OSLOBODENIE OD PREKLIATIA (ZLOREČENIA)

Veľmi často sa v dnešnej dobe stretávame s ľuďmi, ktorí v svojom živote vnímajú mnohé udalosti a situácie ako prekliatie a zlorečenie od druhých. Možno aj my sami, sme už mali takýto stav. Čo to znamená? Aké sú znaky tohto prekliatia? Čo je príčinou tohto prekliatia? A ako sa vyslobodiť z prekliatia?

V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „…Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro…“ (porov. KKC 1756).

Veľa ľudí sa v súčasnosti púšťa do boja s prekliatím, ale u mnohých dochádza k poblúdeniu. Je dôležité pred samotným bojom poznať problematiku prekliatia a až tak začať samotný boj.

Hneď na úvod si je potrebné uvedomiť, že koreňom každého prekliatia je neposlušnosť Bohu. Od tohto základného tvrdenia sa odvíja chápanie problematiky prekliatia. Kým som poslušný Bohu, nemusím sa báť nijakej kliatby, urieknutia, či prekliatia. Ak chcem zvíťaziť v boji s prekliatím potrebujem kráčať v živote v poslušnosti Bohu, napojený skrze sviatostný život na Božiu milosť.

Prijmite aj tieto riadky ako pomôcku na zorientovanie sa v danej problematike, ale aj ako konkrétnu pomoc pri oslobodení sa z prekliatia.

Slová prekliatie, resp. zlorečenie znamenajú želanie zla, nešťastia, choroby a pod.. Slovesá odvodené od týchto slov preklínať, resp. zloreč znamenajú privolávať zlo a nešťastie na človeka.

Kedy sa vystavujeme kliatbe a prekliatiu?

Aj keď nekonáme zlo, môžeme sa stať obeťou kliatby, ak nechránime seba a svoju rodinu modlitbou.

Jestvuje niekoľko príčin, kedy sa vystavujeme riziku kliatby a prekliatia:

  • ak ja sám, alebo moja rodina mala dočinenia s okultizmom (čarodejnice, veštenie, horoskopy);
  • ak som bol ja, alebo moja rodina prekliata niekým iným;
  • ak som sa ja, alebo niekto z rodiny závažným spôsobom podieľal na hriešnom konaní;
  • ak vedome a dobrovoľne zotrvávam v ťažkom hriechu.

Aké sú znaky prekliatia?

  • psychické choroby, emotívne poruchy;
  • opakované alebo chronické alebo dedičné choroby – platí hlavne v prípadoch, keď lekári nevedia nájsť zodpovedajúcu príčinu choroby;
  • neplodnosť (aj u mužov) a náchylnosť k samovoľným potratom;
  • v  rozpad manželstva a rodiny, neustále hádky v rodine;
  • trvalý nedostatok finančných prostriedkov – v prípadoch, že príjem i vzdelanie dotyčnej osoby nasvedčujú tomu, že by mala byť po finančnej stránke zabezpečená;
  • náchylnosť k nehodám a úrazom (mnoho tzv. nešťastných udalosti);
  • v rodine sa opakujú podivné a predčasné úmrtia (napr. samovraždy alebo neprirodzená smrť).
  • depresie, skľúčenosť, rôzne choroby, nutkavé myšlienky a túžby, ktoré nás vedú k horkosti alebo sexuálnej promiskuite a pod.

Ako sa oslobodiť z kliatby a prekliatia?

Ak badáme na sebe alebo svojej rodine znaky prekliatia, ktoré sú nevysvetliteľné (viď vyššie uvedené znaky) je potrebné oslobodiť sa z tejto kliatby, či prekliatia.

1. Potrebujeme najprv chcieť zanechať hriešny spôsob života (dobrovoľné a vedomé zotrvávanie v ťažkom hriechu), pristúpiť ku generálnej sviatosti zmierenia a pokánia, začať žiť intenzívny sviatostný život (pravidelná sviatosť zmierenia a pokánia, Eucharistia, modlitba v spoločenstve Cirkvi a osobná modlitba).

2. Tiež môžeme požiadať svojho kňaza, aby nám poslúžil sviatosťou pomazania chorých a taktiež si môžeme pred kňazom, obnoviť svoje krstné sľuby, kde sa zriekame všetkého, čím by nám diabol mohol škodiť a zverujeme sa pod vládu živého Boha, ktorého synom/ dcérou sme sa stali pri svätom krste a obnovíme naše naštiepenie na Ježiša Krista, ktorý je pravý vinič, z ktorého môžeme čerpať milosti pre náš život.

3. Ak vidíme, že v našom živote máme dočinenia so stavom, kedy už nedokážeme ovládať svoje správanie, či pohnútky a cítime sa akoby pod tlakom zlého ducha, pričom netrpíme žiadnou duševnou chorobou, môžeme cez svojho kňaza požiadať o službu exorcistu.

4. Okrem toho všetkého sa potrebujeme v našich domácnostiach zbaviť všetkých predmetov, ktoré by mohli byť spojené s mágiou, alebo okultizmom (knihy, amulety, tarotové karty, snáre, horoskopy, predmety určené na veštenie a spájanie sa so zosnulými, sošky iných božstiev, rôzne egyptské symboly, ktorým nemusíme rozumieť a sú vyslovením kliatby, rôzne suveníry, o ktorých pôvode, alebo význame nevieme…)

Modlitby oslobodenia

Modlitba oslobodenia  je prosebnou modlitbou. V modlitbe oslobodenia prosíme, aby Ježiš Kristus svojou mocou oslobodil nás, alebo iného človeka, od útlaku zlého ducha. My nikdy neoslovujeme zlého ducha, aby vyšiel z človeka. Cirkev dáva toto obmedzenie preto, aby nás chránila. Teda nerobme to, ani nenavádzajme k tomu iných, ani to nedovoľme nikomu robiť v našich spoločenstvách. Ak naše ťažkosti pretrvávajú, neváhajme sa obrátiť na pomoc kňaza, ktorý nám v tomto duchovnom zápase môže pomáhať svojim sprevádzaním. Netreba však zabúdať, že ten najúčinnejší exorcizmus a oslobodenie sa deje pri každej úprimnej sviatosti zmierenia a pokánia, ktorá je spojená s rozhodnutím zmeniť svoj život a zjednotiť sa s Bohom.

Konkrétne modlitby oslobodenia

Ž 70

(Tento žalm sa môžeme naučiť naspamäť a modliť sa ho akejkoľvek duševnej tiesni)

Bože, príď mi na pomoc;

Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Nech sa hanbia a červenajú tí,

čo mi číhajú na život.

Nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí,

čo mi chcú zle.

Nech ustúpia a zapýria sa tí,

čo mi hovoria: „Tak mu treba.“

No nech jasajú a radujú sa z teba tí, 

čo ťa hľadajú,

a nech ustavične volajú: „Nech je zvelebený Boh“ tí,

čo tvoju spásu milujú.

No ja som úbožiak a bedár;

Bože, ponáhľaj sa ku mne.

Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ,

Pane, nemeškaj.

Modlitba večerného exorcizmu z časoslova

      Na záver večerných modlitieb pobozkaj svoj kríž a urob ním znak kríža nad lôžkom od hlavy až po nohy, potom na všetky strany a pritom hovor modlitbu svätému Krížu:

Nech vstane Boh a stratia sa jeho nepriatelia a spred jeho tváre nech ujdú tí, čo ho nenávidia. Ako sa dym rozplýva, tak nech sa stratia; ako sa vosk roztápa v žiari ohňa, tak nech zhynú démoni pred tvárou tých, čo milujú Boha a prežehnávajú sa znamením kríža a veselo hovoria: Raduj sa, prevznešený a životodarný Kríž Pánov, ktorý zaháňaš démonov mocou na tebe rozpätého Pána nášho Ježiša Krista, ktorý zostúpil do podsvetia a premohol moc diabla a daroval nám teba, svoj vznešený Kríž, na odohnanie každého protivníka.

Ó, prevznešený a životodarný Kríž Pánov, pomáhaj mi so svätou Paňou a Pannou Bohorodičkou a so všetkými svätými na veky. Amen.

PROSEBNÝ KÁNON K PRESVÄTEJ BOHORODIČKE

(kánon sa modlí v každej duševnej úzkosti a v nešťastí)

Pieseň 1.

Irmos: Vodou prešiel ako po súši, Izrael, * utiekol pred zlobou Egypta a volal: * „Záchrancovi a nášmu Bohu spievajme.“

Medzispev: Presvätá Bohorodička zachráň nás.

Skľučujú ma mnohé nástrahy, * k tebe sa utiekam, keď hľadám záchranu. * Ó matka Slova a Panna, * zachráň ma od ťažkostí a zloby.

Som zmorený od pribúdajúceho utrpenia, * ktoré chce naplniť moju dušu beznádejou. * Daruj mi pokoj, nepoškvrnená služobnica, * v tíšinách tvojho Syna a Boha.

Sláva: Prosím teba, čo si porodila Spasiteľa a Boha, * Panna, zbav ma zloby. * Veď k tebe sa teraz utiekam * a otváram dušu i myseľ.

I teraz: Trpím telom i dušou, * urob ma hodným tvojho božského navštívenia a starostlivosti, * jediná Božia Matka, * veď ty si Dobrá a Dobrého si porodila.

Pieseň 3.

Irmos: Pane, Stvoriteľu * nebeského okruhu, zakladateľ Cirkvi, * ty ma upevni vo svojej láske, * ty si najvyššia túžba, * ty si pevnosť verných, jediný milujúci človeka.

Obrana a ochrana môjho života si, Bohorodička Panna, * ty ma nasmeruj do svojho prístavu, * Darkyňa dobra, ty si pevnosť verných, * jediná vždy ospevovaná.

Prosím ťa Panna, * utíš nepokoj mojej duše a búrku mojich starostí. * Veď ty, Božia nevesta, * si porodila Krista, * Knieža pokoja, jediná prečistá.

Sláva: Zrodila si Dobrodincu, čo darúva požehnanie, * vylej všetkým bohatstvo dobrodenia, lebo môžeš všetko, * pretože si porodila Krista, * mocného v sile, preblažená.

I teraz: Neduhy zloby a bolestné vášne ma umárajú, Panna. * Pomôž mi. Viem totiž, že si nevyčerpateľný poklad uzdravenia, * ktorý nezanikne, Nepoškvrnená.

Nasledujúce prednášaj len po 3-tej a 6-tej piesni:

Zachráň svojich služobníkov * pred nešťastím, Bohorodička, * lebo všetci, hneď po Bohu, k tebe sa utiekame, * ako k pevnej hradbe a obrane.

Zhliadni milosrdne, * ospevovaná Bohorodička, * na zlobu a biedu môjho tela * a uzdrav bolesť mojej duše.

A hneď prednášame tropár, hl. 2.:

Horlivá prosebníčka a pevná hradba, * prameň milosti, útočište sveta, úpenlivo ti spievame: * „Bohorodička Vládkyňa, ponáhľaj sa a zbav nás nešťastia, * veď ty jediná sa nás naliehavo zastávaš.“

Pieseň 4.

Irmos: Počul som, Pane, * o tajomstve tvojej prozreteľnosti, * porozumel som tvojim skutkom * a oslávil som tvoje božstvo.

Utíš nepokoj mojich vášní * a búrku mojich hriechov, * veď ty, Božia nevesta, * si porodila Pána, * ktorý nás vedie po mori života.

Daruj mi účasť na tvojom bezodnom milosrdenstve, * ktoré zvolávam, veď si porodila milosrdného * a Spasiteľa tých, čo ťa ospevujú.

Radujeme sa z tvojich darov, * prečistá, a spievame ti ďakovnú pieseň, * pretože ty si Božia matka.

Sláva: Ležím na lôžku mojej bolesti a nemoci, * pomôž mi láskyplná Bohorodička, * jediná vždy Panna.

I teraz: Ty si nádej a pevnosť, * pevná hradba spásy, ospevovaná, * v tebe je záchrana pred každou ťažkosťou.

Pieseň 5.

Irmos: Osvieť nás svojimi príkazmi, Pane, * a svojou mocnou rukou nám daruj tvoj pokoj, * veď ty miluješ človeka.

Naplň, čistá, moje srdce veselosťou, * daruj mi svoju nesmrteľnú radosť, * veď ty si porodila pôvodcu radosti.

Zbav nás bied, čistá Bohorodička, * ty si porodila večnú záchranu a pokoj, * ktorý presahuje každú myseľ.

Sláva: Rozožeň hmlu mojich hriechov, * Božia nevesta, osvieť ma svojim svetlom, * veď ty si porodila božské a večné Svetlo.

I teraz: Uzdrav, Čistá, * nemoc mojej duše, navštív ma * a vypros mi svojimi modlitbami uzdravenie.

Pieseň 6.

Irmos: Vylejem si dušu v modlitbe pred Pánom * a jemu rozpoviem o svojich trápeniach, * pretože moja duša sa naplnila smútkom * a môj život stojí pred podsvetím, * preto volám ako Jonáš: * „Bože, vyveď ma zo záhuby!“

Ten, čo nás zachránil pred porušením a smrťou, * sám sa vydal na smrť, * zachránil našu prirodzenosť, * ktorú opantalo porušenie a smrť. * Panna, pros svojho Pána a Syna, * aby ma zbavil nepriateľských útokov.

Ty si obrana môjho života * a pevná ochrana, Panna, * ty rozháňaš množstvá úkladov a útoky démonov, * preto vždy prosím: * „Zachráň ma pred večnou smrťou!“

Sláva: Ty si hradba útočišťa a dokonalá záchrana duší, * ty si priestranstvo v úzkosti, služobnica, * preto sa neustále radujeme v tvojom svetle; *                           ó vládkyňa, aj teraz nás zachráň * pred hriechom a biedou.

I teraz: V chorobe teraz ležím na lôžku * a nenachádzam uzdravenie pre svoje telo. * Ty si porodila Boha a Spasiteľa sveta, * Lekára chorôb, teba prosím, * Dobrotivá, zodvihni ma zo smrti a nemoci.

Po 6. piesni, tak ako aj po tretej:

Zachráň svojich služobníkov * pred nešťastím, Bohorodička, * lebo všetci, hneď po Bohu, k tebe sa utiekame, * ako k pevnej hradbe a obrane.

Zhliadni milosrdne, * ospevovaná Bohorodička, * na zlobu a biedu môjho tela * a uzdrav bolesť mojej duše.

Kondák, hl. 6.:

Nezahanbiteľná Zástankyňa kresťanov, * nenahraditeľná Prostredníčka u Tvorcu. * Nepohrdni hlasnými modlitbami hriešnikov, * ale príď nám, Dobrotivá, na pomoc, * veď ťa stále vzývame, * predstihni prosebníkov v naliehavých žiadostiach, * zastávaj sa, Bohorodička, svojich verných ctiteľov.

Pieseň 7.

Irmos: Židovskí mládenci v Babylone * premohli vierou v Trojicu * plamene ohňa a spievali: * „Požehnaný si, Bože otcov!“

Ty si chcel vykonať spásu pre nás, * Spasiteľ, preto si zostúpil do lona Panny * a daroval si nám ju, * ako ochranu sveta. * Požehnaný si, Bože, našich otcov.

Kráľa milosti, ktorého si porodila, * čistá Matka, pros, * aby zbavil hriechov a duševných škvŕn tých, čo volajú: * „Požehnaný si, Bože, našich otcov!“

Sláva: Ty si zjavil tú, čo ťa porodila ako poklad záchrany * a prameň nesmrteľnosti, * stĺp upevnenia a bránu pokánia pre tých, čo volajú: * „Požehnaný si, Bože, našich otcov!“

I teraz: Ráč uzdraviť telesné slabosti * a duševné neduhy, Bohorodička, * tých, čo s láskou prichádzajú k tvojej ochrane, * veď ty si nám zrodila Krista Spasiteľa.

Pieseň 8.

Irmos: Nebeského Kráľa, * ktorého ospevujú nebeské vojská, * chváľte a vyvyšujte po všetky veky.

Neprehliadni nás, čo potrebujeme tvoju pomoc, * Panna, veď teba ospevujeme * a vyvyšujeme na veky.

Ty uzdravuješ nemoc mojej duše a telesné bolesti, Panna, * dovoľ, aby som ťa oslavoval, * čistá, na veky.

Sláva: Vylievaš bohatstvo uzdravení na tých, * čo ťa verne ospevujú, Panna, * a vyvyšujú nevýslovné narodenie Tvojho Syna.

I teraz: Ty odháňaš množstvo úkladov * a útoky hriechov, Panna, * preto ťa ospevujeme po všetky veky.

Pieseň 9.

Irmos: Vyznávame ťa ako skutočnú Bohorodičku, * ty si nás zachránila, čistá Panna, * s beztelesnými zbormi ťa velebíme.

Neodvráť svoj zrak od potoka mojich sĺz, * veď ty, Panna, si porodila Krista, * ktorý zotiera každú slzu zo všetkých tvárí.

Naplň moje srdce radosťou, Panna, * veď ty si prijala plnosť radosti * a zničila si okovy hriechu.

Buď prístavom a obranou tých, * čo sa k tebe utiekajú, Panna, * pevnou stenou, útočišťom, * ochranou a radosťou.

Sláva: Osvieť lúčmi tvojho svetla, Panna, * temný mrak a odožeň ho, * od tých, čo ťa, Bohorodička, * zbožne velebia.

I teraz: Uzdrav, Panna, pokoreného nemocou, * ktorý je v nešťastí * a preveď ho z choroby k uzdraveniu.

A hneď: Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená, Matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička velebíme ťa.

…dušičkové obdobie…

„Dušičkové obdobie“ je časom modlitby a spomienky na našich zosnutých, v spojení aj s návštevou cintorína a zapálením sviečok.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie? V modlitbe vyznania viery sa modlíme, že veríme vo vzkriesenie mŕtvych a v život budúceho veku. Náš Pán, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, nám výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Cirkev nás pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Zapaľovanie sviečok na hroboch je symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Zapaľujeme ich na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnutých.

Podľa učenia Katolíckej cirkvi, je možné v dňoch od 1. do 8. novembra získať úplné odpustky pre duše verných zosnutých v očistci.

Odpoveď na otázku, čo sú odpustky nachádzame v Katechizme katolíckej Cirkvi: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Úplné odpustky je možné získať pri splnení týchto podmienok:

  • nábožne navštíviť chrám alebo kaplnku (toto platí iba pre 2. november)
  • nábožne navštíviť cintorín raz denne (od 1. do 8. novembra)
  • prijať Sviatosť zmierenia a pokánia
  • pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu)
  • pomodliť sa na úmysel Sv. otca
  • počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu.

„O svojej večnosti rozhodujeme v tomto živote!“ (Søren Kierkegaard)

Október – úcta k Panne Márii prostredníctvom ruženca

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, § 487) Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, § 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (Jn 19, 26 – 27). Elias Vella povedal:

Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia (a neraz sa ho i obávajú) vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (KKC, § 971). Mária je tiež stvorená, ako každý jeden z nás, aj keď bola uchránená od dedičného hriechu. Cirkev pozná mariánske pútnické miesta, mariánske sviatky, piesne i modlitby nie preto, aby nimi zatienila miesto, ktoré patrí Bohu, ale aby ľuďom vo viere pomohla

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

Z histórie posvätného ruženca

Modlitba ruženca patrí v kresťanskom novoveku medzi najrozšírenejšie modlitby. Je to rozjímavá modlitba, zameraná na uvažovanie nad Božím slovom. Jednotlivé tajomstvá ruženca sa totiž opierajú o Sväté písmo. Zároveň je to modlitba, ktorou si uctievame Pannu Máriu A napriek svojej dĺžke a napriek rozličným námietkam patrí aj medzi najobľúbenejšie pobožnosti.

Počiatky tejto modlitby siahajú do 11. storočia, keď sa mnísi v kláštoroch modlili breviár, ktorého súčasťou bolo 150 žalmov. Nie všetci mnísi však vedeli čítať, preto sa ako náhradu modlili 150 Otčenášov. Táto modlitba sa rozšírila z kláštorov aj medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou. Dokazuje to aj skutočnosť, že jedna ulica v Londýne sa v tom období volala Pater Noster Row. Už v 12. storočí v nej bývali ľudia, ktorí vyrábali pomôcku na túto modlitbu – zrnká spojené niťou do jedného celku.

V 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavujú veľkí mariánski ctitelia, medzi nimi najmä Bernard z Clairvaux. V tom čase boli Otčenáše nahradené modlitbou Raduj sa, Bohorodička. Táto modlitba sa začala nazývať žaltárom Panny Márie, keďže sa skladala zo 150 modlitieb k Bohorodičke. Treba dodať, že v tomto storočí modlitba Raduj sa, Bohorodička pozostávala len z prvej, biblickej časti. Až v 16. storočí pápež Pius V. schválil aj nám známu druhú časť.

Koncom 12. storočia a v priebehu ďalších dvoch storočí sa modlitba žaltára Panny Márie dostala trochu do úzadia. Ľudí trápili morové epidémie a aj v cirkvi bolo viacero problémov ako trojpápežstvo, avignonské zajatie a podobne.

Podľa mnohých legiend Panna Mária odovzdala ruženec sv. Dominikovi Guzmánovi, ktorý žil v 13. storočí. No táto skutočnosť nie je historicky udržateľná. Fakt, že Panna Mária odovzdala modlitbu ruženca sv. Dominikovi, rozšíril najmä dominikán Alan de la Roche. Je však historicky potvrdené, že v jeho dobe (15. storočie) boli Ako vieme, sv. Dominik Guzmán bol veľkým mariánskym ctiteľom a taktiež bol fascinovaný Božím slovom. Bol to teda muž uvažovania nad Božím slovom a súčasne muž, ktorý bol oddaným synom Panny Márie. Keďže oba tieto prvky patria k podstate modlitby ruženca, v tomto zmysle sv. Dominika môžeme považovať skutočne za duchovného pôvodcu modlitby ruženca.

Ozajstný rozkvet modlitby ruženca sa začal v 15. storočí a podieľali sa na ňom najmä traja muži.

Kartuzián Henrich Kalkarský začal za prvou časťou Raduj sa, Bohorodička dopĺňať rôzne invokácie, krátke zamyslenia zo života Pána Ježiša alebo Panny Márie. Vytvoril až 150 týchto zamyslení, čo bolo ťažké na zapamätanie.

Ďalší kartuzián Dominik Pruský ich zredukoval na 50 a ako prvý ich aj zapísal.

Zásadnú vec vo vývoji ruženca urobil dominikán blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 150 Raduj sa, Bohorodička rozdelil na 15 desiatkov. Každý sa začínal modlitbou Otče náš, potom nasledovalo 10 x Raduj sa, Bohorodička, pričom každé Raduj sa, Bohorodička bolo zakončené invokáciou. Bl. Alan ako prvý rozdelil spomínaných 15 desiatkov na tri skupiny – prvých päť desiatkov tvorili tajomstvá vtelenia, ďalších päť tajomstvá umučenia a posledných päť tajomstvá zmŕtvychvstania, čo bol akýsi zárodok ruženca radostného, bolestného a slávnostného. Tento dominikán zomrel v roku 1475 a vieme, že už v roku 1483 existovalo ružencové bratstvo v nemeckom Ulme, ktoré používalo také ružencové tajomstvá, ako ich poznáme my dnes. Dominikáni boli v tomto období najhorlivejší ohlasovatelia a šíritelia modlitby ruženca, preto bl. Alan túto skutočnosť projektoval na zakladateľa Rehole kazateľov (dominikánov).

Definícia modlitby ruženca prišla v 16. storočí za pontifikátu Pia V., ktorý roku 1569 vydal bulu Consueverunt Romani Pontifices, kde ako prvý pápež definoval ruženec. Pápež Lev XIII. vydal niekoľko apoštolských listov na podporu mariánskej úcty a osobitne modlitby sv. ruženca. V r. 1887 zvýšil liturgický stupeň sviatku Ružencovej Panny Márie a október zasvätil Panne Márii ako Kráľovnej sv. ruženca. Po pokoncilovej liturgickej úprave, ktorá silno zjednodušila liturgický kalendár, je siedmy október zaradený do cirkevného kalendára ako záväzná spomienka Ružencovej Panny Márie. 

Svätý pápež Ján Pavol II. 16. októbra 2003 vydal apoštolský list Rosarium Virginis Mariae, v ktorom zaviedol nových päť desiatkov ruženca tajomstvá svetla, ktoré obsahujú tajomstvá z verejného pôsobenia Pána Ježiša.

Prečo sa teda modlíme posvätný ruženec?

Počas modlitby ruženca intenzívnejšie prežívame spojenie s Pannou Máriou. Hovorí sa, že keď na mori zavládne búrka a loď je na pokraji katastrofy, posledným prostriedkom k jej záchrane je vyhodenie všetkého cez palubu. Toto však nemusí byť len metafora zo života námorníkov, ale je to situácia Cirkvi a kresťanov. Niekedy je potrebné zbaviť sa všetkého toho balastu a zaťažujúceho neporiadku. Čo si však máme nechať? Evanjelista Matúš píše: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a (toto) všetko dostanete navyše.“

Čo je to Božie kráľovstvo a ako ho nájsť? A kde ho máme ísť hľadať? Joachim Meisner hovorí, že odpoveď na tieto otázky nám môže dať ruženec. Na konci ruženca je kríž, ktorý tvorí zároveň i začiatok ruženca. Na tomto mieste sa modlíme vyznanie viery. To je celá naša vierouka. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Kríž je kniha, ktorú nikdy neprestaneme študovať.“ A sv. Bruno dal napísať na bránu svojho kláštora: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča.

Kto sa modlí ruženec, cíti to, čo prežívali na ceste do Emauz učeníci: „Či nám srdce nehorelo, keď s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ Srdce horiace pre Ježiša Krista je nádej sveta. Svet nepremieňajú teórie, ale horiace srdce. Ak sa modlime sv. ruženec, či už v rodinách alebo vo farskom spoločenstve, spoznávame základy svojej viery.

Posvätný ruženec, ktorý sa vyvíjal pod vplyvom Božieho Ducha, je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti. Ľahko sa včleňuje do duchovnej cesty kresťanského života, ktorý po dvoch tisícročiach nestratil nič zo svojej počiatočnej sviežosti a cítil sa zasiahnuť na hlbinu. S ružencom vstupujeme do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom ruženca získavame množstvo milostí, ako keby sme ju prijímali priamo z rúk Vykupiteľovej matky.

Pravá Mariánska úcta

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Avšak aj pri Mariánskej úcte je možné nájsť znaky falošnej úcty, čo je veľmi nebezpečné.

Znaky falošnej úcty rozoberá sv. Ludovít Mária Grignion v svojej mariánskej teológii:

  1. Posudzovačnosť – je známkou pýchy ducha, ktorá kritizuje všetky prejavy zbožnej úcty jednoduchých ľudí,
  2. Úzkostlivosť – čiže strach z uctievania Matky, aby sme neurazili Syna a nevyvyšovali ju nad neho,
  3. Vonkajškovosť – úcta spočívajúca iba na vonkajších úkonoch, ktorá nevedie k premene života a k napodobňovaniu čností Panny Márie,
  4. Opovážlivosť – zotrvávanie v hriechoch a zlých návykoch a spoliehanie sa na milosti vyprosené Máriou,
  5. Nestálosť – striedanie prílišného nadšenia s vlažnosťou, náladovosť v úcte,
  6. Pokrytectvo – ukrývanie hriechov a nemorálneho života pod pláštik Panny, vydávanie sa za jej služobníkov s cieľom zdať sa lepšími v očiach druhých,
  7. Zištnosť – utiekanie sa k Panne Márii iba v časoch choroby a nebezpečenstva.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Iba v ňom sme boli požehnaní všetkým duchovným požehnaním. Len on je jediný Majster, ktorý nás má učiť, jediný Pán, od ktorého máme byť závislí, naša jediná Hlava, s ktorou máme byť spojení, náš jediný Vzor, ku ktorému sa máme pripodobniť, náš jediný lekár, ktorý nás má uzdravovať, naša jediná Cesta, ktorá nás má viesť, naša jediná Pravda, ktorej máme veriť, náš jediný Život, ktorý nás má oživovať, a naše jediné Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

(sv. Ľ. M. Grignion z Montfortu: O pravej úcte k Panne Márii. Košice, 1993)

Presvätá Bohorodička, zachráň nás!

Úmysly modlitby posvätného ruženca na mesiac október

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

                                                                                                         (pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca. V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež PIus V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

V našom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

1. 10. ­ 

Za celú našu farnosť

2. 10. ­ 

Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby

3. 10. ­ 

Za obrátenie hriešnikov

4. 10. ­ 

Za opustených, zúfajúcich a sklamaných

5. 10. ­ 

Za nové kňazské povolania

6. 10. ­ 

Za rodiny našej farnosti

7. 10.

Za ctiteľov a členov spolku sv. ruženca

8. 10. ­ 

Za zakladateľov nášho svätého chrámu 

9. 10. 

Za biskupov, aby boli opravdivými nástupcami apoštolov v dnešnej dobe

10. 10.

Za všetkých chorých a trpiacich vo farnosti  

11. 10. ­

Za misionárov, ich pomocníkov a za šírenie viery

12. 10. ­ 

Za jednotu kresťanov

13. 10. ­ 

Za deti a mládež, aby si zachovali úprimné a čisté srdce

14. 10. ­ 

Za manželstvá vo farnosti

15. 10. ­ 

Za všetky nenarodené deti

16. 10. ­ 

Za Sv. otca Františka a na jeho úmysly

17. 10. ­ 

Za všetkých starých a opustených ľudí

18. 10. ­ 

Za pokoj vo svete

19. 10. ­ 

Za všetky matky z našej farnosti

20. 10. ­ 

Za všetkých otcov farnosti

21. 10. ­ 

Za žiakov a študentov

22. 10. ­ 

Za otca arcibiskupa Jána a celú našu Cirkev

23. 10. ­ 

Za predstavených štátu, aby napomáhali rozvoju spoločnosti

24. 10. ­

Za všetkých dobrodincov našej farnosti

25. 10. ­ 

Za zosnulých členov spolku posvätného ruženca

26. 10. ­

Za všetkých učiteľov a katechétov

27. 10.

Za všetky spoločenstvá vo farnosti

28. 10. ­ 

Za rehoľníkov, aby povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu

29. 10. 

Za umierajúcich

30. 10. ­ 

Za vlažných vo viere, aby skrze modlitbu a sviatosti našli cestu k Bohu

31. 10. 

Za duše v očistci

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

  • modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
  • vzbudiť si úmysel získať odpustky,
  • počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
  • pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
  • pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Začíname nový cirkevný rok

Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína Cirkev na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť.

Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Je to z toho dôvodu, že v niektorých veciach sa zhoduje liturgický kalendár s občianskym (svetským) kalendárom, v niečom sa zasa odlišujú.

Liturgický rok začína 1. septembra a začiatok liturgického roku nazývame aj začiatkom indiktu. Indikt je z latinského slova „indictio“ a znamená ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. V začiatkoch sa tento termín používal iba pre finančný rok. V tomto období totiž bolo nariadené, na základe výnosu cisára, uskutočňovať súpis a ohodnotenie pozemkov. Toto sčítanie prebiehalo každých päť, resp. pätnásť rokov. Postupne sa však termín indikt začal používať aj na označenie rozličných dátumov spoločenského života.

Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali 1.september za začiatok liturgického roku a tak to ostalo vo východnej Cirkvi do dnešných čias. Boli totiž mnohé iné názory na trvanie liturgického roku. V 2.storočí napr. začínal liturgický rok 1.marca; v stredoveku boli snahy presunúť začiatok indiktu na 25.marec.

V latinskom obrade začína liturgický rok prvou adventnou nedeľou, t.j. štvrtou nedeľou pred sviatkom Narodenia Pána a končí nedeľou Krista Kráľa.

Biskupi byzantského obradu, ktorí sa zúčastnili II. Vatikánskeho koncilu, z príležitosti jeho zakončenia vydali okružný list (1965), v ktorom sú aj nasledujúce myšlienky: „Liturgický rok našej Cirkvi je bohatý. Po poriadku nás vedie počas celého roku a stavia pred oči svojich veriacich život, utrpenie, smrť i vzkriesenie nášho Božského Spasiteľa, velebí Božie materstvo – materstvo Prečistej Panny Márie a jej mocnú ochranu, stavia nám pred duchovný zrak skutky svätých mužov a žien, ktorí svojimi hrdinskými skutkami v nasledovaní Ježiša Krista oslávili Boha v celom ľudskom pokolení. Čas pôstu a zdržovania sa hlučných zábav majú napomôcť veriacim stať sa pánmi nad svojimi náklonnosťami a tak sa pripraviť na stretnutie s Kristom v Najsvätejšej Eucharistii v pozemskom živote a aj v deň jeho druhého príchodu na konci sveta“.

Aj z týchto slov jasne vyplýva, že byzantský liturgický rok je veľkou duchovnou knihou, ktorá nás učí ako máme Boha milovať, slúžiť mu, oslavovať ho a tak spasiť svoju dušu.

Jednotlivé slávnosti a sviatky liturgického roku by nemali zostať pre veriacich iba obyčajnou spomienkou na historickú udalosť, ktorá sa niekedy v minulosti stala a je nenávratnou minulosťou. Udalosti liturgického roku je potrebné vždy nanovo prežívať v srdci. Veď Ježiš Kristus, okolo ktorého je sústredený celý liturgický život, nie je osobou mŕtvou, ale večne živou a stále účinkujúcou. Liturgický rok je dielo živého Ježiša Krista, jeho práce, náuky a opakovania tajomstiev jeho života v srdciach veriacich.

Rímsky biskup Pius XII. V encyklike Mediator Dei (1947) hovorí o  liturgickom roku nasledovne: „Liturgický rok nie je chladnou spomienkou na nejaký minulý vek. Liturgický rok je sám Ježiš Kristus, ktorý večne žije vo svojej Cirkvi. Tu On pokračuje v tom pochode lásky a milosrdenstva, ktoré započal vo svojom pozemskom živote“.

Požehnaný čas v novom cirkevnom roku!

AKO JE TO S ETIKETOU V NAŠICH CHRÁMOCH?

(liturgicko-pastorálne zamyslenie nad prežívaním bohoslužieb)

Chrám je posvätné miesto určené na bohoslužby. Vďaka chrámu a bohoslužbám v ňom, prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.

Vo vzťahu k chrámu má svoje miesto aj etiketa, ktorá nie je iba o správaní sa na oslavách alebo na formálnom stretnutí. Máme aj etiketu správania sa v chráme, ktorá je často zanedbávaná. A preto je potrebné z času na čas si túto etiketu pripomenúť, keďže mnohé pravidlá slušného správania sú ak nie dennodenne, tak minimálne každú nedeľu porušované.

Pokúsme sa všimnúť si niektoré pravidlá, ktoré by mali charakterizovať naše správanie v chráme a aj naše samotné prežívanie bohoslužieb.  

1. Príprava do chrámu a eucharistický pôst

Podľa aktuálne záväznej platnej pôstnej disciplíny trvá eucharistický pôst (zdržanlivosť od jedla) najmenej jednu hodinu pred prijatím Eucharistie a zaväzuje od siedmeho roka veku dieťaťa. Výnimkami sú lieky, voda alebo v prípade, že je niekto chorý a potrebuje sa najesť skôr.

A čo malé deti? Treba si uvedomiť, že aj keď malé deti neviaže povinnosť zvláštnej prípravy na prijatie Eucharistie (teda ani eucharistický pôst), predsa treba, aby rodičia svoje deti k týmto ve­ciam, primerane ich schopnostiam a veku, postupne viedli a navykali. Preto netreba chystať jedlo alebo sladkosti  deťom pri príchode do chrámu. Bohoslužby v chráme nie sú formou detského pikniku. Preto sa nedáva deťom v chráme počas bohoslužieb jesť, výnimkou je mlieko pre dojčatá, či čistá voda na pitie v prípade potreby.  

2. Vstupujeme do chrámu s nábožnou úctou

Už spôsob, ako vstupujeme do chrámu, môže iným čosi povedať o našej viere a úcte k Bohu. Do chrámu vždy vstupujme s nábožnou úctou. Muži majú na znak úcty v chráme v zásade nepokrytú hlavu (výnimkou sú mnísi, ktorí nosia kamilavku aj v chráme, a biskupi resp. kňazi s mitrou). Naopak, ženy tradične mávali na hlave šatky (čo sa v mnohých východných krajinách dodnes dodržiava), pretože svoju okrasu – vlasy – v chráme nie je vhodné ukazovať. Takto hovorí aj svätý apoštol Pavol (porov. 1 Kor 11, 4-15).

Na bohoslužby treba prichádzať včas a nájsť si miesto na dôstojné prežitie okamihov počas bohoslužieb. Nerušme ostatných neskorým príchodom do chrámu. Platí to zvlášť pre tých, ktorí majú tendenciu aj pri svojom neskorom príchode zaujímať popredné miesta v chráme.

Veľmi rozšíreným zlozvykom u mnohých je ani nevojsť do chrámu a celú bohoslužbu stráviť niekde v areáli chrámu. Čas trávený vonku sa vtedy veľmi často vypĺňa fajčením, debatovaním, či naháňaním sa detí… Obranným argumentom často je, že veď človek sa nachádza v tzv. platnej zóne vo vzdialenosti od chrámu. Naozaj platnej? Ak nás pozvú naši priatelia na svadbu, tak nevstupujeme medzi svadobných hostí, ale stojíme pred kultúrnym domom alebo reštauráciou v tzv. platnej zóne?  Aj v tomto však existujú výnimky, zvlášť ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

3. Poklona a prežehnanie sa pri vstupe do chrámu

Po vstúpení do chrámovej lode sa hlboko pokloníme a prežehnáme. Najprv sa pomaly prehneme v páse, pričom pravá ruka smeruje k zemi, ba často sa jej aj dotýka, potom sa pomaly vzpriamime a prežehnáme.

Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.

Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Prežehnanie tiež odháňa od človeka zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.

Hlboká poklona, spojená s prežehnaním, je znakom našej úcty voči Bohu, znakom našej pokory, že si uvedomujeme svoju hriešnosť a malosť. Dotyk rukou zeme vyjadruje poníženie sa pred Bohom a vedomie, že z prachu zeme sme boli vzatí. (porov. Gn 3, 19)

4. Zapaľovanie obetných sviec a uctievanie ikon

Starobylou kresťanskou tradíciou v našich chrámoch je zapaľovanie obetných sviec. Obetná sviečka symbolizuje našu modlitbu, ktorá horí a vznáša sa pred Bohom. Plameň vyjadruje teplo a plameň našej lásky k Bohu. Svetlo sviečky nás vedie k túžbe byť  deťmi svetla, k túžbe zanechať temnotu zlých skutkov, myšlienok a túžob, aby z nášho života zmizol každý hriech a neprávosť. Je tiež symbolom Ježiša Krista: ,,Ja som svetlo sveta!“ (Jn 8,12)

Vkladanie sviece do svietnika má byť sprevádzané modlitbou vychádzajúcou zo srdca, pričom je možné spomenúť meno niekoho, za koho prinášame túto obetu (za živých, ale aj za zosnulých.) Svieca môže zhorieť celá, čo predstavuje náš život – aj my máme celý svoj život bezo zvyšku darovať Bohu.

Po zapálení obetných sviec pristupujeme k ikone, ktorá je v chráme na stolíku, hlboko sa pokloníme a prežehnáme a pobozkáme ikonu na znak našej lásky ku Kristovi (resp. inému svätému zobrazenému na ikone).

5. Oblečenie do chrámu

Do chrámu by sme sa mali obliekať primerane, bohoslužby v chráme  nie sú módnou prehliadkou. A napr. vianočné alebo veľkonočné obrady nie sú súčasťou žiadneho týždňa módy. Oblečenie má vyzerať tak, aby svedčalo o našej viere a nie aby sme niekoho zvádzali, provokovali, či pohoršovali. Takisto nechodíme do chrámu, aby sme si všímali, kto ako vo farnosti vyzerá a čo má oblečené.

Keď sa pozrieme do kresťanskej minulosti, vyskytovali sa v požiadavkách isté rozdiely od jednej krajiny k druhej a dochádzalo k drobným rozdielom i v priebehu času. Je teda problém určovať niečo s presnosťou.

Čo sa týka ženského odevu do chrámu, tak rozhodne minisukňa do chrámu nepatrí. Najvhodnejšie je zvoliť radšej sukňu dlhšiu. Čím dlhšia, tým lepšie, aby boli nohy zahalené. Ideálne by bolo keby siahala aspoň približne do polovice lýtok. Čo sa týka hornej (vrchnej)  časti odevu, tak nie je dôstojné prichádzať do chrámu s veľkými výstrihmi, odhalenými ramenami, odhalenými chrbtom, tričkom bez rukávov, či v priehľadných alebo obtiahnutých šatách.

Aj pre mužov platia určité pravidlá. Jednoznačne dlhé nohavice a nie „kraťasy“ (krátke nohavice). Je nedôstojné ísť do chrámu v kraťasoch. Čo sa týka hornej časti odevu (napr. košeľa, alebo tričko) – ideálna je klasická. Určite nie tričko bez rukávov, či tričko s odhaleným bruchom.

Veľmi častou otázkou je, či si môže dáma vziať do chrámu veľký až obrovský klobúk, cez ktorý veriaci sediaci za ňou často nič nevidia. Tu je treba zdôrazniť, že nielen v duchovnom, ale aj v našom kultúrnom kontexte by sa do chrámu nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už teda vidíme ženu s obrovským klobúkom, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu. A zasa aj dámy, ktoré majú tendenciu nosiť takéto klobúky by si mali uvedomiť, že každý zážitok, aj zážitok z bohoslužby v chráme je vtedy pozitívny, keď sa do jeho vnímania zapojí viac zmyslov – ak nielen počujeme, ale aj vidíme a pritom nás nič neruší (napr. aj silný zápach, parfum, alebo obrovský klobúk zasahujúci do nášho teritória).

6. Rešpektovanie účelovosti sakristie chrámu

Sakristia je podľa rozličných predpisov Cirkvi miestnosť, v ktorej sa uchováva posvätná výbava chrámu a v ktorej sa kňaz (kňazi) a miniš­tranti pripravujú na slávenie liturgie.

V minulosti sakristia slúžila nielen na uchovávanie liturgických kníh, či rúch, ale v určitom období v sakristiách bola uchovávaná aj samotná Eucharistia. Z dejín cirkevných koncilov a synod vieme, že niektoré z nich sa konali vo veľkých sakristiách pri významných chrámoch (napr. Kartágo v roku 419).

V súčasnosti však možno vidieť, že v rozličných farnostiach sú v sakristii starší ľudia, prípadne tí, čo majú vážne zdravotné ťažkosti, tiež sa tam nachádzajú počas bohoslužieb aj rodiny s malými deťmi. To, či niekto môže zostať v sakristii počas bohoslužieb alebo nie, je výlučne na rozhodnutí miestneho kňaza, aj keď z praktického, bezpečnostného a hygienického hľadiska je vhodné, aby sakristia aj počas bohoslužby zostala výhradne k dispozícii kňazovi, miništrantom, či iným posluhujúcim v chráme.

7. Účasť malých detí počas bohoslužieb a miestnosti pre rodičov s deťmi

Mnohí rodičia nechávajú svoje deti počas bohoslužieb často vykrikovať, zabávať sa, behať po chráme… Treba si uvedomiť, že chrám nie je miesto na hranie, telocvičňa, detské ihrisko, či reštaurácia… a to sú skutočnosti, ktoré dieťa je potrebné učiť už od malička, primerane jeho veku a schopnostiam.

Ak sú deti hlučné, či nepokojné, zdržiavajme sa v zadnej časti chrámu. Rodičia s malými deťmi by mali sedieť na konci lavice, aby mohli dieťa vziať rýchlo mimo chrám a nerušili tým ostatných počas bohoslužieb. Nedovoľme deťom hrať sa s modlitebnými knižkami alebo materiálmi na čítanie. Počas bohoslužieb nie je vhodné s nimi vtipkovať, či  zbytočne sa hrať.

V mnohých chrámoch je zriadená miestnosť pre rodičov s deťmi. Táto miestnosť má slúžiť predovšetkým na to, aby rodičia učili svoje deti vnímať a prežívať bohoslužby v chráme v duchu určitých pravidiel. Význam tejto miestnosti oproti sakristii je v tom, že dieťa aj svojimi zmyslami vníma, čo sa deje v chráme počas bohoslužieb. Takisto v tejto miestnosti majú rodičia lepšiu kontrolu nad správaním dieťaťa. Postupom času tento štýl prežívania svätej liturgie pomáha  deťom lepšie porozumieť tomu, čo je na liturgii (či iných bohoslužbách) dôležité.

Tu treba spomenúť aj nerešpektovanie účelu tejto miestnosti zo strany niektorých veriacich, ktorí prichádzajú do tejto miestnosti a vyvolávajú (aj nahlas) pocit pohoršenia sa nad správaním detí! Veľakrát je však pohoršením práve správanie týchto veriacich, ktorí nerešpektujú skutočnosť, že jednak sedia v miestnosti pre rodičov s deťmi a taktiež, že deti prežívajú bohoslužby primerane svojmu veku.

8. Pristupovanie malých detí k Eucharistii v našich chrámoch

Podávanie Eucharistie nemluvňatám a malým deťom prešlo v posledných mesiacoch výraznou zmenou v našej Cirkvi. Aj tu platia určité pravidlá a príslušná etiketa.

Malé deti pristupujú k prijatiu Eucharistie iba v sprievode jedného z rodi­čov alebo vhodnej dospelej osoby, ktorá svojou prítomnosťou vydáva pred kňazom svedectvo, že dieťa môže prijať Eucharistiu. Nemluvňatá a malé deti rodičia privádzajú na prijímanie Eucharistie zvyčajne na rukách alebo ich vedú za ruku.

Pokiaľ dieťa nechce prijať sväté prijímanie (hádže sa, plače), netreba mu ho nasilu podávať.

9. Liturgické gestá používané počas bohoslužieb

Liturgické slávenie Cirkvi je vždy zložené zo slov a gest, ktoré vonkajším spôsobom naznačuje to, čo sa uskutočňuje v duchovnom rozmere. Teda v bohoslužobnom zhromaždení má všetko svoj význam. Kresťan však len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Boha, ak bude poznať jednotlivé symboly, úkony, postoje, gestá… Pri bohoslužbách sa stojí, ale aj kľačí, sedí, robí znamenie kríža, zdvíhajú a rozpínajú sa ruky…

Žiaľ, mnohí zastávajú mienku, že takéto vonkajšie prejavy našej viery sú zbytočné, zastarané alebo dokonca zvádzajú k formalizmu.

Ak sa však nenaučíme vyjadriť svoju úctu navonok, a to v prvom rade v chráme, ako budeme vedieť prejaviť svoju vieru medzi ľuďmi mimo chrámu? Ak budeme schopní svoju vieru prejaviť navonok v chráme,

Človek nie je len duša, ale aj telo a aj telo je povolané k vzkrieseniu a osláveniu, preto aj telo je nevyhnutné zapájať do modlitby poklonami, prežehnávaním, bozkaním ikon…

10. Správanie sa v chráme počas bohoslužieb – postrehy z praxe

Ak pri príchode do chrámu zbadám v chráme známeho, ktorý je v značnej vzdialenosti, stačí ho kontaktovať očami, pousmiať sa, či kývnuť hlavou. Priestor a čas na rozhovor s ním je po svätej liturgii vonku pred chrámom, nikdy nie v chráme.

Nikdy nežujte žuvačku v chráme, je to jednak veľmi nespoločenské a zároveň porušujete eucharistický pôst.

Nehryzte si nechty, je to prejav nervozity. Neklepte nohami, naznačuje to vnútorné napätie. Nehrajte sa s vlasmi, znamená to rozptyľovanie. Je nesprávne zamerať pozornosť na akúkoľvek inú osobu alebo objekt, keď by sme sa mali zamerať len na Boha.

 Veľkým problémom v dnešnej dobe je používanie mobilného telefónu. Mobilný telefón by sa nikdy nemal používať počas bohoslužieb na komunikovanie, telefonovanie alebo posielanie SMS správ. Ak ho už máme so sebou, je treba prepnúť si ho do tichého režimu. Uvedomme si, že žiadny hovor nie je dôležitejší ako prežívanie modlitby v chráme, teda môj rozhovor s Bohom. Tomuto tvrdeniu učme už aj malé deti a neučme ich prežívať čas v chráme hraním hier na mobile.

Ďalším častým javom v dnešnej dobe je mať v chráme slnečné okuliare na očiach alebo na hlave ako čelenku. Nie je to prípustné, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Slnečné okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. Tvrdenie, že okuliare na vrchu hlavy sú ozdoba a módny doplnok, z pohľadu spoločenskej etikety neobstojí. No keď je človek chorý (má poškodený zrak, je po operácii oka…) môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti.

Mladí by mali ponúknuť svoje miesta tehotným, chorým alebo starším stojacim.

V chráme sedíme pokojne, nevykladáme si nohy na lavicu ani na sedadlo a ruky nemáme vo vreckách. 

Častým javom je aj to, že niektorí ľudia prichádzajú do chrámu s veľkými taškami. Dbajme na to, aby sme tašky uložili na miesto, kde nebudú prekážať v prechádzaní.

Mokrý dáždnik odložím mimo lavice, aby nebolo mokré sedadlo alebo kľačadlo. Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúčam vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v chráme položíme či oprieme. Na lavici alebo na drevenej podlahe nemá mokrý dáždnik čo hľadať. Čo máme robiť, aby

V chráme sa v nijakom prípade nevyzúvam, ani keby mi bolo horúco alebo ma tlačili topánky. Častou obuvou v lete sú tzv. žabky, ktoré však ako obuv do chrámu nepatria, a teda nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.

 Počas bohoslužieb nespíme, nečítame letáky a ani sa nemodlíme niečo iné počas obradov (napr. ruženec počas liturgie). Venujme pozornosť práve prebiehajúcej bohoslužbe.

Často sú v chráme v laviciach položené rôzne modlitebné knihy alebo predtlačené liturgické texty. Tie sa domov neberú! Ak máme o niečo záujem, treba sa pýtať kompetentných a zariadiť sa podľa ich inštrukcií. Ak berieme z chrámu aj nejaký časopis (určený na predaj), netreba zabudnúť za tento časopis zaplatiť do priloženej pokladničky.

Toto je iba niekoľko postrehov z našej farnosti, ktoré môžu všetkým nám pomôcť skvalitniť náš duchovný život a aj samotné prežívanie bohoslužieb v chráme.

Mnohí sme už boli na rozličných pútnických miestach a pred vstupom do jednotlivých chrámov sme videli inštrukcie a odporúčania (resp. už aj sprievodcovia vopred upozorňujú pútnikov) o vhodnom oblečení a správaní sa v chráme. Nikoho z nás vtedy ani len nenapadne polemizovať, či búriť sa voči týmto nariadeniam, či obmedzeniam. Všetci sa snažíme prispôsobiť. Keď tu funguje na veľkých pútnických miestach, prečo by to nemalo fungovať aj v našom chráme?

Humenné, leto 2019

o. Miroslav 

Prečo sa toľko prežehnávame?

Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.

Znak kríža je typickým kresťanským gestom. Už na začiatku 3. storočia bolo v Afrike a v Ríme zvykom palcom dávať na čelo katechumenov znak kríža, aby si uvedomili svoju príslušnosť ku Kristovi, a zároveň im vtisnúť neviditeľnú pečať spásy. Kresťania sa často prežehnávali – pri odchode z domu a príchode doň, pri obliekaní, obúvaní, pri umývaní, pred spaním, pred prácou. Pôvodne robili kríž jedným prstom pravej ruky na čele v podobe písmena T, vo 4. storočí aj na ústach a hrudi (tzv. malý kríž).  Znak kríža sa udomácnil v chrámoch až v 5. storočí. Od začiatku sa pritom Cirkev snažila, aby sa znak kríža neumiestňoval do podlahy, pretože prejsť po ňom by bolo prejavom bezbožnosti.

II. Trullanská synoda (692) v Konštantinopole umožnila, aby sa Ježiš Kristus zobrazoval na kríži a mal pritom postavu človeka. Prvé znázornenia ukrižovaného Krista sa objavujú až v 8. storočí.

Počas stredoveku sa medzi ľuďmi rozšíril zvyk nosiť na krku malý krížik a to vo viere, že ich ochráni pred démonmi a chorobami. Obdobie stredoveku sa ukázalo tiež ako kľúčové pri stvárnení samotného kríža. Kým v západnom kresťanstve sa do popredia dostal kríž s trpiacim Kristom, vo východnej Cirkvi sa udomácnil kríž s osláveným Kristom. Tieto podoby kríža sú platné dodnes. 

O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“

Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prstenník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta),  potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na  zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).

Ruka ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní.

Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Tiež má toto prežehnanie sa účinný význam. Vyvoláva v človeku blahodarné účinky, lebo odháňa od neho zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary. O aké konkrétne dary sa jedná?

1. Modlitba

Každú jednu modlitbu by sme mali začať a končiť znakom kríža. Znakom kríža totiž zvolávame Svätého Ducha Svätého, aby povzniesol našu modlitbu k nebeskému Otcovi.

 2. Otvárame sa milostiam

Prežehnanie sa nás pripravuje na prijatie Božieho požehnania a pripravuje našu vôľu na spoluprácu s Bohom a na prijatie jeho milosti.

3. Požehnáva deň

Znak kríža urobený nábožne počas dňa zvoláva Božie požehnanie na naše činy, ktoré sú v súlade s Božou vôľou.

4. Oddávame sa celý Bohu

Pri prežehnaní prechádzame rukou od čela k pleciam a srdcu. Týmto žiadame Boha, aby požehnal našu myseľ, city a naše telo pre konanie dobra a ochranu pred Zlým.

5. Uznanie vtelenia Ježiša Krista

Už Pápež Innocent III nariadil, aby pri prežehnávaní mal veriaci spojené aspoň dva prsty, čo je znakom dvojitej podstaty Ježiša Krista – ľudskej a Božej. Pohyb od čela smerom dole je znakom zostúpenia Ježiša Krista na zem.

6. Pripomenutie umučenia Pána

Samotný znak kríža je pripomenutím si utrpenia a ukrižovania Ježiša Krista a uctením si jeho piatich rán. Ako často spievame: „Kríž je znakom spásy…“

7. Uznanie Trojjedinosti Boha

Zvolaním v mene Otca i Syna i Svätého Ducha uznávame dogmu Cirkvi, o troch Božských osobách. Tri spojené prsty pri prežehnaní sa sú výrazom a uznaním Trojjedinosti Boha.

8. Zameranie sa na Boha

Znak kríža upriamuje našu modlitbu na Boha a umenšuje človeka.  Zároveň vyznávame, že Syn a Svätý Duch pochádzajú od Boha Otca  

9. Uznanie, že všetko pochádza od Otca

Pohyb ruky zhora od čela, čo je výrazom toho, že Otec je prvou osobou Svätej Trojice, k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu. Zároveň potvrdzujeme, že Svätý Duch pochádza z lásky Otca a Syna. Takto uznávame, že všetko pochádza od Boha Otca.

10. Vyjadrujeme vieru

Znak kríža je potvrdením viery k vteleniu, ukrižovaniu Ježiša Krista a existencie Svätej trojice. Znak kríža je súbor gest a slov, ktorými sa prehlasujú pravdy vyznania viery.  

11. Kríž je znak tých, čo nasledujú Krista

Ktokoľvek vezme na seba kríž a nasleduje Ježiša Krista, stáva sa Kristovým učeníkom. Znakom Krista si sami pripomíname túto podmienku kresťanstva ohlásenú samotným Kristom. Akceptujeme tým každodenný kríž a nesieme ho s Ježišom Kristom.

12. Prosíme o Božiu pomoc

Prežehnaním sa prosíme Ježiša Krista, aby nás podoprel tak, ako priateľ podopiera pod rukami a pomáha niesť, ak sme unavení alebo padáme.

13. Potvrdzujeme prijatie krstu

Krst sme prijali v mene Otca, Syna a Svätého Ducha, v mene Najsvätejšje Trojice. Znakom kríža zvolávame svoju príslušnosť k Trojjedinému Bohu rovnako ako sme o to požiadali pri krste a zároveň potvrdzujeme svoje rozhodnutie patriť Bohu.

14. Ničíme prekliatie

Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu. Je to znak zvolávania požehnania a znamená zároveň našu túžbu prejsť zo smrti do života v Ježišovi Kristovi.

15. Prijatie označenia Krista ako pastiera

Znak kríža ukazuje, že patríme Kristovi ako nášmu pravému pastierovi a nechávame sa takto dobrovoľne označiť rovnako, ako značil za čias Ježiša Krista pastier svoje stádo.

16. Kríž odháňa diabla

Mnohí Otcovia Cirkvi hovorili o znaku kríža ako nástroji, ktorý pretína úklady diablove a to mocou, ktorá na nás cez kríž prichádza.  

17. Svedectvo pre iných

Prežehnanie sa častokrát robíme verejne pred inými. Týmto sa stávame svedkami Ježiša Krista, ktorý prisľúbil, že nezaprie toho, kto ho nezaprie verejne.

Prežehnávaním sa teda vyznávame svoju vieru v ukrižovaného Ježiša Krista, ktorý nás vykúpil, taktiež badáme význam exorcizmu. Iný zmysel má znak kríža pri žehnaní osôb a vecí. Keď diakon, kňaz alebo biskup udeľuje požehnanie, krížom udeľuje Božiu milosť.

Ako často sa nám stáva,, že prežehnanie sa robíme iba zo zvyku a samotné slová „V mene Otca i Syna, i Svätého Ducha. Amen.” vyslovujeme povrchne. Pevne veríme, že aj tento ponúkaný pohľad na význam prežehnávania sa nám pomôže tento úkon prežívať citlivejšie, lebo nedôslednosť, či povrchnosť v mnohých prípadoch vedie aj k povrchnosti srdca.

Pamätajme na to, že hlavným posolstvom kríža je Božia láska k človeku. Láska, ktorá si nekladie podmienky, pozýva k osobnému vzťahu, oslobodila človeka a očakáva jeho slobodné rozhodnutie.