Život farnosti

25. júl 2021

Dnes sa po prvý krát slávi Svetový deň starých rodičov a seniorov, ktorý ustanovil Svätý Otec František na pravidelný termín štvrtej júlovej nedele.

Staroba je dar a že starí rodičia sú ohnivkom spojenia medzi generáciami, aby odovzdávali mladým skúsenosť života a viery. Na starých rodičov sa často zabúda, a takto zabúdame na odovzdávanie bohatstva spočívajúceho v uchovávaní koreňov.

Téma tohtoročného svetového dňa: „Ja som s tebou po všetky dni.“ (porov. Mt 28, 20) vyjadruje blízkosť Pána a Cirkvi životu každého starého človeka, a to osobitne v tomto ťažkom čase pandémie.

Pápež František pripomína: „Ja som s tebou po všetky dni“ je prísľub blízkosti a nádeje, ktorý si mladí ľudia a seniori môžu vyjadrovať navzájom. Nielen vnuci a mladí sú totiž povolaní byť prítomnými v živote starých ľudí, ale aj seniori a starí rodičia majú evanjelizačnú misiu ohlasovania, modlitby a pestovania viery v mladých.“

Priblížme sa dnes modlitbami, myšlienkami a srdcom ku každému starému rodičovi a každému staršiemu človeku, aj k tomu najosamelejšiemu.

Poďakujme dnes za všetkých našich starých rodičov a seniorov, ktorí majú tiež dôležité miesto v Božom pláne spásy.

Modlitba na 1. svetový deň starých rodičov a seniorov

Ďakujem ti, Pane, za to, že ma potešuješ svojou prítomnosťou: aj v čase osamelosti si mojou nádejou, mojou dôverou; už od mladosti si mojou skalou a mojou silou.

Ďakujem ti, že si mi daroval rodinu a že si ma požehnal dlhým životom. Ďakujem ti za chvíle radosti i ťažkostí; za sny, ktoré sa mi v živote splnili, i za tie, ktoré sú ešte predo mnou. Ďakujem ti za to, že ma aj v tomto čase voláš k tomu, aby som prinášal úrodu.

Pane, posilni moju vieru, urob ma nástrojom svojho pokoja, nauč ma prijímať tých, ktorí trpia väčšmi než ja, aby som neprestával snívať a rozprávať o tvojich obdivuhodných činoch novým generáciám.

Chráň a veď pápeža Františka i Cirkev, aby sa svetlo evanjelia dostalo až do končín zeme. Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme, aby sa utíšila búrka pandémie, aby chudobní našli útechu a skončili sa vojny.

Podopieraj ma v mojej slabosti, a daj, aby som naplno prežíval každú chvíľu, ktorú mi dávaš, v istote, že si so mnou každý deň, až do konca vekov.

Amen.

(niekoľko myšlienok o dovolenke kresťana)

Prežívame obdobie prázdnin a dovoleniek. Sociálne siete obsahujú rozličné fotografie, kedy človek čo najoriginálnejšie chce vyjadriť svoju pohodu počas dovolenkových dní.

Treba si však uvedomiť, že nie všetko má dovolenku. Taká láska je skutočnou láskou, iba keď je nonstop. Alebo vernosť je vernosťou, iba keď je celoživotná. Či pravda je skutočnou iba vtedy, keď je pravdou bez prestávky. Podobne to platí o vzťahoch medzi manželmi, v rodine, k priateľom a aj o vzťahu k Bohu.

Boh nemá prázdniny a modlitba nemá dovolenku.

Majme toto na zreteli a nevynechávajme Boha z našich dovoleniek, či prázdnin,pretože bez Neho budú prázdniny, či dovolenka naozaj len prázdnymi dňami.

Osvojme si niekoľko praktických rád, ktoré nám môžu tieto dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.

2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.

3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.

4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.

5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.

6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.

7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.

8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.

9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.

10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Každodenný kontakt s Bohom, či už v modlitbe alebo v konkrétnych skutkoch lásky voči našim blížnym, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sa ponúkajú ako ovocie našej spoločnosti s Bohom počas dovolenkových dní.

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemné a požehnané dni dovoleniek a prázdnin, v spoločnosti nášho dobrotivého Boha!

Sú míľniky v živote človeka, ktoré zanechajú nezabudnuteľné spomienky na duši, zohrejú srdcia a často pomáhajú aj pri prekonávaní prekážok a ťažkostí každodenného života.

Takým míľnikom v živote človeka je aj slávnosť, kedy deti pristupujú prvýkrát k Sviatosti zmierenia a pokánia a následne k sviatosti Eucharistie. Je to krásny a vzácny deň s nezabudnuteľnou atmosférou nielen pre samotné deti, ich rodičov, starých rodičov, krstných rodičov, či vlastne celú rodinu, ale aj pre samotnú farnosť. Je to totiž udalosť duchovnej obnovy pre všetkých veriacich a možno aj spytovaním svedomia, aký vzťah majú po mnohých rokoch k Eucharistii viacerí dospelí.

V tomto roku v našej farnosti prvýkrát pristúpilo k Sviatosti pokánia a zmierenia, následne k Eucharistii 35 detí.

Príprava kvôli epidémii nebola najideálnejšia, ale na niekoľkých blokových stretnutiach boli deťom ohlásené potrebné pravdy a tajomstvá kresťanskej viery. Hovorili sme o hodnote krstu, spovede, viery vo všeobecnosti, sviatostí, taktiež sme hovorili o prežívaní sv. liturgie a o účinkoch Eucharistie v živote človeka.

V piatok (28. mája 2021) pristúpili deti k svätej spovedi, na ktorú sa dôkladne pripravovali.

V sobotu (29. mája 2021) jedna skupina detí a v nedeľu (30. mája 2021) dve skupiny detí pristúpili slávnostným spôsobom k Eucharistii. Počas slávnosti sa deti aktívne zapájali do obradov: obetovali Bohu niečo ich srdcu veľmi blízke, modlili sa a prejavili túžbu byť aktívnymi členmi farského spoločenstva. V modlitbách za deti, či príhovore kňaza zaznel apel, aby si deti aj po skončení tejto slávnosti zachovali svoje čisté srdiečka na znak nového vzťahu s Ježišom Kristom. Slávnosťou sa totiž nič neskončilo, ale naopak, začala sa nová etapa života s Ježišom Kristom.

Deti na záver slávnosti vyjadrili svoju vďaku  rodičom, krstným a starým rodičom, kňazom farnosti, katechétom a katechétkam a mládežníkom, ktorí spevom okrášli celú slávnosť.

Príprava detí na Slávnostné sväté prijímanie sa skončila, slávnosť všetky deti úspešne zvládli, ale cesta k Bohu v Eucharistii je pre deti len na samom začiatku.

• 

• 

• 

(nad myšlienkami sv. Šarbela)

Veľmi obľúbeným svätým v poslednom čase je svätý Šarbel Machlúf, ku ktorému sa utiekajú a modlia veľké zástupy ľudí. Údajne je niekoľko tisíc zázračných uzdravení, ktoré sa pripisujú tomuto svätcovi, a tri boli cirkevne schválené počas procesu blahorečenia a svätorečenia svätca.

Medzi najznámejšie uzdravenia sa radí vyliečenie ochrnutej ženy. Svätec Šarbel sa jej zjavil a vždy 22. dňa v mesiaci sa preto žena chodí modliť k jeho hrobu.

Svätého Šarbela pokladajú mnohí za orodovníka, ku ktorému sa môžu obrátiť vo všetkých potrebách. Priťahuje ich jeho povesť mocného uzdravovateľa a divotvorcu. Mnohí chorí sa aj dnes dávajú pomazať olejom, ktorý vyteká z jeho tela, aby sa uzdravili. Mnoho pútnikov putuje do Annaye, kde je uložené jeho neporušené telo.

Sv. Šarbel je známy ako pustovník z Annaya (1828-1898). Tento maronitský kresťan z Libanonu je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.

Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.

Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Šarbel (Charbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Šarbel bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával.

V r. 1875, keď Šarbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa do pustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou, Šarbel ju však zapálil ako obyčajne. Predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.

Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre.

V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor Šarbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí: dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela začali prichádzať mnohí pútnici, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili.

Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela za blahorečeného (5. decembra 1965) a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.

Svätý Šarbel bol svätým kňazom, ktorý celý svoj život prežil v blízkom  spojení s Ježišom Kristom. Z tohto spojenia pramenila jeho veľká múdrosť, ktorá bola ovocím jeho hlbokých modlitieb.

Mnohé jeho myšlienky a rady boli nasmerované na rodinu. Keďže kresťanská rodina je v Božom pláne obnovy sveta a jeho pretváraní na civilizáciu lásky začlenená do procesu premeny sveta a je nástrojom v diele posvätenia ľudstva, svätý Šarbel vnímal mnohé útoky diabla na rodinu. Preto sa snažil svojimi radami pomáhať rodinám v tomto boji.

Prostredníctvom rodiny plynú dejiny človeka, dejiny spásy ľudstva. Rodina stojí v zápase medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou, medzi láskou a tým, čo sa prieči láske. Kresťanskej rodine je zverená úloha bojovať za oslobodenie síl dobra, ktorého prameň sa nachádza v Ježišovi Kristovi, Vykupiteľovi človeka.

Sv. Šarbel poukazuje na skutočnosť, že diabol sa vždy sústredil na zničenie rodiny, pretože zvlášť kresťanská rodina veľmi pripomína obraz Boha:

Rodina je základ Božieho plánu; a všetky sily zla sústredia svoju zlobu na zničenie rodiny, pretože vedia, že zničením rodiny sa otrasie samotný základ Božej vôle. Boj Zlého proti Pánovi je vojnou proti rodine a boj Zlého proti rodine je v samom centre vojny proti Bohu. Pretože rodina je obrazom Boha od začiatku stvorenia tohto vesmíru, Zlý sa sústredí na zničenie rodiny – samotného základu Božieho plánu.

Označenie rodiny za kresťanskú okrem iného znamená aj to, že patrí Kristovi, že je Kristova. Kto nezakladá rodinu na Kristovi, nemôže založiť a mať kresťanskú rodinu. K tomu, aby sa mohla rodina honosiť vznešeným titulom kresťanská, t.j. Kristova, je potrebné splniť aspoň tieto tri základné podmienky: považuje sa za jeho vlastníctvo, pre neho pracuje a s ním býva.

Kresťanská rodina je postavená na sviatostnom manželstve. Sviatostné manželstvo je obrazom a napodobnením spojenia Ježiša Krista s Cirkvou, a naopak. Vzťah Ježiša Krista k Cirkvi môžeme pochopiť iba vtedy, keď pochopíme manželstvo. A naopak, manželstvo môžeme len tak chápať, ak máme na zreteli spojenie Krista s Cirkvou.

Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Kresťanská rodina vytvára priestor lásky, pre každého človeka je dobrodením, ktoré ho všestranne obohacuje.

Svätý Šarbel radí rodinám, ako sa môžu brániť pred útokmi Zlého:

Chráňte svoje rodiny a držte ich od úkladov Zlého skrze Božiu prítomnosť. Ochraňujte ich a udržiavajte skrze modlitby a rozhovory, skrze vzájomné porozumenie a odpúšťanie, skrze úprimnosť a vernosť a najmä, skrze počúvanie. Počúvajte sa navzájom ušami, očami, srdciami, ústami a dlaňami vašich rúk a udržujte burácajúci hluk tohto sveta ďaleko od vašich domovov, pretože je ako zúriaca búrka, ako prudké vlny; keď sa dostane dnu, zmietne všetko a všetkých rozoženie. Uchovávajte teplo rodiny, pretože ani teplo celého sveta ho nemôže nahradiť.

Keďže je v rodine množstvo všelijakých rozdielností, má aj svoje zákonitosti. Veľmi dôležitými prvkami v rodine sú pokora a schopnosť sebareflexie. Pokora u človeka signalizuje to, ako vníma a prijíma seba a aký postoj zaujíma k svetu, životu, Bohu a blížnym. Mnohokrát sa v rodine stáva člen rodiny svedkom toho, ako sa ostatní delia o svoje pády, a následne na to aj on dokáže akceptovať svoje slabosti a nedokonalosti. Sebareflexia člena rodiny je kľúčom k pohľadu do vnútra človeka a ten je kľúčom k múdrosti. A keď sa členovia rodiny zamýšľajú nad sebou, učia sa stále viac rozmýšľať aj nad samotnou rodinou.

Aj zo slov sv. Šarbela vyplýva, že rodina by mala byť miestom bezpečia.  Pocit bezpečia je veľmi nevyhnutný pre rozvoj človeka. Pre rodinu by mala byť typická pohoda, vzájomná láska, úcta, rešpektovanie, pomoc, tolerancia.. Strach sa pri pocite bezpečia dokáže zmeniť na nádej, krivda na odpustenie, frustrácia na zmysel života. Ak človek toto prežíva, má tendenciu uzdravovať a meniť sám seba.

Sv. Šarbel pozýva k tomu, aby sa rodiny stali miestom dialógu. Úprimný dialóg medzi členmi rodiny je často zredukovaný iba na slová, aj keď takýto dialóg obsahuje aj iné prvky, ktoré sú oveľa komplexnejšie. Dialóg v rodine je prejavom lásky, ktorá v sebe zahŕňa pochopenie a slobodu. Vzájomné rozhovory pomáhajú členom rodiny spoznať sa navzájom, počúvať sa a rešpektovať.

Dôležitou súčasťou kresťanskej rodiny v boji proti Zlému je podľa Šarbela aj modlitba v rodine. Spoločné modlitby nie sú nutné iba k duchovnému rastu členov rodiny, ale podľa mnohých psychológov v súčasnosti, je spoločná modlitba aj mocným prostriedkom budovania komunity

Podľa svätého Šarbela sa však nestačí iba modliť, je nutné aj chápať zmysel modlitby a hlavne skrze skutky života svedčiť o svojej viere:

Pri modlitbe sa započúvajte do Božieho hlasu. Žiaľ, je málo tých, čo počúvajú a aj rozumejú; a ešte menej tých, čo počúvajú, rozumejú a zároveň to uvádzajú do života.

Modlitba v rodine má svoje zvláštne črty. Je to spoločná modlitba muža a ženy, rodičov a detí. Zvláštnym obsahom tejto modlitby je samotný rodinný život. Kresťanskí rodičia majú prvoradú úlohu naučiť svoje deti modliť sa. Nenahraditeľným základom tejto výchovy k modlitbe je predovšetkým praktický príklad a živé svedectvo.

Členovia rodiny sú pozvaní predovšetkým k osobnej modlitbe. Vtedy náboženstvo pre nich nebude iba nejaká nálepka, množstvo povinností, či formálna príslušnosť k Cirkvi, ale najmä štýl života.

Rodičia by mali pamätať na to, že aj deti potrebujú rozumieť modlitbe. Veľkou chybou, ktorú rodičia robia je to, že učia deti základné a najdôležitejšie modlitby, ale ktoré ešte nechápe. Vytvorí sa v nich predstava, že Boh hovorí nezmyselné veci. Tým sa význam modlitby v mysli dieťaťa znehodnocuje a kladú sa základy pre neskorší mechanizmus a formalizmus modlitby.

Aj z poučenia sv. Šarbela vyplýva, že nevyhnutnou zložkou pri modlitbe v rodine je konkrétny príklad a živé svedectvo jednotlivých členov rodiny. Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, zostupujú do hĺbky ich sŕdc, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti.

Keď sú rodičia dobrým príkladom pre svoje deti v praktizovaní modlitby, potom aj deti, ba všetci, čo žijú v spoločnom rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, svätosti, či spáse.

Ako bez lásky nie je rodina žiadnym spoločenstvom osôb, tak bez lásky nemôže rodina ako osobné spoločenstvo žiť, rásť a prekvitať. A práve na túto dôležitosť lásky v rodine poukazuje aj svätý Šarbel:

Láska je jediným pokladom, ktorý si môžeme počas pozemského života zhromaždiť a ktorý pretrvá naveky. Všetko materiálne bohatstvo, sláva, spoločenské postavenie a všetky úspechy spolu so smrťou zostanú na tomto svete. V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska.

Láska je podstatný prvok, bez ktorého nemôže byť reč o kresťanskej rodine. Je to láska kvalifikovaná, láska nadprirodzená, ktorou sa členovia rodiny milujú v Bohu a pre Boha. O tomto najdôležitejšom znaku povedal Pán Ježiš tieto významné slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ ( Jn 13, 25)

Rodina, založená na láske, je spoločenstvom osôb a ich prvou úlohou je verne žiť skutočnosť svojej jednoty a stále sa usilovať tvoriť pravé spoločenstvo osôb.

Pravá, nefalšovaná láska v rodine je oduševňovaná a poháňaná vnútornou a trvalou dynamikou, ktorá vedie rodinu k stále hlbšiemu a užšiemu spoločenstvu, čo je základom a dušou rodinného spoločenstva. Ozajstná láska vedie rodinu stále k hlbšiemu a užšiemu spoločenstvu.

Vo všeobecne platí, že každý člen rodiny sa usiluje zachovávať a povznášať hodnoty a požiadavky rodiny. Každá doba kladie na človeka vysoké požiadavky a úloha rodiny je vystavená nebezpečnému tlaku uvoľnenej morálky, či etiky. Preto aj svätý Šarbel zdôrazňuje nutnosť hľadať ozajstné, trvalé šťastie. Nie nestále, ľahko pominuteľné:

Boh túži, aby sme boli slobodní a šťastní. Ľudia však hľadajú šťastie tam, kde ho nikdy nenájdu, teda na zemi v materiálnych dobrách alebo v iných ľuďoch. Úplné šťastie možno nájsť len v zjednotení sa v láske s Kristom.

Hodnoty, ktoré rodina dodržiava a zachováva, majú pôvod vo viacerých prameňoch. Môžu to byť tradície, kultúrne zvyklosti, spoločenské normy, vplyv médií, jedinečnosť každého človeka. Rodičia pri výchove rôznymi postupmi a spôsobmi odovzdávajú tieto hodnoty svojim deťom. Pre rodičov je určitým zadosťučinením, ak si deti tieto hodnoty, ktoré si vážia ich rodičia, úspešne osvoja. Odovzdávanie hodnôt z generácie na generáciu totiž ovplyvňuje množstvo faktorov a nie vždy je to ľahké.

Veľmi veľa závisí od rodičov a od toho, čo pokladajú oni za svoje osobné šťastie, akú vyznávajú hierarchiu hodnôt.. Podľa toho sa utvárajú aj požiadavky na správanie, konanie a postoje jednotlivých členov rodiny. Šťastie je vlastne vždy to, čo zaň považujeme. U každého človeka sa hodnoty líšia, aj keď v základných pravidlách prevláda zhoda. Sčasti sú podmienené aj potrebami konkrétnej rodiny, preto si každá rodina môže zvoliť kritériá na to, aby dosiahla pohodu a šťastie.

Dnešná spoločnosť je poznačená individualizmom, sebectvom a množstvom ponúkaných falošných hodnôt. Nie sú prehnaný individualizmus, sebectvo, egoizmus, boj o moc v rodine, kľúčovými problémami kríz súčasnej rodiny?

Aj kvôli tomuto tvrdeniu sú rodičia, napriek mnohým ťažkostiam vo výchove, pozvaní s dôverou a odvahou vychovávať deti a zorientovať ich v základných hodnotách ľudského života. Na to, aby mohol niekto vychovávať, poukazovať na skutočné hodnoty, musí predovšetkým tieto hodnoty aj sám vyznávať a žiť.

Svätý Šarbel  tiež poukazuje na to, že členovia rodiny sú pozvaní, skrze svoj život a svoje skutky, plniť vôľu Otca Stvoriteľa: 

Započúvajte sa teda do toho, čo vám Boh rôznymi spôsobmi hovorí, usilujte sa to pochopiť a úplne splniť jeho svätú vôľu.

Človek nemôže poznávať Božiu vôľu len z hľadiska osobného prospechu, ale iba z hľadiska podriadenia všetkých hodnôt a zákonitostí Božej vôli. A toto je pre život v rodine veľmi dôležité.

Rodina je  v prvom rade povolaná mať podiel na stvoriteľskom diele nebeského Otca. V rodine a cez rodinu uskutočňuje Boh svoj stvoriteľský zámer. Účasť ľudí na stvoriteľskom diele Božom sa v rodine a cez rodinu naplňuje vo viacerých rovinách.

Ak chce človek žiť v rodine podľa Evanjelia, musí žiť vo vedomí a presvedčení, že spôsob života, ktorý má viesť – neraz je to život zložitý a plný odriekania – je Božia vôľa.

Pred dnešnou spoločnosťou, v ktorej veľmi často rezonujú nesprávne názory o chápaní rodiny,  stojí veľmi náročná úloha, t.j. znovu sa zamyslieť nad povolaním človeka v tomto svete a ozrejmiť si základné pravdy, ktoré sa vzťahujú na človeka a rodinu. Je totiž zrejmé, že šťastný život človeka, ale aj  ľudskej a kresťanskej spoločnosti, veľmi úzko súvisí s dobrou situáciou v otázkach rodinného života.

Pri týchto úvahách a ozrejmovaní si základných právd o človeku a rodine sa všetci môžeme  učiť z veľkej múdrosti svätého Šarbela.  Ak chceme ochraňovať naše domovy od vplyvu diabla, ak chceme mať v našich rodinách šťastných ľudí, snažme sa vytvárať kultúru počúvania, usilujúc sa o zmiernenie hluku v našich domovoch, udržiavajme v ňom rozhovory, porozumenie, odpúšťanie, rozvíjajme lásku  a nezabúdajme na spoločnú modlitbu.

Modlitba k svätému Šarbelovi

Svätý Šarbel, ty si sa zriekol pôžitkov sveta a žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne. Teraz prebývaš v sláve neba. Prihováraj sa za nás. Očisti našu myseľ i srdce, upevni nás vo viere a posilni našu vôľu. Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu. Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu. Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a podporuj nás v zápasoch všedných dní. Mnohí ľudia na tvoj príhovor dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela, vyriešenia problémov v ľudsky beznádejných situáciách. S láskou zhliadni na nás a ak to bude v súlade s Božou vôľou, vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme. No predovšetkým nám pomáhaj každý deň kráčať po ceste svätosti do večného života. Amen.

Zverejnené 15.05. 2021, na Medzinárodný deň rodiny

       Pripravil: na základe podkladov z internetu o. Miroslav

(vyhodnotenie výtvarnej súťaže)

Do výtvarnej súťaže v rodine vo vymaľovaní obrázkov, ktoré v niektorých rodinách poslúžili v rámci rodinnej modlitby počas sviatkov Paschy, zareagovalo niekoľko detí a sme tomu veľmi radi.

Rozhodli sme sa preto všetky deti, ktoré sa zapojili do súťaže, odmeniť peknou cenou.

Ceny pripravíme a o termíne ich prevzatia budeme informovať.

Kto sa zapojil do súťaže?

• Šimon MANDZÁK
• Marek STYRANČÁK
• Damián JAROŠ
• Adam MAJTÉNYI
• Filip SENTIVAN
• Ela MYCIOVÁ
• Maxim HARAŠČÁK
• Miroslav TEHLÁR
• Dávid STYRANČÁK
• Dominika VASIĽKOVÁ
• Michaela TEHLÁROVÁ
• Jakub MANDZÁK
• Mikuláš TEHLÁR

Blahoželáme a ďakujeme za vašu ochotu, chuť i odvahu a veríme, že v budúcnosti sa mnohí váhajúci zapoja do našich súťaží!

Odovzdané maľby si môžete pozrieť v tejto galérii:  https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/pascha-v-rodine/

(niekoľko myšlienok pre veriacich pred sviatkom Paschy)

„Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti. Za veľké nešťastie panujúce vo svete  je zodpovedný v prvom rade hriech.“

(Raniero Cantalamessa)

Po roku sme sa opäť ocitli v situácii, kedy sú mnohé obmedzenia, ktoré nás limitujú nielen v bohoslužobnom, ale aj v sviatostnom živote.

Keďže sa blížia sviatky Paschy, opäť v éteri koluje množstvo otázok, ktoré súvisia so spoveďou pred sviatkami. Vo všeobecnosti totiž platí, že pokánie a Pascha spolu veľmi úzko súvisia, keďže odpustenie hriechov získavame účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní zomierajúc sebe a žijúc Bohu. (porov. Rim 6, 11).

Kresťan je pozvaný žiť život v Božej milosti

Pre kresťana je najdôležitejšou a najpotrebnejšou skutočnosťou stav milosti. Milosť je dôležitá nielen v okamihu smrti, ale aj počas celého života, keďže okrášľuje našu dušu, preniká ju a mení na nové stvorenie, robí z nej Božie dieťa. Pápež Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky.“

Milosť je vnútorný nadprirodzený dar, ktorý je Bohom daný našej duši k spáse! Poznáme Božiu milosť pomáhajúcu a posväcujúcu.

Pomáhajúca milosť je nadprirodzený vplyv a pomoc. Boh pomáhajúcou milosťou osvecuje náš rozum, aby sme spoznali pravdu a správne rozlíšili dobré od zlého, posilňuje a pohýna našu vôľu k dobrému, zušľachťuje celú našu bytosť a zjemňuje našu povahu, lieči nás z rán po hriechu a dáva nám schopnosť konať spasiteľné úkony, ktoré nás vedú k spáse. Bez pomáhajúcej milosti nemôže človek ani v Boha veriť, ani jeho prikázania zachovávať, ani ľutovať svoje hriechy. Pomáhajúca milosť pôsobí v nás tajomne, pričom neruší našu slobodu, ale ju nesmierne zdokonaľuje!

Posväcujúca milosť je nadprirodzená kvalita, Boží život v nás. Milosť posväcujúca posväcuje človeka, robí ho dieťaťom Božím a dedičom neba. Milosť posväcujúca robí človeka milým Bohu.

Veľkým nešťastím pre človeka je spáchanie ťažkého hriechu, ktorý spôsobuje vyhasnutie Božieho života v duši človeka, čiže stratu milosti. A bez tejto milosti sa nemôžeme páčiť Bohu.

Ak človek stratí stav milosti, môže ho získať dvoma spôsobmi:

1. spoveďou (sviatosťou zmierenia),
2. dokonalou ľútosťou.

Hneď pri tomto tvrdení je nutné zdôrazniť, že tieto spôsoby nie sú rovnocenné. Aj keď dokonalá ľútosť má rovnaký účinok ako sviatosť zmierenia, samotná ľútosť predpokladá pevný úmysel sa z hriechov v príhodnom čas vyspovedať. Rozvíjať debaty týmto smerom by bolo obyčajným špekulovaním,  ktorý by hneď v zárodku eliminoval skutočné charakteristiky ľútosti: úprimná láska k Bohu,  vážny úmysel skoncovať s hriechom a náprava (zmena) života.

Ľútosť odpúšťa hriechy

Vo všeobecnosti znamená pokánie predovšetkým obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Bohu. Toto pokánie  obsahuje  aj niekoľko dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Samotné pokánie teda preniká celý kresťanský kult a nie je iba súčasťou sviatosti zmierenia.

Jednou z dimenzií pokánia je ľútosť. Ľútosť je bolesť duše a nenávisť k spáchaným hriechom. Musí byť spojená s dobrým úmyslom, to znamená s pevným odhodlaním polepšiť sa a viac nehrešiť.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „„Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ (KKC 1451) A ďalej: „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ (KKC 1452)

Všetci vnímame, že v čase epidémie, ktorú prežívame, je pozvanie Cirkvi práve o tomto: vykonať úkon ľútosti a aj napriek tomu, že k individuálnej spovedi pristúpim až pri najbližšej možnosti, týmto úkonom ľútosti sa mi dostáva odpustenie. Toto učenie Cirkvi bolo potvrdené už  Tridentským koncilom, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“ (Doctrina de sacramento Paenitentiae, 4. kap.).

Podmienky dokonalej ľútosti

Dokonalá  ľútosť, ktorá je vyvolaná bolesťou duše nad spáchanými hriechmi,  rozvíja náš úprimný vzťah s Bohom, prináša do tohto vzťahu dôveru a  prehlbuje našu lásku k Bohu.

Aby platili tieto charakteristiky dokonalej ľútosti, musia byť splnené nasledovné podmienky:

1. Ľútosť musí vychádzať z hĺbky srdca, nesmie to byť len formulka vyrieknutá bez premýšľania.
2. Ľútosť musí vychádzať z toho, že milujem Boha, ktorý ma ako prvý nekonečne miluje a túto lásku dokázal svojou smrťou na kríži a svojím vzkriesením.
3. Pri ľútosti nemá mať miesto strach, či už z večného zatratenia alebo iných trestov, ktoré hrozia hriešnikovi.
4. Ľútosť musí zahŕňať úprimné predsavzatie pristúpiť k viatostnej spovedi, len čo to bude možné.

Ako si môžeme vzbudiť dokonalú ľútosť?

Z definície dokonalej ľútosti vyplýva, že pri vzbudení si dokonalej ľútosti sú dôležité dve skutočnosti: skľúčenosť a vedomie úprimnej lásky k Bohu.

Vzbudenie dokonalej ľútosti musí obsahovať tieto charakteristiky:

1. Úvodná modlitba k Svätému Duchu

V modlitbe prosíme o silu spoznať svoje hriechy a odvahu ich oľutovať. Taktiež prosíme o zahnanie myšlienok na seba, na naše sebecké motivácie a o zahnanie strachu pred večným zatratením, či inými trestami za hriechy.

2. Uvedomenie si vlastných hriechov

V tomto bode si  vykonáme spytovanie svedomia, podobne ako keď sa pripravujeme na sviatosť zmierenia. Uvedomenie si vlastných hriechov je nutnou podmienkou dokonalej ľútosti.

3. Vzbudenie si ľútosti nad spáchanými hriechmi a predsavzatie zmeniť svoj život

Ľútosť je najdôležitejšou časťou úkonu kajúcnosti, lebo bez ľútosti niet odpustenia. Ľútosť musí byť všeobecná, čiže musí sa vzťahovať na všetky hriechy. Zároveň nasleduje predsavzatie, že sa chceme polepšiť, nie iba navonok, formálne, ale úprimne.

4. Pevné rozhodnutie ísť na spoveď hneď, ako to bude možné

Rozhodnutie pri prvej príležitosti sa vyspovedať patrí k úplnosti dokonalej ľútosti.

5. Záverečné poďakovanie

Záver patrí ďakovaniu Bohu, že nám Boh naše hriechy odpustil, opäť si nás našiel, vrátil nás späť do svojho ovčinca ako stratenú ovcu a my sme opäť údmi Jeho tela, Cirkvi.

Dokonalá ľútosť ako niečo nové pre mnohých

Takáto forma pokánia je pre mnohých niečo nové a preto nie vždy prijímané, či chápané. Sviatosti, ktoré skôr poznáme a vnímame, ale ktoré sú momentálne na vysluhovanie obmedzené, sú viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti. Avšak neviditeľná Božia milosť v nás pôsobí, aj keď nám jej viditeľné znaky dočasne nie sú plne k dispozícii. A o tomto je pozvanie k vzbudeniu si dokonalej ľútosti v týchto časoch epidémie a rôznych obmedzení v duchovnom živote.

Kajúca pobožnosť so vzbudením dokonalej ľútosti

Pre všetkých, ktorí majú túžbu vzbudiť si túto dokonalú ľútosť, ponúkame možnosť spoločne sa modliť Kajúcu pobožnosť, ktorá bude nápomocná k vzbudeniu si tejto ľútosti s cieľom dosiahnutia posväcujúcej milosti v tomto čase pokánia pred sviatkom Paschy.

„Najväčšiu ľútosť by ľudia mali cítiť nad tým, že nemilovali tak, ako mohli milovať.“

(Christian Morgenstern)

                                                                                                                   o. Miroslav

Kajúca pobožnosť so vzbudením si dokonalej ľútosti (stiahnuť v pdf)

Sv. Jozef ako hlava Svätej rodiny si zasluhuje osobitnú úctu. O jeho živote je však veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „Môže byť z Nazareta niečo dobre?“

Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6, 33).

Pán Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že máme sa učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu.

Otcovstvo svätého Jozefa

O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža. Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovom evanjeliu odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16) Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. O pár riadkov je to priamo potvrdené slovami anjela, ktoré adresoval Jozefovi: „… lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)

 Avšak je tiež potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Tým, že si vzal Máriu za manželku a dal dieťaťu meno, postupoval podľa vtedajšieho zaužívaného konania židovského muža, ktorý vyjadruje a hlási sa k svojmu zákonitému otcovstvu.

Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom. Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení. Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12 ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48). Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Udalosť prestavuje obraz nádherného starostlivého Jozefovho otcovstva.

Zázemie Svätej rodiny

Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie. Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Tiberias, Seforis), kde sa stavali domy.

Na túto skutočnosť je dobré pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili. Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach. Podľa židovskej tradície otec naučil syna remeslo a zvyčajne po smrti otca syn prevzal jeho činnosť.

Máme teda pred sebou obraz muža, ktorý sa nehrá na „náhradného“ otca, ale po boku svojej manželky stal sa so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou pre Ježiša jeho pozemským otcom.

Svätý Jozef ako odovzdávateľ viery

Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval aj pravidelných pútí do chrámu v Jeruzaleme. V tomto ohľade je svätý Jozef vzorom pre všetkých otcov, aby aj oni (spolu so svojimi manželkami) odovzdávali svojim deťom hlbokú vieru i zbožnosť a učili ich pracovitosti.

Veľkou pomocou pri odovzdávaní viery bol aj život Jozefa a Márie skrze konkrétne skutky. Sväté písmo nám podáva o Jozefovi a Márii obraz mimoriadne zbožných ľudí, ktorí zachovávali predpisy Pánovho zákona. Boli zasnúbení, ale nežili ešte v jednej domácnosti. Bolo to možné až po svadbe presne podľa toho, ako to požadoval Mojžišov zákon. Svadba sa konala zvyčajne do jedného roka po zásnubách. Obdobie jedného roka bol prípravou na spoločný život. Žena po svadbe odchádzala z domu otca a bývala v dome svojho manžela.. Manžel sa staral o živobytie a manželka viedla domácnosť. Jozefov dom v Nazarete sa teda stal príbytkom Svätej rodiny. Z udalostí vo Svätom Písme vidíme, že Jozef a Mária stále konajú to, čo káže Pánov, resp. Mojžišov zákon, (lebo Pán Boh ho dal Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj). Teda vidíme v ich životoch ozajstnú vernosť Pánovmu zákonu.

Svätý Jozef a jeho starostlivosť

Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku. Pred prenasledovaním Herodesa Jozef vzal svoju manželku a dieťa a utiekol do Egypta, aby po Herodesovej smrti znova vzal manželku a dieťa a vrátil sa do Izraela a usadil sa v galilejskom Nazarete. Toto slovo „vziať“ charakterizuje Jozefa ako človeka, ktorý sa vie postarať o druhých, dokáže vziať na seba zodpovednosť a stotožniť sa s poslaním, ktoré mu je určené.

V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj ďalší drobný, ale krásny detail, ktorý vystihuje Jozefovu povahu. Keď Svätá rodina uteká pred kráľom Herodesom, evanjelista Matúš píše, že Jozef „vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2, 14)

Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Nerobí to iba „vo dne“, keď je všetko viditeľné a predvídateľné, ale robí to aj „za noci“, pričom vieme, že „noc“ a „temnota“ sú v Biblii často symbolom neistoty a strachu.

Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.  

Paralela medzi Abrahámom a svätým Jozefom

Evanjelista Matúš sa pozerá na osobu a konanie svätého Jozefa očami Starého zákona. Na začiatku Ježišovho rodokmeňa v jeho evanjeliu stojí patriarcha Abrahám a na konci je to „patriarcha“ Jozef. Preto aj do modlitieb o svätom Jozefovi vkladáme oslovenie „patriarcha“. Môžeme vidieť istú podobnosť medzi týmito dvoma postavami.

Abrahám je známy svojou vernosťou a poslušnosťou voči Bohu. Poslúcha Boží hlas a odchádza z rodnej krajiny do krajiny Kanaán (porov. Gn 12). Poslušne plní Boží príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka (porov. Gn 22).

Podobným spôsobom je vyobrazená Jozefova poslušnosť Božím príkazom. Poslušne plní Božiu vôľu a prijíma Máriu, svoju manželku, a jej dieťa. Berie malého Ježiša a jeho matku a odchádza do Egypta, aby sa odtiaľ po istom čase poslušne vrátil do Palestíny. Putovanie Jozefa pripomína starozákonné putovanie patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba a Jozefa, ktorí taktiež zišli do Egypta, aby sa napokon vrátili a usadili v zasnúbenej krajine. Jozef je napokon označený ako spravodlivý muž, čo je vlastnosť, ktorú udeľuje Kniha Genezis patriarchovi Abrahámovi (porov. Gn 15, 6).

Do popredia tak má vystúpiť jeho poslušnosť Božiemu slovu. Evanjelistovi Matúšovi záležalo na tom, aby nám Jozefa predstavil ako toho, ktorý do bodky vyplnil Božiu vôľu, a tak slúžil dôstojne ako otec Božiemu Synovi.

Podobnosť v životoch svätého Jozefa a  Jozefa Egyptského

V životoch týchto dvoch postáv vidíme podobnosť nielen podľa mena, ale aj podľa konania.

Patriarcha Jozef Egyptský, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, ktorého mal jeho otec najradšej spomedzi svojich synov, bol bratmi predaný zo žiarlivosti do egyptského otroctva (porov. Gn 37).

Jozef mával sny a mal aj schopnosť vykladať ich význam. Faraónovi vysvetlil význam slov a predpovedal mu, že po siedmich úrodných rokoch príde sedem rokov neúrody. Faraón ho ustanovil za správcu egyptských sýpok a zmenil mu meno na „Živiteľ zeme“. Keď na krajinu doľahol hlad, faraón odkázal hladujúcim: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie.“ (Gn 41, 55)

Preto v tejto charakteristike vidíme podobnosť s novozákonným Jozefom. Boh aj s nazaretským Jozefom komunikoval cez sny, ktoré niektorí vysvetľovatelia Svätého písma považujú za zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Matúšovo evanjelium spomína tri Jozefove sny. V jednom mu anjel oznamuje, aby si vzal Máriu za manželku, v druhom, aby utiekol do Egypta a v treťom, aby sa vrátil naspäť do izraelskej krajiny. Môžeme povedať, že Jozef je človekom snov. Je mužom ktorý vie snívať. V svojej odvahe prijal Boží príbeh do svojho života a stal sa aj jeho súčasťou.

Smrť svätého Jozefa

Svätý Jozef sa už nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania. Niektorí odborníci usudzujú, že zomrel skôr, než Boží Syn začal ohlasovať Božie kráľovstvo. Tradícia učí, že počas hlásania náuky Ježiša Krista o nebeskom Otcovi (keďže svätý Jozef už nežil) nevznikali zmätočné domnienky, že Ježiš hovorí o Jozefovi.  

Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie. Je to obraz, ktorý je veľmi blízky celej Cirkvi a aj z tohto dôvodu uctievajú kresťania svätého Jozefa ako patróna dobrej smrti.

Aj z týchto naznačených biblických skutočností je zrejmé, že život sv. Jozefa charakterizuje predovšetkým jednoduchosť, tichosť, skromnosť, pracovitosť a vernosť svojmu povolaniu. Žiadne zvláštne zázraky, ktorými by ohromoval svet, len nenápadný, ale plnohodnotný každodenný všedný život v prítomnosti Ježiša a Márie. A toto je hodné nasledovania aj v našich životoch. Pretože len v zodpovednom plnení si svojich každodenných povinností je skutočná cesta k tomu, aby sa muž – otec stal obrazom Boha Otca pre svoje dieťa.

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo. Jozef naozaj spĺňal úlohu otca rodiny.“

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

(niekoľko udalostí zo života ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša)

Pápež František vyhlásil mimoriadny Rok sv. Jozefa pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia ženícha Panny Márie za patróna celej Cirkvi.

Urobil tak apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom), v ktorom svätého Jozefa opisuje charakteristikami „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a „držiaci sa v úzadí – v tieni.“

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.

O živote svätého Jozefa je veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Sv. Jozef vystupuje v evanjeliách ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.

Jozefovým rodným mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s Máriou.

Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Lk 1, 34).

Evanjeliá neuvádzajú ani jedno slovo sv. Jozefa, čo môže vyvolať dojem, že sv. Jozef bol akýsi neiniciatívny. Tichosť však neznamená nečinnosť v jeho prípade. Aj keď bol sv. Jozef tichý a väčšinou ostával v pozadí, keď  však bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to, čo od neho žiadal Boh. A väčšinou to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný; Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela „vo sne“. Niektorí vysvetľovatelia Svätého písma sa nazdávajú, že išlo o zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Prvé takéto zjavenie sa vzťahovalo práve na Jozefove pochybnosti o Máriinom prekvapujúcom materstve. Na základe tohto zjavenia prijíma Máriu a aj Dieťa.

Ďalšie zjavenie sa udialo po návšteve východných mudrcov. Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestrácal ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu i Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu do Egypta.

Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme. Pre nich bol Ježiš jednoducho syn tesára Jozefa a Márie (Mt 13, 55; Mk 6, 3).

Ďalej registrujeme svätého Jozefa už iba v situácii, keď sa dvanásťročný Ježiš stratil v chráme. Aj z tejto udalosti sa dá usudzovať, že Svätá rodina žila život v súlade s vtedajšími predpismi a zvykmi, ale aj židovskými zákonmi.

Evanjeliá taktiež nič nehovoria o smrti sv. Jozefa. Z rôznych náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením, teda určite pred prvým zázrakom v Káne Galilejskej. Apokryfné spisy a legendy zdôrazňujú, že Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie, preto ho kresťanské generácie oprávnene uctievajú ako patróna dobrej smrti.

Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.).

Všeobecne sa svätý Jozef uctieva ako ochranca robotníkov, rodín a Cirkvi. Je tiež uctievaný ako patrón otcov, tesárov, robotníkov, ekonómov, prokurátorov a zomierajúcich.

 Blažený pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus (8. december 1870)  vyhlásil svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi.

Modlitba k sv. Jozefovi

K tebe sa utiekame, svätý Jozef, vo svojich súženiach a prosíme o pomoc teba i tvoju nevestu. S dôverou voláme k tebe, aby si nás ochraňoval. Pre lásku, ktorá ťa spájala s nepoškvrnenou Pannou, Božou rodičkou, a pre otcovskú nežnosť, ktorou si objímal Božie dieťa Ježiša, zhliadni na dedičstvo, ktoré svojou mocnou podporou  prispej nám na pomoc v našich biedach.

Ty, starostlivý ochranca Svätej rodiny, stráž vyvolené pokolenie Ježiša Krista, odvracaj od nás, láskavý otec, všetku nákazu bludu a hriechu.

Pomáhaj nám z neba, náš mocný ochranca, v boji s mocnosťami temnosti; a tak, ako si dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, obhajuj aj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom a nás všetkých prijmi do svojej trvalej ochrany, aby sme podľa tvojho príkladu a  s tvojou pomocou mohli viesť svätý život, nábožne umrieť a v nebi dosiahnuť večnú blaženosť. Amen.

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

(inštrukcie v súvislosti s Veľkým pôstom a lockdownom)

Obdobie Veľkého pôstu nám dáva príležitosť vzdialiť sa na istý čas od všetkého, čo nám veľakrát v našom živote bráni vnímať Ježiša Krista, jeho kríž a zmŕtvychvstanie.
Tradičnú pôstnu prax tvoria tri piliere: pôst, modlitba, a almužna.

Pôst. Pôst nie je diéta. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na Boha.  Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu. Pôst robí človeka vnímavým na Boha a zároveň dáva skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš hlad a smäd.

•   v prvý deň Veľkého pôstu (pondelok po Syropôstnej nedeli) je zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom. Zdržanlivosť znamená nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú a pôst znamená nejesť, pričom pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine,
• v stredy a v piatky počas celého Veľkého pôstu je zdržanlivosť od mäsa.

Modlitba. V modlitbe hľadáme blízkosť Boha, rozprávame sa s Bohom a obnovujeme si naše priateľstvo s ním. Modlitba je prostriedok, ktorý nám pomáha vidieť veci pravdivo. Pretože pôst bez modlitby je iba nejakou diétou. A rovnako platí aj to, že modlitba bez pôstu je iba hovorenie množstva slov.

• od pondelka do štvrtku 1. týždňa Veľkého pôstu (od 15.02. – 18.02. 2021), vždy o 20:00 hod.. prostredníctvom TV Logos, TV Zemplín a ďalších sociálnych sietí, pozývame k modlitbe Veľkého kajúceho Kánonu sv. Andreja Krétskeho spoločne s našimi biskupmi,
• v stredy a piatky sa o 17:00 hod. budú sláviť Liturgie vopred posvätených darov,

•  v nedele Veľkého pôstu budú slávené liturgie sv. Bazila Veľkého,

• v rámci Veľkého pôstu vás pozývame aj k nasledujúcim projektom v rámci našej farnosti, s prihliadnutím na obmedzenia v súvislosti s bohoslužobným životom:

Modlitba v rodine. Rodina ako domáca cirkev nech sa počas týchto dní stretáva pri spoločnej modlitbe v rodine: napr. hodiniek, Veľkopôstneho molebenu. Nádhernou modlitbou Veľkého pôstu sú Poklony sv. Efréma Sýrskeho, ktoré sa dajú opakovať aj viackrát za deň. Ich texty, ale aj mnohé katechézy k Veľkému pôstu, nájdete na stránke (aj FB) našej farnosti. Takéto prejavy duchovného života slúžia  spoločenstvu domácej cirkvi (otec, mama, deti) k prijatiu Ježiša Krista formou duchovného prijímania.

Veľký pôst s Bibliou. Chceme vás povzbudiť a pozvať k čítaniu Božieho Slova v tomto čase Veľkého pôstu. Je to vhodný čas na čítanie a rozjímanie Božieho Slova. Je to slovo Boha pre nás a prostredníctvom tohto slova vstupujeme do živého vzťahu s Bohom.

Na FB stránke farnosti ponúkneme každý deň nejakú myšlienku na rozjímanie zo Svätého Písma, aby sme využili tento pôstny čas na spoznávanie Boha skrze Božie Slovo.

Pomôcku k rozjímaniu Božieho slova si môžete nájsť na stránke našej farnosti.

Veľký pôst a ikona. Ikona je Božím slovom, ktoré je „zapísané“ prostriedkami výtvarného umenia a zvýrazňuje krásu modlitby. Ikona pozýva človeka ku kontemplácii (rozjímaniu)  a povzbudzuje ho k svätosti.

Ikony v našich domácnostiach nech nebudú iba dekoráciou, ale miestom, kde sa odohráva náboženský a duchovný život rodiny. Pred ikonou teda nastáva posväcovanie rodiny a život človeka sa stáva veľkou oslavou Boha.

Mnohí máte doma ikonu Ježiša Krista. Nemusíte to byť práve Ikona s motívom ukrižovania. Umiestnime ju doma na viditeľné a dostupné miesto, kde bude prichádzať celá rodina k spoločnej modlitbe.

Almužna. Almužna rozmnožuje našu lásku. Pravá láska je tá, ktorá sa vie obetovať, ktorá vie darovať čosi zo seba. Almužna je teda konkrétnym skutkom, ktorý pomáha vidieť v druhom človeku brata.  

Každý v svojom živote môže nájsť množstvo príležitostí, aby sa naplno prejavilo naše otvorené srdce a ruky. Chce to len maličkosť: mať otvorené oči a vidieť potreby blížneho.

V súvislosti s almužnou (keďže sa postím, tak menej nakupujem, či zriekam sa mnohých veci, teda šetrím a ušetrené peniaze chcem niekde obetovať) urobíme našu farskú pôstnu zbierku, ktorej výťažok bude použitý na premiestnenie kaplnky na našej Kalvárii a vytvorenie nového liturgického priestoru.

Tieto inštrukcie boli vytvorené pre stav lockdownu. V prípade uvoľnenia opatrení, sa aj tieto inštrukcie budú aktualizovať a dopĺňať v nadväznosti na nové skutočnosti.

Nech nás vzniknutá situácia neoberá o pokoj a tiež o duchovnú radosť z prežívania pôstneho obdobia. Mnohí si totiž nanovo potrebujeme uvedomiť pravdu, že sme odkázaní na nášho Majstra, ktorý pre nás a naše hriechy zomrel na kríži.

Požehnaný čas.