(uvažovanie o pokore pomocou návodu sv. J. M. Vianneyho)
„Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ (Thomas Feverel Merton)
Veľmi často počúvame v duchovnom živote, zvlášť v pôstnom období, pozvania k pokore. Prečo vlastne sa tak intenzívne opakuje toto pozvanie v našich životoch?
Pokora často vyvoláva v človeku obrazy slabosti, podriadenosti a strachu, čo je veľmi mylná predstava. Pravá pokora je v skutočnosti prejav sily, odvahy, sebavedomia, radosti a aj spokojnosti.
Čo je teda pokora? Pokora, ako protiklad pýchy, je čnosť, ktorá charakterizuje človeka podľa toho, ako vníma a prijíma seba a aký postoj zaujíma k svetu, životu, Bohu a blížnym.
Aj z týchto slov je isté, že pre rozvoj pokory je veľmi nevyhnutné spoznávanie seba samého, vnímanie pôsobenia Boha v svojom živote, ako aj poznanie vlastnej nedokonalosti a hriešnosti. Tento postoj pokory prebúdza ducha pokánia a pokánie privoláva Božiu milosť.
Sv. Ignác z Loyoly povedal: „Je celkom isté, že sa Boh k nám zachová veľmi štedro, ak v nás nájde veľkodušnú a hlbokú pokoru.“
Jedným z najväčších odborníkov na tému pokora verzus pýcha je známy farár z Arsu, sv. Ján Mária Vianney, ktorý dlhé hodiny počas svojej kňazskej služby strávil v spovedelnici. Práve pastoračné skúsenosti tohto kňaza sú veľkým obohatením aj pre súčasného človeka. Veľmi poučné sú jeho rady do duchovného života, keďže veľmi dobre poznal silu a útoky diabla.
Uvažujme spoločne v intenciách jeho rád ohľadom pokory, ktorá je základnou čnosťou v boji proti pýche, ktorá je matkou každého hriechu. A zvládnuť boj s hriechom, znamená obstáť v boji s diablom.
Samotné myšlienky návodu sv. J. M. Vianneyho (naznačené hnedou farbou), ktoré som našiel na internete, sú doplnené komentárom a citátmi zo Svätého Písma.
1. Nechváliť sa na verejnosti svojimi dobrými skutkami a úspechom, nerozprávať o svojich prednostiach, ale ani o omyloch. Neopakovať to, čo iní hovoria o nás.
Pokora potvrdzuje rozhodnutie človeka, ktorý si uvedomuje, že je nástrojom v Božích rukách.
Pokorný človek sa teda chráni všetkého a neupozorňuje na nič, čo by naň obracalo pozornosť ľudí.
Človek si uvedomuje svoju závislosť na Bohu, čo však nezmenšuje hodnotu človeka, ale vedie ju k plnej zrelosti a uschopňuje človeka realizovať dobro.
„Toto hovorí Pán: Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou, boháč nech sa nechváli svojím bohatstvom.“ (Jer 9, 23)
„Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.“ (Gal 5, 26)
2. Ukrývať svoje dobré skutky, almužny, modlitby, pokánie, dobrodenia preukázané blížnemu, ako aj neviditeľné milosti, ktoré udeľuje sám Boh.
Pokorný človek je ochotný pomáhať druhým, či načúvať druhým bez nejakých predsudkov.
Pokorný človek nečaká na ľudskú priazeň, potlesk, či pochvalu od ľudí, nakoľko takýto postoj by bol hľadaním seba, a nie Boha.
„Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 17-18)
„A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt, 6, 4)
3. Netešiť sa z pochvál a iba samému Bohu pripisovať skutok, kvôli ktorému nás ľudia chvália. Dobre je prejsť v rozhovore na inú tému, aby sme prerušili pochvaly.
Pokorný človek si uvedomuje, že všetky dobré úmysly, skutky, ktoré urobil a získal, celý jeho život nie je jeho dielo, či dielo jeho šikovnosti, ale sú to všetko dary od Boha, ktorý miluje človeka. Pokorný človek nič nepripočítava sebe, ale všetko pripisuje Bohu.
Človek má iba takú cenu, akú má pred Pánom Bohom, svojím Stvoriteľom.
„Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden.“ (Ž 96, 4)
„Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna.“ (1 Kor 15, 10)
„Lebo veľká je moc Božia, pokorní mu vzdávajú chválu.“ (Sir 3, 21)
4. Nehovoriť o sebe ani zle, ani dobre. Sú ľudia, ktorí často hovoria o sebe zle preto, aby ich chválili. To je falošná pokora. Nehovorte o sebe nič a buďte presvedčení, že sami ste úbohí a že vás iba Boh z ľútosti drží na svete.
Pokorný človek sa nepovažuje za lepšieho ako ostatní a pyšný človek si myslí, že je najlepší na svete.
Pokorný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pokorný a pyšný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pyšný.
Pravá pokora teda vyžaduje od človeka poznanie a úprimnosť k samému sebe. Človek, ktorý je pokorný, pozná svoje vlohy, zručnosti, ale aj problémy, nedostatky, pády, či poklesky.
Takisto veľkým nebezpečenstvom je u niektorých predstieranie pokory, len aby sa človeku dostalo ešte väčšej chvály a ocenenia. Kde sa do konania človeka vkradne sebectvo, samoľúbosť, egoizmus, pýcha pod pláštikom zbožnosti, úprimnosti, jedná sa o falošnú pokoru, či pokrytectvo.
Pokora teda nie je nič iné ako skutočná láska a pravda v praxi. Ak chce pokora ísť za hranicu pravdy, či ozajstnej lásky, je falošná.
„Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.” (Lk 17,10)
„Odložte teda všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie.“ (1 Pt 2, 1)
„Odstráň od seba falošné ústa a úskočné pery nech sú ďaleko od teba.“ (Prísl 4, 24)
5. Nikdy sa nehádať so seberovnými. Treba ustúpiť, ak to dovoľuje svedomie. Nech sa nám nezdá, že je pravda vždy na našej strane. Len človek plný pýchy chce, aby bolo vždy podľa neho.
Pokorný človek, keďže má na pamäti svoje slabosti a poklesky, snaží sa pochopiť i slabosti, či nedokonalosti svojich blížnych a ich chyby i poklesky prikrýva plášťom kresťanskej lásky.
Pre pokorného človeka je charakteristické to, že má ochotu uvedomiť si svoj vlastný podiel viny na konflikte a hľadá príležitosť k zmiereniu. Počas hádok, či konfliktov je pripravený počúvať druhú stranu a dať jej priestor, aby sa vyjadrila.
Mnohí majú tendenciu unavovať v častom odpúšťaní, ale pokorný človek má pred očami Ježišovo slovo o neustálom odpúšťaní: nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. (porov. Mt 18, 22)
„Nevaď sa pre nič za nič s človekom, ak ti nič zlého nespravil.“ (Prísl 3, 30)
„Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch.“ (Rim 14, 1)
„Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26)
6. Nebyť smutný a nežialiť, ak nás hania. To by svedčilo o nedostatku pokory. Podľa vzoru svätého kráľa Dávida (žalm 7,5), treba ďakovať Bohu, keď sa nám ľudia odplácajú zlom za dobro.
Pokorný človek si nikdy nepripisuje úspech, ani sa nedá znepokojiť neúspechom, ale všetko v živote odovzdáva Bohu.
Pokorný človek, ktorý má túžbu žiť svoj život podľa evanjelia (evanjelium znamená radostnú zvesť), sa vyznačuje vnútornou radosťou a optimizmom, čo sú zároveň základné piliere kresťanského života. Radosť je vyjadrením viery v Boha a v jeho prisľúbenia, pričom táto radosť je výsledkom vlastných skúseností života s Bohom.
Radosť u pokorného človeka je to konkrétne žitá viera, ktorá vychádza jednak z Božieho Slova, ale aj z presvedčenia o Božej prozreteľnosti.
Teda situácie v živote, kedy nás hania, ničia a vyvoláva to v nás pocit smútku, žiaľu, nervozity, nie sú dôvodom na útek pred týmito situáciami. Pokorný človek si v týchto prípadoch zachováva pokojného ducha, oblečie si trpezlivosť, vytrvalosť a dôveru v Božiu pomoc.
Smútok nie je postojom kresťana a aj keď v živote človeka je množstvo nepríjemných situácií a okamihov, pokorný človek ich prostredníctvom modlitby prekonáva a ide stále vpred.
„Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.“ (1 Pt 3, 9)
„Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým!“ (1 Sol 5, 15)
7. Podľa vzoru Krista, ktorý bol naplnený výsmechom, ako aj podľa vzoru apoštolov, ktorí sa tešili, že mohli trpieť z lásky k Spasiteľovi, treba ochotne znášať prenasledovania a urážky, lebo to bude naším šťastím a nádejou v hodine smrti.
Utrpenie a kríž sú veľmi častou ponukou Boha pre kresťanov. A kresťania túto ponuku prijímajú z lásky k Bohu, presne podľa vzoru apoštolov a prvotných kresťanov.
Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu.
Pokorný človek si v modlitbách vyprosuje silu, ktorá mu chýba a ktorú potrebuje, aby mohol zvládať všetky prenasledovania, urážky a protivenstvá.
Veľkým vzorom je pokornému človeku Ježiš Kristus, aj keď jeho postoje boli mnohým na smiech, ale aj apoštoli, ktorí sa tešili, že mohli trpieť z lásky k svojmu Spasiteľovi, lebo to ich napĺňalo šťastím a hlavne nádejou v hodine smrti.
Pohľad na Kristov kríž, ale aj na všetko čo ukrižovaniu predchádzalo, povzbudzuje pokorného človeka statočne niesť svoje kríže a zvládať všetky prenasledovania. Žiaden učeník Ježiša Krista nebol a nebude uchránený od prenasledovania, či kríža.
„Mnohí ma prenasledujú a sužujú, no ja sa neodkláňam od tvojich prikázaní.“ (Ž 119, 157)
„Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12, 10)
8. Nerobiť sa nevinným a neospravedlňovať sa, ak sme sa dopustili činu hodného odsúdenia.
Pokorný človek si dokáže priznať, že sa mýli a že spravil chybu. Pyšný človek si to priznať nedokáže a myslí si, že tí druhí sú na vine a on za nič nemôže.
Pokorný človek, ktorý si vie priznať vinu, nemá tendenciu ukazovať sa istým spôsobom, ktorý je skutočnosti iný. Čiže zmýšľanie nie je odlišné od vonkajšieho vystupovania.
Človek potrebuje žiť v pravde pred Bohom a pred ľuďmi. A toto je zároveň návod na žitú pokoru.
Pápež František povedal: „Kresťan, ktorý si nevie priznať hriech, nie je dobrým kresťanom.“
„Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame; a očisti si srdce od každej neprávosti!“ (Sir 38, 10)
„Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia.“ (Flp 2, 14-15)
9. Túžiť po nepríjemných veciach a skromne sa obliekať.
Pokorný človek sa vyhýba všetkému nápadnému v reči, v oblečení i v modlitbe. Nevystavuje svoje prednosti. Ani jeden apoštol nebol viac nejako vyzdvihnutý samým Kristom.
Tak ako sa pokorný človek nevystatuje svojimi prednosťami, tak sa zároveň ani nezarmucuje, ak jeho prednosti nie sú dosť oceňované od iných, alebo dokonca sú zaznávané alebo znižované.
Pokorný človek vždy hovorí to, čo si myslí a cíti, lebo miluje pravdu a chce, aby sa jeho slová a skutky zhodovali s jeho myšlienkami.
„Synu, v pokore konaj svoje práce, a milovať ťa budú viac ako najslávnejších ľudí.“ (Sir 3, 19)
„Nikdy sa nevychvaľuj svojím odevom, ani sa nevypínaj, ak sa ti dostane cti: lebo jedine skutky Najvyššieho sú obdivuhodné, jeho diela sú slávne, skryté a neviditeľné.“ (Sir 11, 4)
Toto je návod na pokoru od svätého kňaza z Arsu, ktorého prezývali aj „mučeníkom spovedelnice”, keďže spovedal denne aj 15 hodín. Videl na vlastnom živote, ako diablovi vadí, keď sa ľudia spovedajú, pretože vždy, keď mal k nemu prísť veľký hriešnik, diabol na neho útočil obrovskou silou a násilím. Sv. Ján Mária Vianney zachránil pre nebo veľa duší.
Aj z naznačených myšlienok sa môžeme pýtať, kde je hranica medzi pokorou a pýchou? Kedy spoznáme, že môj život sa vyznačuje pokorou? Túto hranicu musí každý hľadať vo svojom vnútri, v svojom srdci, ktoré je ukazovateľom ako človek prijíma seba a svojich blížnych. Preto je veľmi dôležité potláčať v sebe to, čo by nás viedlo k pýche a to hneď v zárodku, lebo keď už je neskoro, väčšinou si nepriznáme, že sme pyšní.
Ponuka, skrze jeho návod na pokoru, je daná aj pre nás. Ako zareagujeme, to už záleží iba na každom jednom z nás!
„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 29)
o. Miroslav