Grafitek

(niekoľko udalostí zo života ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša)

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.

O živote svätého Jozefa je veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Sv. Jozef vystupuje v evanjeliách ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.

Jozefovým rodným mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s Máriou.

Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Lk 1, 34).

Evanjeliá neuvádzajú ani jedno slovo sv. Jozefa, čo môže vyvolať dojem, že sv. Jozef bol akýsi neiniciatívny. Tichosť však neznamená nečinnosť v jeho prípade. Aj keď bol sv. Jozef tichý a väčšinou ostával v pozadí, keď  však bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to, čo od neho žiadal Boh. A väčšinou to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný; Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela „vo sne“. Niektorí vysvetľovatelia Svätého písma sa nazdávajú, že išlo o zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Prvé takéto zjavenie sa vzťahovalo práve na Jozefove pochybnosti o Máriinom prekvapujúcom materstve. Na základe tohto zjavenia prijíma Máriu a aj Dieťa.

Ďalšie zjavenie sa udialo po návšteve východných mudrcov. Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestrácal ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu i Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu do Egypta.

Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme. Pre nich bol Ježiš jednoducho syn tesára Jozefa a Márie (Mt 13, 55; Mk 6, 3).

Ďalej registrujeme svätého Jozefa už iba v situácii, keď sa dvanásťročný Ježiš stratil v chráme. Aj z tejto udalosti sa dá usudzovať, že Svätá rodina žila život v súlade s vtedajšími predpismi a zvykmi, ale aj židovskými zákonmi.

Evanjeliá taktiež nič nehovoria o smrti sv. Jozefa. Z rôznych náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením, teda určite pred prvým zázrakom v Káne Galilejskej. Apokryfné spisy a legendy zdôrazňujú, že Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie, preto ho kresťanské generácie oprávnene uctievajú ako patróna dobrej smrti.

Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.).

Všeobecne sa svätý Jozef uctieva ako ochranca robotníkov, rodín a Cirkvi. Je tiež uctievaný ako patrón otcov, tesárov, robotníkov, ekonómov, prokurátorov a zomierajúcich.

 Blažený pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus (8. december 1870)  vyhlásil svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi.

Modlitba k sv. Jozefovi

K tebe sa utiekame, svätý Jozef, vo svojich súženiach a prosíme o pomoc teba i tvoju nevestu. S dôverou voláme k tebe, aby si nás ochraňoval. Pre lásku, ktorá ťa spájala s nepoškvrnenou Pannou, Božou rodičkou, a pre otcovskú nežnosť, ktorou si objímal Božie dieťa Ježiša, zhliadni na dedičstvo, ktoré svojou mocnou podporou  prispej nám na pomoc v našich biedach.

Ty, starostlivý ochranca Svätej rodiny, stráž vyvolené pokolenie Ježiša Krista, odvracaj od nás, láskavý otec, všetku nákazu bludu a hriechu.

Pomáhaj nám z neba, náš mocný ochranca, v boji s mocnosťami temnosti; a tak, ako si dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, obhajuj aj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom a nás všetkých prijmi do svojej trvalej ochrany, aby sme podľa tvojho príkladu a  s tvojou pomocou mohli viesť svätý život, nábožne umrieť a v nebi dosiahnuť večnú blaženosť. Amen.

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

Sv. Jozef ako hlava Svätej rodiny si zasluhuje osobitnú úctu. O jeho živote je však veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „Môže byť z Nazareta niečo dobre?“

Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6, 33).

Pán Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že máme sa učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu.

Otcovstvo svätého Jozefa

O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža. Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovom evanjeliu odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16) Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. O pár riadkov je to priamo potvrdené slovami anjela, ktoré adresoval Jozefovi: „… lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)

 Avšak je tiež potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Tým, že si vzal Máriu za manželku a dal dieťaťu meno, postupoval podľa vtedajšieho zaužívaného konania židovského muža, ktorý vyjadruje a hlási sa k svojmu zákonitému otcovstvu.

Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom. Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení. Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12 ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48). Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Udalosť prestavuje obraz nádherného starostlivého Jozefovho otcovstva.

Zázemie Svätej rodiny

Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie. Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Tiberias, Seforis), kde sa stavali domy.

Na túto skutočnosť je dobré pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili. Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach. Podľa židovskej tradície otec naučil syna remeslo a zvyčajne po smrti otca syn prevzal jeho činnosť.

Máme teda pred sebou obraz muža, ktorý sa nehrá na „náhradného“ otca, ale po boku svojej manželky stal sa so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou pre Ježiša jeho pozemským otcom.

Svätý Jozef ako odovzdávateľ viery

Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval aj pravidelných pútí do chrámu v Jeruzaleme. V tomto ohľade je svätý Jozef vzorom pre všetkých otcov, aby aj oni (spolu so svojimi manželkami) odovzdávali svojim deťom hlbokú vieru i zbožnosť a učili ich pracovitosti.

Veľkou pomocou pri odovzdávaní viery bol aj život Jozefa a Márie skrze konkrétne skutky. Sväté písmo nám podáva o Jozefovi a Márii obraz mimoriadne zbožných ľudí, ktorí zachovávali predpisy Pánovho zákona. Boli zasnúbení, ale nežili ešte v jednej domácnosti. Bolo to možné až po svadbe presne podľa toho, ako to požadoval Mojžišov zákon. Svadba sa konala zvyčajne do jedného roka po zásnubách. Obdobie jedného roka bol prípravou na spoločný život. Žena po svadbe odchádzala z domu otca a bývala v dome svojho manžela.. Manžel sa staral o živobytie a manželka viedla domácnosť. Jozefov dom v Nazarete sa teda stal príbytkom Svätej rodiny. Z udalostí vo Svätom Písme vidíme, že Jozef a Mária stále konajú to, čo káže Pánov, resp. Mojžišov zákon, (lebo Pán Boh ho dal Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj). Teda vidíme v ich životoch ozajstnú vernosť Pánovmu zákonu.

Svätý Jozef a jeho starostlivosť

Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku. Pred prenasledovaním Herodesa Jozef vzal svoju manželku a dieťa a utiekol do Egypta, aby po Herodesovej smrti znova vzal manželku a dieťa a vrátil sa do Izraela a usadil sa v galilejskom Nazarete. Toto slovo „vziať“ charakterizuje Jozefa ako človeka, ktorý sa vie postarať o druhých, dokáže vziať na seba zodpovednosť a stotožniť sa s poslaním, ktoré mu je určené.

V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj ďalší drobný, ale krásny detail, ktorý vystihuje Jozefovu povahu. Keď Svätá rodina uteká pred kráľom Herodesom, evanjelista Matúš píše, že Jozef „vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2, 14)

Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Nerobí to iba „vo dne“, keď je všetko viditeľné a predvídateľné, ale robí to aj „za noci“, pričom vieme, že „noc“ a „temnota“ sú v Biblii často symbolom neistoty a strachu.

Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.  

Paralela medzi Abrahámom a svätým Jozefom

Evanjelista Matúš sa pozerá na osobu a konanie svätého Jozefa očami Starého zákona. Na začiatku Ježišovho rodokmeňa v jeho evanjeliu stojí patriarcha Abrahám a na konci je to „patriarcha“ Jozef. Preto aj do modlitieb o svätom Jozefovi vkladáme oslovenie „patriarcha“. Môžeme vidieť istú podobnosť medzi týmito dvoma postavami.

Abrahám je známy svojou vernosťou a poslušnosťou voči Bohu. Poslúcha Boží hlas a odchádza z rodnej krajiny do krajiny Kanaán (porov. Gn 12). Poslušne plní Boží príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka (porov. Gn 22).

Podobným spôsobom je vyobrazená Jozefova poslušnosť Božím príkazom. Poslušne plní Božiu vôľu a prijíma Máriu, svoju manželku, a jej dieťa. Berie malého Ježiša a jeho matku a odchádza do Egypta, aby sa odtiaľ po istom čase poslušne vrátil do Palestíny. Putovanie Jozefa pripomína starozákonné putovanie patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba a Jozefa, ktorí taktiež zišli do Egypta, aby sa napokon vrátili a usadili v zasnúbenej krajine. Jozef je napokon označený ako spravodlivý muž, čo je vlastnosť, ktorú udeľuje Kniha Genezis patriarchovi Abrahámovi (porov. Gn 15, 6).

Do popredia tak má vystúpiť jeho poslušnosť Božiemu slovu. Evanjelistovi Matúšovi záležalo na tom, aby nám Jozefa predstavil ako toho, ktorý do bodky vyplnil Božiu vôľu, a tak slúžil dôstojne ako otec Božiemu Synovi.

Podobnosť v životoch svätého Jozefa a  Jozefa Egyptského

V životoch týchto dvoch postáv vidíme podobnosť nielen podľa mena, ale aj podľa konania.

Patriarcha Jozef Egyptský, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, ktorého mal jeho otec najradšej spomedzi svojich synov, bol bratmi predaný zo žiarlivosti do egyptského otroctva (porov. Gn 37).

Jozef mával sny a mal aj schopnosť vykladať ich význam. Faraónovi vysvetlil význam slov a predpovedal mu, že po siedmich úrodných rokoch príde sedem rokov neúrody. Faraón ho ustanovil za správcu egyptských sýpok a zmenil mu meno na „Živiteľ zeme“. Keď na krajinu doľahol hlad, faraón odkázal hladujúcim: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie.“ (Gn 41, 55)

Preto v tejto charakteristike vidíme podobnosť s novozákonným Jozefom. Boh aj s nazaretským Jozefom komunikoval cez sny, ktoré niektorí vysvetľovatelia Svätého písma považujú za zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Matúšovo evanjelium spomína tri Jozefove sny. V jednom mu anjel oznamuje, aby si vzal Máriu za manželku, v druhom, aby utiekol do Egypta a v treťom, aby sa vrátil naspäť do izraelskej krajiny. Môžeme povedať, že Jozef je človekom snov. Je mužom ktorý vie snívať. V svojej odvahe prijal Boží príbeh do svojho života a stal sa aj jeho súčasťou.

Smrť svätého Jozefa

Svätý Jozef sa už nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania. Niektorí odborníci usudzujú, že zomrel skôr, než Boží Syn začal ohlasovať Božie kráľovstvo. Tradícia učí, že počas hlásania náuky Ježiša Krista o nebeskom Otcovi (keďže svätý Jozef už nežil) nevznikali zmätočné domnienky, že Ježiš hovorí o Jozefovi.  

Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie. Je to obraz, ktorý je veľmi blízky celej Cirkvi a aj z tohto dôvodu uctievajú kresťania svätého Jozefa ako patróna dobrej smrti.

Aj z týchto naznačených biblických skutočností je zrejmé, že život sv. Jozefa charakterizuje predovšetkým jednoduchosť, tichosť, skromnosť, pracovitosť a vernosť svojmu povolaniu. Žiadne zvláštne zázraky, ktorými by ohromoval svet, len nenápadný, ale plnohodnotný každodenný všedný život v prítomnosti Ježiša a Márie. A toto je hodné nasledovania aj v našich životoch. Pretože len v zodpovednom plnení si svojich každodenných povinností je skutočná cesta k tomu, aby sa muž – otec stal obrazom Boha Otca pre svoje dieťa.

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo. Jozef naozaj spĺňal úlohu otca rodiny.“

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

Veľký pôst je predovšetkým milostivým časom pokánia! Tento pôstny čas sa stáva príležitosťou urobiť si poriadok vo svojom vnútri, vo vzťahu k svojmu okoliu, svojim blízkym…

Pôstom sa zriekame mnohých dovolených a príjemných vecí. Aj keď nám to nerobí problém, nikdy nie je samotným cieľom pôstu. Vzdávanie sa niečoho je len prostriedkom, ktorý ma privádza k cieľu. A cieľom pôstu je obrátenie srdca! Zmena srdca a  jeho obrátenie k Bohu  je ozajstným cieľom Veľkého pôstu.

Čoho sa teda vzdať v pôste, aby som dosiahol ten pravý cieľ?

Vzdaj sa šomrania a sťažovania!

Za všetko vzdávaj vďaky. Šomranie a sťažovanie nepatrí do výbavy kresťana. Pokús sa svoj život naplniť jednoduchými vecami: pozdrav, úsmev, vypočutie toho druhého…

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého, aby ste neboli odsúdení. Hľa, sudca stojí predo dvermi.“ (Jak 5, 9)

„Ako jej svedčia moc a krása za odev, tak s úsmevom sa díva na budúci deň. Prehovoria jej ústa s múdrosťou, láskavé slová sú na jej jazyku.“ (Prís 31, 25-26)

Vzdaj sa neláskavých rečí a zbytočných slov!

Ako často dnes chýba milota, porozumenie, empatia v rozhovoroch ľudí. Všetci dobre vieme, že oplatí sa byť milý, chápajúci, vnímavý. Snaž sa v pôste odovzdávať láskavé slová okolo seba. Nech je Veľký pôst aj časom vzdania sa zbytočných slov a časom ticha, kedy bude zaznievať Boží hlas.

„Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“ (Ž 45, 3)

„Pýchou sa vyvoláva iba roztržka, tí však, čo správajú sa radou, (pridržiavajú sa) múdrosti.“ (Prís 13, 10)

Vzdaj sa hnevu a neodpustenia!

Dennodenne máš niekoľko dôvodov na hnev, či zlosť. Na všetkých a na všetko. Uč sa však umeniu milovať, odpúšťať, byť trpezlivejší a naplň svoj život postojmi zmierenia.

 „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“ (Mt 6, 14)

 „Prestaň sa hnevať a zanechaj zlosť, nerozčuľuj sa, to vedie len k zlému.“ (Ž 37, 8)

Vzdaj sa hádok a škriepok!

Každému jednému z nás by pomohol pôst od hádok a škriepok. Boh si od nás žiada pôst milosrdného človeka, pretože pôst bez milosrdenstva neosoží tomu, kto sa postí.

 „Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch.“ (Rim 14, 1)

 „Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!“ (1 Pt 3, 8)

Vzdaj sa strachu a obáv!

Koľko obáv a strachu z budúcnosti! Namiesto úprimnej dôvery Bohu. Strach a obavy ťa pripravujú o mnoho síl a často sa jedná o veci, s ktorými sám nič nezmôžeš.

„Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“ (Ž 18, 3)

 „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.“ (Jer 17, 7)

Vzdaj sa smútku a zatrpknutosti!

Koľko smútku a zatrpknutosti je v našich životoch! A toto má za následok množstvo pesimizmu, ľahostajnosti, či nechuti k životu. Pokús sa naplniť svoje srdce radosťou, nádejou a optimizmom.

„Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37, 4)

 „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás.“ (Ef 4, 31)

Vzdaj sa občas svojej pohody!

Ako často si vieš dopriať pohodu? Taký priestor na ničnerobenie! Využi však čas pôstu na hlbšiu modlitbu, na rozjímanie Božieho slova alebo na čítanie nejakej duchovnej literatúry.

Pokús sa darovať niekomu tvoj čas, ktorý je pre teba taký vzácny. Namiesto sledovania televízie, či hry na počítači venuj svoj čas svojej rodine, deťom alebo navštív niekoho osamelého, či chorého v tvojej blízkosti. Zvlášť v dnešnej dobe to mnohí potrebujú.

„Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž.“ (Ž 69, 14)

 „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.“ (Rim 12, 12)

Vzdaj sa zbytočných výdavkov!

Vždy nakupujeme množstvo vecí, aby sme si vylepšili alebo skrášlili život. Skús však v týchto dňoch nakupovať iba to, čo je nutné pre bežný život. Skús si možno všimnúť niekoho v tvojom okolí, čo žije na hranici núdze a poteš ho nejakou drobnosťou. Naplň čas Veľkého pôstu súcitom s druhými.

 „Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým životom ukáže svoje skutky v múdrej skromnosti.“ (Jak 3, 13)

 „Veď blázon hovorí bláznovstvo a srdce mu zamýšľa zlo: konať nečestne, hovoriť bludne proti Pánovi, sklamať túžbu hladného a odstrániť nápoj od smädného.“ (Iz 32, 6)

Vzdaj sa vynášania súdov nad inými!

Koľko súdov každý deň je v našom živote. Súdime ľudí podľa ich vzhľadu, podľa ich rečí, podľa ich majetku, podľa ich správania… Pričom veľmi často tieto súdy vznikajú podľa štandardov tohto sveta a nie vždy sú pravdivé a objektívne.

V mnohých prípadoch cítiš aj krivdy v živote, tie však odovzdaj nášmu Bohu. Pokús sa hľadať aj dobro v živote našich blízkych.

 „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7, 1)

 „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.“ (1 Kor 4, 5)

„Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď‘ nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

(pápež sv. Lev Veľký)

Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Pokánie sa prejavuje rozmanitými spôsobmi. Sväté Písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu.

Pôst, modlitba a almužna sú akoby dopravné značky, ktoré nás vedú správnym smerom – smerom k Bohu.

Pôstom sa zriekame dovolených a príjemných vecí ako je jedlo, nápoje, televízia… Nie je to však čas sebatrýznenia, ale čas oslobodenia sa od toho, čo nás spútava. Každý by mal zisťovať, čo ho spútava a čo ho z týchto pút môže vyslobodiť.

Pôst nie je diéta. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na Boha.  Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu: Ak máme vždy jedenia a pitia nadostač, ľahko sa staneme príliš sebaistými, vidiac len svoje vlastné schopnosti, a podliehame falošnému pocitu úplnej nezávislosti a sebestačnosti, všetko nám je samozrejmé.

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

V modlitbe hľadáme blízkosť Boha, rozprávame sa s Bohom a obnovujeme si naše priateľstvo s Ním. Ježiš často vyhľadával samotu, kde nič nezakrývalo pohľad na Boha, kde ho nevyrušoval hluk. Preto Ježiš hovorí: „Keď‘ sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6).

Teda nielen pôst, ale aj modlitba. Pretože pôst bez modlitby je iba nejakou diétou. A rovnako platí aj to, že modlitba bez pôstu je iba hovorenie množstva slov.

Almužna rozmnožuje našu lásku. Pravá láska je tá, ktorá sa vie obetovať, ktorá vie darovať čosi zo seba. Kto je závislý, kto je pripútaný k veciam, nedokáže otvárať ani srdce, ani ruku. Okolo nás sa vždy nájde dostatok ľudí, ktorí potrebujú naše otvorené srdce a ruky. Chce to len maličkosť – mať otvorené oči a nájsť si čas pre druhého.

Modlitba je prostriedok, ktorý nám pomáha vidieť veci pravdivo. Almužna je konkrétnym skutkom, ktorý pomáha vidieť v druhom človeku brata. Pôstom naša vôľa precitá, aby znovu slúžila Bohu.

Pôst robí človeka vnímavým na Boha a zároveň dáva skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš hlad a smäd.

Pôst, modlitba a almužna nikdy nie sú cieľom. Sú to len prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca!

Skutočným cieľom pôstu je teda zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu.

„Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“ (sv. Bernard z Clairvaux)

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

• v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
• v stredy počas Štyridsiatnice,
• sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

• v deň pred Narodením,
• v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

• v prvý deň Štyridsiatnice,
• v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

• zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.

Svätý veľký pôst, nazývaný tiež Štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona.

Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi.  Má aj svoju vlastnú liturgickú knihu. Tá obsahuje spevy, verše a kánony a biblické čítania na každý deň veľkopôstneho obdobia počnúc nedeľou mýtnika a farizeja a končiac v piatok pred Lazárovou sobotou. Piesne triody boli zostavené prevažne už po skutočnom vytratení sa katechumenátu,   t. j. prípravy a krstenia dospelých kandidátov pri vstupe do Cirkvi. Ich dôraz preto nespočíva na krste, ale na pokání.

Dnes iba veľmi málo ľudí pozná a rozumie jedinečnej kráse i hĺbke tejto veľkopôstnej hymnografie. Ignorácia triody je hlavnou príčinou pomalej zmeny v samotnom chápaní Veľkého pôstu, jeho cieľa a zmyslu – zmeny, ktorá sa krok za krokom usadzovala v kresťanskej mentalite a zredukovala Veľký pôst na právny záväzok a súbor diétnych zákonov. Skutočná inšpirácia a výzva Veľkého pôstu sa dnes úplne vytratila a jediná cesta späť k jej obnoveniu vedie práve cez pozorné načúvanie textov triody. Je napríklad príznačné, že práve tieto texty často varujú pred formálnym chápaním postenia. „Darmo sa raduješ, duša moja, že sa zdržiavaš od jedál, keď nie si očistená od vášní. Ak netúžiš po náprave, budeš klamárom v očiach Božích. Budeš sa podobať zlým diablom, ktorí nikdy nejedia. Ak naďalej zotrváš v hriechu, tvoj pôst bude neužitočný. Preto sa neustále snaž tak, ako keby si stala pred ukrižovaným Spasiteľom, alebo ešte radšej sa snaž byť ukrižovanou s ním, ktorý bol ukrižovaný kvôli tebe.“

Hlavné myšlienky pôstnych bohoslužobných textov vo všeobecnosti sa zameriavajú na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako aj  vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v procese spásy.

Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, vína a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v nás hasí bludnú žiadostivosť vyberavosti, obžerstva a uschopňuje pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu.

Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. V ňom sa každý má dať niesť milosťou modlitby, skutkami pokory a milosrdenstva. Súčasne je dôležité, aby sme sa zapálili čistou láskou k Bohu a ľuďom. Tu hlavnú úlohu zohráva pokora, kajúca modlitba a milosrdenstvo.

Medzi typické bohoslužby Veľkého pôstu (Štyridsiatnice) patria:

• Veľký kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho
• Liturgia vopred posvätených darov
• Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho s poklonami

V ostatných storočiach sa, žiaľ, skutočná obnova kresťanského života nahradila formálnym „plnením veľkonočnej povinnosti“ bez toho, aby sa kládol dôraz na úprimnú „zmenu srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a praktizovanie kajúcich skutkov. A predsa musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym pripustiť, že „pôst nemá pre nás nijaký úžitok, ak neprináša našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

Počas stáročí prešla naša pôstna disciplínam ale aj samotná bohoslužba Veľkého pôstu, mnohými a radikálnymi zmenami. Zachovávanie svätých štyridsiatich dní (pôstu) je už len formalizmom, ktorý sa obmedzuje na zdržanlivosť v určitých dňoch a nekladie dôraz na duchovnú obnovu človeka a zmenu jeho života.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako to radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme počas pôstu zmenili celý svoj život a praktizovali cnosti“ (porov. Homília o sochách 111, 19).

Práve v tomto duchu Cirkev v ostatných rokoch výrazne zmiernila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že ​​veriaci napravia svoje nesprávne chápanie ducha pôstu a budú sa viac venovať praktizovaniu cností a konaniu dobrých skutkov (porov. Pápež Pavol VI., Apoštolská konštitúcia: „Čiňte pokánie!“, 17. február 1966).

Rovnakého ducha Veľkého pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí vo svojom epištolári: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si svoje duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

V dnešnom svete je naliehavo potrebný návrat k pravému duchu pôstu. Je naliehavo potrebný, aby nám pomohol obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

(teologicko – historický pohľad)

Pondelkom po Syropôstnej nedeli začína u gréckokatolíkov Svätá Štyridsiatnica – Veľký pôst pred sviatkom Paschy.

Svätá Štyridsiatnica je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva.

Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

História Veľkého pôstu má dlhú a bohatú tradíciu.

V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst (ako keď‘ mal Mojžiš na hore Sinaj prijať tabule Zákona).

Aj Nový zákon často spomína pôst. V živote Ježiša Krista vidíme prežívanie pôstu, keď sa postil 40 dní pred začiatkom svojho verejného účinkovania.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.

V starokresťanskom spise Didache (Učenie Dvanástich apoštolov) z roku 90 sa píše o praxi pôstu toto: „Nech vaše pôsty nie sú s pokrytcami.“

Sv. Epifanos a iný starokresťanský disciplinárny spis Apoštolské konštitúcie učia: „Pán nám prikázal postiť sa v stredy a piatky. V stredu preto, že vtedy sa zhromaždila veľrada aby odsúdila nášho Pána, a v piatok, lebo v tento deň pretrpel smrť pre našu spásu.“

Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza. V jednom zo svojich listov (340) píše následovne: „Povedz bratom, že keď celý svet zachováva 40 denný pôst, v Egypte nech sa nedajú vysmiať za to, že sa budú zabávať.“

V 3. storočí je zároveň aj najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni boli tí, ktorí sa pripravovali na krst. Príprava zvyčajne trvala zvyčajne tri roky a zakončovala sa spolu so Štyridsiatnicou. Hlavnými aktmi tohto zakončenia boli: vybratie mena ohláseného na začiatku Štyridsiatnice, každodenné zriekanie sa zlého ducha počas celého pôstu, poučenie o pravdách viery a samotný krst na Veľkú sobotu. Tak tu vidíme, že hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť katechumenov, t. j. novoobrátených kresťanov na krst, ktorý sa v tom čase konal počas paschálnej liturgie.

Prečo práve 40 dní pôstu?

Veľkú úlohu pri formovaní pôstu zohráva aj symbolika čísla 40. Číslo 40 má, podobne ako aj ďalšie čísla (3, 7, 9), symbolický význam už od najstarších biblických čias. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní.

Všimnime si niektoré udalosti zo Starého zákona:

• 40-dňová potopa: „Lebo už len sedem dní – a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil.“ (Gn 7, 4),
• 40-ročné putovanie Izraela po púšti: „..a vaši synovia budú štyridsať rokov blúdiť po púšti a budú pykať za váš odpad, kým ich telá nepohynú na púšti.“ (Nm 14, 33),
• 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona: „A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu. Potom Pán napísal na tabule príkazy zmluvy, desatoro prikázaní.“ (Ex 34, 28),
• 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu Horeb: „Vstal teda a jedol a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.“ (1 Kr 19, 8).

Symboliku tohto čísla môžeme nájsť aj v Novom zákone:

• Ježiš Kristus sa 40 dní postil na púšti: „A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.“ (Mt 4, 2),
• Kristus sa po svojom vzkriesení 40 dní zjavoval na zemi: „Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.“ (Sk 1, 3).

Prečo má Veľký pôst trvanie 40 dní? Ako sa to počíta?

Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni.

Podľa jednej interpretácie, vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 =) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst vo Východnej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

Podľa druhej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 + 5), spolu dávajú 40 dní pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevsko-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov (nevynímajúc soboty a nedele) sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazárovou sobotou. Teda v piatok pred Lazárovou sobotou končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa do Svätej Štyridsiatnice nepočíta.

Svätý a Veľký týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a nie je zahrnutý do štyridsaťdňového pôstu, ako to uvádza aj svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame Veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré  sa nám počas tohto týždňa dostali“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu sa počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu.

Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

Pôst v byzantskej tradícii

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí:

• telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie sa určitých jedál, nápojov a zábavy, 
• duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu,
• duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním cností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď smieme jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty“ (porov. Chron. Katech. 9).

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval miernu mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135. list).

Aby sa počas Veľkého pôstu vytvorila atmosféra modlitby, cirkevní Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas Veľkého pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť sa na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1).

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého (najmä od ťažkého hriechu) je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každého zla znamená držať jazyk na uzde, potláčať hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržiavať sa týchto vecí – v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). Toto je v súlade s prorokovým zvolaním: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11).

Svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa zdržať hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1Jn 1, 8).

Boží zákon nám predpisuje konať pokánie, pretože „ak nebudeme činiť pokánie, všetci zahynieme“ (Lk 13, 3).

Veľký pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcnych praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a o odčinenie svojich hriechov. Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy: „V dávnych dobách mnohí kresťania prijímali sväté Tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý a veľký štvrtok). Vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, cirkevní Otcovia vyčlenili štyridsať dní (Veľkého pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť na bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou mohli s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu čo najviac razy“ (porov. Homília proti Židom III, 4).

Duchovná obnova, a to ​​praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to naznačil svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, ktorým nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Cirkevní Otcovia trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúcne modlitby a poklony. Jedna taká kajúcna modlitba s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch. 

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas Veľkého pôstu (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3) a nabádali veriacich, aby „zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11). 

Pôstne obdobie je teda v prvom rade milostivým obdobím pokánia a pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

Mnohí kresťania (mladí, či starí) si na začiatku Veľkého pôstu často povzdychnú: Zasa pôst! Zasa koniec zábavy! Zasa obmedzovanie v jedle, pití, cigaretách! Zasa obmedzenie pozerania televízie! Zasa obmedzenie času na počítači! Zasa viac modlenia! Zasa viac rozjímania o kríži…

Aj z týchto povzdychov je cítiť, že mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst. Prečo? Lebo pôst je pravý opak toho, čo nám každý deň a bez prestania ponúka reklama okolo nás! Veď si len všimnime, s kým alebo čím sme dennodenne pozývaní prežívať neopakovateľné, nezabudnuteľné, priam rozprávkové chvíle: Káva! Čokoláda! Mobil! Auto! Televízny program!

Mnohí kresťania dnešnej doby nemajú radi pôst, avšak to len preto, lebo nechápu jeho skutočný význam v živote človeka.

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu.

V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Židia chápali pôst, ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že to so svojou modlitbou myslia vážne, tiež ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť, prosia o odpustenie, pomoc a chcú sa týmto vrátiť k Bohu.

Aj Nový zákon často spomína pôst. Keď mal Ježiš začať svoje verejné pôsobenie, sám sa utiahol na púšť, kde sa 40 dní postil. Dokonca ho počas toho diabol pokúšal. V tom vidíme, že aj samotný Boží syn považoval za potrebné postiť sa. V očiach zákonníkov síce nedodržiaval niektoré zaužívané pôstne ustanovenia, ale len preto, aby zdôrazňoval podstatu pôstu namiesto rôznych povrchných úkonov. Argumentoval, že človek nebol stvorený pre pôst, ale pôst pre človeka: teda pôst ma človeku slúžiť, nie naopak!

Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia). Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa, a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach alebo v dobe núdze boli vyhlasované verejné pôstne dni.

Prvotná cirkev preberá židovské postoje, ale pôst praktizuje v iné dni a to v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postili päť dni v týždni a jedli len v sobotu a v nedeľu. Mimo to si ukladali obmedzenia aj vo výbere potravín: zriekali sa v tej dobe mäsa, vajec, syra a zdržovali sa vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ a voda, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie. Pri tom dávali prednosť surovej strave pred varenou. Varená zelenina mala už charakter sviatočného jedla.

Pôst prvotnej cirkvi je výrazom bdelosti a očakávania Pána. Pôstom kresťania vyznávajú, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst.

Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst.

Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je priam také staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré totiž dal Boh človeku, bolo prikázanie postiť sa. (porov. Gn 2, 17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie vyslovene pôstne, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo určitého stromu.

Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme vyhnaný z raja. Preto sa budeme postiť, aby sme znovu do raja vstúpili.“

Sv. Atanáz o pôste hovorí nasledovne: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.“

Pôst teda posväcuje telo a ono sa stáva priestupným pre Božieho Ducha.

Pôst nemá byť iba formálnym splnením príkazu Cirkvi, ale spontánnym hnutím srdca v duchu výzvy: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom a modlitbou!

Pre mnohých ľudí je dnes pôst skôr prežitkom. Všimnime si ale napr. zvyky našich predkov počas pôstnych dní.

Naši predkovia rozličným pôstom prispôsobil nielen jedálny lístok, ale aj život rodiny. Ľudia sa zdržiavali nielen bohatých jedál, ale aj alkoholu, či zábavy a snažili sa počas tohto obdobia preukazovať úctu Bohu, svoj život obrátiť na Boha aj vďaka dočasnému asketizmu.

Pôst nemal len duchovný, ale aj zdravotný význam. Zásoby jedla vydržali dlhšie, ľudia vystriedali rôzne potraviny a telo sa pripravilo na ďalšie sviatky, ktoré boli opäť spájané s množstvom jedla – Veľkú noc, Vianoce…

Pôstna tradícia bola často posilnená aj ľudovou vierou. Hovorilo sa, že pôst zabezpečí v budúcnosti lepší život a viac peňazí. Aj kvôli tomu sa v čase pôstu (hlavne prísneho pôstu na prvý deň pôstu) jedli šúľance alebo rezance, ako znak dlhých klasov na poli a tiež šošovica ako znak hojnosti.

Veľký pôst mal v mnohých ohľadoch medzi ľuďmi racionálny charakter. Sebazaprenie, duševné prípravy, modlitby, spoveď a sväté prijímanie spojené so striedmou pôstnou stravou stupňovali duševnú činnosť človeka a mali na ľudský organizmus blahodarný vplyv.

Výsledkom dobre prežitého a dobrovoľného pôstu má byť zmena zmýšľania a života. Obrátiť sa k Bohu cez službu lásky k blížnemu je jeho podstatou.

Skutočný pôst má mať konkrétny cieľ. Cieľom pôstu nie je iba samotná príprava na prežívanie blížiacej sa udalosti spásy, ale aj zmena zmýšľania – pokánie.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!

Samotný pôst a jeho prežívanie nie sú teda cieľom. Koľkí sa uspokoja s tým, ako všetko dodržali z pôstnej disciplíny, na koľkých pobožnostiach sa zúčastnili… Toto ale nie je samotný cieľ pôstu, toto sú iba  prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca! Veľmi pekne to vyjadril pápež sv. Lev Veľký. „Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď‘ neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď  nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.

Počas Veľkého pôstu budeme rozjímať o kríži a utrpení Ježiša Krista. Pokúsme sa však spoznať aj svoj vlastný kríž, kde odovzdáme svoj starý život a prijmeme život podľa vzoru Ježiša Krista.

Nech je pre každého z nás obdobie Veľkého pôstu časom milosti, modlitby, posvätenia a predovšetkým obnovenia nášho vzťahu k Bohu a blížnym. Vykročme na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.                        

o. Miroslav