Život farnosti

Tretia nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva „Krížupoklonnou“. Počas obradov sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu, zostáva tam celý týždeň a všetci uctievajú svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.

Liturgia tejto nedele však neopisuje kríž ako symbol utrpenia, trestu, či poníženia, no predstavuje ho ako symbol radosti, symbol víťazstva a triumfu, ktorý sa završuje v deň Vzkriesenia. Cirkevní otcovia v ňom vidia nanovo strom života, ten strom, ktorý bol v strede raja Eden, strom nesmrteľnosti; nazývajú ho – nepremožiteľná zbraň, víťazstvo kráľov, sláva kňazov, sláva mučeníkov, rajská brána, záchrana veriacich, okrasa spravodlivých.

Po Kristovom zmŕtvychvstaní, ktoré kresťania vyznávajú ako víťazstvo nad hriechom a smrťou, prvotné spoločenstvo Cirkvi od počiatku nezabúdalo, že tomuto víťazstvu predchádzala smrť Ježiša Krista, na kríži. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kristus skutočne trpel a zomrel. Pravda o Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej obsahom bola bolesť a smrť, zdôrazňuje pravdu o našom vykúpení. Obetou kríža sú zmazané hriechy a ním sa otvorilo spoločenstvo človeka s Bohom. Kríž je tak príčinou spásy kresťana a dôvodom jeho slávy.

Veriaci sa nachádzajú v polovici Veľkého pôstu. Na jednej strane fyzické a duchovné úsilie, ak je seriózne a trvalé, začína byť citeľné, jeho bremeno je ťažšie a únava evidentnejšia. Mnohí v tomto čase potrebujú pomoc a povzbudenie. Na druhej strane, znášajúc túto únavu, dosiahnuc až tento bod stúpania, začínajú mnohí vidieť koniec svojho putovania a paschálne lúče naberajú na svojej intenzite.

Ježiš Kristus pozýva v dnešnú nedeľu veľmi jasnými slovami: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34). Je teda zrejmé, že nemôžeme zobrať svoj kríž a nasledovať Krista, ak neprijmeme Jeho kríž, ktorý On prijal kvôli spáse ľudstva. Je to Jeho Kríž, ktorý spasí ľudstvo; je to Jeho Kríž, ktorý dáva nielen zmysel, ale aj silu ostatným.

Krížupoklonná nedeľa nám akoby v predstihu dávala odpovede na mnohé „Prečo?“, ktoré sa v mysliach mnohých ľudí vynárajú predovšetkým počas Veľkého piatku. Často totiž mnohí nedokážu prijať Kristovo ukrižovanie na Veľký piatok, presne ako ho nedokázali pochopiť apoštoli.

Cirkev sa počas dejín stále hlbšie a hlbšie ponárala do tajomstva kríža, ktorý jej Kristus odovzdal ako drahocenné dedičstvo. Kríž už nie je vnímaný ako drevom prekliatia a krutosti, ale stáva sa jagavým trónom Ježiša Kráľa, posvätným oltárom, na ktorom Najvyšší veľkňaz Kristus prináša obetu seba samého. Kríž sa stáva miestom stretnutia kresťana so svojím Spasiteľom.

Dnešná nedeľa je pre kresťana príležitosťou odpovedať na otázky typu: „Čo znamená pre mňa kríž?“ alebo „Kým je pre mňa ukrižovaný Kristus?“

Možno mnohým kríž priveľmi zovšednel, možno ho vidia až pričasto, alebo ho možno dosť často pociťujú. A nič…

Ale je tu ešte jedna otázka: „Čo ľudia urobili z Ježišovho kríža?“ Predajnú značku? Pekný prívesok na retiazke? Politický symbol? Talizman? A to všetko napriek tomu, že práve na kríži ľudstvo tak veľa dostalo. Ako však dostať kríž  do ľudského srdca?

Predovšetkým nemožno zabudnúť, že kríž je zhrnutím celého evanjelia. To znamená, že sa ľudia nemôžu tváriť, že prijali evanjelium, ak odmietajú vziať na vedomie kríž. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

Taktiež nemožno zabudnúť, že Ježiš Kristus neostal len pri nesení kríža. A to nesmie ani človek. Lebo inak sa kríž stane pre človeka reklamnou nálepkou typu „Aký som ja trpezlivý, obetavý“, „Ó, aký som silný, veď ja ten kríž stále nesiem!“ A pokora je v tej chvíli ďaleko od človeka! Čo teda robiť? Ako sa vyhnúť tomu hrdinskému sebaklamu, že mám na to, aby som si niesol svoj kríž? Vyriešil to apoštol Pavol. On totiž nezostal pod krížom, ale vystúpil naň. Zanechal nosenie kríža, lebo to samo o sebe nestačí. Veď každý človek nosí nejaký ten svoj kríž. Nejaké utrpenie, ťažkosti, zranenia, niečo bolestné, čo ho sprevádza. A robí to aj kresťan. Mal by to robiť vedome, tak ako to chce Ježiš – ako prejav jeho nasledovania. No kresťan musí ísť ďalej ako iní ľudia.

Sv. apoštol Pavol píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 19-20). Sv. apoštol Pavol teda ukázal, kam až má ísť kresťan. Nesmie zostať pod krížom, hľadieť naň akosi zdola, musí vystúpiť na kríž. Prijať ho ako vnútornú súčasť seba. Ako Božiu vôľu. Ako miesto pravej sebarealizácie. Vtedy každému človeku prestane byť jeho osobný kríž trpeným zlom a stane sa miestom pokoja, zmierenia, sebaprijatia a najmä miestom nového vzťahu so svojím Bohom.

Dnešná nedeľa pozýva kresťanov kráčať za Kristom aj vtedy, keď sa človeku postaví do cesty kríž. Nevyhnúť sa krížu, neutiecť pred ním, ale s Kristom a podľa Jeho príkladu ho zvládať – to je cesta, ktorá vedie k víťazstvu – v tomto i v budúcom svete.

Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.

Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov; číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.

Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých aj 5x v roku, počas zádušných sobôt: pred Mäsopôstnou nedeľou, 3 soboty vo Veľkom pôste (2., 3. a 4. pôstna sobota) a sobota pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.

Zádušná sobota je deň v Cirkvi, kedy sú cirkevné bohoslužby venované modlitbe a spomienke za zomrelých.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (2 Mach 12, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3, 13-15).

Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých

V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Ďalej svätý Ján Zlatoústy hovoril o verných zosnulých aj tieto myšlienky: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Keď svätý Ambróz (4. st.) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37)

Apoštolské konštitúcie (4. st.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti …, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apoštolské konštitúcie, VIII, 41)

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37).

Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí. Zádušné soboty sa takto stávajú jedinečnými dňami modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli do večného života.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3)

Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje!

Prečo je sobota dňom modlitby za zomrelých?

Sobota bola na tento účel modlitby za zomrelých vybratá z niekoľkých dôvodov:

1. Sobota v hebrejčine znamená odpočinok (sabat), keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“
2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského rodu
3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Aby zomrelí nezostali dlhší čas bez duchovnej pomoci modlitieb a z nich plynúcich milostí (v liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadna spomienka na zosnulých), boli sväté liturgie v soboty Veľkého pôstu venované osobitnej spomienke za zomrelých. V rámci Veľkého pôstu je to zároveň čas, aby si človek pripomenul svoju vlastnú smrť a tým urobil vlastné kajúcne skutky počas Veľkého pôstu zmysluplnejšími.
4. Skrze modlitby za zosnulých vzniká príležitosť praktizovať dobré skutky v mene našich verných zosnulých a obnoviť našu lásku k nim.

Aj na základe týchto motívov sa sobota stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

Čítanie mien zosnulých – hramoty

Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. hramoty).

Ak počúvame počas hramôt množstvo mien, uvedomme si, že za každým týmto menom sa skrýva život jedného otca, mamy, brata, či tety a že spoločnou modlitbou za nich im môžeme preukázať našu skutočnú lásku voči ním.

Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Pamätajme preto na to už teraz a vysvetľujme deťom, aby sa nezabudli modliť za ich staré mamy či starých otcov, ktorých mali radi.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody.“

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. Od štvrtého storočia sa diptychy používali v cirkvi na spomínanie živých i mŕtvych na božskej liturgii.

Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín vydané farárom.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“ (z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“.) Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik (zo staroslovienčiny pomjanuti, čo znamená „spomínať na“), a používal sa na bohoslužbách za zesnulých.

Zvyk oznamovania mien zosnulých počas liturgických služieb sa praktizuje už v prvých storočiach kresťanstva. Napr. svätý Epifán (4.-5. st.) píše: „Čo sa týka rituálu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie Svätých Tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4)

Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh – Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých

Osvojujme si prostredníctvom zádušných sobôt jednu zo základných právd kresťanskej viery, že život po smrti nekončí, ale pokračuje v inej forme na veky.

Pamätajme v modlitbách na našich zosnulých.

Blažený pokoj, večná im pamiatka!

(vianočné zamyslenie)

„Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým  ľuďom:
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“

(Lk 2, 10-11)

Anjel zvestuje radostnú zvesť, pastieri prichádzajú do maštale, kde nachádzajú Jozefa, Máriu a malé dieťa zavinuté do plienok. Všade je plno radosti a my všetci si uvedomujeme, že táto udalosť v dejinách spásy je začiatkom čohosi veľkého – začiatkom diela vykúpenia.

Vianoce ukrývajú v sebe množstvo tajomna. Práve preto sú také čarovné. Je to čas, keď aspoň na chvíľku utíchnu rozbroje, zastavia sa hádky… Je to čas, keď všetci akosi viac túžime po láske. Chceme ju pocítiť, ale zároveň cítime aj potrebu niekomu ju darovať, nech jej má každý dosť.

Ale človek netúži len po láske od človeka. Sme stvorení pre večnosť. Túžime po láske, ktorá by trvala stále, ktorá by sa nikdy neskončila. A práve Vianoce uspokojujú túto našu túžbu.

Prichádza na svet Ježiš Kristus, jediná večná a pravá Láska. Vo svätú noc sa narodil, aby naplnil naše srdcia. Prichádza v najväčšej pokore a biede, hoci je Kráľ. Nenárokoval si na palác a zlatú kolísku. Ani na poctu, aká sa vzdáva kráľom. Narodil sa v najväčšej skromnosti – v chudobnej maštali a v jasličkách na slame. On je Kráľom našich sŕdc. Hoci chudobný, predsa tak bohatý! Tak bohatý láskou! Láskou, ktorú môžeme mať nielen počas Vianoc, ale aj počas celého roka.

Aj my sa spolu s anjelmi a pastiermi klaňajme malému Ježiškovi v jasličkách. Keď im anjeli zvestovali radostnú zvesť, pastieri zanechali svoje stáda a ponáhľali sa do Betlehema. Odmenou im bolo to, že našli malé dieťatko zavinuté v plienkach. Malé nevinné bezbranné dieťa. Človek by si myslel, aké je slabé… A predsa sa v ňom skrýva sila. Nie sila kráľov a vladárov, ale sila lásky a dobra.

Aj keď žijeme dobu zákazov a obmedzení, nájdime si čas, aby sme sa zahľadeli na toto maličké dieťa v jasličkách. Dieťa, ktoré zmenilo chod dejín; dieťa, ktoré zmenilo svet. Ako hovorí pápež František, potrebujeme sa zastaviť pred Dieťaťom z Betlehema a nechať, aby naše srdce preniklo dojatie.

Koľkí v Betleheme si neuvedomili a prehliadli narodenie Mesiáša! A tiež tam boli isto všelijaké výhovorky: zhon, chaos, súpis ľudu, povinnosti, problémy… Neurobme aj my rovnakú chybu! Pripravme srdcia na narodenie Božieho Syna.

Panna Mária mohla porodiť Ježiša iba na jednom mieste na zemeguli, teraz sa však Kristus môže narodiť v každom ľudskom srdci. To srdce však musí byť čisté a úprimné.

Ak čakáme návštevu, nejakého milého hosťa, všetko doma vyriadime, navaríme, napečieme, aby sa náš hosť cítil pohodlne, aby mu nič nechýbalo. Aký príbytok sme pripravili Spasiteľovi sveta? Nezabudli sme na svoje srdcia? Nie je v nich ešte veľa nelásky, egoizmu, ľahostajnosti…? Iba do srdca pripraveného, do srdca očisteného, do srdca milujúceho môže vstúpiť Ježiš Kristus.

A čo je ešte dôležité si uvedomiť? Ježiš ako Dieťa neprichádza k nám iba ako návšteva, ktorá sa chvíľku zdrží a potom odíde. Ježiš prichádza, aby zostal! Prichádza, aby odpustil, uzdravil, potešil, povzbudil… Prichádza, aby dal zmysel ľudskému životu.

Prežívame zvláštnu dobu, poznačenú epidémiou, obmedzeniami, zákazmi… Avšak možno je práve toto doba, kedy môžeme vrátiť Vianociam ich pôvodný zmysel! Veď pravá radosť z Vianoc nespočíva v darčekoch, vo vyzdobenom stromčeku, výborných jedlách, či v poriadnej dávke snehu, ale v slovách anjela, ktorý ohlasuje príchod Spasiteľa. Táto radostná zvesť patrí všetkým ľuďom.

Nech sa sviatočné dni nesú v znamení tejto radosti – úprimnej, nefalšovanej, nepoznačenej sebectvom, egoizmom, konzumizmom a ľudskou krutosťou.

Vianoce nemôžu byť bez Ježiša Krista. Veď on je oslávencom. On je kráľom Vianoc. Tak mu pripravme vo svojich srdciach dôstojnú oslavu!

Otvorme počas týchto dní dvere našich sŕdc, aby sa v nich Ježiško mohol ubytovať. Nechajme sa viesť jeho učením, ktoré nás vedie k pravej slobode a k pravému životu.

Nech nás všetkých dobrotivý Boh naplní svojou milosťou a pokojom, ktorý nám tento svet nemôže dať, a nech nás sprevádza naším životom. Potom už Vianoce nebudeme prežívať iba v tieto decembrové dni, ale po celý rok a po celý náš život.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

                                                                                                                               o. Miroslav

(list na zamyslenie)

Milý Ježiško, blížia sa Vianoce a preto ti píšem tento list. 

Myslel som najskôr, že napíšem Mikulášovi, ale potom som si pomyslel, že bude lepšie napísať náboženským autoritám. Čiže ak nebudeš môcť splniť moje želania, môžeš požiadať o pomoc tvojho otca.

Milý Ježiško, tento rok ti nepíšem, aby som od teba pýtal darčeky. Už som dostal PS3, počítač i tablet. Takisto smartphone a laserovú pištoľ, na ktorej je napísané, že zničí nepriateľov. A tiež jednu bábiku, ktorá sa napojí na Google, odpovie na maily, pošle sms (mms) a možno si pomocou nej pozrieť aj video na youtube, aktualizovať antivírus a ísť na záchod. 

Nemám už čas stretnúť sa s priateľmi. Chýbajú mi moji kamaráti. 

Milý Ježiško, pamätám si, že kedysi sme sa zastavili po škole, aby sme si zahrali futbal na dvore so spolužiakmi. Pamätám si, že to bolo veľmi pekné. 

Teraz mama vraví, že v triede je veľa cudzincov, že vyjsť na ulicu je nebezpečné a preto ma príde vyzdvihnúť zo školy vždy ako zazvoní. Pamätám si, že niekedy som chodil domov sám, vozil som sa po ulici na bicykli.  Ale potom ako jeden kamión zrazil môjho kamaráta, nenechajú má vrátiť sa domov pešo. 

Mama vraví, že je v meste veľa smogu a smog je škodlivý. Tak hovorí mama, ale pritom jazdí na Toyote, ktorá má 600 koní pod kapotou. 

Milý Ježiško, pre toto všetko a ešte viac nepýtam od teba žiadne darčeky, žiadne sladkosti, lebo posledné roky som pribral niekoľko kíl.

Nechcem darčeky, ani pre mňa ani pre nikoho iného. Už je dosť tých áut, stále viac lesknúcich sa, čo špinia cesty stále viac. Dosť bolo tých mobilných telefónov, stále viac farebných, čo robia náš život stále viac šedivým. Tých SIM kariet, čo naposielajú správy aj samotné a potom sa čudujeme, kde odišla polovica otcovej výplaty. 

Doteraz som písal, čo nechcem. Je čas, aby som začal písať o tom, čo by som chcel. Jediný problém je, že to neviem. Tak som si zvykol na tento spôsob života, že neviem, čo môže byť jeho lepšou alternatívou. Neviem, čo si želať, tak ťa prosím o jednu vec.

Milý Ježiško, prosím ťa teda o nové želania, priania, ktoré urobia šťastnejších ľudí okolo mňa – mojich rodičov, sestry a môjho psa. Lebo želania, čo máme teraz – nový smartphone, Mercedes či Audi, nový televízor alebo vyhrať na olympiáde – tieto želania nás nerobia šťastnými! Lebo sa nesplnia tak, ako si želáme.  A je hlúpe želať si veci, čo nás robia nešťastnými. Nemožno ale vojsť do nového roka bez želaní. Veď to by bolo ako čakať Veľkú Noc bez čokoládových vajíčok. 

          Tvoj Dušan

(pohľad na obsah a formu modlitby)

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.

Veľmi známa a jednoduchá modlitba, ktorá v sebe skrýva množstvo tajomstiev a pokladov pre život človeka. Rozumieme však obsahu a forme tejto modlitby? Cítime v živote silu a povzbudenia, ktoré vychádzajú z tejto modlitby?

Ježiš Kristus predniesol túto modlitbu ako odpoveď na prosbu učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa.” (Lk 11, 1)

Modlitba Pána je najdokonalejšou modlitbou, syntézou celého evanjelia a je v najvyššom stupni modlitba Cirkvi. Tvorí podstatnú časť všetkých modlitieb Cirkvi.

Tertulián nazýva modlitbu Otče náš skráteným evanjeliom, pričom hovorí: „O koľko je kratšia slovami, o toľko je bohatšia myšlienkami.“

Jedinečnosť modlitby Otče náš je aj v tom, že sa vyhýba individualizmu, chýba v nej slovíčko JA, ktoré je tak typické pre naše modlitby. Ježiš Kristus nás učí modliť sa, majúc na perách predovšetkým slovíčko TY, pretože kresťanská modlitba je dialógom. A v dialógu s Bohom by nemal byť priestor na individualizmus. Potrebujeme si uvedomiť, že jednak moje problémy, ťažkosti, trápenia, nie sú jedinými na svete a tiež to, že neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva Cirkvi.

Všimnime si jednotlivé slová a prosby v modlitbe Otče náš…

Otče náš

Modlitba Otče náš začína oslavou Otca, pričom je nám daná možnosť vstúpiť do tejto oslavy tým, že Boha oslovujeme slovíčkom Otec. Túto možnosť nám zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom. My všetci sme sa krstom stali adoptovanými Božími deťmi.

Oslovujúc Boha Otec vyznávame novú zmluvu v Ježišovi Kristovi, vďaka ktorému Boh je naším Otcom a my sme   jeho ľudom.  Toto oslovenie a modlitba celkovo nám zároveň oznamujú, kto vlastne sme: sme členmi jeho Cirkvi, ktorá je zjednotená s Najsvätejšou Trojicou a sme pozvaní pripodobniť sa Otcovi, v  láske, pokore a nádeji v Neho.

Ktorý si na nebesiach

Nebo v mnohých z nás vyvoláva pocit diaľky, veľkej vzdialenosti. V modlitbe Otče náš je to však vyjadrenie inej dimenzie, dimenzie lásky: lásky  neúnavnej, trpezlivej, večnej…

Moc pozemského otca je obmedzená, ale moc nebeského Otca nie je ohraničená, lebo je všemohúci. Nie je obmedzená časove, ani priestorovo, lebo Boh je večný, všadeprítomný. Môže a aj chce nám pomôcť, lebo je dobrý a láskavý.

Práve toto poznanie nás má povzbudiť zvlášť v ťažkých časoch, či počas našich pádoch, pretože aj vtedy viem, že som milovaným Božím dieťaťom a že nič na svete nemôže uhasiť túto lásku Boha k človeku.

Nasledujú konkrétne prosby v modlitbe Otče náš, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín: prvú skupinu tvoria tri prosby, ktoré majú v centre Boha Otca a druhú skupinu zvyšné štyri prosby, ktoré majú v centre naše ľudské potreby.

V prvej skupine nám dáva Ježiš možnosť vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: posväť sa meno tvoje; príď kráľovstvo tvoje; buď vôľa tvoja.

V druhej skupine prosby odrážajú naše túžby, ktoré smerujú k Nemu, dotýkajú sa nášho života, aby bol oživovaný a uzdravovaný od hriechu; sú nasmerované aj na úspech nášho zápasu, až do konečného víťazstva dobra nad zlom.

Posväť sa meno tvoje

V tejto prosbe je cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca, ale tiež túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je.

Touto prosbou sa zapájame do Božieho plánu, ktorý spočíva v posvätení jeho mena, zjaveného Mojžišovi, a potom v Ježišovi od nás a v nás, ako aj v každom národe a človeku.

Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí naším svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.

Boh je svätý a táto Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom bežnom živote.

Príď kráľovstvo tvoje

V tejto prosbe zameriavame svoju pozornosť na návrat Krista, na príchod Božieho kráľovstva a zároveň prosíme o jeho vzrast v každej chvíli nášho života.

Ježiš Kristus síce prišiel na tento svet, ale aj napriek tomu je svet stále poznačený hriechom: vládne neláska, sebectvo, egoizmus, t.j. veľa ľudí žije s uzavretým srdcom. A predovšetkým o tomto je táto prosba: príď tvoje kráľovstvo znamená vyjadriť túžbu po Kristovi, aby bol uprostred nášho života a pretváral nás na Boží obraz.

Buď vôľa tvoja

Božia vôľa je spojená s nekonečnou Božou múdrosťou a láskou. Pre nás ľudí nemôže byt nič lepšie, než dať sa viesť touto Božou silou, ktorá dáva človeku istotu a vnútorný pokoj, silu podobnú danému pokrmu, ako to povedal sám Ježiš: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal…“ ( Jn 4, 34 )

V prosbe Buď vôľa tvoja prosíme nášho Otca o zjednotenie našej vôle s vôľou Jeho Syna, aby sa v našich životoch vypĺňal Boží plán spásy.

Vo všeobecnosti modlitba Otče náš zapaľuje v nás tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli. My totiž neveríme na náhodu, či nezvratný osud.

Táto prosba je prejavom našej viery, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom  dobra nad zlom aj v našich životoch. A práve tohto Boha, Boha plného lásky k človeku, má zmysel poslúchať a odovzdať sa mu aj v čase tých najťažších skúšok.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

Chlieb náš každodenný označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo – Eucharistia. Získavame ho ako nevyhnutný a najpodstatnejší pokrm Nebeskej hostiny, ktorej predkrmom je Eucharistia, ktorá jediná je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb. V tejto prosbe prejavujeme, ako súčasť spoločenstva Cirkvi, synovskú nádej nebeskému Otcovi.

Veľmi dôležitý je aj aspekt Chlieb náš: neprosíme v modlitbe o chlieb môj, ale o náš chlieb. Prosíme teda o chlieb nielen pre seba, ale aj pre celú Cirkev. Ak by sme sa modlitbu Otče náš nemodlili s týmto aspektom, potom by prestala byť kresťanskou modlitbou.

Slová Daj nám dnes naznačujú, že zajtra budeme musieť prosiť znovu. A toto by malo byť o našej dôvere, keďže si uvedomujeme, že náš život závisí od vôle a požehnania nášho nebeského Otca.

Odpusť nám naše viny

Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme  i odpustenie. A to každý jeden deň nášho života.

V tejto prosbe prosíme Boha o milosrdenstvo nad našimi hriechmi. Ako kresťania si zároveň uvedomujeme, že aj my milujeme predovšetkým preto, lebo aj my sme milovaní; odpúšťame preto, lebo aj nám bolo odpustené.

Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako On miluje nás. Stačí ak sa postavíme pred kríž a hneď vidíme ten nepomer lásky. Boh nás miloval a vždy nás miluje ako prvý a až do krajnosti.

Človek nestojí pred Bohom ako rovnocenný partner, ale ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť. Jediným možným postojom kresťana pred Bohom je pokorná mýtnikova prosba: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Lk 18, 13)

Ako i my odpúšťame svojím vinníkom

Sväté písmo hovorí, že nemôže mať lásku k Bohu ten, kto ju nemá k blížnemu (porov. 1 Jn 4, 20).

Preto je Božie odpustenie spojené s predchádzajúcim odpustením človeka jeho vlastným vinníkom.

Nemilosrdný človek zahadzuje kľúč k Božiemu milosrdenstvu: „Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ ( Lk 6, 38)

Neuveď nás do pokušenia

Vari nás Boh pokúša? Niektorí biblisti zdôrazňujú, že preklad by mal skôr vyzerať takto: „Nedovoľ nám podľahnúť…“ Presne v duchu slov svätého Jakuba:  „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“ (Jak 1, 13-15)

Život nás kresťanov je v mnohých prípadoch konfrontáciou medzi našou slobodou a nástrahami Zlého.

Boh nás však ešte nikdy nenechal samých, ale v Ježišovi Kristovi sa prejavuje ako Boh, ktorý je vždy s nami:  je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas radostí, smútku, starostí, skúšok a prehier v našich životoch, je s nami vždy, pretože je Otec a ten nikdy neopúšťa svoje deti.

V tejto prosbe prosíme Boha, aby nás chránil pred pádom do hriechu a vyzbrojil nás bdelosťou a vytrvalosťou až do konca. Je to veľmi dôležitá prosba, zvlášť keď si uvedomujeme svoju hriešnosť a to, že nik z nás nie je natoľko dobrý, aby nikdy neurobil nejaké zlo.

Ale zbav nás Zlého

Ježiš Kristus učí, aby sme vzývali Boha zvlášť v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť v živote človeka.

Tak ako všetci vieme, čo je zlo, tak všetci vieme, čo je pokušenie. Každý z nás už v svojom živote zažil silu pokúšania. A práve touto prosbou prosíme Boha o prejav víťazstva (už raz a navždy  získaného Ježišom Kristom) nad Zlým, ktorý sa stavia proti Bohu a jeho plánom spásy.

Táto prosba je zároveň vyjadrením našej nádeje, že aj v týchto pokúšaniach môžeme počítať s Božou pomocou. Boh je pripravený obdarovať nás silou, aby sme zvládali zdolávať prekážky od Zlého a sľubuje nám, že nás oslobodí od Zlého.

Modlitba Otče náš je vzorom každej modlitby, ktorú vždy tvorí jednak kontemplácia Boha, jeho tajomstva, jeho krásy a dobroty, ale aj úprimná a odvážna prosba o to, čo potrebujeme pre náš život, aby sme ho žili dobre.

Výzvy modlitby Otče náš do nášho života?

• Volajme Boha svojím Otcom, tak, ako si to prial Jeho Syn,
• pýtajme si od Neho svoj každodenný chlieb, aby sme živili našu dušu a naše telo, lebo život neoddeľuje jedno od druhého,
• plňme Jeho vôľu namiesto toho, žeby sme Ho dlhé hodiny žiadali, aby On vyplnil našu vôľu,
• pýtajme si odpustenie namiesto toho, aby sme sa deň čo deň usilovali zachrániť svoju povesť pred ľuďmi,
• zverme Mu svoju starosti, aby nám On nedovolil podľahnúť Zlému.

Modlitba Otče náš, ako akýsi prototyp jednoduchej, ale zároveň dôležitej modlitby nás učí, aby sme v dialógu s Bohom nehromadili zbytočné slová, pretože sám Ježiš Kristus hovorí, že „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6, 8)

Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: On to totiž pozná oveľa lepšie ako my. Pre nás je síce Boh tajomný, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach (porov. Ž 139, 1-4). Boh je ako tie mamy, ktorým stačí pohľad, aby pochopili všetko o svojich deťoch: či sú spokojné alebo smutné, či sú úprimné alebo niečo skrývajú, či sa trápia alebo sú spokojné.

„Je treba mať odvahu modliť sa modlitbu Otče náš, pretože ňou voláme na Niekoho, pričom skutočne veríme, že Boh je Otec, ktorý nás sprevádza, odpúšťa nám, dáva nám chlieb, všíma si všetko, o čo prosíme a oblieka nás krajšie ako poľné kvety. Veriť je veľké riziko a znamená odvahu vykročiť vo viere, preto je nádherné, keď sa spoločne modlíme, pretože si navzájom pomáhame byť odvážni.“

(pápež František)

Akademický maliar Mikuláš Klimčák (1921 – 2016) patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia a svojím dielom šíril predovšetkým kultúru inšpirovanú vierou. Bol nielen maliarom, ale aj ikonopiscom, sochárom, ilustrátorom, dizajnérom, reštaurátorom, či filozofom.

Základné životopisné údaje

Mikuláš Klimčák sa narodil 16. novembra 1921 v gréckokatolíckej rodine v Humennom.

V rokoch 1943-1945 študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha.

V roku 1948 ukončil Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe, u profesorov Františka Tichého a Jozefa Nováka.

Po skončení štúdií pôsobí ako maliar vo voľnom povolaní, v začiatkoch na východnom Slovensku a neskôr v Bratislave.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa zapájal do pozdvihovania jej ducha.

Usporiadal rozsiahly súbor autorských výstav doma a v zahraničí. Pravidelne sa sám zúčastňoval výstav popredných osobností Slovenska.

Zomrel 2. marca 2016 v Bratislave.

Sakrálna tvorba Mikuláša Klimčáka 

Mikuláš Klimčák pri dielach sakrálnej povahy výrazovo čerpal najmä z tradičnej byzantskej ikonografie.

Vo svojej tvorbe akcentoval počiatky slovenských národných dejín a obdobie Veľkej Moravy. Vytvoril ikony viacerých osobností tohto obdobia, napr. sv. Gorazda. Jeho inšpiráciou je i slovanský dávnovek, dejiny kresťanstva, nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť.

Krížová cesta v pri našom farskom chráme v Humennom, či mnohé nástenné ikony vo farskom chráme sú dielom práve Mikuláša Klimčáka.

S jeho dielami (freskami, ikonami, olejomaľbami, krížmi, nástennými maľbami, vitrážami, vnútorným zariadením…) sa môžeme stretnúť v chrámoch a posvätných miestach nielen Gréckokatolíckej, ale aj Rímskokatolíckej cirkvi, napr. v Bačkove, Ľubici, Kružlove, Kútoch, Nových zámkoch, Kátlovciach, Sklabinej, Hruštíne, Hubovej, Dolnom Smokovci, Prešove, či Bratislave.

Podľa návrhu Mikuláša Klimčáka bol realizovaný sarkofág gréckokatolíckeho biskupa Petra Pavla Gojdiča, ktorý sa nachádza v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

Vo svojom celoživotnom diele šíril Mikuláš Klimčák myšlienku cyrilo-metodskej misie solúnskych bratov, sv. Cyrila a Metoda. Vydával rozličné vzácne a hodnotné diela (plagáty) prezentujúce cyrilo-metodskú misiu.

Vo vlastnom náklade vydal a ilustroval vydanie Proglas Konštantína Filozofa v preklade Viliama Turčányho.

Svetská tvorba Mikuláša Klimčáka

Mikuláš Klimčák pracoval a tvoril v širokej škále monumentálnych techník, od tkanej, viazanej tapisérie, artprotisu, textilnej koláže-aplikácie, cez vitráž a gubu k štukolustru, mozaike, betónovým reliéfom a dreveným objektom. Svojím rozsiahlym dielom zasiahol takmer do všetkých oblastí výtvarnej tvorby. Je aj autorom viacerých poštových známok.

Práce Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Jeho gobelíny, artprotisy a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky.

Šesť metrov dlhý a takmer tri roky tkaný gobelín Byzantská misia na Veľkej Morave skrášľuje historické priestory Bratislavského hradu.

Nesmrteľný bájny vták Fénix, zvečnený do artprotisu, visí v Národnej rade SR ako umelcov dar parlamentu pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Z oblasti svetskej výtvarnej tvorby umelca treba spomenúť farebnú vitráž v nemocnici v Revúcej (1957); gobelíny Jánošík (1960); Slovensko (1973); Nový život (1972); Práca (1972); návrh na mozaiku na pražskom Hrade, tempera (1965); nástenné maľby na základnej škole v Bratislave, v rekreačnom stredisku Tatranská Lomnica a v kúpeľoch Piešťany.

Ocenenia Mikuláša Klimčáka

Mimoriadne bohatá umelecká tvorba Mikuláša Klimčáka bola ocenená rôznymi oceneniami:

• Cena Fra Angelico udelená Radou pre vedu, vzdelanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska (2003),
• Rytier Rádu sv. Silvestra  menovaný pápežom Benediktom XVI., kde ide o najvyššie vyznamenanie Cirkvi udeľované laikom (2007), 
• Medaila blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča OSBM udelená prešovským arcibiskupom metropolitom Ján Babjakom za umelecký prínos aktivít a tvorby umelecká pre Prešovské arcibiskupstvo, ako aj šírenie sakrálneho byzantského umenia v spoločnosti (2011), 
• Zlatá medaila Matice slovenskej za celoživotnú pronárodnú činnosť a tvorbu (2011),
• Medaila prezidenta Slovenskej republiky udelená prezidentom SR Ivanom Gašparovičom za mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry osobitne príťažlivým výtvarným prejavom (2011).

Akademický maliar Mikuláš Klimčák bol umelcom v najhlbšom význame slova: tvorivou činnosťou, mysľou a srdcom. Jeho umelecké dielo charakterizuje predovšetkým kresťanská náboženská orientácia, najmä cyrilo-metodský odkaz, ktorý do značnej miery oživil dedičstvo byzantskej kultúry.

Na záver myšlienka samotného Mikuláša Klimčáka, ktorá tohto hĺbavého, vážneho, sústredeného, priameho a citlivého umelca výstižne charakterizuje: „Byť  umelcom znamená lepšie milovať, viacej dávať a pravdivo hovoriť.“

(charakteristika a jednotlivé úmysly modlitieb)

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

                                                                                                   (pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

S ružencom vstupujeme v mesiaci október do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky.

V našom farskom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

01.10.	Za našu farnosť
02.10.	Za spoločenstvá vo farnosti, aby boli aktívnou súčasťou života v nej
03.10.	Za našu farnosť
04.10.	Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
05.10.	Za deti, ktoré sa začínajú pripravovať na Sviatosť pokánia a zmierenia a Slávnostné sväté prijímanie
06.10.	Za dobrodincov našej farnosti
07.10.	Za všetkých opustených ľudí, aby pocítili lásku v svojom živote
08.10.	Za všetkých ľahostajných vo viere, aby nezabúdali na záväzky vyplývajúce z prijatého krstu
09.10.	Za pápeža Františka ana jeho úmysly, aby bol príkladným pastierom Kristovho stáda
10.10.	Za otca arcibiskupa metropolitu Jána a za všetkých biskupov, aby svojou otcovskou starostlivosťou boli ozajstnými nástupcami apoštolov v dnešnom svete
11.10.	Za všetkých kňazov, aby pre zverený ľud boli príkladom života viery
12.10.	Za bohoslovcov, aby vytrvali vo svojom predsavzatí úplne sa oddať Ježišovi Kristovi
13.10.	Za obrátenie hriešnikov
14.10.	Za vlažných vo viere, aby našli cestu k modlitbe, sviatostiam a Cirkvi
15.10.	Za rehoľníkov a rehoľníčky, aby sebe vlastnou charizmou povzbudzovali veriacich k hlbšiemu vzťahu k Bohu
16.10.	Za deti našej farnosti, aby si zachovali čisté a úprimné srdcia vo vzťahu k Bohu
17.10.	Za všetkých tých, ktorí nás prosili o modlitby
18.10.	Za mladých, aby sa stávali ozajstným svetlom sveta a soľou zeme
19.10.	Za rodičov, aby boli dobrým príkladom vo viere pre svoje deti
20.10.	Za predstavených našej krajiny, aby svojimi rozhodnutiami napomáhali rozvoju spoločnosti a všetkých ľudí
21.10.	Za rodiny našej farnosti, aby boli malými Cirkvami
22.10.	Za všetkých misionárov – aby bolo požehnávané ich misionárske dielo a aby Pán Boh vzbudzoval nové misionárske povolania v Cirkvi
23.10.	Za chorých z našej farnosti, aby v trpezlivosti a viere znášali svoju chorobu a všetky ťažkosti
24.10.	Za našu farnosť
25.10.	Za všetky manželstvá farnosti a manželov, aby nikdy nezapreli manželský sľub a vedeli prežívať nielen radostné, ale aj ťažšie chvíle spoločne
26.10.	Za učiteľov a žiakov – aby učitelia formovali svojich žiakov predovšetkým zvnútra a pomáhali im rozvíjať život čností, charakteristický pre kresťana
27.10.	Za všetkých našich zosnutých v pravej viere, aby im Boh udelil korunu večnej slávy
28.10.	Za posilnenie v boji proti samote, skleslosti a rezignácii pre starších a chorých a milosť spásy pre zomierajúcich
29.10.	Za nenarodené deti, aby im bol Boh milostivý a my aby sme dokázali jasnejšie pozdvihnúť svoj hlas
30.10.	Za duše v očistci
31.10.	Za pokoj vo svete

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Naša farnosť zorganizovala v dňoch 26. – 29.07. 2021 denný farský tábor s názvom Odvážni.

Hlavný cieľom tábora bolo pozitívne motivovať deti prekonávať samých seba a nachádzať k tomu odvahu.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora: vymaniť deti z virtuálneho priestoru do reality; vyskúšať si život bez smartfónov, začať si všímať reálny život okolo seba, predovšetkým sa sústrediť na reálne vzťahy v živote; podporiť duchovný rast detí (skrze čítanie Svätého písma, spontánnej modlitby…); pomôcť deťom poznávať, čo je dobro a čo zlo, čo je pre nich osožné a čo škodlivé.

Tábor začal v pondelok (26.07. 2021) registráciou v našom farskom chráme. Následne bolo oficiálne otvorenie, spoločná modlitba a rozdelenie do skupiniek.

Program tábora sa odohrával v priestoroch nášho Gymnázia sv. Jána Zlatoústeho. Deti v skupinkách hľadali vhodného patróna skupinky, zvlášť takého, ktorý bol typický svojou odvahou.

Po dobrom obede sme si pozreli časť filmu Odvážni, od ktorého sme odvodili aj názov nášho tábora a čas strávili erko tancami a ukazovačkami.

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/denny-farsky-tabor-pondelok-26-7-2021/

Program tábora v utorok (27.07. 2021) začal spoločnou rannou modlitbou v chráme, po ktorej nasledovala katechéza na tému: Odvaha kresťana si vyžaduje vieru. Nasledovali aktivity a hry v prírode. Po presune do areálu gymnázia a po dobrom obede  sa pracovalo v skupinkách. Následne každá skupinka scénkou predstavila patróna svojej skupinky a vysvetlila aj motív zvoleného erbu skupinky. Aktivity boli poprepletané spevom, ukazovačkami a tancom.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/denny-farsky-tabor-utorok-27-7-2021/

Streda (28.07. 2021) bola dňom púte do Ľutiny, najväčšieho pútnického miesta gréckokatolíkov na Slovensku.

Po sv. liturgii, ktorá bola slávená o 10:00 hod., sme si vypočuli niekoľko historických informácií o tomto pútnickom mieste. Následne sme si prezreli miniskanzen drevených chrámov a vyšli si aj na vyhliadkovú vežu pri Chráme sv. rodiny. Bol čas aj na hry a rôzne aktivity pútnického centra. Po obede sme mali aktivity v skupinkách, ktoré sme zakončili spoločnou modlitbou posvätného ruženca v záhrade Bohorodičky.

Plný zážitkov a dojmov sme sa v podvečer šťastlivo vrátili domov.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/denny-farsky-tabor-streda-28-7-2021/

Program tábora vo štvrtok (29.07. 2021) sa niesol v duchu myšlienky pápeža Františka, že kresťan má byť odvážny a nie vlažný!

Tejto myšlienke bol podriadený aj doobedňajší program s množstvom aktivít, ale aj skúškou odvahy. Po obede sme sa zamerali na Božiu výzbroj. Program bol obohatený o piesne, či tance. Na záver programu dostal každý účastník tábora Certifikát odvahy. Deň sme zakončili grilovačkou s rodičmi.

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2021/denny-farsky-tabor-stvrtok-29-7-2021/