Grafitek

(zamyslenie na začiatku prázdnin a dovoleniek)

Skončilo sa obdobie skúšania, opráv známok na konci školského roka a mnohí sa dočkali aj posledného dňa v škole. Pre mnohých nastáva čas lúčenia a zároveň čas očakávania nových zvítaní počas prázdnin. Tešia sa deti, ale aj rodičia…

Mnohí si však začínajú klásť otázky, ako prežiť čas prázdnin a dovoleniek, ktorý je pred nami. Tieto otázky netrápia iba deti, ale aj ich rodičov.

Skúsme si hneď na začiatku určiť priority prežívania prázdnin, či dovolenky. Prežitie dovolenky a aj prázdnin by totiž malo byť zmysluplné (ako to často zvykne hovorievať pápež František) a rodinné.

Prichádza čas, kedy sa rodičia nebudú môcť spoľahnúť na školu, družinu, či CVČ ohľadom starostlivosti a výchovy ich detí. Sú nútení sami rozmýšľať a pripraviť zaujímavý a oslovujúci program pre svoje ratolesti. Je tu čas, kedy sa v rámci svojich rodín musia realizovať rodičia. Je to veľmi náročné a nie vždy ideálne!

Keď sa totiž na začiatku školského roku pýtame detí ako prežili prázdniny, mnohé odpovedajú, že nudne a stereotypne a že sú už aj radi zasa v škole. Rodičia, nedajte ani najmenšiu príležitosť k takýmto odpovediam vašich detí.

Rodina je od nepamäti najbližším a najvplyvnejším prostredím, ktoré od prvých okamihov života jednotlivca i neskôr počas jeho vývoja utvára a formuje jeho osobnosť a správanie.

Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v živote človeka pochádza z toho, že ľudia strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt a chýbajú im pevné normy správania. Či nie teraz je priestor na to, aby sa v našich rodinách rodičia spolu so svojimi deťmi zamýšľali nad povolaním človeka v tomto svete a ozrejmili si základné pravdy, ktoré sa vzťahujú na človeka, vieru a Boha? Či nie teraz je čas na utužovanie rodinných vzťahov?

Ak sa rozhodneme prežiť nastávajúce dni rodinne, tak je tu pozvanie aj k zmysluplnosti prežitia. Istotne sa mnohí tešia na voľno, oddych, relax, more, tábor… A isto mnohí oprávnene i zaslúžene. Ale nezabúdajme pri plánovaní aktivít na Toho, ktorý dáva zmysel nášmu životu? Na Boha!

Ako často počuť vetu: „Na dovolenke nechcem byť nikým a ničím vyrušovaný!“? Paradoxom je, že čím má človek viac voľna, tým menej sa venuje Bohu. Voľný čas sa mení na prežívanie nových zážitkov, inokedy aj na nebezpečné dobrodružstvá, keď sa človek cíti od domova, svojich blízkych i Boha ďalej ako zvyčajne.

Dovolenkovať, či prázdninovať znamená  zdržať sa zvyčajnej činnosti, aby sme sa mohli sústrediť na niečo iné. To sústredenie v živote kresťana by malo byť zamerané na uvedomenie si existencie Boha. To však neznamená, že počas dovolenky nie je dovolená žiadna zábava, oddych, či relax. Dovolenku a prázdniny však treba chápať ako dar, ako krátky čas, ktorý nesmieme nechať jednoducho uplynúť, ale ktorý máme oceniť v jeho plnej hodnote.

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Znie to čudne, pretože neregistrujeme ponuky žiadnej cestovnej kancelárie na dovolenku s Bohom, ale je to možné skrze rozhodnutie srdca. Každodenný kontakt v modlitbe a láske voči blížnemu, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sú ovocím našej spoločnosti s Bohom.

Cirkev nám vychádza v ústrety s konkrétnymi ponukami rozličných aktivít na archieparchiálnej alebo farskej úrovni (púte, tábor, Deň farnosti, výlety…) Registrujeme tieto ponuky? Uvažujem o nich?

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemnú dovolenku a prázdniny, s Bohom a v rodine!

 o. Miroslav

 

PS: Prijmite aj také dovolenkové Desatoro duchovného života, ktoré nám môže dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.
2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.
3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.
4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.
5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.
6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.
7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.
8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.
9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.
10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťanská bohoslužba je „vrcholom i prameňom“ života kresťana.  Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen (čl. 11) zdôrazňuje to, že východní kresťania s veľkou láskou slávia svoju bohoslužbu, ktorá má schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti.

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie, ktoré je asi väčšine veriacich najbližšie. Tu je si však potrebné uvedomiť, že aj keď  je pohnútkou k prinášaniu obeti bohoúcta (prejav a vzdanie Bohu najvyššej úcty a slávy), tak účelom liturgie nie je iba premeniť chlieb a víno, ale hlavne premeniť samotného človeka – jeho vnútro, srdce, myslenie, život – v duchu slov Ježiša Krista.

Mnohí svätú liturgiu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista –  svätým prijímaním. Avšak celistvý pohľad na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Nesprávny pohľad na svätú liturgiu má za následok aj to, že neskorší príchod na svätú liturgiu dnes akosi niektorí nevnímajú ako nejaký „prehrešok“ a berú to za niečo prirodzené, veď tá podstatná časť liturgie je aj tak až po kázni.

Taktiež je celkom bežným javom, že niektorí po svätom prijímaní už ani nesmerujú na miesto do lavice, ale zhromaždia sa v predsieni (babinci), kde buď čakajú do požehnania alebo poväčšine hneď po požehnaní Eucharistiou odchádzajú zo svätej liturgie. Vraj to tak robia už dlho, taký je zvyk…

Preto som sa rozhodol napísať aj tento článok, aby som poukázal na to, že skorším odchodom zo svätej liturgie sa jednak oberáme o množstvo milostí, taktiež preukazujeme nedostatok poznania svätej liturgie a nakoniec sa vyčleňujeme zo spoločenstva, do ktorého patríme.

Prečo je teda dobré zostať na svätej liturgii až do jej ukončenia? Všimnime si teologické, ale aj pastoračné dôvody.

1. Správne chápanie Eucharistie

Svätá liturgia (Eucharistia) to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: „Tak  dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k  vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby.  V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote“.

Prostredníctvom svätej liturgie nás teda Boh pozýva k prehĺbeniu vzťahu s ním a na prehĺbenie nášho vlastného duchovného života. Svätá liturgia je žriedlom darov a milostí, ktoré môžem prijímať a čerpať, ak sa však nepozerám na účasť na svätej liturgii ako na nutnú povinnosť, ktorú musím splniť.

2. Nebuďme uponáhľaní

Je na nezaplatenie prísť na svätú liturgiu o čosi skôr, aby sme sa nielen vydýchali (väčšina našich chrámov je na kopci), ale najmä sa vnútorne stíšili a takto sa pripravili na prežívanie toho najväčšieho tajomstva.

Len tak ľudsky si predstavme, že ideme k niekomu na návštevu. K niekomu, kto sa na nás tešil už celý týždeň. Prichystal občerstvenie, pozval aj ďalších spoločných priateľov… A my, už niekoľko minút po príchode, začneme pozerať na hodinky a vysvetľovať ako sa ponáhľame. O čom je taká návšteva? O čom je také priateľstvo?

Ježiš Kristus povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Keďže na každej svätej liturgii sa modlí spoločenstvo veriacich, je medzi nimi prítomný aj sám Ježiš. Táto prítomnosť je v momente premenenia chleba a vína priamo zosobnená prítomnosťou jeho tela, duše a Božstva v Eucharistii. A my to ani nevnímame, lebo myšlienkami sme už doma, v robote a ľutujeme sa, ako nič nestíhame…

Ak teda prichádzame neskoro a odchádzame skôr zo svätej liturgie je to rovnaké, akoby Ježiš Kristus na nás niekde čakal a my meškáme alebo od neho odídeme predčasne. O čom je taká návšteva chrámu? O čom je také priateľstvom s Ježišom Kristom?

3. Patrí sa poďakovať

Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.

Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžeme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali nám posväcovať každý deň nášho pozemského života.

Vidíme tiež, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

Teda čo sa patrí: poďakovať alebo utiecť?

4. Záverečné požehnanie

 Na konci svätej liturgie kňaz udeľuje požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia, k čomu je pozvaný každý jeden z nás.

Veľmi jasne aj o tejto skutočnosti píše Katechizmus katolíckej cirkvi, kde čítame, že „ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.“ (KKC 1128).

Keď je svätá liturgia žriedlom milosti a darov, tak prijatie milosti a darov z tohto žriedla závisí od dispozície každého jedného z nás. Ak ešte pred požehnaním odchádzame z chrámu, dispozícia je pravdepodobne nižšia ako keď konteplujeme Krista a pripravujeme sa na prijatie toho, čo má pre nás a naše dobro pripravené.

5. Farské oznamy a aspekt spoločenstva

Ak odchádzame z chrámu pred skončením svätej liturgie, opúšťame vlastné spoločenstvo v čase plného milostí.

Farnosť (platí to aj o filiálnej obci) je spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Ešte raz: majú záujem! Farské oznamy, ktoré kňaz pripravuje väčšinou aj celý týždeň, nie sú len akýmsi vyplnením určitého časového priestoru v liturgii, nie sú ani formalitou a nutnosťou. Farské oznamy sú v mnohých prípadoch konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou pre členov spoločenstva. Oznamujú sa mnohé dôležité veci, o ktorých by spoločenstvo ako celok malo vedieť.

Aj tu však možno povedať, že ochota urobiť niečo v rámci spoločenstva Cirkvi, či ochota zúčastniť sa nejakej aktivity v rámci spoločenstva, je len výrazom toho, aké majú mnohí cítenie so svojou Cirkvou, so svojím spoločenstvom. Aktivity vo farnosti nie sú totiž iba pre kňazov, kurátorov, mládežníkov…život v spoločenstve je záležitosť každého jedného jej člena a každý člen má podľa svojich schopností, síl a nadania prispievať k rozvoju svojho spoločenstva i samotnej Cirkvi.  

Na záver si na povzbudenie pripomeňme slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý v Orientale Lumen (čl. 6), poukazujúc na kresťanský Východ, napísal: „Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú ‚účastnými na božskej prirodzenosti‘.“

Svätá spoveď sa mnohým ľuďom mimo cirkvi zdá byť čímsi neracionálnym a magickým, ale pre niektorých aj priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Ako totiž môže nejaká „čarovná formulka“ očistiť človeka od zlyhaní a dokonca urobiť z neho lepšieho človeka?

Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú dnes psychológovia bez práce.

Pre dnešnú dobu platí, že aj niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Nie sú v stave pochopiť akúsi sviatostnú praktiku, ktorú vnímajú ako autentickú a bez úprimnej ľútosti, praktiku, ktorá pre nich znamená skôr muky než vyslobodenie.

Mnohých z nás, ktorí k svätej spovedi pristupujeme pravidelne, z času na čas napadajú niektoré otázky v súvislosti so svätou spoveďou a úprimne hľadáme odpovede. Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať? Hriech, ktorý som spáchal je ťažký? Musím sa obviniť zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal? Ako riešiť problém škrupulantstva? Mám pevné rozhodnutie viac nehrešiť?

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Najsvätejšiu Eucharistiu.

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov. V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich.

Predpisy cirkevného práva potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú stanovené v cirkevnom práve.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?“

Ako sa teda spovedať dobre a s radosťou?

 

1.  Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením.

Nemal by som venovať najväčšiu pozornosť svojim hriechom a sebe, ale Ježišovi Kristovi. Najdôležitejší je vo sviatosti zmierenia Ježiš. Nie ja, ani kňaz, ktorý mi sprostredkúva sviatosť, ale Ježiš Kristus. Nie je to stretnutie s vlastnou hriešnosťou, ale s milosrdným Otcom. Spoveď nie je čistiareň, ani informačná agentúra či psychologická poradňa, je to stretnutie s Pánom, ktorému poviem o tom, s čím si sám neviem rady – o hriechu.

2. Modliť sa za spovedníka a dobrú spoveď. 

Potrebujem odpustenie skrze Cirkev. Ježiš to tak zariadil a je to tak najlepšie. Aj keď sa mi často chodí po tento vzácny Ježišov dar ťažko. A stáva sa, že práve kvôli spovedníkovi. Nevadí, potrebujem sa modliť sa za neho, aj za seba.

3. Pripravovať sa na spoveď s Pánom.

Skutočné spytovanie svedomia zahŕňa v sebe dva aspekty? Nie je to len o tom, v čom sme zlyhali, čo sme urobili zlé alebo čo sme neurobili, čo sme zanedbali… Ale aj uvedomenie si toho dobrého v nás. Je to pohľad na seba v Božej pravde. Pozitívne aj negatívne. Áno, do spovednice sa nechodíme pochváliť, ale je dobré uvedomiť si tieto veci pri spytovaní svedomia.

4. Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie.

Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať.

5. Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh.

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

6. Hriechy nie sú nepríjemné pocity.

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

7. Spoznávať cez spoveď Božiu lásku  

Predmetom spovede nie je spoznať do akej miery som zlý, ale zakúsiť, aký dobrý je Boh. Keď sa spovedám, ospevujem nekonečné Božie milosrdenstvo. Božia láska je silnejšia ako hriech človeka.

8. Je žiadúce a prospešné mať stáleho spovedníka.

Predovšetkým mať spovedníka, ktorému dôverujem. Potom sa jednak oveľa ľahšie spovedá, ale zároveň sa spovední stáva aj duchovným sprievodcom človeka.

9.  Pravidelná spoveď buduje Vašu modlitbu a živí Vašu dušu!

Pravidelnosť je dôležitá – či raz, dvakrát, štyrikrát za mesiac, dva mesiace, ako ja potrebujem. Nemal by som uvažovať v štýle: „Aj by som šiel na spoveď, ale bol som pred dvomi týždňami a chodím po troch, tak musím počkať.“

Môžem prísť vždy, keď viem, že ju potrebujem. Prístup k zdroju milosrdenstva mám neustále.

Pravidelná spoveď buduje aj moju trpezlivosť a vytrvalosť. Spoveď je sviatosť uzdravenia. Avšak uzdravenie zranení, či už fyzických alebo duchovných, môže trvať nejaký čas.

10. Kňaz a lekár sa podobajú

Lekárovi sa zverím s väčšími či menšími detailmi, čo mi spôsobuje bolesť, aby vedel, ako ma najlepšie liečiť. Nesmiem zabudnúť, že lekár videl už veľa pacientov s podobnými príznakmi. Mám mu dôverovať, počúvať jeho rady a budem sa mať lepšie.

11. Rutina, rutina, rutina… No a čo!

Ako často sa spovedám z toho istého? A už si aj poviem, že to nemá zmysel! Ale… či sa neumývam pravidelne z rovnakej špiny? Či nejem často rovnaké jedlo? Či sa nestretávam pravidelne s rovnakými priateľmi? Nenechám sa odradiť takýmito myšlienkami. Veď isto by nebolo lepšie zakaždým „baviť“ spovedníka novými a novými hriechmi!

12. Rozhodnúť sa pre jednoduchú a pokornú spoveď

Boh nepotrebuje žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdilosť skrývajú za zbytočnými frázami. Hovorte jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznajte Vaše hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby ste zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

13. Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemám špekulovať nad tým, čo a ako povedať. Jednoducho to poviem. Vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

14. Na spoveď sa idem vyspovedať, nie vyrozprávať.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

15. Vnímať slová rozhrešenia celým svojím srdcom

Slová rozhrešenia sú nádherné! Všimol som si ich už niekedy? Ak nie, pri najbližšej svätej spovedi tak musím učiniť. Sú to totiž slová nádherné a plné významu.

16. Nie je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané hriechy!

Aj napriek tomu, že ma naďalej ťažia niektoré hriechy z minulosti, nie je dobré ich stále opakovať pri spovediach. Pokiaľ bol hriech v minulosti úprimne vyznaný, je raz a navždy odpustený a nie je potrebné sa k nemu vracať. Takéto zmýšľanie človeka v mojom ponímaní umenšuje Božiu všemohúcnosť.

Pokiaľ mám aj naďalej ťažobu, ktorá vychádza z môjho predošlého hriešneho života, môže mi pomôcť duchovné vedenie. Totiž tu už nejde o problém vychádzajúci z hriechu, ktorý už bol v spovedi vyznaný a Bohom odpustený, ale o emocionálne následky z predošlého hriešneho konania.

17. Generálna sv. spoveď

Generálna svätá spoveď sa odporúča tým, ktorí majú voľajakú pochybnosť o predchádzajúcich spovediach, či sa dobre vyspovedali.

Odporúča sa tiež pri vážnych životných rozhodnutiach, či stavoch – napr. pred sobášom, pred kňazskou vysviackou, pred zlatou svadbou, pri vážnej chorobe a pod.

Nie je dobré vykonať generálnu spoveď, pokiaľ sa človek neporadí so svojím spovedníkom a pokiaľ ho nemá, tak s hociktorým duchovným otcom. Je to kvôli tomu, aby z takejto praktiky nevznikli duchovné škody, napr. škrupulozita.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu?

Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka.

 

„Vyznanie zlých skutkov je začiatok dobrých skutkov.“
(sv. Augustín)

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto.

Pokánie, ktoré znamená predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia. Ak si všimneme modlitby v kontexte nielen liturgického roka, ale aj jednotlivých dní, vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu sú ich neoddeliteľnou súčasťou.  Všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa a zároveň prosiť o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Ak si všimneme  historické súvislosti, tak pokánie v minulosti nedosahovalo svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, keďže sa dôraz kládol aj na iné spôsoby, napr. pôsty, almužny, púte atď., ktorými človek môže prijať od Boha isté milosti odpustenia.

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou. Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov.

V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.

Spovednica je teda miestom víťazstva. Skutočného víťazstva. Mŕtve srdce oživované Vzkrieseným. Ba čo viac, sviatosť, ktorá je radostným stretnutím s Ježišom Kristom! O čo vlastne ide v sviatosti zmierenia? Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a Ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré potrebujem ja ako človek konkrétne počuť. Preto potrebujem(e) spoveď. Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“

A v rovnakom duchu pokračuje aj pápež František: „Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava?“

Dôležitosť prípravy na sviatosť zmierenia

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Potrebujeme  nájsť v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do svojho vnútra a priznať si vlastné zlyhania.

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov.

Pri spytovaní svedomia som konfrontovaný so svojimi hriechmi.

Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou

Ono, ak už som si nenašiel čas doma, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v „modliacich knižkách“, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Uvedomenie si vlastnej hriešnosti

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých, skôr je problém vidieť svoje vlastné hriechy.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

Vnímať ich na sebe však vyžaduje veľkú odvahu. Mnohí totiž nie zriedka zvyknú stroho konštatovať „Nikoho som nezabila, nič som neukradla, nemám sa z čoho spovedať, ale keď už idú tie Vianoce, tak som tu… no ale viete ten môj manžel… a deti… a suseda, čo býva oproti…“

Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh

Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa chcem dobre vyspovedať?

Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie.  Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi. Kňaz nám sprostredkuje, aby sme sa mohli dotknúť Boha.

Hriechy nie sú nepríjemné pocity

Sú to nesprávne rozhodnutia a voľby. V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj  emocionálny stav. Spoveď by nemala byť len akousi povinnosťou alebo recitáciou hriechov, ale obnovením vzťahu s Bohom.

Boh nepotrebuje od nás v spovednici žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdlivosť skrývajú za zbytočnými frázami. Treba hovoriť jasne a jednoducho. Zrozumiteľne vyznávať svoje hriechy: je to ako byť nahý na kríži – aby sme zomreli hriechu a boli vzkriesení k odpusteniu.

Vyznávanie hriechov nech nie je o špekulovaní

Nemáme špekulovať nad tým, čo a ako povedať. V spovedi vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných. Nespovedám sa zo sklonu alebo chýb, ale z konkrétnych skutkov. Nemal by som byť nejasný, zahmlievať a ospravedlňovať sa… Jasno, jednoducho, stručne. Apropo, spoveď nie je o ponížení hriechom, ale o pozdvihnutí z hriechu.

Každá spoveď je pozvaním k zmene v živote.  Táto zmena v našom živote sa však môže začať iba vtedy, keď si uvedomíme, že v ňom niečo nie je v poriadku. Aby sme mohli spoznať svoje hriechy, je potrebné prosiť Boha o milosť poznania hriechov. To priamo súvisí s úrovňou nášho vzťahu s ním. Človek malej viery má málo hriechov, teda myslí si, že má málo hriechov. Čím bližšie sme k Bohu, tým viac si uvedomujeme svoje hriechy. Tí najväčší svätci vždy sami seba považovali za najväčších hriešnikov.

Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch. Dobrý pocit zo spovede nemusí znamenať dobrú spoveď a, naopak, zlý pocit nemusí evokovať zlú.

Ľutujem… a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás. Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď. Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu. Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „ľutujem“, alebo „Pane odpusť“ je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako naučená riekanka.

Veľký pozor dajme na také „ľútosti“, v ktorých kajúcnik „sľubuje, že viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Kedy sa spovedať?

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme

Cirkev odporúča „aspoň raz do roka sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu“. Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Na základe svojho vlastného života však viem, že rozhodne nestačí. Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás vykúka vždy, keď sa niekam zatúlame. A som presvedčený, že sa nevysloviteľne teší, keď sa vrátime k nemu a môže nás znova objať svojím milosrdenstvom.

Na záver

Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu.

Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila. Mnohí ľudia majú rôzne výhovorky, len aby sa vyhli spovedi. Alebo niektorí hovoria, že svoje hriechy hovoria pred ikonu Krista. Ktorý chorý človek hovorí o svojej chorobe pred fotkou lekára alebo do telefónu? Uvedomme si, že Boha neunavuje nám odpúšťať, len ľudí unavuje prosiť o odpustenie!

Skutočná spoveď ale prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie a uzdravenie celého človeka.

„Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti.
Za veľké nešťastie panujúce vo svete  je zodpovedný
v prvom rade hriech.“

(Raniero Cantalamessa)

(katechéza k špecifikám pôstnych dní v byzantskom obrade)

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia! Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny, ale je to  predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil – otcov dom a jeho prítomnosť. Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. K Pasche, ktorá je pre človeka prechodom zo smrti do života – prechodom, ktorý je možné uskutočniť jedine skrze Ježiša Krista.

Odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom – dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“. Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo. Eucharistia je teda sviatkom Cirkvi.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Predsa len, na stredy a piatky je predpísaná zvláštna večerná bohoslužba, ktorá je spojená s prijímaním a nazýva sa liturgia vopred posvätených darov.

Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu. Je preto dôležité, aby sme podrobnejším spôsobom vysvetľovali zmysel tohoto pravidla, ktoré transcenduje rámec Veľkého pôstu a osvetľuje celú liturgickú tradíciu Východu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi – nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev „dôkazom“ Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba. Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Cirkev vždy, keď slávi eucharistiu, vystupuje tam, kam vystúpil Kristus, aby nám bolo umožnené „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve…“

Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok – Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus – ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. aliturgických dní nejde o nejakú novinku, ale starobylú prax našej cirkvi. Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, ktorá je pre nás záväzným dokumentom, sa odvoláva na vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja.

Ďalej hovorí, že ak sa od nich vinou okolností alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. A k tejto tradícii patrí aj dodržiavanie aliturgických dní, ktoré Inštrukcia tematizuje v bode 63, kde doslova hovorí: „Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu.“

Aliturgickosť však neznamená, že v chráme sa nič nekoná. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe. Aj skrze aliturgické dni, ale predovšetkým účasťou na veľkopôstnych bohoslužbách, môžeme znova viac objaviť hlboké bohatstvo a krásu nášho obradu, k čomu nás vyzýva aj všeobecná Cirkev.

Svätú rodinu si ľudia uctievali už v stredoveku, kedy sa stala vzorom kresťanských rodín, čo trvá až do súčasnosti. Dnes je rovnako ako vtedy dôležitá úloha matiek a otcov v rodinách pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi i medzi ostatnými členmi rodiny.

 O samotnom živote Svätej Rodiny evanjeliá nepodávajú nejaké súkromné správy. Napríklad, čo jedli, ako sa medzi sebou rozprávali, aký bol ich dom, koľko mali miestnosti, čo robili vo voľnom čase. Obrazov, ktoré nám podávajú evanjeliá, kde je Svätá Rodina pospolu, je málo, sú však dôležité a pomáhajú nám ju charakterizovať a priblížiť si svet, v ktorom žili.   

Podľa predpovede proroctiev sa Ježiš narodil v Betleheme, potom býval so svojou matkou a sv. Jozefom v Egypte, po smrti Herodesa v Nazarete.

Pán Ježiš sa narodil v chudobnej rodine, čím nám je príkladom, aby sme dokázali nezakladať si na bohatstve. Ponížil sa ochotne do ľudskej biedy, aby sme pochopili, že nás prišiel vyslobodiť z biedy, nešťastia a hriechu.

Hoci bola Svätá rodina chudobná, bola bohatá na lásku, pokoj, šťastie, posväcovaná spoločnou modlitbou a počúvaním Božieho slova a oslavou Boha v synagóge každú sobotu.

Pán Ježiš prežíval svoje detstvo s Pannou Máriou a sv. Jozefom. Sv. Jozef sa staral o obživu rodiny, o domáce práce Panna Mária a Ježiš im pomáhal. Poslúchal ich  a robil im radosť, čím sa stal vzorom pre deti. „Chlapec rástol a mocnel, plný  múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40)

Pán Ježiš už v mladosti ochotne a obetavo zasvätil svoj život telesnej práci v tesárskej dielni sv. Jozefa, čím nás naučil, že jedine svedomitou prácou môžeme oslavovať Boha a rozdávať lásku blížnym. Chcel nás naučiť dobre, kvalitne, správne, poctivo a dôsledne pracovať pre vlastné svedomie. Svojou prácou nás učil dávať zmysel našej každodennej práci na oslavu Boha, zušľachťovanie najmä seba a na budovanie lepšieho sveta.

Všeobecne môžeme povedať, že Svätá Rodina žila vo svete vzájomnej lásky, obetavosti a plnení Božej vôle. Splnila to, čo Boh od nej očakával. A preto je právom príkladom pre všetky kresťanské rodiny. 

Svätá rodina prináša aj dnes svedectvo, že Ježišovo narodenie bolo začiatkom, kedy sa ich rodina stala svätou. Doposiaľ je príkladom, podľa ktorého sa môžu orientovať všetky ľudské rodiny. Uvedomujeme si a chápeme, že rodina je prvou školou viery a manželstvo aj rodina sú nenahraditeľné pre život a budúcnosť našej spoločnosti, lebo v nich sa kladú prvé základy spoločného života, odovzdávané hodnoty života, formovanie svedomia.

V Ježišovi Kristovi prichádza nádej aj do našej rodiny. Ak dnes naša rodina, alebo niekto z nás, prechádza akýmikoľvek problémami, ak sa trápime s rôznymi otázkami a bojujeme každý deň so svojimi slabosťami, nebojme sa. Boh o tom vie a stojí verne pri nás. Len mu plne dôverujme a uvidíme, že našu rodinu nikdy nesklame.

Tak veľmi dnes rodičia – dnešní „Jozefovia a Márie“ potrebujú odvahu nasledovať veľký príklad v plnení Božej vôle. Je ľahké povedať, že Jozef s Máriou mali len jedno dieťa, a čo to je, keď ja mám dve, tri… Doba bola vtedy iná! Ale keby sme si tak predstavili seba v ich úlohe? Všimnime si, čo všetko od nich žiadal Boh! Keby sa vám, matky zjavil anjel a oznámil Božie dieťa ako by ste sa zachovali? A vy otcovia, keby vás Boh postavil pred hotovú vec, že sa stanete otcom Božieho Syna? Čo by vám prebehlo mysľou? Ja toho nemôžem byť hodný… jednoducho dnes sa to nedá… dnes to nie je v móde. Keď si tak predstavíme rodiny dneška, zdá sa nám to ako vymyslený príbeh. Rodiny potrebujú predovšetkým veľkú lásku, lásku Boha, ktorá sa postará o všetko.

Dávajme teda dôraz na tieto hodnoty človeka, obohacujme nimi svoje deti, dávajme im skutočné príklady, nie príklady ľudí, ktorých hanobia peniaze, žijú nemravným životom a myslia si, že sú králi zeme. Vidíme ako sa v každej dobe démon snažil oklamať človeka, ako útočil na vzťah človeka k pravému Bohu, ako ponúkal všetko možné, len aby zničil, to čo je skutočne vzácne. Nebojme sa byť apoštolmi tejto doby, nech sa aj teraz nanovo dejú zázraky v našich rodinách, v našich vzťahoch. Nevzdajme sa odvahy hlásať vernosť Slovu, ktoré sa stalo Telom, vstúpilo do tohto sveta aby zmenilo jeho dejiny a aby zmenilo aj dejiny našej spásy.

Pápež Lev XIII. napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša…“

Presvätá Trojica, požehnaj naše rodiny svojou milosťou!

(vianočné zamyslenie)

Položili ste si už niekedy otázku: Čo bolo v mojom živote radostnou zvesťou?

Ja osobne si spomínam na niekoľko takýchto situácií z môjho života.

Jednou z nich bolo otvorenie obálky s výsledkom z prijímacích pohovorov na teológiu a do kňazského seminára: „Prijatý!“ V tej chvíli zo mňa opadlo všetko napätie, stres, ale aj neistota, že ako to bude ďalej.

Ďalšou radostnou zvesťou bola chvíľa, keď mi bolo oznámené, že ma vysvätia za diakona a neskôr za kňaza. Bolo to niečo neopísateľné, ale zároveň nádherné. 

Radostná zvesť je teda správa, ktorá prináša do nášho života nové svetlo či nový rozmer.

Tou pravou radostnou zvesťou sú však (nielen pre mňa) aj slová Biblie: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 10-11)

Je to vrcholná zvesť, ktorá sa každoročne opakuje a znovu je pred nami. Uskutoční sa už o niekoľko dní, hodín. Boh prichádza na túto zem iba kvôli nám. Je to zjavenie Jeho lásky voči nám.

Ale uvedomujeme si, čo spôsobuje v našom živote táto zvesť?

Odpoveďou pre mňa sú slová proroka Izaiáša, ktoré budeme počuť aj počas modlitby Veľkého Povečeria: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky.“ (Iz 9, 1.5-6)

V mlčaní a tichu svätej noci sa narodil náš Spasiteľ, len anjeli ohlasovali túto nádhernú novinu. Svätá rodina, odstrčená ľahostajnosťou a neláskou človečenstva, bola odkázaná sama na seba v tejto nesmierne ťažkej a zložitej situácii. Aj napriek tomuto, aj po vyše dvoch tisícročiach, zaznieva v našich chrámoch tá najkrajšia radostná zvesť: S nami je Boh, čujte to všetky národy!

Ježiš Kristus je najväčším darom, aký kedy bol komu daný. Toto je dar, ktorý ľudstvo očakávalo celé tisícročia a bude zaň neprestajne vďačný nebeskému Otcovi až do konca vekov.

Každá liturgická slávnosť liturgického roka nie je iba nejakou spomienkou na minulosť, ale v liturgii je prenesený nadčasový rozmer histórie vykúpenia. Aj do tohtoročných sviatkov narodenia Ježiša Krista prichádza skutočnosť prvých Vianoc.

Keď prídeme k jasličkám v našich chrámoch, pripojíme sa k tým, ktorí prišli v Betleheme pokloniť sa Novonarodenému po výzve anjelských zborov. Prichádzame sa však nielen pokloniť, ale aj nanovo objaviť Božiu lásku a pokoj, ktoré sa naplno prejavujú v maličkom Dieťati. Prichádzame overiť si pravdivosť slov proroka Izaiáša.

Tí, čo sa rozhodnú žiť v láske, radosti a nádeji, spoznajú v Dieťatku, ktoré sa rodí v Betleheme, svojho Boha a Spasiteľa, v srdciach sa v Jeho láske znovu narodia pre Boha a jeho vôľu. Lebo láska je darom týchto sviatkov, najväčšia láska nebeského Otca, z ktorej nám daroval svojho Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil a dal nám zase nádej a istotu.

Uvedomme si, že prežívame radostnú zvesť o Spasiteľovi, ktorý nás aj počas týchto Vianoc pozýva odhodiť našu tvrdohlavosť, pýchu, či urazenosť a prežívať pokoj, radosť, šťastie… Ani len netušíme, koľko radostnej zvesti potom vstúpi do vášho srdca a do srdca vašich blížnych!

Preto Vás všetkých pozývam k tomu, aby sne si našli počas sviatkov Narodenia Ježiša Krista čas i priestor na stíšenie a zastavenie sa v našom uponáhľanom živote. Práve toto je čas zastaviť sa a zamerať sa veci, pocity a ľudí, na ktorých bežne zabúdame.

Tak nedovoľme, aby sme sa naháňali iba za darčekmi a inými atrakciami počas týchto dní, ale v pokoji radšej uchopme radosť a lásku.

 Nech aj samotné kúzlo a čaro tohtoročnej vianočnej radostnej zvesti oživí v každom z nás záujem a túžbu po Božom Slove, po Božom živote, aby tieto sviatky zmenšili vzdialenosť nášho srdca od Božej lásky.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav