Október – úcta k Panne Márii prostredníctvom ruženca

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, § 487) Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, § 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (Jn 19, 26 – 27). Elias Vella povedal:

Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia (a neraz sa ho i obávajú) vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (KKC, § 971). Mária je tiež stvorená, ako každý jeden z nás, aj keď bola uchránená od dedičného hriechu. Cirkev pozná mariánske pútnické miesta, mariánske sviatky, piesne i modlitby nie preto, aby nimi zatienila miesto, ktoré patrí Bohu, ale aby ľuďom vo viere pomohla

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

Z histórie posvätného ruženca

Modlitba ruženca patrí v kresťanskom novoveku medzi najrozšírenejšie modlitby. Je to rozjímavá modlitba, zameraná na uvažovanie nad Božím slovom. Jednotlivé tajomstvá ruženca sa totiž opierajú o Sväté písmo. Zároveň je to modlitba, ktorou si uctievame Pannu Máriu A napriek svojej dĺžke a napriek rozličným námietkam patrí aj medzi najobľúbenejšie pobožnosti.

Počiatky tejto modlitby siahajú do 11. storočia, keď sa mnísi v kláštoroch modlili breviár, ktorého súčasťou bolo 150 žalmov. Nie všetci mnísi však vedeli čítať, preto sa ako náhradu modlili 150 Otčenášov. Táto modlitba sa rozšírila z kláštorov aj medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou. Dokazuje to aj skutočnosť, že jedna ulica v Londýne sa v tom období volala Pater Noster Row. Už v 12. storočí v nej bývali ľudia, ktorí vyrábali pomôcku na túto modlitbu – zrnká spojené niťou do jedného celku.

V 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavujú veľkí mariánski ctitelia, medzi nimi najmä Bernard z Clairvaux. V tom čase boli Otčenáše nahradené modlitbou Raduj sa, Bohorodička. Táto modlitba sa začala nazývať žaltárom Panny Márie, keďže sa skladala zo 150 modlitieb k Bohorodičke. Treba dodať, že v tomto storočí modlitba Raduj sa, Bohorodička pozostávala len z prvej, biblickej časti. Až v 16. storočí pápež Pius V. schválil aj nám známu druhú časť.

Koncom 12. storočia a v priebehu ďalších dvoch storočí sa modlitba žaltára Panny Márie dostala trochu do úzadia. Ľudí trápili morové epidémie a aj v cirkvi bolo viacero problémov ako trojpápežstvo, avignonské zajatie a podobne.

Podľa mnohých legiend Panna Mária odovzdala ruženec sv. Dominikovi Guzmánovi, ktorý žil v 13. storočí. No táto skutočnosť nie je historicky udržateľná. Fakt, že Panna Mária odovzdala modlitbu ruženca sv. Dominikovi, rozšíril najmä dominikán Alan de la Roche. Je však historicky potvrdené, že v jeho dobe (15. storočie) boli Ako vieme, sv. Dominik Guzmán bol veľkým mariánskym ctiteľom a taktiež bol fascinovaný Božím slovom. Bol to teda muž uvažovania nad Božím slovom a súčasne muž, ktorý bol oddaným synom Panny Márie. Keďže oba tieto prvky patria k podstate modlitby ruženca, v tomto zmysle sv. Dominika môžeme považovať skutočne za duchovného pôvodcu modlitby ruženca.

Ozajstný rozkvet modlitby ruženca sa začal v 15. storočí a podieľali sa na ňom najmä traja muži.

Kartuzián Henrich Kalkarský začal za prvou časťou Raduj sa, Bohorodička dopĺňať rôzne invokácie, krátke zamyslenia zo života Pána Ježiša alebo Panny Márie. Vytvoril až 150 týchto zamyslení, čo bolo ťažké na zapamätanie.

Ďalší kartuzián Dominik Pruský ich zredukoval na 50 a ako prvý ich aj zapísal.

Zásadnú vec vo vývoji ruženca urobil dominikán blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 150 Raduj sa, Bohorodička rozdelil na 15 desiatkov. Každý sa začínal modlitbou Otče náš, potom nasledovalo 10 x Raduj sa, Bohorodička, pričom každé Raduj sa, Bohorodička bolo zakončené invokáciou. Bl. Alan ako prvý rozdelil spomínaných 15 desiatkov na tri skupiny – prvých päť desiatkov tvorili tajomstvá vtelenia, ďalších päť tajomstvá umučenia a posledných päť tajomstvá zmŕtvychvstania, čo bol akýsi zárodok ruženca radostného, bolestného a slávnostného. Tento dominikán zomrel v roku 1475 a vieme, že už v roku 1483 existovalo ružencové bratstvo v nemeckom Ulme, ktoré používalo také ružencové tajomstvá, ako ich poznáme my dnes. Dominikáni boli v tomto období najhorlivejší ohlasovatelia a šíritelia modlitby ruženca, preto bl. Alan túto skutočnosť projektoval na zakladateľa Rehole kazateľov (dominikánov).

Definícia modlitby ruženca prišla v 16. storočí za pontifikátu Pia V., ktorý roku 1569 vydal bulu Consueverunt Romani Pontifices, kde ako prvý pápež definoval ruženec. Pápež Lev XIII. vydal niekoľko apoštolských listov na podporu mariánskej úcty a osobitne modlitby sv. ruženca. V r. 1887 zvýšil liturgický stupeň sviatku Ružencovej Panny Márie a október zasvätil Panne Márii ako Kráľovnej sv. ruženca. Po pokoncilovej liturgickej úprave, ktorá silno zjednodušila liturgický kalendár, je siedmy október zaradený do cirkevného kalendára ako záväzná spomienka Ružencovej Panny Márie. 

Svätý pápež Ján Pavol II. 16. októbra 2003 vydal apoštolský list Rosarium Virginis Mariae, v ktorom zaviedol nových päť desiatkov ruženca tajomstvá svetla, ktoré obsahujú tajomstvá z verejného pôsobenia Pána Ježiša.

Prečo sa teda modlíme posvätný ruženec?

Počas modlitby ruženca intenzívnejšie prežívame spojenie s Pannou Máriou. Hovorí sa, že keď na mori zavládne búrka a loď je na pokraji katastrofy, posledným prostriedkom k jej záchrane je vyhodenie všetkého cez palubu. Toto však nemusí byť len metafora zo života námorníkov, ale je to situácia Cirkvi a kresťanov. Niekedy je potrebné zbaviť sa všetkého toho balastu a zaťažujúceho neporiadku. Čo si však máme nechať? Evanjelista Matúš píše: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a (toto) všetko dostanete navyše.“

Čo je to Božie kráľovstvo a ako ho nájsť? A kde ho máme ísť hľadať? Joachim Meisner hovorí, že odpoveď na tieto otázky nám môže dať ruženec. Na konci ruženca je kríž, ktorý tvorí zároveň i začiatok ruženca. Na tomto mieste sa modlíme vyznanie viery. To je celá naša vierouka. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Kríž je kniha, ktorú nikdy neprestaneme študovať.“ A sv. Bruno dal napísať na bránu svojho kláštora: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča.

Kto sa modlí ruženec, cíti to, čo prežívali na ceste do Emauz učeníci: „Či nám srdce nehorelo, keď s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ Srdce horiace pre Ježiša Krista je nádej sveta. Svet nepremieňajú teórie, ale horiace srdce. Ak sa modlime sv. ruženec, či už v rodinách alebo vo farskom spoločenstve, spoznávame základy svojej viery.

Posvätný ruženec, ktorý sa vyvíjal pod vplyvom Božieho Ducha, je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti. Ľahko sa včleňuje do duchovnej cesty kresťanského života, ktorý po dvoch tisícročiach nestratil nič zo svojej počiatočnej sviežosti a cítil sa zasiahnuť na hlbinu. S ružencom vstupujeme do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom ruženca získavame množstvo milostí, ako keby sme ju prijímali priamo z rúk Vykupiteľovej matky.

Pravá Mariánska úcta

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Avšak aj pri Mariánskej úcte je možné nájsť znaky falošnej úcty, čo je veľmi nebezpečné.

Znaky falošnej úcty rozoberá sv. Ludovít Mária Grignion v svojej mariánskej teológii:

  1. Posudzovačnosť – je známkou pýchy ducha, ktorá kritizuje všetky prejavy zbožnej úcty jednoduchých ľudí,
  2. Úzkostlivosť – čiže strach z uctievania Matky, aby sme neurazili Syna a nevyvyšovali ju nad neho,
  3. Vonkajškovosť – úcta spočívajúca iba na vonkajších úkonoch, ktorá nevedie k premene života a k napodobňovaniu čností Panny Márie,
  4. Opovážlivosť – zotrvávanie v hriechoch a zlých návykoch a spoliehanie sa na milosti vyprosené Máriou,
  5. Nestálosť – striedanie prílišného nadšenia s vlažnosťou, náladovosť v úcte,
  6. Pokrytectvo – ukrývanie hriechov a nemorálneho života pod pláštik Panny, vydávanie sa za jej služobníkov s cieľom zdať sa lepšími v očiach druhých,
  7. Zištnosť – utiekanie sa k Panne Márii iba v časoch choroby a nebezpečenstva.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Iba v ňom sme boli požehnaní všetkým duchovným požehnaním. Len on je jediný Majster, ktorý nás má učiť, jediný Pán, od ktorého máme byť závislí, naša jediná Hlava, s ktorou máme byť spojení, náš jediný Vzor, ku ktorému sa máme pripodobniť, náš jediný lekár, ktorý nás má uzdravovať, naša jediná Cesta, ktorá nás má viesť, naša jediná Pravda, ktorej máme veriť, náš jediný Život, ktorý nás má oživovať, a naše jediné Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

(sv. Ľ. M. Grignion z Montfortu: O pravej úcte k Panne Márii. Košice, 1993)

Presvätá Bohorodička, zachráň nás!