toto mesto stalo pútnickým miesto k hrobu sv. Antona Paduánskeho.
Sv. Anton, zvaný Paduánsky, je miláčikom talianskeho ľudu. Narodil sa v rokoch 1190 – 1195 v Lisabone v Portugalsku ako Fernando Martin de Bulhom. V r. 1210 vstúpil do rehole augustiniánov. O desať rokov neskôr prestúpil k františkánom, aby mohol ísť na misie k mohamedánom do Afriky. Avšak ochorel a musel sa vrátiť do vlasti. Zahnaný búrkou pristál na Sicílii. Odtiaľto sa dostal k sv. Františkovi do Assisi. Pre slabé zdravie ho nechcela prijať žiadna komunita menších bratov. Býval v pustovni pri meste Forli. Keď raz chýbal kazateľ, zavolali Antona, a odvtedy kázaval na rozličných miestach.
V r. 1232 začali v Padove budovať chrám, v ktorom boli uložené jeho telesné ostatky. Svojou veľkosťou (115 m dlhý, 35 m široký) patrí medzi najimpozantnejšie pútnické chrámy kresťanstva. Úplne dokončený bol začiatkom 14. stor. Svoju dnešnú podobu získal po r. 1394, keď po poškodení víchricou musel byť znova prestavaný. Až do 19. storočia postupne pribúdali mnohé kaplnky. Jedna z nich je kaplnka sv. Felície, ležiaca oproti jeho hrobu.
Centrom pútí je hrobka svätca v severnom ramene priečnej lode, do ktorej boli v r. 1310 prenesené jeho ostatky. V relikviári nad sarkofágom je uložený jazyk svätca, ktorý bol pri otvorení hrobu nájdený neporušený. Kaplnku, v ktorej sa nachádza hrob, navrhol Donatellov nástupca Andrea Briosco (1470 – 1532). Reliéfy, predstavujúce zázraky sv. Antona sú dielom rôznych majstrov a vznikali v priebehu 70 rokov.
Pútnici, ktorí navštevujú tento hrob, dodržujú zvyk dotknúť sa dlaňami vlhkého čierneho mramoru sarkofágu a utrieť si nimi tvár. Úcte sa teší aj Madona na prvom pilieri lode na severnej strane. Pochádza zo sklonku 14. storočia a jej autorstvo je pripisované Stefanovi da Ferrara († pred 1440).
Navštívili sme aj chrám sv. Justíny, mučeníčky z Padovy. Nad jej hrobom bol postavený chrám, v ktorom sa uchovávajú aj relikvie sv. Lukáša a Matúša.
Po prehliadke Padovy sme sa vydali ďalej smerom bližšie k Rímu, s ďalšou zastávkou na známom pútnickom mieste Loreto.
Loreto – pôvodne vrch v neobývanom kraji Talianska (kraj Picénum, 24 km od Ancony). Rástol na ňom divý vavrín, vytvárajúci vavrínový háj. Vavrín je po latinsky „laurea“. Vrch s vavrínovým hájom bol majetkom panej, nazývanej Laureta. Aj z jej mena, napokon toho istého základu ako „lauretum“, mohol vzniknúť názov mesta. Z latinského „Lauretum-Laureta“ je ľudové Loreto, najprv názov hája, neskôr mesta.
Už okolo r. 1100 bol v Lorete mariánsky chrám, ktorý sa stal vyhľadávaným pútnickým miestom. R. 1204 preniesli do Loreta z Trsatu v Dalmácii zázračný mariánsky obraz, portrét Božej Matky, a nazaretský domček.
Santa Casa – Svätý dom, v roku 336 identifikovala v Nazarete sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, ako dom, kde sa Panna Mária narodila a vyrástla, v ňom prijala Zvestovanie a žila v ňom počas Ježišovho detstva aj po jeho Nanebovstúpení.
Legenda hovorí, že dom najprv – údajne roku 1291, krátko pred pádom križiackeho Jeruzalemského kráľovstva – preniesli z Nazaretu štyria anjeli do Trsati pri Rijeke v Dalmácii. Roku 1294 ho preniesli na druhú stranu Jadranského mora, do lesíka neďaleko Ancony a nakoniec roku 1295 na kopec
V priebehu storočí sa Loreto stalo obľúbeným cieľom pútnikov. Pápež Ján XXIII. putoval do Loreta 4. októbra 1962. Na púť do Loreta prišiel 8. septembra 1979 aj pápež Ján Pavol II.
Svätá Rodina z Nazareta je vzorom a strážcom všetkých kresťanských rodín. Preto vzývajú Pannu z Loreta ako patrónku svojich rodín a domovov.
Po prehliadke Loreta sme sa odobrali na hotel, čo s už každý tešil, keďže každý z nás mal už za sebou 26 hodín strávených v autobuse. Ubytovali sme sa v Hotel della Torre, neďaleko mesta Foligno.
Piatok, 05.10. 2018
Cascia patrí k najväčším pútnickým miestam v Taliansku, dnes je centrom úcty sv. Rity a miestom zmierenia. Je tam stála spovedná služba, ktorú hojne využívajú pútnici z celého Talianska.
Svätá Rita z Cascie bola pokorná a svätá žena, ktorá žila v 15. storočí. Počas života i po smrti sa silnou príhovornou modlitbou prihovárala za tých, ktorí to najviac potrebovali. Už od útleho veku nosila v srdci túžbu stať sa mníškou. Jej rodičia na ňu však naliehali, aby sa vydala za muža, ktorý však – ako sa ukázalo neskôr – bol k nej veľmi krutý. Mala vtedy len dvanásť rokov. Následne prežila osemnásť veľmi smutných a namáhavých rokov. Mala dvoch synov. Nakoniec ovdovela, jej muž bol zavraždený v bitke. Obaja synovia taktiež zomreli. Ona v srdci stále mala túžbu z detstva, a tak zašla do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Neprijali ju však, kvôli tomu, že bola už vdova. Mali totiž požiadavku, že sestry musia byť panny. Naveľa však spravili výnimku a v roku 1413 Rita mohla vstúpiť do kláštora. Čoskoro sa stala známou kvôli tomu, že žila prísnym životom, modlila sa a pomáhala v rámci svojich síl každému, kto to potreboval. Trpela však chronickou chorobou. Znášala to všetko ako obetu Bohu. Uprostred utrpenia mala viaceré zjavenia. Dostala rany po tŕňovej korune. Zomrela 22. mája 1447 v Cascii. Na jej príhovor sa stalo veľa zázrakov. Kanonizovaná bola v roku 1900. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách
Po smrti na tuberkulózu spájali sv. Ritu takmer okamžite s viacerými zázrakmi.
Charakteristickým znakom pre sv. Ritu sú ruže? Prečo? Prečo sa svätia ruže sv. Rity?
Jedna z legiend hovorí, že v treskúcej zime roku 1457, už ako ťažko chorá, sv. Rita poprosila spolusestru o ruže a figy. Tá sa na prekvapenie všetkých vrátila s kvitnúcimi ružami a zrelými figami. V augustiniánskych komunitách sa vždy na jej sviatok, 22. mája, svätia Ruže svätej Rity.
Ďalšia legenda dopĺňa informácie, že onou spolusestrou bola príbuzná sv. Rity, ktorú poprosila, aby zo záhrady jej domu priniesla ruže a figy. Príbuzná skutočne v strašnej zime našla v záhrade dve rozkvitnuté ruže a jednu zrelú figu. Figa bola symbolom jej manžela a dve ruže symbolom ich dvoch synov.
Po prehliadke kláštora a baziliky sv. Rity, kde sme sa pomodlili pred jej ostatkami, sme v jednej z kaplniek slúžili aj sv. liturgiu. Povzbudení nielen zážitkami z tohto pútnického miesta, ale aj Eucharistiou sme sa vybrali už definitívne do večného mesta Rím.
Aj napriek menšiemu zdržaniu (dopravné zápachy a obchádzky kvôli nehodám) sme v popoludňajších hodinách dorazili do Ríma a vybrali sa hneď na prvú prehliadku.
Prvá stavba, ktorú sme v Ríme mohli vidieť bol Castel Sant’Angelo (Anjelský hrad), ktorý sa týči nad riekou Tiber.
Začal ju stavať v roku 130 n. l. cisár Hadrián ako mauzóleum pre rímskych cisárov. V 6. storočí dostal hrad svoje dnešné meno. Počas morovej epidémie kráčal sprievod na čele ktorého šiel pápež Gregor Veľký, ktorému sa pred mauzóleom zjavil archanjel Michael, ako zasúva meč do pošvy na znamenie konca strašnej epidémie. Na základe tohoto zjavenia dal pápež postaviť sochu anjela na vrchol mauzólea. Od roku 1379 sa stala majetkom pápežov. V stredoveku ju prebudovali na opevnené predmostie s hradbami a krytou chodbou k Vatikánu, ktorá slúžila pápežom na bezpečný únik z Vatikánu.
Od Anjelského hradu sme sa po Via della Conciliazione (Ulica zmierenia) pomaličky presúvali k Bazilike sv. Petra. Dnešná podoba Via della Concilliazione je výsledkom prestavby v tridsiatych rokoch 20. storočia. Podpísanie Lateránskych zmlúv vo februári 1929 bolo akýmsi „aktom zmierenia“ medzi Talianskom a Vatikánom, čo našlo odozvu i v názve tejto ulice. Symbolicky možno tiež názov ulice chápať aj z jej geografickej polohy; ide o hlavnú cestnú spojnicu medzi oboma suverénnymi štátmi.
Vznik tejto ulice okrem toho úzko súvisel s projektom rozsiahleho plánu prestavby historických centier talianskych miest.
Po niekoľkých metroch sme sa ocitli na Piazza San Pietro alebo Námestí svätého Petra, ktoré je centrálnym vatikánskym námestím ležiacim pred Bazilikou sv. Petra.
Námestie tvoriace dominantný priestor tohto mestského štátu je dielom významného architekta, sochára a maliara Berniniho.
Bazilika svätého Petra, ktorá sa veľkolepo vypína nad námestím, je najslávnejšia a najviac navštevovaná svätyňa na svete a je všeobecne uznávaným a rešpektovaným centrom katolíckeho kresťanstva.
Už na prvý pohľad upúta bazilika neobvykle širokým priečelím a kupolou, viditeľnou zo všetkých strán a súčasne tvoriacou jednu z dominánt celého Ríma.
Interiér baziliky
Jedným z najznámejších umeleckých diel v bazilike je preslávený Berniniho oltárny baldachýn, vytvorený v rokoch 1624 – 1633. Týmto dielom začal geniálny umelec, dovtedy činný ako sochár, svoju kariéru architekta. Silueta krútených stĺpov, dvíhajúcich vrchol baldachýnu do výšky takmer dvadsaťdeväť metrov, sa črtá na pozadí architektúry chrámu a vytvára perspektívny priehľad, končiaci na Stolci svätého Petra v jeho samom závere.
Dielo je po technickej i umeleckej stránke skutočným unikátom. Nad mramorovými soklami sa týči štvorica mohutných stĺpov, ktoré nesú baldachýn so zemeguľou a krížom, symbolickým stvárnením celosvetovej, univerzálnej cirkvi. Baldachýn tvoriaci súčasť pápežského oltáru nad Petrovým hrobom sa stal dôstojným vyjadrením dôležitosti tohto miesta. Stojí v mieste križovania sa hlavnej a priečnej lode baziliky. Bernini sa musel vysporiadať s interiérovými dispozíciami uvažovaného priestoru a jeho riešenie, veľkolepé a geniálne, sa javí ako nanajvýš vhodné a primerané vysokému priestoru pod hlavnou kupolou. Umelecké stvárnenie krútených stĺpov je súčasne symbolickým odkazom na dva stĺpy, stojace kedysi pred vstupom do jeruzalemského chrámu.
V prvej kaplnke v pravej postrannej lodi stojí slávna Michelangelova Pieta. Michelangelo mal práve dvadsaťpäť rokov, keď v roku 1499 vytesal mramorovú, 174 cm vysokú sochu Panny Márie držiacej v lone telo mŕtveho Jeťiša Krista.
Z umeleckého hľadiska na soche zaujme vynikajúce opracovanie materiálu a dokonalá kompozičná harmónia. Pozoruhodným dojmom pôsobí Máriina mladá tvár k zrelým rysom svojho mŕtveho syna. Autor takto chápal jej čistotu a nevinnosť. Dielo má v sebe hlbokú výrazovú hodnotu, ktorou je symbióza smrti a mladosti, smútku a krásy.
Socha svätého Petra
Po pravej strane centrálnej lode chrámu sa nachádza bronzová socha svätého Petra, dielo z 13. Storočia. Sediac na nádherne vypracovanom mramorovom tróne v ľavej ruke zviera kľúče od nebeského kráľovstva a pravou požehnáva okoloidúcich. Požehnanie dvoma zdvihnutými prstami symbolizuje dve prirodzenosti Krista – božskú a ľudskú; ostatné tri skrčené prsty symbolizujú Trojicu Božiu.
Vzorom pre zhotovenie tejto sochy bola socha rímskeho senátora zo 4. storočia. Pravá Petrova noha, mierne prečnievajúca cez okraj podstavca, počas stáročí stratila svoj pôvodný tvar. K ustálenému rituálu návštevníkov baziliky totiž patrí nohu sv. Petra pobozkať alebo sa jej dotknúť rukou. Za sochou visí mozaikový záves pochádzajúci z roku 1871.
Počas významných sviatkov (napr. oboch apoštolov, či sviatku Katedry sv. Petra – 22. februára) sochu oblečú do slávnostného rúcha. Na hlavu jej posadia tiaru vykladanú drahokamami.
Po skončení prehliadky Baziliky sv. Petra sme sa odobrali na hotel, kde sme sa už všetci veľmi tešili. V Hoteli Park della Maria v Pavone sme si po večeri vychutnávali zaslúžený oddych.
Sobota, 06.10. 2018
Zobudili sme sa do sobotného rána, plní očakávania z plánovanej audiencie s pápežom Františkom. Ani upršané počasie nám neubralo nič z dobrej nálady a my sme sa opäť vybrali k Vatikánu.
Po dôkladnej osobnej prehliadke sme sa pomaličky presúvali k aule Pavla VI., kde sme sa mali stretnúť s pápežom. Dočkali sme sa. S malým meškaním pápež konečne prišiel medzi nás. Bol to pre náš všetkých neopísateľný pocit, byť tak blízko hlavy Katolíckej Cirkvi. Celé stretnutie sa nieslo vo veľmi príjemnej a uvoľnenej atmosfére. Navyše naši kňazi mali možnosť osobne pozdraviť Svätého Otca.
Po skončení audiencie a krátkom oddychu sme sa presunuli k Bazilike Santa Maria Maggiore, kde sa konala ďakovná svätá liturgia.
Bazilika Santa Maria Maggiore je baroková sakrálna stavba a jedným zo siedmich tzv. pútnickych chrámov ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma.
Dominantným stavebným prvkom hlavného priečelia je dvojpodlažne riešený vstup inšpirovaný trojdielnou zostavou víťazných oblúkov.
Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Z átria na vstup do chrámu slúži štvorica portálov doplnená piatou tzv. Svätou bránou, ktorá sa otvára iba počas Svätého roku.
V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop vyzdobený zlatom, ktoré boli bazilike darované z objavených zámorských území.
Dojem starokresťanskej baziliky vytvára aj do veľkej miery zachovaná pôvodná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod oknami a výjavy z Nového zákona na triumfálnom oblúku.
Od siedmeho storočia bola bazilika cieľom pútnikov, ktorí si chceli uctiť vzácnu relikviu: Ježišove jasličky. Kvôli nim bol postavený na konci 13. storočia kamenný betlehem, ktorý zabezpečil bazilike veľkú slávu ako tzv. rímskemu Betlehemu..
Bazilika má spojitosť i s dejinami našich národov. Na tomto mieste bolo totiž v roku 867 udelené pápežom Hadriánom II. slávnostné povolenie používania staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka (po latinčine, gréčtine a hebrejčine.)
Po skončení ďakovnej archijerejskej svätej liturgie, keď hlavným kazateľom bol vladyka Cyril Vasiľ, sme ešte na krátku chvíľu navštívili v Chráme sv. Antona, ktorý je súčasťou pápežského kolégia Russicum.
Večer sme potom si po večeri dopriali zaslúžený oddych na hotelových izbách.
Nedeľa, 07.10. 2018
V nedeľu ráno sme sa znovu vybrali na prehliadku Ríma. Plánov bolo dosť a boli sme plní očakávania, čo nakoniec stihneme.
Prvou zastávkou v nedeľu bola Bazilika svätého Jána v Lateráne alebo Lateránska bazilika, t. j. Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta, je baroková sakrálna stavba a je jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským chrámom – katedrálou (sídelným chrámom pápeža ako rímskeho biskupa).
Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum považuje Bazilika sv. Petra, je Lateránska bazilika hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov.
Návštevníka pri zhliadnutí baziliky ohromí jeho monumentálne hlavné priečelie. Obrovské pilastre a stĺpy členia fasádu na päť polí, z ktorých prostredné vystupuje z hmoty stavby ako rizalit do popredia. Atika zdobená balustrádou, korunovaná galériou trinástich sôch (spolu s Ježišom Kristom a oboma svätými Jánmi sú tu umiestnené sochy svätcov a významných učiteľov cirkvi) a v rizalitovej časti zavŕšená mohutným tympanónom, tvorí horné zakončenie. Nápis na atike priečelia pripomína zadávateľa prestavby, pápeža Klementa XII.
Veľkolepým a monumentálnym vrchným ukončením interiéru hlavnej lode je drevený kazetový pozlátený strop, ktorý sa oproti jemne profilovanej a ladne pôsobiacej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jednotlivé kazety stropu obsahujú reliéfne stvárnené erby pápežov – stavebníkov baziliky a pápežské insígnie.
Jedným z najvýznamnejších diel interiérovej výzdoby je pápežský oltár v apside baziliky, ktorý pochádza z rokov 1367 – 1370. Ukrýva drevenú oltárnu menzu, pri ktorej podľa legendy slúžili liturgie už prví rímski biskupi. Nad ňou sa dvíha mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami. Pred oltárom sa nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma.
V blízkosti Lateránskej baziliky sa nachádzajú Sväté schody, ktoré žiaľ sa v tomto čase rekonštruovali. Tieto schody sú podľa kresťanskej legendy schody, po ktorých kráčal Ježiš Kristus v paláci Poncia Piláta v Jeruzaleme..
O ich duchovnom význame ako relikvii, ktorej sa priamo dotýkal Ježiš svedčí fakt, že takmer žiaden pútnik prichádzajúci do Ríma si nenechá ujsť príležitosť po nich vystúpiť.
História Svätých schodov v Ríme začala v prvej polovici 4. storočia, keď sv. Helena, matka cisára Konštantína I., nechala previezť schody z jeruzalemského paláca niekdajšieho rímskeho prefekta Pontia Piláta. Od roku 1585 sa nachádzajú v súčasnej budove, v ktorej sa nachádza aj pápežská kaplnka, ktorej sa kvôli tu uloženému veľkému množstvu relikvií vravelo Sancta Santorum (Svätyňa svätých).
Po prehliadke týchto pamiatok sme sa presunuli na Námestie sv. Petra, kde sme sa zúčastnili spoločnej modlitby Anjel Pána s pápežom Františkom, počas ktorej ešte raz špeciálnej pozdravil pútnikov Gréckokatolíckej metropolitnej Cirkvi.
Po modlitbe s pápežom sme sa presunuli do Baziliky sv. Petra, kde za hlavným oltárom vladyka Ján Babjak slúžil ďakovnú svätú liturgiu.
Po jej skončení sme sa vybrali opäť za pamätihodnosťami Ríma. Medzi tie sa zaraďujú aj Španielske schody, ktoré sú známe najmä vďaka 135 schodom ku chrámu Trinitá dei Monti, postavené boli v 18. storočí a sú obľúbeným miestom stretávok Rimanov. Na schodoch sa často konajú modelingové prehliadky.
Fontánu Di Trevi asi netreba nikomu predstavovať, je najznámejšia fontána v Ríme. Najstaršia časť fontány je pozostatkom akvaduktu a samotná fontána bola postavená na mieste niekdajšej renesančnej studne Trivio. Odtiaľ pochádza i jej pomenovanie „di Trevi“.
Z hlavnej niky paláca Poli vystupuje socha Neptúna a pod mohutnou kaskádou sa v trblietajúcej vode vzpínajú dva morské kone. Fontána je ozdobená viacerými dokonale opracovanými sochami, jedna z nich predstavuje plodnosť a druhá zdravie. Nad nimi sa nachádzajú štyri ročné obdobia prinášajúce dary. K zaujímavým patrí aj panna, ktorá ukazuje vojakom prameň. Stalo sa zvykom, že návštevníci Ríma hádžu do fontány mince, aby sa na toto krásne miesto ešte raz vrátili.
Asi najznámejšou pamiatkou v Ríme je Koloseum, čo sú vlastne ruiny veľkého amfiteátra v strede Ríma. V súčasnosti je to architektonická dominanta Ríma.
Pôvodne sa Koloseum nazývalo aj Flaviovský amfiteáter, podľa dynastie, z ktorej pochádzali obaja jeho stavitelia. Až neskôr sa vžil názov Koloseum, znamenajúci „obrovský“ (myslia sa buď obrovské rozmery samotného amfiteátra alebo rozmery obrovskej sochy Nerona, ktorá pri amfiteátri stála).
Koloseum má výšku 48 metrov, dĺžku 189 metrov a šírku 156 metrov. Obvod vonkajšej steny bol pôvodne 545 metrov.
Odhaduje sa, že na výstavbu vonkajšieho múru sa použilo 100 000 kubických metrov travertínu, pričom jednotlivé bloky kameňa boli spájané kovovými sponami. Celková hmotnosť týchto spon sa odhaduje na 300 ton.
Samotná aréna (teda javisko) mala dĺžku 83 metrov a šírku 48 metrov. Aréna mala drevenú podlahu, ktorá bola pokrytá pieskom (latinský výraz pre piesok je harena alebo arena). Kapacita amfiteátra sa dnes odhaduje na 50 000 návštevníkov, aj keď v kódexe z roku 354 sa uvádza, že návštevníkov mohlo byť až 87 000.
V súčasnosti sa z Kolosea zachovali iba asi 2/3 pôvodnej stavby, poškodenie zapríčinili zemetrasenia a rozkrádanie materiálu.
Koloseum sa využívalo hlavne na boje gladiátorov, rekonštrukcie slávnych bitiek, popravy a dramatické predstavenia. Hry sa konali až 99 dní v roku.
V roku 1749 vyjadril pápež Benedikt XIV oficiálne stanovisko cirkvi, podľa ktorého treba amfiteáter považovať za sväté miesto, kde boli mučení prví kresťania. Zakázal používať amfiteáter ako zdroj kameňa a zasvätil ho utrpeniu Krista. Ďalší pápeži iniciovali rôzne stabilizačné a reštauračné projekty s cieľom zachrániť stavbu.
V súčasnosti sú na rôznych miestach okolo amfiteátra umiestnené kríže a každý rok na Veľký piatok vedie pápež procesiu ku Koloseu, a to na pamiatku kresťanských mučeníkov.
Po namáhavom dni, ale opäť plnom zážitkov a neopísateľných dojmov, sme sa všetci tešili na večeru a zaslúžený oddych.
Pondelok, 08.10. 2018
V pondelok ráno sme sa po raňajkách pobalili, uložili veci v autobuse a vybrali sa na cestu domov. Plánovanú zastávku v Asissi sme museli zrušiť, nakoľko sme sa dlho zdržali v rannej premávke v meste Rím. L
Aj z tohto možno vyplýva, že sa do Talianska mnohí ešte budú chcieť vrátiť.
V utorok v skorých ranných hodinách sme šťastlivo došli do nášho Humenného. Unavení, šťastní, plní dojmov a zážitkov, ale plní aj Božej priazne, ktorú sme mali možnosť načerpať počas dní púte.
Na záver sa chceme poďakovať Cestovnej kancelárii Eva – tour Sabinov, za sprostredkovanie možnosti byť účastníkmi ďakovnej púte našej Cirkvi v Ríme. Taktiež ďakujeme p. Martine Sivákovej, našej sprievodkyni, za jej prístup a ochotu počas celej doby púte. Za bezpečnú jazdu počas tých cca 3700 km sa tiež chceme poďakovať fi. Daftour, p. Andreja Daňka zo Záhradného. ĎAKUJEME!