Život farnosti

Už samotný názov – Veľký pôst – neznie veľmi príťažlivo. Viac sa nám páčia Vianoce alebo Veľká noc. Pôstny čas má však v liturgickom živote svoje nezastupiteľné miesto. Počas neho sa učíme, že prax odriekania, námahy,
modlitby a almužny má mať v živote kresťana svoje pravidelné miesto počas celého roka, nie iba v pôstnej dobe.

Obdobie pôstu môže byť nielen Veľkým, ale aj Malým, či Nijakým. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme.

Čo je Veľký pôst?

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi.

História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Už v Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst.

Prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie, ukrižovanie a smrť, pričom v tento deň dodržiavali pôst. Tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte aj dlhšie. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia!

Na čo však vlastne potrebuje dnešný človek pokánie? Ako ho má uskutočňovať v dnešnom svete? To sme naozaj takí zlí?

Odpovede na tieto otázky dáva prežívanie Veľkého pôstu. Je to totiž škola pokánia, do ktorej má každý kresťan vstúpiť každý rok, aby prehĺbil svoju vieru, aby prehodnotil, a ak je to možné, aj zmenil svoj život. Je to objavovanie samotných prameňov kresťanskej viery.

Pokánie je začiatkom a podmienkou pravého kresťanského života.

Pokánie je túžba po oslobodení sa od svojich slabostí a nedokonalostí, snaha dať si do poriadku svoje vzťahy s Bohom a blížnymi.

Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu.

V nadväznosti na tieto myšlienky je veľmi dôležité si všimnúť, či má Veľký pôst vplyv aj na každodenný život súčasného človeka.

Ako vôbec môže aplikovať myšlienky Veľkého pôstu dnešný človek v svojom každodennom živote?

Mnohí Veľký pôst dnes vnímajú ako obdobie zákazov (mäso, tanec, spev, zábava…), či obdobím vykonania si spovede pred Paschou.

Tieto úvahy vychádzajú z toho, že pôvodný duch Veľkého pôstu je v nesúlade s duchom dnešného človeka, či sveta. Aj keď sa stále Veľký pôst zachováva, jeho dopad na život človeka už nie je taký intenzívny ako to bolo chápané pred niekoľkými storočiami.

Je preto na mieste otázka: Môže súčasný človek znovuobjaviť vo Veľkom pôste duchovnú posilu pre jeho každodenný život?

Odpoveď na túto otázku závisí predovšetkým od toho, či má dnešný človek snahu prijať odkaz Veľkého pôstu s plnou vážnosťou.

Počul som o človeku, ktorý už niekoľko rokov pije každý piatok iba vodu. Nie preto, aby si udržiaval svoju váhu (aj keď i to je jeden z účinkov pôstu), ale robí to z lásky k Pánu Bohu a aj ako prejav svojho pokánia. Ovocím tejto pôstnej praxe v jeho živote je, že hádky s manželkou sa stávajú zriedkavosťou, ľahšie sa mu modlí, má viac času na deti a vo svojom vnútri pokoj, lebo chuť zápasiť so slabosťami je väčšia.

Celý deň nič nejesť a iba piť vodu nie je pre každého, ale pre každého je prejav pokánia potrebný. Často sa stáva, že podľahneme kultúre reklamy a konzumu, kde obmedzovať sa alebo nedopriať si všetko je vnímané ako nepriateľstvo so životom, či dokonca hlúposť. Pritom opak je pravdou. Pôst čistí rozum, usporiada životné hodnoty, buduje vzťahy a dodáva morálnu silu k dobru.

Prajem vám i sebe, aby sme takéto ovocie pôstu zakúsili. Urobme teda v tomto milostivom čosi navyše! To, čo bežne nerobíme. Napr. venujme denne desať minút modlitbe (úmyslov modlitieb aj v týchto časoch nepokojov a vojny je dostatok). Prečítajme si úryvok zo Svätého písma. Obdarujme niekoho. Pomôžme v domácnosti. Odpusťme ublíženie. Zrieknime sa sledovania televízie, internetu a tento čas venujme svojej rodine alebo na vykonanie nejakého dobra. Prečítajme si hodnotnú knihu… Jednoducho urobme niečo konkrétne z lásky k Bohu, k blížnemu a k sebe. A tieto skutky len pomôžu nasmerovať naše srdcia na nášho Boha.

Vykročme s radosťou na duchovnú cestu, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“.

                                                                                        o. Miroslav

(vianočný príbeh pre potešenie duše)

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Volalo sa Zasnežené kráľovstvo, pretože sneh sa tam netopil ani v lete, domy  a ulice boli večne pokryté jemnou bielou  perinou a poletujúce snehové vločky dotvárali čarovnú atmosféru každého dňa. V tom kráľovstve vládol veľmi lakomý kráľ. V jeho honosnom paláci nechýbalo nič. Mal veci, o ktorých sa druhým ani nesnívalo, jedol len najvyberanejšie jedlá a mal toľko služobníctva, že nemusel vôbec nič robiť.

Raz pred vianočnými sviatkami dostal nápad. Zavolal si svojho hlásnika a povedal mu: „Choď do dediny a povedz ľuďom, že kto mi na Vianoce prinesie taký dar, ktorý ešte nikdy neuzreli moje oči, dostane plný mešec
peňazí.“

Či sa to hlásnikovi páčilo, či nie, musel zísť dole medzi ľudí a tlmočiť im kráľovu vôľu. Ľudia zostali prekvapení a dlho si v dedine šuškali o kráľovom nezvyčajnom želaní. No nikoho z nich nenapadlo, čo by mu mohol priniesť. Veď v jeho majestátnom sídle nič nechýba. Dozvedeli sa o tom aj za hranicami Zasneženého kráľovstva. Sľubovaný mešec peňazí bol pre chudobných vidinou vianočných sviatkov s bohato vyzdobeným stromčekom, dobrým jedlom a teplom v kozube. A tak rozmýšľali, s akým darom pôjdu do paláca.

Keď už boli Vianoce predo dvermi, kráľovi sluhovia vyzdobili obrovskú jedličku, na ktorej žiarili také ozdoby, že si ľudia šli na nej oči vyočiť. Každý prišiel so svojím darom pre kráľa a položil ho pod stromček. Bola nimi
zaprataná takmer celá miestnosť.

Keď nastal Štedrý deň, kráľ začal dary po jednom rozbaľovať. Zavolal si na pomoc niekoľkých svojich sluhov, pretože práce bolo až-až. Smútok a sklamanie sa mu zračili v tvári zakaždým, keď rozbalil novú škatuľu. „Všetko už mám. Nič z toho nepotrebujem. Nikto mi nepriniesol nič také, čo by som ešte nemal,“ sťažoval sa svojim sluhom.

 Vtom jeden z nich pred neho položil obrovskú škatuľu, ktorú niekto nechal pri dverách paláca. Bola vskutku krásna a sľubovala niečo jedinečné. S radosťou sa pustil kráľ do rozbaľovania. Aké však bolo jeho sklamanie, keď
v škatuli nenašiel vôbec nič. Bola prázdna. Len obal jej dával lesk a krásu. Vzbĺkol v ňom hnev a rozkričal sa na svojich sluhov: „Kto si dovolil priniesť prázdnu škatuľu? Okamžite choďte do dediny a priveďte ho sem!“

A tak sa sluhovia rozpŕchli a vydali sa hľadať toho odvážlivca. Brodili sa hlbokým snehom, vietor im fúkal do tvárí a snehové vločky vytvárali hrubú vrstvu na ich kabátoch. Ani im to dlho netrvalo a už aj viedli do paláca
malého chlapca.

Postavili ho pred kráľa, ktorý hneď spustil: „Ty drzáň jeden, ako si sa opovážil priniesť mi prázdnu škatuľu? Vysvetlíš mi to?“

„Áno, vaša výsosť.“

„Tak hovor,“ nahnevane ho vyzval kráľ.

„Tá škatuľa je presne taká ako vy. Veľká, ale prázdna. Len obal ju robil krásnou. Len bohatý, lesklý a honosný obal budil dojem, že v sebe ukrýva niečo jedinečné. No v skutočnosti je na nič.“

„Ako sa opovažuješ…,“ kričal kráľ, až sa palác otriasal v základoch. „Uvedomuješ si vôbec, kto som ja?“

 „Áno, pane, vy ste kráľ. Panovník nášho Zasneženého kráľovstva,“ odvetil chlapec pokojne.

 „Prečo si teda dovoľuješ prirovnávať ma k nejakej prázdnej škatuli? Práve si povedal, že som kráľ. Môj palác je plný vecí, ktoré si ty nikdy nevidel. Mám všetko. Ako sa odvažuješ tvrdiť o mne také nezmysly?“

„Vaše komnaty sú síce plné, ale vy ste prázdny, vaša výsosť. Máte všetko, no v skutočnosti to vôbec nepotrebujete a neviete sa z toho naozaj tešiť. Vaše bohatstvo vás nedokáže naplniť. Vnútri ste prázdny. Túto škatuľu
najprv musíte niečím naplniť, aby mala zmysel. Dovtedy je vám na nič. A tak je to aj s vami, vaše veličenstvo. Musíte sa niečím naplniť,“ dokončil chlapec.

„Ja že som prázdny?“ opýtal sa kráľ  už pokojnejšie.

Možno by sa malého chlapca opýtal ešte niečo, ale vtom mu zlomilo hlas. Stál pri obloku a pozeral sa von. Z očí mu vyšla slza pri pohľade na zasnežené stráne a výskajúce deti, ktoré síce nemali nič, ale dokázali sa radovať z maličkostí každého dňa. Srdce mu začalo akosi mäknúť, keď videl v dedine
vysvietené chudobné domy, v ktorých ľudia ozdobovali jednoduché vianočné stromčeky a tešili sa na sviatky. Ich domy boli malé, no plné lásky, kým v jeho obrovskom honosnom sídle panovali prázdnota a ničota. Uvedomil si, že chlapec má pravdu.

„Ale čo teraz? Čo mám robiť?“ opýtal sa už úplne pokojne.

„Jednu vec by som vám vedel poradiť, pane,“ začal chlapec. „Vezmite tú škatuľu, naplňte ju darmi, ktoré ste dostali, choďte do dediny a rozdajte ich chudobným.“

Kráľ neváhal. Naplnil škatuľu všetkým možným i nemožným, čo mal v paláci. Sluhom prikázal zapriahnuť sane a spolu s malým chlapcom sa vydali medzi ľudí. Klopal na každé dvere a rozdával jedlo, hračky, ba dokonca zlato z kráľovskej pokladnice. Akí prekvapení zostali ľudia, keď videli svojho kráľa, ktorému v očiach zrazu hrali iskierky lásky. Akú radosť mali v srdciach, keď mali čo položiť na štedrovečerný stôl, keď si ich deti mohli pod stromčekom nájsť čo i len malú hračku.

A tak pochopil kráľ zo Zasneženého kráľovstva, že nie to, čo má, ale to, čo rozdá, ho môže naplniť a urobiť šťastným.

„Prajem vám krásne Vianoce, vaše veličenstvo,“ povedal chlapec, keď sane zastavili pred jeho malým domčekom.

„Aj tebe, môj malý záchranca,“ odpovedal kráľ a objal ho. Podal mu mešec peňazí.

„Patrí ti, pretože dnes si mi zachránil srdce.“

Odvtedy už Zasnežené kráľovstvo nemalo viac lakomého kráľa, ale kráľa s veľkým srdcom, ktorý múdro vládol v krajine, kde už nebolo viac chudobných.

(vianočné zamyslenie)

Za slovom Vianoce sa skrýva toľko tajomna. Práve preto sú vianočné sviatky také čarovné. Je to čas, keď aspoň na chvíľku utíchnu rozbroje, zastavia sa hádky, nevraživosť… Je to čas, keď všetci akosi viac túžime po láske. Chceme ju pocítiť, ale zároveň cítime aj potrebu niekomu ju darovať, nech jej má každý dosť a nech je jej dostatok na celom svete. Nie iba v básničkách, či pesničkách, ale v realite.

Ale človek netúži len po láske od človeka. Sme stvorení pre večnosť. Túžime po láske, ktorá by trvala stále, ktorá by sa nikdy neskončila. A práve Vianoce uspokojujú túto našu túžbu. Prichádza na svet Ježiš Kristus, jediná večná a pravá Láska.

Vo svätú noc sa narodil, aby naplnil naše srdcia. Prichádza v najväčšej pokore a biede, hoci je Kráľ. Nenárokoval si na palác a zlatú kolísku. Ani na poctu, aká sa vzdáva kráľom.

Narodil sa v najväčšej skromnosti – v chudobnej maštaľke a v jasličkách na slame. On je Kráľom našich sŕdc. Hoci malý, predsa veľký. Hoci chudobný, predsa tak bohatý! Tak bohatý láskou! Láskou, ktorú môžeme mať nielen počas týchto Vianoc, ale aj počas celého nasledujúceho roka a dokonca celého nášho života.

Počas svätej noci zaznel hlas anjela: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom:Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2, 10-12)

Pastieri zanechali svoje stáda a ponáhľali sa do Betlehema. Našli malé dieťatko zavinuté v plienkach. Malé nevinné bezbranné dieťa. Človek by si myslel, aké je slabé… A predsa sa v ňom skrýva sila. Nie sila kráľov a vladárov, ale sila lásky a dobra. Zahľaďme sa na toto maličké dieťa. Dieťa, ktoré zmenilo chod dejín, dieťa, ktoré zmenilo svet.

Aj my sa spolu s anjelmi a pastiermi klaňajme malému Ježiškovi. Nebojme sa tejto poklony, je pre nás veľmi dôležitá. Presne v duch slov pápeža Františka: „Zastavme sa pred Dieťaťom z Betlehema. Nechajme, aby naše srdce preniklo dojatie, nebojme sa toho. Nemajme strach z pohnutia nášho srdca! Potrebujeme, aby sa naše srdce pohlo. Nechajme ho ohriať sa Božou
láskavosťou. Potrebujeme jeho láskavé pohladenia.“

Ježiš by sa mohol aj tisíckrát narodiť v Betleheme, keby sa ani raz nenarodil v našich srdciach. Veď práve o tom sú Vianoce. Mať ho v srdci. A v akých srdciach prebýva Pán? V úprimných a čistých. Ak čakáme návštevu, nejakého
milého hosťa, priateľa alebo známych, najprv všetko doma upraceme, niečo navaríme, napečieme, aby sa naši hostia cítil pohodlne, spokojne a aby mu nič nechýbalo.

Aký príbytok sme pripravili Spasiteľovi sveta? Nezabudli sme na svoje srdcia? Vedeli sme s láskou odpustiť a zabudnúť na všetko zlo? Veď práve Vianoce sú tým časom, keď sa v našich srdciach topia ľady. A keď im to umožníme, vtedy vstúpi Kristus. Do srdca pripraveného, do srdca očisteného, do srdca milujúceho. Verím, že malý Ježiško má pohodlné jasličky v srdci každého jedného z nás.

Vianoce sú časom, keď chceme potešiť tých, ktorí sú nám najbližší, ktorých máme radi. Pripravujeme im darčeky, rozmýšľame, čo by ich najviac potešilo. A tiež sme radi, keď aj nás niekto obdaruje. Ale ten najkrajší a najvzácnejší dar, ktorý sme všetci bez rozdielu tieto Vianoce dostali, je narodený Ježiš Kristus. V ňom máme všetko, čo potrebujeme. On prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie.

Poďakujme sa mu teda za ten úžasný dar. A to jednoduché slovo „vďaka“, ktoré môžeme vysloviť, ani zďaleka nevystihne, čo každý z nás cíti, keď si plne uvedomí, čo v Kristovi všetko dostal.

Nech nie sú pre nás Vianoce iba časom, keď si uvedomujeme, že by sme azda mali byť lepší, milší, ohľaduplnejší a obetavejší. Tá láska, ktorú Ježiš Kristus dáva, nie je obmedzená len na vianočný čas. Ježiš chce zostať v našich srdciach aj počas ďalších dní. On sa narodil, aby bol stále s nami. Nepúšťajme ho teda dovnútra len počas sviatkov, ale dovoľme mu, aby v nás prebýval aj počas ďalších dní v roku. Aké jasličky mu v našich srdciach pripravíme, závisí len a len od nás samých.

Christos raždajetsja!
Slavite jeho!

o. Miroslav

(niekoľko praktických rád k zatraktívneniu modlitby)

Počas októbra, mesiaca venovaného modlitbe posvätného ruženca, mnoho katolíkov znovu objavuje duchovnú silu tejto obľúbenej mariánskej modlitby – modlitby posvätného ruženca.

Modlitba posvätného ruženca je pre každého. Je taká ľahká, že jej porozumie dieťa, aj vzdelaný človek. Nájde v nej hlboké myšlienky, keď sa duša ponára do hĺbky tajomstiev. Tie nám pripomínajú život a skutky nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, od jeho narodenia, pôsobenia až po víťazné vzkriesenie i oslávenie, ale i oslávenie jeho Matky.

Svätý Ján Pavol II. povedal: „Táto modlitba je neprestajné vzdávanie chvály a neprestajné prednášanie prosieb Panne Márii, aby sa prihovárala za nás, za biednych hriešnikov, v každej chvíli nášho života až po hodinu našej smrti.“ A sv. Páper Pio raz povedal: „Ruženec je ´zbraňou´ pre súčasnú dobu.“

Ak chceme duchovne čo najviac načerpať z tejto krásnej modlitby, všimnime si sedem praktických rád prevzatých z knihy „Ruženec: teológia na kolenách“, ktorú vydal kňaz, spisovateľ a pracovník vatikánskeho štátneho sekretariátu Mons. Florian Kolfhaus.

1. Nájdime si čas na modlitbu

Napriek každodennej vyťaženosti je dobré vyhradiť si denne niekoľko minút na modlitbu posvätného ruženca.

Stretnutie s Ježišom a Máriou v modlitbe je tak isto dôležité ako aj ostatné naplánované činnosti. Tento čas vyhradený na modlitbu je v konečnom dôsledku časom vyhradeným pre mňa samotného, v ktorom sa nežiada odo mňa nič iné, len aby som ho venoval láske.

Pre začiatočníkov je dobré, ak si vyhradia aspoň dva či tri dni v týždni na modlitbu ruženca. Takto si môžu postupne zvykať na pravidelnosť a postupne pridávať aj ďalšie dni, až kým sa ruženec nebudú modliť každý deň.

„Stále odkladáte ruženec na neskôr, no napokon sa ho nepomodlíte vôbec, pretože zaspávate. Ak to inak nejde, modlite sa ho aj na ulici bez toho, že by si to niekto všimol. Navyše vám to pomôže byť v Božej blízkosti.“ (sv. Josemaria Escrivá)

2. Je to čas pre Ježiša Krista a Jeho matku Máriu

Od zamilovaných ľudí sa môžeme naučiť ako sa modliť. Keď sú na spolu na večeri pri romantickom svite sviec, nik z nich nepozerá na hodiny a nie je mu dlho. Ide tu jednoducho o to, dokázať tráviť čas s druhou osobou. Nejde tu o podanie nejakého výkonu.

Centrom modlitby posvätného ruženca je Ježiš Kristus. Pri modlitbe kontemplujeme tajomstvá jeho života. Panne Márii nejde o nič iné, ako nás priviesť bližšie k jej Synovi. Naša pozornosť je upriamená na neho a nie na nás. Chceme ho potešiť tým, že mu venujeme náš čas.

„Niektorí ľudia sú tak hlúpi, že si myslia, že prežijú život bez pomoci Matky Božej. Milujte Pannu Máriu a modlite sa ruženec, pretože jej ruženec je zbraňou proti zlu v dnešnom svete. Všetky milosti, ktoré nám dáva Boh, k nám prúdia skrze Svätú Matku Božiu.“ (sv. Páter Pio)

3. Čas aj na prestávky

Svätý Ignác z Loyoly odporúča v takzvanej „tretej metóde modlitby“, spojiť modlitbu s našim dychom. Ak sa modlím sám, môžem medzi jednotlivými tajomstvami urobiť krátku prestávku a uvedomiť si, že Ježiš a jeho Matka sa pozerajú na mňa s láskou a radosťou. V tejto prestávke sa môžem dva až trikrát hlbšie nadýchnuť a vydýchnuť a potom zas pokračovať v ústnej modlitbe.

„Ruženec je najúžasnejšou formou modlitby a najúčinnejším prostriedkom dosiahnutia večného života. Je liekom na všetky naše hriechy, je zdrojom každého nášho požehnania. Niet dokonalejšej modlitby.“ (pápež Lev XIII.)

4. Čas pre milujúce pohľady

Pred každým desiatkom ruženca by sme sa v mysli mali zamerať na konkrétne tajomstvo, ktoré ideme meditovať.  Ak opakujeme dané tajomstvo v každom Raduj sa, Bohorodička…, a nie iba na začiatku, pomáha nám to koncentrovať sa na to, čo je podstatné. Takto máme stále pred našim duchovným zrakom Ježiša a Pannu Máriu, a zároveň vnímame na sebe ich láskavý pohľad.

„Ruženec Panny Márie je najlepším prostriedkom na dosiahnutie dvojakého cieľa: dobre sa modliť a správne žiť.“ (Pius V.)

5. Čas radostného stretnutia

Jedným z prvých a dôležitejších krokov k vnútornej modlitbe je nielen venovanie sa premýšľaniu a meditácii, ale aj uvedomenie si, komu je venovaná naša modlitba. Ježiš, na ktorého sa obraciame, nás miluje svojou božskou, nekonečnou láskou. Všetko, čo v tajomstvách jeho života meditujeme, urobil z lásky k nám. Teraz sa teší sa z našej pozornosti a prítomnosti. To nás môže napĺňať radosťou, podobne ako sa tešíme zo stretnutia s človekom, na ktorom nám záleží.

„Prichádzajte k Panne Márii. Milujte ju! Neustále sa modlite ruženec. Modlite sa ho dobre. Modlite sa ho tak často, ako len môžete! Buďte ľuďmi modlitby. Nech vás nikdy neunaví modliť sa, to je absolútne nevyhnutné. Modlitba rozochvieva Srdce nášho Boha a získava všetky potrebné milosti!“ (sv. Páter Pio)

6. Čas na zatvorenie očí a premietanie

Niektorí ľudia si zatvárajú oči, aby sa mohli lepšie sústrediť a modliť. Niekedy stačí iba upriamiť zrak na jedno miesto a vyhnúť sa obzeraniu do strán. V každom prípade je však dôležité, aby oči srdca zostali stále otvorené.

S modlitbou posvätného ruženca je to ako s pozeraním filmu v kine. Pozeráme na obrazy, ktoré sa premietajú pred našimi očami. Pri tomto vnútornom pozeraní môže byť vhodné položiť si otázky, súvisiace s daným tajomstvom: Kto, čo, ako, kedy, kde?  Napr. Ako chápem narodenie Ježiša Krista, jeho ukrižovanie, zmŕtvychvstanie…   Niekedy – akoby som mal fotoaparát s objektívnom na zväčšenie – si môžem priblížiť detaily scény, ktorá sa odohráva. Môžem vidieť Kristovu ruku, prebodnutú klincami;  slzy v očiach apoštola Jána, zatiaľ čo Pán vystupuje do neba…

„Modlite sa posvätný ruženec. Nech je požehnané vytrvalé opakovanie ´Zdravasov´, ktoré očisťuje neustále opakovanie vašich hriechov!“ (sv. Josemaria Escrivá)

7. Čas pre hlavu, ústa a srdce

Mysľou sa sústreďujeme na dané tajomstvo a ústami vyslovujeme slová modlitby. To najdôležitejšie pri modlitbe je však naše srdce.  Svätá Terézia z Avily to vysvetľuje jednoducho: „Nemysli veľa, ale veľa miluj!“ Autor týchto siedmych rád spomína na istú pani, ktorá mu pri jednej príležitosti povedala, že sa nedokáže modliť ruženec každý deň. Jediné, čo dokáže, je, že si v srdci povie: „Ježišu, Mária, milujem vás!“  Toto by malo byť aj ovocím modlitby posväteného ruženca. „Ruženec je mocná zbraň, ktorá zaháňa zlých duchov na útek a chráni človeka pred hriechom … Ak túžite mať pokoj v srdci, vo svojich domovoch a vo svojej krajine, modlite sa spoločne každý večer ruženec. Nevynechajte jediný deň a modlite sa ho bez ohľadu na to, koľko máte starostí alebo práce.“ (pápež Pius XI.)     

Naša farnosť organizuje v dňoch 2č. – 28.07. 2022 farský tábor s názvom Poď za mnou…

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavný cieľom tábora je vziať vážne výzvu Ježiša Krista „Poď za mnou!“ Kristus pozýva každého človeka žiť svoj život ako On, ohlasovať Božie kráľovstvo a predovšetkým byť živým svedkom Ježišovej lásky.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora: začať si všímať reálny život okolo seba, predovšetkým sa sústrediť na reálne vzťahy v živote; dať si záležať na vlastných skutkoch; pomôcť deťom poznávať, čo je dobro a čo zlo, čo je pre nich osožné a čo škodlivé; pomôcť rozvíjať dobrotu, lásku a ochotu k službe.

Nasledovanie Ježiša Krista si vyžaduje odvahu. K tej sa snažíme povzbudzovať, Sme si totiž vedomí, že cestu za Kristom nezačneme ako bezchybní nasledovníci, určite urobíme veľa chýb, no ak vytrváme, začne sa nám meniť srdce. Aj Kristovi učeníci na začiatku mali mnoho svojich predstáv, túžob, ale postupne menili svoj pohľad. Očisťovali sa, aby nakoniec sami privádzali druhých ku Kristovi. Odvaha nám šepká: to, aký si teraz, neprekáža tomu, akým sa môžeš stať. Pre Ježiša to nie je prekážka.

Všetci sme si uvedomujeme, že nasledovanie Krista nie je jednoduché. Nech nás však trápia akékoľvek problémy a starosti, môžeme sa im postaviť s vedomím, že patríme Kristovi a že on nás nikdy neopustí. Pretože nie iba my ideme za Ježišom, ale on nás zároveň vedie a vždy nás volá k sebe slovami lásky a pokoja.

V nadväznosti na tieto myšlienky hlavnými témami tábora sú: obeta – odvaha – vykročenie!

Nedeľa (24.07.2022)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí. Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu Kráčam, ktorej text na chytlľavú melódiu piesne Hej sokoly, zložila hlavná vedúca Stanka. 

Súčasťou večerného prograqmu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne a večerná modlitba.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2022/farsky-tabor-nedela-24-7-2022/

Pondelok (25.07. 2022)

Deň sme začali rannou rozvičkou a spoločnou modlitbou. Po raňajkách nasledovala práca v skupinkách: vytvorenie vlajky, aktivity, hry… Celý deň sa niesol v duchu dennej témy: Obeta!

Po obede deti plnili určené úlohy (50 otázok) a tiež si vypočuli katechézu o odvahe.

Večerný program tvorilo predtsavovanie skupiniek, hra Milujem Slovensko a nakoniec rozprávka Hurá do Afriky, ktorú sme si pozreli vonku sťa na amfiteátri.

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2022/farsky-tabor-pondelok-25-7-2022/

Utorok (26.07. 2022)

Po rannej rozvičke, modlitbách a raňajkách deti v skupinkách riešili množstvo úloh v súvislosti s hľadaním pokladu.

Celý deň sa niesol v duchu dennej témy: Odvaha!

Po obede nasledovala prednáška o odvahe, v nadväznosti na život v rodine, škole, ale aj v duchovnonm živote. Poobedňajší dážď nám trochu nabúral pripravený program, ale práca v skupinkách priniesla svoje ovocie v podobe básničiek o tábore. Môžete si ich prečítať a zhodnotiť:

Skupinka č. 1

Prišli sme na tábor farský,
sme tu všetci plní lásky.
Žmurkanú a futbal si zahráme
a aj vieru v Ježiša získavame.

Pozíciu zaujmeme
a do hier sa poberieme.
Kamarátov sme si tu našli,
aby sme domov smutní nešli.

Skupinka č. 2

Najlepší cirkevný tábor
V tábore je veľmi dobre,
starajú sa o nás vzorne.
Nových kamarátov spoznávame
a dobre sa tu máme.

Máme dobré kuchárky,
nie sú žiadne suchárky.
Program sa nám veľmi páči,
nepoviem: „No, už stačí!“

Milujeme tento tábor,
o rok bude isto nápor.
Všetkým vám tu ďakujeme,
za vás sa dnes pomodlíme.

Skupinka č. 3

Milý tábor, mám ťa rád,
si najlepší kamarát.
Vždy, keď sa nám trochu nechce,
zložíme ti pekné verše.

My sme hlavy zelené,
každý z nás sa stále smeje.
Prejdeme cez celý svet
a s nami aj Ježiš Spasiteľ.

Preňho naše srdcia horia,
prejdeme s Ním všetky moria.
Keď nemáme robotu,
urobíme dobrotu.

Večerný program pripravili skupinky pre vedúcich. Počas neho sa našlo mnoho zaujímavých „individuí“.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2022/farsky-tabor-utorok-26-7-2022/

Streda (27.07. 2022)

Po rannej rozvičke, modlitbách a raňajkách boli deti rozdelené do skupín a vytvorili workshopy: varenia, hudby a tzv.Army. Bola to veľmi zaujímavá aktivita, ktorá priniesla konkrétne ovocie: chutný dezert k obedu, či zloženie celkom zaujímavých pesničiek.

Po obede nasledovali vodné aktivity, ktoré skončili tým, že každý odišiel na izbu spokojný a zmočený. :-)))

Večerný program sa niesol v kultúrnom duchu, od programu jednotlivých skupiniek, cez súťaže až po karaoke.

V noci čakalo deti veľké prekvapenie: Nočná hra. Hľadali v budove svojich vedúcich a získavali od nich jednotlivé písmenká k zostaveniu myšlienky.

Tento deň dal teda zabrať všetkým.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2022/farsky-tabor-streda-27-7-2022/

Štvrtok (28.07. 2022)

Po dlhej noci bolo vstávanie do posledného dňa tábora veľmi ťažké. Pre všetkých! Po rannej modlitbe a raňajkách sme ešte pracovali na finálnej verzii farskej hymny.

Pred obedom nasledovalo vyhodnotenie aktivít tábora a odmeňovanie víťazov jednotlivých súťaží: nočná hra, bodovanie izieb, aktívnosť v skupinke…

Po obede sme sa všetci zbalili, ale ešte nebol koniec. Deti sa ešte mohli povoziť na koníkoch, ako takú malú súčasť hipoterapie.

Okolo tretej sme sa začali rozchádza do svojich domovov.

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2022/farsky-tabor-stvrtok-28-7-2022/

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Veľkého piatku je plaščenica. Je to ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…“

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista pri uložení do hrobu, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. Storočí, kedy sa objavuje obrad nesenia plaščenice s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica teda nebola pôvodne zavedená do obradov počas večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty nejakým osobitným predpisom, ale udomácnila sa v bohoslužbách na základe praxe Cirkvi. Počas 17.-18. storočia však už celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Zákazka obstarávaná podľa §117 pre Gréckokatolícku cirkev, farnosť Humenné:

Druh zákazky:	Stavebné práce
Názov zákazky:	„Oprava kaplniek Kalvárie ako novej pamätihodnosti mesta Humenné“
Verejný obstarávateľ:	Gréckokatolícka cirkev, farnosť Humenné
Dátum zverejnenia:	25.03.2022
Prílohy:	Výzva na predkladanie ponúk (DOC, 150 kB) Príloha č.1 Návrh na plnenie kritéria (DOC, 131 kB) Príloha č. 2 Špecifikácia predmetu zákazky (XLS, 49 kB) Príloha č. 3 Návrh zmluvy o dielo (DOCX, 52 kB) Príloha č. 4 Čestné vyhlásenie uchádzača (DOCX, 18 kB) Príloha č. 5 Čestné vyhlásenie o neprítomnosti konfliktu záujmov (DOCX, 21 kB)

Tretia nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva „Krížupoklonnou“. Počas obradov sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu, zostáva tam celý týždeň a všetci uctievajú svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.

Liturgia tejto nedele však neopisuje kríž ako symbol utrpenia, trestu, či poníženia, no predstavuje ho ako symbol radosti, symbol víťazstva a triumfu, ktorý sa završuje v deň Vzkriesenia. Cirkevní otcovia v ňom vidia nanovo strom života, ten strom, ktorý bol v strede raja Eden, strom nesmrteľnosti; nazývajú ho – nepremožiteľná zbraň, víťazstvo kráľov, sláva kňazov, sláva mučeníkov, rajská brána, záchrana veriacich, okrasa spravodlivých.

Po Kristovom zmŕtvychvstaní, ktoré kresťania vyznávajú ako víťazstvo nad hriechom a smrťou, prvotné spoločenstvo Cirkvi od počiatku nezabúdalo, že tomuto víťazstvu predchádzala smrť Ježiša Krista, na kríži. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kristus skutočne trpel a zomrel. Pravda o Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej obsahom bola bolesť a smrť, zdôrazňuje pravdu o našom vykúpení. Obetou kríža sú zmazané hriechy a ním sa otvorilo spoločenstvo človeka s Bohom. Kríž je tak príčinou spásy kresťana a dôvodom jeho slávy.

Veriaci sa nachádzajú v polovici Veľkého pôstu. Na jednej strane fyzické a duchovné úsilie, ak je seriózne a trvalé, začína byť citeľné, jeho bremeno je ťažšie a únava evidentnejšia. Mnohí v tomto čase potrebujú pomoc a povzbudenie. Na druhej strane, znášajúc túto únavu, dosiahnuc až tento bod stúpania, začínajú mnohí vidieť koniec svojho putovania a paschálne lúče naberajú na svojej intenzite.

Ježiš Kristus pozýva v dnešnú nedeľu veľmi jasnými slovami: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34). Je teda zrejmé, že nemôžeme zobrať svoj kríž a nasledovať Krista, ak neprijmeme Jeho kríž, ktorý On prijal kvôli spáse ľudstva. Je to Jeho Kríž, ktorý spasí ľudstvo; je to Jeho Kríž, ktorý dáva nielen zmysel, ale aj silu ostatným.

Krížupoklonná nedeľa nám akoby v predstihu dávala odpovede na mnohé „Prečo?“, ktoré sa v mysliach mnohých ľudí vynárajú predovšetkým počas Veľkého piatku. Často totiž mnohí nedokážu prijať Kristovo ukrižovanie na Veľký piatok, presne ako ho nedokázali pochopiť apoštoli.

Cirkev sa počas dejín stále hlbšie a hlbšie ponárala do tajomstva kríža, ktorý jej Kristus odovzdal ako drahocenné dedičstvo. Kríž už nie je vnímaný ako drevom prekliatia a krutosti, ale stáva sa jagavým trónom Ježiša Kráľa, posvätným oltárom, na ktorom Najvyšší veľkňaz Kristus prináša obetu seba samého. Kríž sa stáva miestom stretnutia kresťana so svojím Spasiteľom.

Dnešná nedeľa je pre kresťana príležitosťou odpovedať na otázky typu: „Čo znamená pre mňa kríž?“ alebo „Kým je pre mňa ukrižovaný Kristus?“

Možno mnohým kríž priveľmi zovšednel, možno ho vidia až pričasto, alebo ho možno dosť často pociťujú. A nič…

Ale je tu ešte jedna otázka: „Čo ľudia urobili z Ježišovho kríža?“ Predajnú značku? Pekný prívesok na retiazke? Politický symbol? Talizman? A to všetko napriek tomu, že práve na kríži ľudstvo tak veľa dostalo. Ako však dostať kríž  do ľudského srdca?

Predovšetkým nemožno zabudnúť, že kríž je zhrnutím celého evanjelia. To znamená, že sa ľudia nemôžu tváriť, že prijali evanjelium, ak odmietajú vziať na vedomie kríž. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

Taktiež nemožno zabudnúť, že Ježiš Kristus neostal len pri nesení kríža. A to nesmie ani človek. Lebo inak sa kríž stane pre človeka reklamnou nálepkou typu „Aký som ja trpezlivý, obetavý“, „Ó, aký som silný, veď ja ten kríž stále nesiem!“ A pokora je v tej chvíli ďaleko od človeka! Čo teda robiť? Ako sa vyhnúť tomu hrdinskému sebaklamu, že mám na to, aby som si niesol svoj kríž? Vyriešil to apoštol Pavol. On totiž nezostal pod krížom, ale vystúpil naň. Zanechal nosenie kríža, lebo to samo o sebe nestačí. Veď každý človek nosí nejaký ten svoj kríž. Nejaké utrpenie, ťažkosti, zranenia, niečo bolestné, čo ho sprevádza. A robí to aj kresťan. Mal by to robiť vedome, tak ako to chce Ježiš – ako prejav jeho nasledovania. No kresťan musí ísť ďalej ako iní ľudia.

Sv. apoštol Pavol píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 19-20). Sv. apoštol Pavol teda ukázal, kam až má ísť kresťan. Nesmie zostať pod krížom, hľadieť naň akosi zdola, musí vystúpiť na kríž. Prijať ho ako vnútornú súčasť seba. Ako Božiu vôľu. Ako miesto pravej sebarealizácie. Vtedy každému človeku prestane byť jeho osobný kríž trpeným zlom a stane sa miestom pokoja, zmierenia, sebaprijatia a najmä miestom nového vzťahu so svojím Bohom.

Dnešná nedeľa pozýva kresťanov kráčať za Kristom aj vtedy, keď sa človeku postaví do cesty kríž. Nevyhnúť sa krížu, neutiecť pred ním, ale s Kristom a podľa Jeho príkladu ho zvládať – to je cesta, ktorá vedie k víťazstvu – v tomto i v budúcom svete.

Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.

Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov; číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.

Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých aj 5x v roku, počas zádušných sobôt: pred Mäsopôstnou nedeľou, 3 soboty vo Veľkom pôste (2., 3. a 4. pôstna sobota) a sobota pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.

Zádušná sobota je deň v Cirkvi, kedy sú cirkevné bohoslužby venované modlitbe a spomienke za zomrelých.

Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (2 Mach 12, 43-46).

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“
(1 Kor 3, 13-15).

Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých

V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Ďalej svätý Ján Zlatoústy hovoril o verných zosnulých aj tieto myšlienky: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Keď svätý Ambróz (4. st.) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37)

Apoštolské konštitúcie (4. st.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti …, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apoštolské konštitúcie, VIII, 41)

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného Tela: „Putujúca Cirkev uznala bez váhania spoločenstvo celého tajomného Kristovho tela, a preto už od raných dôb kresťanského náboženstva prechovávala úctu k zosnulým a obetovala za nich modlitby“ (konštitúcia Lumen Gentium, 50)  

Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k  spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37).

Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí. Zádušné soboty sa takto stávajú jedinečnými dňami modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli do večného života.

Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3)

Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje!

Prečo je sobota dňom modlitby za zomrelých?

Sobota bola na tento účel modlitby za zomrelých vybratá z niekoľkých dôvodov:

1. Sobota v hebrejčine znamená odpočinok (sabat), keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“
2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského rodu
3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Aby zomrelí nezostali dlhší čas bez duchovnej pomoci modlitieb a z nich plynúcich milostí (v liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadna spomienka na zosnulých), boli sväté liturgie v soboty Veľkého pôstu venované osobitnej spomienke za zomrelých. V rámci Veľkého pôstu je to zároveň čas, aby si človek pripomenul svoju vlastnú smrť a tým urobil vlastné kajúcne skutky počas Veľkého pôstu zmysluplnejšími.
4. Skrze modlitby za zosnulých vzniká príležitosť praktizovať dobré skutky v mene našich verných zosnulých a obnoviť našu lásku k nim.

Aj na základe týchto motívov sa sobota stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

Čítanie mien zosnulých – hramoty

Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. hramoty).

Ak počúvame počas hramôt množstvo mien, uvedomme si, že za každým týmto menom sa skrýva život jedného otca, mamy, brata, či tety a že spoločnou modlitbou za nich im môžeme preukázať našu skutočnú lásku voči ním.

Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Pamätajme preto na to už teraz a vysvetľujme deťom, aby sa nezabudli modliť za ich staré mamy či starých otcov, ktorých mali radi.

Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.

Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody.“

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. Od štvrtého storočia sa diptychy používali v cirkvi na spomínanie živých i mŕtvych na božskej liturgii.

Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín vydané farárom.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“ (z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“.) Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik (zo staroslovienčiny pomjanuti, čo znamená „spomínať na“), a používal sa na bohoslužbách za zesnulých.

Zvyk oznamovania mien zosnulých počas liturgických služieb sa praktizuje už v prvých storočiach kresťanstva. Napr. svätý Epifán (4.-5. st.) píše: „Čo sa týka rituálu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie Svätých Tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4)

Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.

Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.

Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh – Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých

Osvojujme si prostredníctvom zádušných sobôt jednu zo základných právd kresťanskej viery, že život po smrti nekončí, ale pokračuje v inej forme na veky.

Pamätajme v modlitbách na našich zosnulých.

Blažený pokoj, večná im pamiatka!